znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 278/05-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   29. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. I. N., T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 221/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2005 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 221/03.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že „Okresný   súd   v   Prievidzi   dňa 17. 3. 2003 pod sp. zn. 1 T 285/02-155 vyniesol rozsudok, ktorým obžalovaného M. B. (...) uznal za vinného z trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 196 ods. 1 Tr. zákona.

Obžalovaný sa proti rozsudku odvolal dňa 25. 4. 2003 a súdne konanie prebieha na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 3 To 221/03.

Ja vystupujem v tejto trestnej veci ako poškodený (...) Krajský   súd   v Trenčíne   doposiaľ   nenariadil   verejné   zasadnutie   a   od   roku   2003 je v nečinnosti“.

Sťažovateľ ďalej odôvodňuje   svoju   sťažnosť tým, „že   niet   iného súdu,   ktorý   by chránil   moje   základné   právo   a   ja   som   nemal   možnosť   ovplyvniť   nečinnosť   súdu   inými zákonnými prostriedkami“.

Pretože sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   § 20   ods. 1   a   § 50   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd na to sťažovateľa upozornil výzvou z 26. októbra 2005, ktorú   prevzal   jeho   právny   zástupca   4. novembra 2005,   a   poučil   ho   o   následkoch jej nedoplnenia v stanovenej lehote. Zároveň ho s odvolaním sa na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   vyzval,   aby   predložil   dôkazy   o   využití   dostupných   právnych prostriedkov   nápravy   pred   podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   t. j.   aby   mu predložil dôkaz o tom, že podal sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní predsedovi krajského súdu [podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších   predpisov platného   a účinného   do   31. marca 2005   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“), resp. po 1. apríli 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)].

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu v stanovenej lehote neodpovedal.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v   prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných prieťahov v konaní zapríčinených všeobecným súdom skúma, či sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv do 31. marca 2005 poskytoval zákon o štátnej správe súdov v ustanoveniach § 17 ods. 1, § 20 až 23 a od 1. apríla 2005 poskytuje   zákon   o   súdoch   v   ustanoveniach   § 3   ods. 7   a   § 62   až   68.   Využitie   týchto prostriedkov nápravy, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu účastníkovi súdneho konania ľahko   dostupné,   nevyžaduje   ústavný   súd   ako   podmienku   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie konanie, ak z okolností konkrétneho prípadu vyplýva, že uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde), najmä ak využitie   uvedených   prostriedkov   nápravy   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   daného prípadu   pokladať   za   postup   umožňujúci   dosiahnuť   účinnú   ochranu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (mutatis mutandis uznesenie o predbežnom prerokovaní sp. zn. III. ÚS 241/03, resp. uznesenie o odmietnutí sp. zn. III. ÚS 132/05).

Ústavný súd v súvislosti s tým poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05) účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu, aby sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom alebo svojou nečinnosťou.

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Podobne   aj   zákon   o   súdoch   v   § 64   ods. 1   ustanovuje,   že   „Účelom   vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní (...)“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh nevplýva, že by sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   postupoval   tak,   ako   mu   to   umožňoval   do   31. marca 2005   § 17   ods. 1 zákona   o štátnej   správe   súdov,   resp.   od   1. apríla 2005   § 3   ods. 7   a   § 62   až   68   zákona o súdoch. Sťažovateľ teda nepreukázal, že by si základné právo, ktorého porušenie namieta pred ústavným súdom, chránil prípadne iným spôsobom, ktorý mu za týmto účelom zákon účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ taktiež v stanovenej lehote nepreukázal, že podmienku podľa § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   nie   je   sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je potrebné odmietnuť so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   považoval   už   ústavný   súd   za   bezpredmetné rozhodovať o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2005