znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 277/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. H., B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. O., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/4676/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. H. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013 doručená sťažnosť Ing. B. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/4676/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uviedol:«Porušovateľ je všeobecným súdom, ktorý ako súd prvého stupňa v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/4676/2011 vedie konanie o námietkach Ing. B. H... proti upovedomeniu o začatí   exekučného   konania   vydaného   súdnym   exekútorom   JUDr.   D.   N.   (ďalej   len „exekútor“)   pod   sp. zn.   EX   3217/2011.   Sťažovateľ   ukončil   svoju   podnikateľskú   činnosť vykonávanú pod obchodným menom Ing. B. H... dňa 31. decembra 2012.

Podaním   zo   dňa   8.   decembra   2011   sťažovateľ   podal   námietky   proti   exekúcii (podanie   bolo   označené   ako   „Odvolanie   proti   exekúcii   č. EX   3217/2011-3, VS2007383939“), v ktorých namietal, že ide o exekúciu rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktoré   nebolo   právoplatné   a   vykonateľné.   Následne   ho   porušovateľ   listom   zo   dňa   25. januára   2012   (doručeným   sťažovateľovi   dňa   1.   februára   2012)   vyzval   na   predloženie potvrdenia o práceneschopnosti za obdobie júl až september 2011 a dokladu o liečebnom pobyte. Preto sťažovateľ dňa 14. februára 2012 doručil porušovateľovi čestné vyhlásenie. Od   tohto   času   porušovateľ   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k   vydaniu   rozhodnutia   o námietkach sťažovateľa napriek tomu, že podľa ustanovenia § 50 odsek 2 druhá veta zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov má súd o námietkach proti exekúcii rozhodnúť najneskôr do 60 dní odo dňa ich doručenia.»

Ďalej sťažovateľ uviedol: „K   prieťahom   v   konaní   nedošlo   ani   v   dôsledku   zložitosti   veci   a   ani   v   dôsledku správania   sa   sťažovateľa,   ale   predovšetkým   v   dôsledku   postupu   súdu,   ktorý   nedodržal zákonom stanovenú lehotu na vydanie rozhodnutia o námietkach.

Z   dôvodu   neúmerne   zdĺhavého   postupu   porušovateľa   trpí   sťažovateľ   pocitmi márnosti   a   nespravodlivosti   sprevádzajúcimi   porušovanie   jeho   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov uvedomujúc si, že toto porušovanie základného práva na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   nie   je   možné   dostatočne   vykompenzovať   len konštatovaním   porušenia   jeho   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov. Naviac absentuje úkon súdu smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza.

Sťažovateľ   prežíva   pocity   neistoty,   krivdy,   úzkosti   a   poníženia   vyplývajúce zo situácie, keď súd plynule nekoná. Rozsah a spôsob zásahu do jeho základných práv a slobôd je mimoriadne závažný. Exekútor sťažovateľovi zablokoval finančné prostriedky na jeho účte, pričom za každý mesiac tejto blokácie mu je účtovaný poplatok vo výške 9,- €. Listom zo dňa 31. januára 2013 exekútor sťažovateľovi oznámil, že mu bola na príslušnom dopravnom   inšpektoráte vykonaná blokácia   motorových vozidiel,   ktorých   je   vlastníkom. Nevydaním rozhodnutia porušovateľom vzniká stav, kedy sťažovateľovi vzniká ďalšia škoda a trpelo tým jeho podnikanie, ktoré dňom 31. decembra 2012 ukončil.“

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16 Er/4676/2011 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie   v sume 500 €,   ako aj úhradu   trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov   prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v súvislosti   s námietkou   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon   o súdoch   v   § 64   ods. 1   ustanovuje,   že   „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny stav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo ak   preukáže,   že   túto   podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 Er/4676/2011,   pričom   zo   sťažnosti vyplýva,   že   namieta   porušenie   označených   práv   v súvislosti   s rozhodovaním   okresného súdu o ním uplatnených námietkach proti exekúcii z 8. decembra 2011.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   sťažnosť   na   prieťahy v napadnutom konaní u predsedníčky okresného súdu neuplatnil, čo napokon ani v sťažnosti netvrdil.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) uviedol, že na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl.   zákona   o súdoch   na   orgáne   štátnej   správy   dotknutého   súdu   v zásade   netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   nezistil,   že   by   k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   odmietol   ju   ako   neprípustnú   (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočných prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013