znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 277/2012-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   augusta   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   M.   M.,   mal.   D.   M...,   zastúpeného   zákonnou zástupkyňou – matkou M. M., a M. M., všetci bytom M., právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 P/339/2007, za účasti Okresného súdu Trebišov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. M., mal. D. M. a M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 P/339/2007   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému súdu Trebišov   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 P/339/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. M. a M. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každej v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im   j e   Okresný súd Trebišov   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mal. D. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Trebišov   p o v i n n ý   vyplatiť   do rúk   jeho   zákonnej zástupkyne matky M. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trebišov j e   p o v i n n ý uhradiť M. M., mal. D. M. a M. M. trovy konania v sume 769,06 € (slovom sedemstošesťdesiatdeväť eur a šesť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 277/2012 z 31. mája 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. M., mal. D. M.., a M. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 P/339/2007 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka M. M., matka v tom čase maloletých detí M. M. a D. M., podala 13. decembra 2006 okresnému súdu návrh na zvýšenie výživného.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovali prikázať okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadali priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume 3 500 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr V/342/2012 doručeným ústavnému súdu 18. júla 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Pod spisovou značkou 7 P/339/2007 sa vedie na Okresnom súde Trebišov konanie o zvýšenie výživného na M. M. a maloletého D. M. v zmysle návrhu ich matky doručeného Okresnému súdu Michalovce dňa 13. 12. 2006...

Predmetnú   vec   považujeme   za   náročnú   z   hľadiska   skutkového,   pretože   účastníci priebežne oznamovali pri svojich výpovediach na pojednávaniach stále nové skutočnosti, ktoré   bolo   potreba   overiť   listinami   a   správami   od   príslušných   úradov,   preto   sa pojednávania odročovali. Účastníci konania totiž, aj keď tvrdili pri svojich výpovediach určité významné informácie, nevedeli ich hneď podložiť listinami, a tieto musel súd žiadať po pojednávaní.

Vo   veci boli   vyhlásené   dva   rozsudky,   ktoré   boli zrušené   práve pre   nedostatočne zistený skutkový stav.

Priebeh   konania   bol   do   značnej   miery   časovo   sťažovaný   aj   rozhodovaním o námietkach zaujatosti sudkýň, ktoré prejednávali vec. V štyroch prípadoch boli nariadené termíny pojednávaní odvolané na žiadosť účastníkov, jedno pojednávanie bolo odvolané z osobných dôvodov na strane sudkyne.

Podľa nášho názoru Okresný súd Trebišov nespôsobil v konaní doposiaľ zbytočné prieťahy. Vo veci sa začalo konať o samotnom predmete sporu až v roku 2009 po vyriešení otcom vznesenej námietky zaujatosti vec v tom čase prejednávajúcej sudkyne JUDr. A. M. V roku   2009   boli   vykonané   dve   pojednávania   s   vyhlásením   rozsudku   v   mesiaci február. Po vrátení veci krajským súdom v júli dve ďalšie pojednávania určené na jeseň boli odvolané na žiadosť terajších sťažovateľov.

V roku   2010   boli   dve   pojednávania   odvolané,   jedno   na   žiadosť   otca   a   druhé z dôvodov   na   strane   sudkyne.   Vykonané   boli   tri   pojednávania,   ktoré   boli   odročované za účelom doplnenia zisteného skutkového stavu. Tri mesiace bol spis na krajskom súde, lebo JUDr. E. Č. oznámila svoju zaujatosť z dôvodu, že matka detí jej viackrát vyjadrila nedôveru   a   sťažovala   sa   na   spôsob   vedenia   pojednávania   sudkyňou.   Krajský   súd v Košiciach rozhodol, že sudkyňa JUDr. E. Č. vo veci nie je vylúčená.

V roku 2011 po vrátení spisu z Krajského súdu v Košiciach a po vyžiadaní nových správ   bolo   vykonané   jedno   pojednávanie   v   júni   s   vyhlásením   rozsudku.   Spis   sa   vrátil z odvolacieho súdu vo februári 2012 so zrušeným rozsudkom.

V súčasnosti   sa   vo   veci   koná   ďalej   tak,   aby   boli   odstránené   všetky   doterajšie nedostatky, pre ktoré boli doposiaľ vyhlásené rozsudky zrušené.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 30. júla 2012, v ktorom okrem iného uviedli:

«Vyjadrenie   Okresného   súdu   Trebišov   obsahuje   chronológiu   konania,   výpočet úkonov Okresného súdu Trebišov.

Rovnako   príloha   označená   ako   „Časovo   –   obsahový   prehľad   úkonov   vo   veci Okresného   súdu   Trebišov   sp. zn.   7 P/339/2007“   obsahuje   výpočet   úkonov   súdu a do detailov opísaný obsah týchto úkonov.

Ani jedna z uvedených listín však neobsahuje žiadnu argumentáciu o efektívnosti a primeranej rýchlosti konania Okresného súdu Trebišov. Ako je zrejmé z obsahu týchto listín,   konanie   bolo   začaté   na   Okresnom   súde   Michalovce   dňa   13. 12. 2006   a   ani v súčasnosti nie je právoplatne skončené. Je pravdou, že vec bola pridelená na Okresný súd v Trebišove dňa 26. 11. 2007. Okresný súd Trebišov pochopiteľne nezodpovedá za časové obdobie od 13. 12. 2006 do 26. 11. 2007. Na druhej strane je však nepochybné, že v čase, keď   mu   bola   vec   pridelená,   mal   vedomosti   o   tom,   že   od   podania   návrhu   na   zvýšenie výživného uplynula bez toho, aby sa vo veci začalo meritórne konať, doba viac než jedného roka. Napriek   tomu,   že   už   v   čase   postúpenia   veci   Okresnému   súdu   Trebišov   platilo ustanovenie § 176 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ak zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti   súdu   o   maloletých   rozhodne   súd   bez   zbytočného   dokladu   najneskôr do 6 mesiacov odo dňa začatia konania. Konanie možno predĺžiť len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy.

Okresný súd v Trebišove toto konanie právoplatne neskončil ani po štyroch rokoch a ôsmich mesiacoch. Sťažovatelia považujú za potrebné poukázať na to, že lehota uvedená v citovanom zákonnom ustanovení platí doposiaľ. V čase začatia konania boli tak M. M., ako aj D. M. maloletí.

Citované zákonné ustanovenie vyjadruje záujem a naliehavú potrebu upraviť pomery vo   veci   starostlivosti   o   maloletých   rozhodnutím   súdu   v   čo   najkratšom   čase,   keďže   vo veciach starostlivosti o maloletých je potrebné brať rýchlo meniace sa pomery maloletých, ako aj naliehavosť potreby zabezpečiť rozhodnutím súdu čo najpriaznivejšie podmienky pre ich výživu a výchovu. Je teda nepochybné, že so zreteľom na charakter konania je potrebné posudzovať   primeranosť   lehoty,   počas   ktorej   súd   koná   o   predmetnej   veci   a   zbytočné prieťahy v ňom podstatne prísnejšie ako v iných konaniach, ktoré nepatria medzi konania starostlivosti o maloletých. Už citované zákonné ustanovenie § 176 ods. 3 O. s. p. je len vyjadrením   osobitnej   pozornosti,   ktorú   treba   efektívnosti   a   rýchlosti   takýchto   konaní venovať, aby ochrana práv účastníkov (maloletých detí) bola rýchla a účinná (§ 6 O. s. p.). Pre   posúdenie   primeranosti   lehoty   a   zbytočných   prieťahov   v   ňom   spôsobených Okresným súdom Trebišov nie je podstatné ani to, koľko pojednávaní súd vykonal, ani to, koľko úkonov urobil, ale efektívnosť týchto úkonov, teda spôsobilosť viesť k čo najskoršiemu právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Krajský súd v Košiciach svojím uznesením   sp. zn.   8 Cop/116/2009   zo   dňa   22. 7. 2009   vytkol   rozsudku   Okresného   súdu Trebišov   zo   dňa   23. 2. 2009   jeho   nepreskúmateľnosť   pre   nedostatok   dôkazov.   Je   teda zrejmé, že skutočnosť, že vec bola označeným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach vrátená súdu prvého stupňa, možno pripísať len na vrub Okresného súdu Trebišov, jeho nedôslednému   postupu   v   konaní   vo   všeobecnosti   a   pri   vyhotovovaní   rozsudku   zo   dňa 23. 2. 2009 osobitne.

Rovnako   rozsudok   Okresného   súdu   Trebišov   zo   dňa   3. 6. 2011   bol   uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Cop/268/2011 zo dna 14. 2. 2012 zrušený a vrátený sudu   prvého   stupňa   pre   nedostatok   odôvodnenia   (§ 157   ods. 2   O. s. p.),   ako   aj   pre pochybenia súdu vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania.

V predmetnom   konaní   teda   po   piatich   rokoch   a   deviatich   mesiacoch   od   začatia konania a po štyroch rokoch a ôsmich mesiacoch od doby, od kedy bola vec pridelená Okresnému súdu Trebišov, nebolo právoplatne rozhodnuté o zvýšení výživného, ktorého sa v mene pôvodne obidvoch maloletých detí domáhala ich matka M. M.

V tejto súvislosti nie je možné nezohľadniť skutočnosť,   že v čase,   keď bol návrh na začatie konania M. M. podaný, M. M. navštevovala 1. ročník osemročného gymnázia v Michalovciach,   teda   mala   14   rokov,   a D.   M.   navštevoval   5.   ročník   základnej   školy v Michalovciach.   V   súčasnosti   M.   M.   navštevuje   vysokú   školu   a D.   M.   navštevuje gymnázium.

Napriek uvedenému Okresný súd Trebišov doposiaľ nerozhodol o zvýšení výživného za   čas,   keď   so   zreteľom   na   zmenu   pomerov   vyvstala   potreba   zvýšiť   výživné,   ktoré   im uhrádza ich otec.

Sťažovatelia poukázali už vo svojej sťažnosti na opakovanú judikatúru ústavného súdu, ktorá za efektívne konanie súdu zachovávajúce práva účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a   v primeranej   lehote považuje len takú   činnosť súdu,   ktorá smeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. V súdenej veci však Okresný súd   Trebišov   nielen   že   neodstránil   právnu   neistotu   účastníkov   konania,   ale   opomenul na svoju   povinnosť,   aby   všetky   úkony,   ktoré   vo   vzťahu   k   maloletým   deťom   vykonáva, smerovali k poskytnutiu takej ochrany a starostlivosti, aká je nevyhnutná pre ich blaho (článok 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa).

Nečinnosťou Okresného súdu Trebišov boli a sú zasiahnutí nielen sťažovatelia M. M. a maloletý D. M., ale aj M. M., keďže to bola a naďalej je ona, kto zabezpečuje všetky potreby sťažovateľov M. M. a maloletého D. M. na úkor svojich potrieb a na hranici svojich možností.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 P/339/2007 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 13. decembra 2006 – Okresnému súdu Michalovce bol doručený návrh „matky M. M. na zvýšenie výživného pre maloleté deti M. a D.“,

- 20. decembra 2006 a 12. apríla 2007 – sudcovia Okresného súdu   Michalovce oznámili predsedovi Okresného súdu Michalovce, že vo veci sa cítia byť zaujatí, pretože otec JUDr. M. pôsobil v minulosti na Okresnom súde Michalovce vo funkcii sudcu,

- 16.   apríla   2007   –   predseda   Okresného   súdu   Michalovce   predložil   súdny   spis Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie o oznámeniach zaujatosti sudcov Okresného súdu Michalovce,

- 30.   apríla   2007   –   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   3 NsC/21/2007   rozhodol,   že sudcovia Okresného súdu Michalovce sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci a vec prikázal okresnému súdu,

- 16. októbra 2007 – Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením   zastavil   konanie   o odvolaní   podanom   otcom   (JUDr.   M.)   proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2007,

- 26. novembra 2007 – predmetná vec bola odstúpená na ďalšie konanie okresnému súdu, kde je vedená pod sp. zn. 7 P/339/2007,

- 30. novembra 2007 – okresný súd uznesením ustanovil v tom čase mal. M. M. a mal. D. M. opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v M.,

- 17. decembra 2007 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 21. január 2008; prípismi   vyžiadal potrebnú dokumentáciu   od účastníkov konania a dotknutých inštitúcií (daňový úrad a Sociálna poisťovňa),

- 21. januára 2008 – pojednávanie sa neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito,

- 30.   januára   2008   –   okresný   súd   predložil   krajskému   súdu   predmetný   spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti podanej otcom 17. januára 2008 a krajský súd uznesením sp. zn. 1 NcC/7/2008 zo 4. februára 2008 rozhodol, že sudkyňa JUDr. A. M. nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci,

- 4. apríla 2008 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. máj 2008,

- 5.   mája   2008   –   nariadené   pojednávanie   sa   neuskutočnilo;   zákonná   sudkyňa oboznámila sťažovateľov s tým, že proti uzneseniu krajského súdu podal otec 29. apríla 2008 odvolanie a pojednávanie odročila na neurčito,

- 21. júla 2008 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Co 3/2008 odvolacie konanie proti uzneseniu krajského súdu zo 4. februára 2008 zastavil,

- 3.   novembra   2008   –   okresný   súd   po   vrátení   súdneho   spisu   vyzval   otca,   aby v lehote 10 dní špecifikoval výdavky spojené s výkonom podnikateľskej činnosti v rokoch 2006 a 2007; predloženie požadovaných materiálov urgoval aj prípisom z 5. decembra 2008,

- 7. januára 2009 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. február 2009, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 23. február 2009 z dôvodu predloženia peňažných denníkov z podnikania otca,

- 23. februára 2009 – okresný súd na uskutočnenom pojednávaní vyhlásil meritórny rozsudok vo veci samej,

- 20. marca 2009 – bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca proti rozsudku okresného súdu z 23. februára 2009,

- 22. júla 2009 – krajský súd uznesením sp. zn. 78 CoP/116/2009 zrušil rozsudok okresného súdu z 23. februára 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie,

- 9.   októbra   2009   –   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   16.   november   2009, pričom po podaní trestného oznámenia na zákonnú sudkyňu otcom bol nariadený termín   pojednávania   zrušený;   následne   zákonná   sudkyňa   26.   októbra   2009 oznámila svoju zaujatosť   a v ten   istý   deň   bola vec   pridelená   na   prerokovanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni,

- 23. decembra 2009 – nariadené pojednávanie sa neuskutočnilo a bolo pre neúčasť účastníkov odročené a neurčito,

- 2. februára 2010 – okresný súd prípismi vyzval účastníkov konania na predloženie dokladov potrebných na rozhodnutie vo veci,

- 3.   marca   2010   –   nariadené   pojednávanie   sa   neuskutočnilo   a bolo   odročené na 9. apríl 2010,

- 9.   apríla   2010   –   nariadené   pojednávanie   sa   neuskutočnilo   (neprítomní sťažovateľka a jej právna zástupkyňa a kolízny opatrovník) a bolo odročené na neurčito,

- 2. júna 2010 – nariadené pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito s tým, „že sa vyžiadajú potrebné správy na doplnenie dokazovania“,

- 17. septembra 2010 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. november 2010,

- 5.   novembra   2010   –   nariadené   pojednávanie   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené na 19. november 2010 s tým, že účastníci predložia požadované dokumenty. Po skončení   pojednávania   otec   uviedol,   že   dokumenty   nepredloží   a na   ďalšie pojednávanie sa už nedostaví, a právna zástupkyňa sťažovateľky uviedla, že sa bude sťažovať na dôstojnosť pojednávania,

- 19. novembra 2010 – pojednávanie sa neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito s tým, že zákonná sudkyňa oznámila svoju zaujatosť vo vzťahu k účastníkom konania s tým, že súdny spis bude predložený krajskému súdu na rozhodnutie,

- 8.   decembra   2010   –   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   4 NcC/40/2010   vrátil okresnému súdu vec ako bezdôvodne predloženú,

- 21. februára 2011 – krajský súd po opätovnom predložení veci na rozhodnutie rozhodol   uznesením   sp. zn.   7   NcC/6/2011   tak,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci,

- 3. júna 2011 – okresný súd na pojednávaní rozsudkom vo veci rozhodol; proti uvedenému   rozsudku   podali   sťažovatelia   prostredníctvom   právnej   zástupkyne odvolanie, rovnako odvolanie proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal 1. augusta 2011 aj otec,

- 14. februára 2012 – krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoP/268/2011 zrušil rozsudok okresného   súdu   z 3.   júna   2011   a vec   mu   20.   februára   2012   vrátil   na   ďalšie konanie,

- 25. júna 2012 – okresný súd prípismi vyzval účastníkov konania, aby mu v lehote 15 dní predložili požadované doklady potrebné na rozhodnutie vo veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti namietaného konania, ústavný súd   konštatuje,   že   rozhodovanie   o úprave   výživného   tvorí   bežnú   súčasť   agendy všeobecných súdov a v danom prípade nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti, ktoré by boli dôvodom na predĺženie namietaného konania. Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty okresného   súdu   uvedené   vo   vyjadrení   k sťažnosti,   že   vec   je   potrebné   považovať „za náročnú   z hľadiska   skutkového,   pretože   účastníci   priebežne   oznamovali   pri   svojich výpovediach na pojednávaniach stále nové skutočnosti, ktoré bolo potreba overiť listinami a správami od príslušných úradov, preto sa pojednávania odročovali“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že z hľadiska povahy konania ide o vec, ktorá vo všeobecnosti vyžaduje postup okresného súdu s osobitnou rýchlosťou, čo v okolnostiach   danej   veci   nebolo uskutočňované.   Rovnako   aj   Európsky   súd   pre   ľudské práva vo svojej judikatúre zdôraznil, že ak je predmetom konania výživné (ktoré je zdrojom príjmov),   konaniu   o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu starostlivosť, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85).

2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   ústavný   súd   okrem   zložitosti   veci   skúma   aj   to,   akým spôsobom   sa   na   prieťahoch   konania   podieľajú   osoby,   ktoré   podali   sťažnosť   vo   veci porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Keďže   v danom   prípade   v čase   podania   sťažnosti   boli   obe   deti   (M.   a D.) maloleté, neprichádzalo do úvahy hodnotenie ich správania ako účastníkov konania, ale relevantne bolo možné hodnotiť iba správanie ich matky M. M.

Ústavný súd konštatuje, že správanie zákonnej zástupkyne matky M. M. (napriek jej neúčasti   na   niektorých   pojednávaniach)   a   dcéry   M.   M.   (po nadobudnutí   jej   plnoletosti v priebehu konania) v konaní pred okresným súdom neovplyvnilo podstatnejším spôsobom jeho dĺžku tak, aby im bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v namietanom konaní.

Ústavný súd zistil, že v období od začatia namietaného konania (13. december 2006) až do 26. novembra 2007, keď bola vec na prerokovanie a rozhodnutie uznesením krajského súdu z 30. apríla 2007 prikázaná okresnému súdu, sa vo veci samej nekonalo. Podľa názoru ústavného súdu však spomalenie priebehu namietaného konania, ku ktorému v uvedenej súvislosti   došlo,   nemožno   objektívne   pripísať   na   ťarchu   okresného   súdu   ani   na   ťarchu účastníkov konania.

Priebeh namietaného konania v ďalšom období bol v zásade plynulý, ale na druhej strane   bol   poznačený   neefektívnym   postupom   okresného   súdu.   Uvedené   konštatovanie vyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že rozhodnutia okresného súdu v merite veci museli byť   v dvoch   prípadoch   v odvolacom   konaní   zrušené   pre   obzvlášť   závažné   procesné pochybenia a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

V prvom   prípade   rozsudok   okresného   súdu   z 23.   februára   2009   bol   zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 8 CoP/116/2009 z 22. júla 2009, v odôvodnení ktorého je okrem iného uvedené:

„Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu predchádzalo   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   v   rozpore   s   § 157   ods. 2   O. s. p. v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   neuviedol,   z   ktorých   dôkazov   vychádzal   pri rozhodnutí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil predovšetkým vo vzťahu k hodnoteniu možností a schopností otca plniť si vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, akým   spôsobom   prihliadol   na   zníženú   pracovnú   schopnosť   otca,   keď   zistil,   že   je poberateľom   invalidného   dôchodku   a   akým   spôsobom   túto   skutočnosť   zohľadnil   pri stanovení jeho potencionálneho príjmu, resp. prečo na túto skutočnosť vôbec neprihliadol. Súd   prvého   stupňa   skonštatoval,   že   otec   nemá   žiaden   príjem   z   výkonu   advokácie,   má vysokoškolské   vzdelanie,   nepreukázal   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o   tom,   že   vynaložil primerané úsilie o dosiahnutie primeraného príjmu z výkonu advokátskej činnosti alebo snahu zamestnať sa,   pričom táto skutočnosť nemôže byť na ujmu zabezpečenia potrieb maloletých detí, nezisťoval však, či neschopnosť dosiahnuť príjem z výkonu advokátskej činnosti, prípadne možnosti otca uplatniť sa v inom právnickom povolaní, nie sú obmedzené jeho   zdravotným   stavom.   Podľa   ust.   § 63   ods. 1   Zákona   o   rodine   dôkazné   bremeno prechádza na povinného rodiča za predpokladu, že má príjem z inej než závislej činnosti, ale týka sa len skutočností vymedzených v citovanom ustanovení, čo však nezbavuje súd povinnosti   vykonať   dokazovanie   podľa   § 120   ods. 2   O. s. p.   na   zistenie   aj   ďalších skutočností   majúcich   vplyv   na posúdenie   možností,   schopností   a   majetkových   pomerov povinného   rodiča.   Z   uvedených   dôvodov   je   konštatovanie   súdu   prvého   stupňa   o potencionálnom príjme otca predčasné s tým, že dokazovanie nezameral ani na zistenie možností otca zamestnať sa v inom ako právnickom zamestnaní za situácie, že z výkonu advokátskej činnosti nemá žiaden príjem. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa ďalej nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil, keď určil za rôzne obdobia výživné diferencovane a ani z vykonaného dokazovania nebolo možné zistiť žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že u detí alebo ich rodičov v uvedených konkrétnych obdobiach dochádzalo k takým podstatným a trvalým zmenám pomerov, ktoré by mohli mať vplyv na určenie iného rozsahu vyživovacej povinnosti otca. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, z akého dôvodu súd určil, výživné spätne od 1. 7. 2006, keď matka podala návrh 13. 12. 2006 a aké dôvody hodné osobitného zreteľa na určenie spätného výživného súd zistil podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Výrok rozsudku o dlžnom výživnom pre maloleté deti je zmätočný a nepreskúmateľný, jednak nie je zrejmé, či dlžné výživné bolo vypočítané k 1. februáru, 23. februáru (ku dňu vyhlásenia rozsudku) alebo 28. februáru 2009, či otcovi boli povolené splátky v mesačnej frekvencii a v akej mene, navyše tieto výroky súd prvého stupňa vôbec neodôvodnil, len skonštatoval, že pri určovaní výšky splátok vychádzal v prvom rade zo zásady,   že dlžné   výživné   sa   musí   splatiť   v primeranej   dobe.   Uvedeným postupom súdu prvého stupňa bola účastníkom konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň nie je možné zistiť, či dodatočne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), preto odvolací súd musel rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie na zistenie možností,   schopností   a   majetkových   pomerov   rodičov,   zistiť   prípadné   zmeny   pomerov u maloletých detí, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, dôsledne sa vysporiadať s odvolacími námietkami otca, všetky dôkazy riadne vykonať v súlade s § 122 O. s. p., umožniť účastníkom vyjadriť sa k návrhu na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali podľa ust. § 123 O. s. p., zistený skutkový stav právne posúdiť podľa ustanovení Zákona   o   rodine,   opäť   rozhodnúť   o   zvýšení   výživného   pre   maloleté   deti   a   rozsudok odôvodniť v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a to aj pokiaľ sa týka výroku o dlžnom výživnom a jeho splatnosti.“

V ďalšom   priebehu   namietaného   konania   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 7 CoP/268/2011 zo 14. februára 2012 zrušil rozsudok okresného súdu z 3. júna 2011 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:„Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vydal rozhodnutie vo veci samej, ktoré je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, čím došlo k závažnej procesnej vade spôsobujúcej   zmätočnosť   konania,   ktorou   sa   účastníkom   konania   podľa   § 221   ods. 1 písm. f/ O. s. p. postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred   súdom   treba   rozumieť   taký   postup   súdu,   ak   súd   v   konaní   postupoval   v   rozpore so zákonom   a týmto   spôsobom   odňal   účastníkom   konania   ich   procesné   práva.   Vady zakladajúce zmätočnosť konania i súdneho rozhodnutia zavinenú súdom jeho procesným postupom   v rozpore   so   zákonom   spravidla   vždy   účastníkovi   konania   odnímajú   možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii procesných práv priznaných Občianskym súdnym   poriadkom   na   uplatnenie   alebo   bránenie   práva   proti   druhej   strane   v   spore. Samotné rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní   musia   byť   zachované   formálne   a   obsahové   náležitosti   s   dôrazom   na   prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.   Súčasne odvolaciemu súdu uvedené vady bránia v naplnení jeho preskúmavacej   právomoci,   čím   je   založený   ďalší   dôvod   na   zrušenie   rozhodnutia   podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p., pretože nemožno zistiť, či súd prvého stupňa správne právne posúdil vec a dostatočne zistil skutkový stav.

Za   vážne   pochybenie   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd   považuje   predovšetkým nezrozumiteľnosť   a   rozporuplnosť   výrokovej   časti   rozsudku   upravujúcej   vyživovaciu povinnosť   na   maloletého   D.,   keď   na   jednej   strane   súd   rozhodol,   že   výživné   určené rozsudkom   Okresného   súdu   Trebišov   z   5. 11. 2004   č. k.   12 P/56/2004-31   v   spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 14. 12. 2005 č. k. 7 CoP/29/2005-66 ponechal v platnosti a zároveň ďalším výrokom zvýšil výživné od otca pre maloletého D. M. zo 648,- Sk na 50 € mesačne od 1. 9. 2010...

Súd   prvého   stupňa   tiež   opomenul   skutočnosť,   že   hoci   bol   návrh   na   zvýšenie výživného podaný ešte   v čase maloletosti M.   M.,   tá počas   konania 6. 1. 2010   dosiahla plnoletosť, a preto pokiaľ súd nemienil vyhovieť jej návrhu na zvýšenie výživného v celom rozsahu, bol povinný ho v prevyšujúcej nevyhovujúcej časti zamietnuť. Súd prvého stupňa tak   nerozhodol   o   celom   predmete   konania,   teda   o   navrhovateľkou   žiadanom   výživnom 133 €, čím nerešpektoval § 152 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci.

Súd   prvého   stupňa   ďalej   v   rozpore   s   § 157   ods. 2   O. s. p.   neuviedol,   z   ktorých dôkazov   vychádzal   pri   rozhodnutí,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané,   akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ako vec právne posúdil, predovšetkým vo vzťahu k hodnoteniu   možností   a   schopností   otca   plniť   si   vyživovaciu   povinnosť   k deťom,   a   to i napriek   tomu,   že   mu   uvedenú   skutočnosť   odvolací   súd   v   uznesení   z   22. 7. 2009 č. k. 8 CoP/116/2009-128 dôrazne vytkol. Dôsledne sa neriadil § 120 ods. 2 O. s. p., ktoré platí pre konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu, teda pre konanie o návrhu na zvýšenie výživného vo vzťahu k obom deťom, pretože bol podaný v čase ich maloletosti a vo vzťahu k M.   M.   platí   až   do   nadobudnutia   plnoletosti   počas   konania   6. 1. 2010.   V   zmysle   tzv. vyšetrovacej zásady je súd povinný dôsledne zisťovať skutkový stav, aj keď to účastníci nenavrhli.   Z   odôvodnenia   rozsudku   vyplýva,   že   súd   síce   zisťoval   osobné   a   majetkové pomery   otca,   vyžiadal   daňové   priznanie   a   peňažné   denníky,   ale   absolútne   sa   nimi nezaoberal a skutočnosti z nich vyplývajúce nijako nevyhodnotil, resp. vychádzal len z jeho účastníckej výpovede. V tomto smere potom neskúmal ani povahu a odôvodnenosť výdavkov v rámci podnikateľskej činnosti, hoci je jeho povinnosťou tieto posúdiť a neprihliadať na tie výdavky,   ktoré   nie   je   nevyhnutné   v   súvislosti   s   touto   činnosťou   vynaložiť   (§ 63   ods. 2 Zákona o rodine).“

S tvrdením okresného súdu uvedeným v jeho vyjadrení k sťažnosti, podľa ktorého „priebeh konania bol do značnej miery časovo sťažovaný aj rozhodovaním o námietkach zaujatosti sudkýň, ktoré prejednávali vec“, sa ústavný súd najmä vzhľadom na správanie druhého   účastníka   konania   (otca)   čiastočne   stotožnil,   avšak   podľa   jeho   názoru   ani   táto okolnosť   nezbavuje   okresný   súd   zodpovednosti   za   stav   napadnutého   konania   v čase meritórneho prerokovania sťažnosti.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   zastáva   názor,   že   v dôsledku závažných pochybení okresného súdu a nevyhnutnosti ich následnej korekcie rozhodnutiami krajského súdu v odvolacom konaní došlo k takému predĺženiu namietaného konania, že to so   zreteľom   najmä   na   povahu   danej   veci   (zvýšenie   výživného)   považuje   z ústavného hľadiska za neakceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 P/339/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu v ich veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovatelia domáhajú primeraného finančného zadosťučinenia, musia uviesť rozsah, ktorý požadujú, a z akých dôvodov sa ho domáhajú. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   sa   domáhajú   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia každému v sume 3 500 € z dôvodov uvedených v ich sťažnosti. Poukázali najmä na to, že okresný súd dosiaľ po viac ako 5 rokoch od začatia namietaného konania nerozhodol o ich návrhu na zvýšenie výživného, ktoré nutne potrebujú na zabezpečenie ich životných potrieb.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   (viac   ako   5   rokov) vedeného pod sp. zn. 7 P/339/2007 berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, povahu veci, t. j. čo je pre sťažovateľov „v stávke“, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u všetkých troch sťažovateľov o 50 % (porovnaj najmä I. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010,   III. ÚS 354/2010,   III. ÚS 356/2010,   III. ÚS 452/2010,   IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010), lebo   ide   o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých osôb“.   Úhrada   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2012   predstavuje   spolu s režijným paušálom (3 x 7,63 €) u jedného sťažovateľa sumu 213,63 € a trovy právneho zastúpenia troch sťažovateľov predstavujú sumu 604,89 €.

Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 769,06 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012