znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 277/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestie slobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a zákazu   diskriminácie   podľa   čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom   pod   sp. zn. 2 S 56/2009   a   jeho   rozsudkom   zo 4. októbra   2012   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 11/2013 a jeho rozsudkom z 24. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2013 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a zákazu   diskriminácie   podľa   čl. 14   dohovoru   postupom   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 S 56/2009   a   jeho rozsudkom   zo   4.   októbra   2012   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 11/2013 a jeho rozsudkom z 24. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí s výsledkom preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   skončenia   jej štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním.

Vedúci   služobného   úradu   Obvodného   úradu   v Humennom   (ďalej   len   „vedúci služobného   úradu“)   vydal   22.   apríla   2009   rozhodnutie   č...   (ďalej   len   „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“) o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a) a § 126 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Sťažovateľka sa proti predmetnému rozhodnutiu odvolala, keďže podľa nej malo nedostatky, tvrdiac, že v jej prípade neboli dodržané predpisy o skončení štátnozamestnaneckého pomeru.

Vedúci služobného úradu ako druhostupňový správny orgán rozhodujúci na základe stanoviska   poradnej   odvolacej   komisie   (ďalej   len   „druhostupňový   správny   orgán“) rozhodnutím   č...   zo 14.   júla   2009   (ďalej   len   „druhostupňové   rozhodnutie   správneho orgánu“)   odvolanie   sťažovateľky   zamietol   a   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového správneho orgánu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním. Sťažovateľka sa žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy domáhala zrušenia prvostupňového   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ako   aj   druhostupňového   rozhodnutia správneho orgánu.

Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu a potom, ako bol jeho skorší rozsudok č. k. 2 S 56/2009-92 zo 16. novembra 2010 v tejto veci uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/20/2011 z 22. marca 2012 (ďalej len „skoršie uznesenie najvyššieho   súdu“)   zrušený,   dospel   v napadnutom   rozsudku   k   záveru,   že   v   konaní správnych orgánov bola zistená taká vada (nedostatky pri kreovaní a hlasovaní poradnej odvolacej komisie), ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu, a preto predmetné rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zrušil a vec vrátil druhostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Podľa   krajského   súdu   by   malo   byť   v   ďalšom   konaní   povinnosťou   žalovaného (druhostupňového   správneho   orgánu)   postupovať v   naznačenom   smere   a odstrániť   vady konania, t. j. opätovne zriadiť poradnú odvolaciu komisiu, umožniť sťažovateľke vyjadriť sa k jej členom a až po prerokovaní odvolania sťažovateľky za účasti všetkých členov komisie a schválení   uznesenia   väčšinou   členov   komisie   a   po   oboznámení   sa   s   jej   stanoviskom s prihliadnutím   na   žalobné   námietky   vo   veci   opätovne   rozhodnúť.   Krajský   súd prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu nezrušil z toho dôvodu, že dôvod zrušenia druhostupňového   rozhodnutia   správneho   orgánu   sa   týka   len   tohto   rozhodnutia   a jeho postupu. Povinnosťou druhostupňového správneho orgánu by v ďalšom priebehu konania malo byť vysporiadanie sa aj s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu (ktoré podľa nej nebolo vydané vedúcim služobného úradu, nebolo opatrené úradnou pečiatkou služobného úradu a nie je v ňom uvedená správna funkcia oprávnenej osoby)   a tiež   preskúmanie   prípadného   vplyvu   týchto   námietok   na   zákonnosť prvostupňového rozhodnutia.

Sťažovateľka nesúhlasila so záverom krajského súdu, ktorý síce v podstatnej časti jej žalobe vyhovel,   ale zároveň   nezrušil   aj   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu, a preto podala voči napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie.

Najvyšší   súd   sa   s   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   stotožnil   a rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 11/2013 z 24. júla 2013 ho potvrdil ako vecne správny. Osobitne poukázal na to, že krajský súd nebol viazaný návrhom sťažovateľky na zrušenie tak prvostupňového, ako   aj   druhostupňového   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Zároveň   uviedol,   že   bude povinnosťou druhostupňového správneho orgánu vysporiadať sa s námietkami sťažovateľky o nezákonnosti   prvostupňového   rozhodnutia,   a to   po   odstránení   súdom   zisteného procesného pochybenia (nedostatky pri zriadení a hlasovaní poradnej odvolacej komisie).

Sťažovateľka   sa   ani   s týmto   záverom   nestotožnila   a naďalej   tvrdí,   že   súdy   mali v rámci   preskúmania   zákonnosti   zrušiť   nielen   druhostupňové,   ale   aj   prvostupňové rozhodnutie   správneho   orgánu.   Podľa   sťažovateľky   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu vykazuje také nedostatky, ktoré ani najvyšší súd neodstránil, a to najmä s ohľadom na to, že podľa nej krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu vyslovený v skoršom uznesení a že odôvodnenie krajského súdu nedáva dostatočné vysvetlenie, prečo nezrušil   aj   prvostupňové   rozhodnutie   správneho   orgánu.   Zároveň   podľa   sťažovateľky existujú v jej veci diametrálne odlišné výsledky rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu (skoršie uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu).

Z uvedených dôvodov sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu   a napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy, v ktorej navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že jej základné právo podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   a podľa   čl. 36 ods. 1 listiny   a právo podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru   v spojitosti   so   zákazom   diskriminácie   podľa   čl. 14   dohovoru   porušené   bolo. Zároveň si uplatňuje nárok na úhradu trov konania a na finančné zadosťučinenie vo výške 20 000   €   z dôvodov „hrubého   porušenia   ústavných   práv   a práv   na   súdnu   ochranu, spravodlivý súdny proces, ako aj v dôsledku straty dôvery k súdom SR“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia jej základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

Ústavnému súdu ostalo posúdiť, či existujú dôvody, ktoré by bránili prijať sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd,   pridržiavajúc   sa   svojej   stabilnej   judikatúry,   poukazuje   na   to,   že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je „výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude   spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu   (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   Občianskom   súdnom   poriadku   (I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06).   Obdobné   platí   aj   v   prípade   porušenia   základného   práva podľa   čl. 36   ods. 1   listiny,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   či   porušenia   zákazu diskriminácie   podľa   čl. 14   dohovoru.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   pripomína,   že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,   že   musí   ísť   o   rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie   právoplatne   skončilo (IV. ÚS 254/2011). Nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09, IV. ÚS 270/2013).

Aj   keď   je   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   formálneho   hľadiska právoplatným rozhodnutím,   nejde   však   o rozhodnutie,   ktorým   by konanie skončilo,   ale rozhodnutie, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu, takže vec bola v konečnom dôsledku vrátená orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Rozhodnutie orgánu verejnej správy,   ktoré   napadla   sťažovateľka   žalobou v   rámci   správneho súdnictva,   bolo   zrušené a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako žalovanému bolo uložené vo veci ďalej konať a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky. Sťažovateľka tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si ochranu svojich práv v správnom konaní a následne prípadne aj v súdnom konaní v rámci správneho súdnictva. Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci   vydané,   t. j.   rozhodnutie   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   jej   zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované   práva   alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   správne   konanie a súdne konanie až do štádia meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľke naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, podmienkou na   pripustenie   takejto   výnimky   je   to,   že   v   konkrétnom   prípade   musí   ísť   o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená neskôr   (IV. ÚS 195/2010),   prípadne   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

V   danom   prípade   sťažovateľka   netvrdila   a ani   ústavný   súd   nezistil,   že   by   boli podmienky uvedených výnimiek splnené.

Ústavný súd preto nemohol preskúmať ústavnú konformitu záverov najvyššieho súdu vyslovených   v   napadnutom   rozsudku   s ústavou,   listinou   a dohovorom   spôsobom navrhovaným   sťažovateľkou. Všetky   námietky   sťažovateľky   sa   týkajú   nedostatkov prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu a v podstate kopírujú dôvody jej odvolania proti   tomuto rozhodnutiu.   V dôsledku   napadnutého rozsudku   najvyššieho súdu   sa práve umožní   druhostupňovému   orgánu,   aby   tieto   nedostatky   preskúmal   a zohľadnil.   Nie   je dôvod, aby ústavný súd zasahoval do jeho právomoci rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že aj keď v zmysle § 250j ods. 7 OSP je správny orgán viazaný právnym názorom súdu vysloveným v správnom súdnictve, to ale neznamená,   že   sťažovateľka   nemôže   v   ďalšom   štádiu   namietať   proti   ňou   oponovanej interpretácii právneho názoru najvyššieho súdu, a to aj na základe totožnej argumentácie, akú   predložila   v   prerokovanej   sťažnosti   ústavnému   súdu,   s   tým,   že   správne   orgány a eventuálne   následne   aj   všeobecné   súdy   budú   musieť   zvážiť   relevanciu   jej argumentácie a podľa   svojho   úsudku   ju   zohľadniť   v   rámci   svojho   rozhodovania (m. m. IV. ÚS 186/2012).

Ústavný súd, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, preto sťažnosť sťažovateľky aj v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol v celom   rozsahu,   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   ďalšími   návrhmi   v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014