znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 277/2010-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 prerokoval sťažnosť Z. C., H., D. L., L., P. K., T., I. J., I., M. D., N., P. I., L., M. S., P., a M. H.,   P.,   zastúpených   advokátkou   JUDr. K.   M.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k.   13 S/25/2006-54   z   11.   decembra   2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 32/2007 z 12. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. C., D. L., P. K., I. J., M. D., P. I., M. S. a M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Včas podanou sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručená 12. mája 2008, namietali Z. C., D. L., P. K., I. J., M. D., P. I., M.   S.   a M.   H.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S/25/2006-54 z 11. decembra 2006   (ďalej   aj   „napadnutý   prvostupňový   rozsudok“)   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 32/2007 z 12. decembra 2007 (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok“).   Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s výkladom a aplikáciou § 40 ods. 2 písm. b)   v spojení   s   § 29   ods. 4   zákona   č. 312/2001   Z. z.   o štátnej   službe   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. mája 2006 (ďalej aj „zákon o štátnej službe“) zo strany označených všeobecných súdov. Podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe podmienkou zrušenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním v dôsledku zrušenia príslušného miesta v systematizácii je vyslovenie nesúhlasu štátneho zamestnanca s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe. Podľa sťažovateľov sa však ponuka trvalého preloženia nemá vzťahovať len na iné štátnozamestnanecké miesta v rámci služobného úradu, v ktorom vykonávali štátnu službu, ale s ohľadom na znenie § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe tiež na štátnozamestnanecké miesta v iných služobných úradoch. Práve neaplikovaním § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s týmito variantmi obsiahnutými v § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe mali všeobecné súdy porušiť ich už uvedené základné právo.

Zo   sťažnosti,   z   napadnutých   rozhodnutí   a obsahu   spisu   ústavný   súd   zistil   tieto skutočnosti:

Sťažovatelia   boli   rozhodnutiami   vedúceho   služobného   úradu   Územnej   vojenskej správy T. (ďalej len „vedúci služobného úradu“) z 31. decembra 2005 odvolaní týmto dňom zo stálej štátnej služby v príslušnom odbore štátnej služby (odbor 2.09 Obrana), pretože v dôsledku   zmeny   systematizácie   štátnozamestnaneckých   miest   v rozpočtovej   kapitole Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“) na rok 2006 sa zrušili ich štátnozamestnanecké miesta. Podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe skončí štátnozamestnanecký pomer v prípravnej štátnej službe, v stálej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe odvolaním z dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta v systematizácii, ak štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe. V takom prípade sa mu poskytne náhrada vo výške dvojnásobku, prípadne trojnásobku jeho funkčného platu. Podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe možno štátneho zamestnanca s jeho súhlasom trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby, do iného služobného úradu toho istého odboru štátnej služby alebo do iného služobného úradu iného odboru štátnej služby a v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení opis štátnozamestnaneckého miesta. Pri personálnom pohovore boli sťažovatelia informovaní o tom, že služobný úrad nemá od Úradu pre štátnu službu ponuku voľných štátnozamestnaneckých miest.

Sťažovatelia podali proti uvedeným rozhodnutiam odvolanie Vyššej vojenskej správe B., ktorá svojimi rozhodnutiami z 27. marca 2006 všetky ich odvolania zamietla. Podľa odôvodnení   jej   rozhodnutí,   ktoré   obsahovali   v zásade   rovnakú   argumentáciu,   nemohol vedúci služobného úradu splniť svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) zákona   o štátnej   službe,   keďže   v rámci   služobného   úradu   sťažovateľov   neboli   voľné štátnozamestnanecké miesta na trvalé preloženie. Vedúci služobného úradu mal pritom túto povinnosť   len   vo   vzťahu   k voľným   štátnozamestnaneckým   miestam   v rámci   svojho služobného   úradu,   nie   však   v prípade   voľných   štátnozamestnaneckých   miest   do   iného služobného úradu.

Proti rozhodnutiam odvolacieho orgánu podali sťažovatelia samostatne žaloby, ktoré krajský súd uznesením z 18. októbra 2006 spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 13 S/25/2006. Napadnutým prvostupňovým rozsudkom z 11. decembra 2006 krajský súd žaloby sťažovateľov zamietol. S poukazom na znenie § 28 ods. 2 zákona o štátnej službe dospel k záveru, že vedúci služobného úradu žalobcov nemal právomoc rozhodnúť o ich preložení na iné štátnozamestnanecké miesto v inom služobnom úrade, pretože o takomto preložení   rozhoduje   vedúci   služobného   úradu,   v ktorom   bude   štátny   zamestnanec vykonávať štátnu službu po preložení. Z písomných záznamov o personálnych pohovoroch so žalobcami z 29. septembra 2005 vyplýva, že vedúci služobného úradu žalobcov nemal ponuku voľných štátnozamestnaneckých miest od Úradu pre štátnu službu, a preto nebolo v jeho možnostiach ponúknuť im iné štátnozamestnanecké miesto v inom služobnom úrade. Podľa názoru krajského súdu si týmto vedúci služobného úradu žalobcov splnil povinnosť ponúknuť štátnozamestnanecké miesto v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej   službe v relevantnom znení.   V závere   dodal,   že   nesúhlas sťažovateľov s trvalým   preložením   potvrdzuje   skutočnosť,   že   žalobcovia   prijali   náhrady   vo výške dvojnásobku, prípadne trojnásobku funkčného platu.

Proti uvedenému rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie najvyššiemu súdu, ktorý ho   napadnutým   rozsudkom   zamietol.   Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   uviedol,   že možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona   o štátnej   službe   v znení   účinnom   do   31.   mája   2006   vyžadovala   splnenie   tam uvedených   podmienok,   a to   zrušenie   štátnozamestnaneckého   miesta   v systematizácii a nesúhlas   štátneho   zamestnanca   s trvalým   preložením   podľa   § 29   ods. 4   tohto   zákona, „t. j. v obvode   toho   istého   alebo   iného   služobného   úradu“.   K tomu   ale ďalej   dodal,   že k trvalému preloženiu zamestnanca môže dôjsť iba po dohode o trvalom preložení medzi vedúcimi   služobných   úradov,   pričom   k uzavretiu   takejto   dohody   nemožno   vedúcich služobných   úradov   žiadnym   spôsobom   prinútiť.   Služobný   úrad   tak   svoju   ponukovú povinnosť voľného štátnozamestnaneckého miesta môže splniť len v rámci systematizácie svojho služobného úradu, za ktorý je vedúci tohto úradu povinný podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona   o štátnej   službe   sledovať,   zabezpečiť   a dodržiavať   plnenie   schválenej systematizácie. Z toho teda jednoznačne vyplýva, že trvalé preloženie do iného služobného úradu   nespadá   do pôsobnosti   služobného   úradu,   v systematizácii   ktorého   bolo   zrušené štátnozamestnanecké miesto.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že na to, aby štátny zamestnanec mohol vysloviť súhlas alebo nesúhlas s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe, by muselo „najskôr existovať voľné štátnozamestnanecké miesto, či už na služobnom úrade, kde bol, alebo inom služobnom úrade“. Pokiaľ ale v danom období žiadne takéto miesto nebolo ani na jeho služobnom úrade, ani na inom, tak ani služobný úrad nemohol objektívne splniť svoju ponukovú povinnosť. Podľa uvedeného § 13 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe bol každý vedúci služobného úradu povinný oznamovať Úradu pre štátnu službu obsadenie štátnozamestnaneckého miesta v služobnom úrade a uvoľnenie takéhoto miesta. Rozhodnúť o spôsobe obsadenia voľného štátnozamestnaneckého miesta však patrilo do kompetencie vedúceho služobného úradu. Keďže Úrad pre štátnu službu, ktorému boli vedúci služobných úradov povinní oznamovať uvoľnené štátnozamestnanecké miesta, nedal ponuku voľných štátnozamestnaneckých miest a ani sám služobný úrad voľné štátnozamestnanecké miesto nemal,   splnil   si   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   tento   služobný   úrad   svoju   ponukovú povinnosť, „aj   keď   bola   táto   ponuka   negatívna   (ponúknuť   konkrétne   voľné štátnozamestnanecké   miesto   v SR   nemohol,   lebo   Úradom   pre   štátnu   službu,   t. j. kompetentným   orgánom   mu   oznámené   nebolo,   teda   objektívne   túto   povinnosť   splniť nemohol)“.   Z tohto   dôvodu   preto   ani   nemohli   sťažovatelia   vysloviť   súhlas   s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe, pretože nebolo ponúknuté žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto. Súčasne nebol teda ani dôvod na to, aby sťažovatelia vyslovili súhlas alebo nesúhlas, pretože súhlas, ku ktorému došlo v danej veci, bol daný k fiktívnemu   štátnozamestnaneckému   miestu   a trvalé   preloženie   by   preto   nebolo uskutočniteľné.

V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd dodal, že obsadzovanie voľného   štátnozamestnaneckého   miesta   patrilo   výlučne   do   kompetencie   vedúceho služobného   úradu,   a ten   tak   mohol   žalobcom   ponúknuť iba   voľné   štátnozamestnanecké miesto vo svojom služobnom úrade. Ak by aj vedúci služobného úradu   mal vedomosť o voľnom štátnozamestnaneckom mieste v inom služobnom úrade, jeho ponuka na trvalé preradenie by nemohla byť v zmysle § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe, pretože trvalé preloženie do iného služobného úradu nespadalo do jeho pôsobnosti. O takomto trvalom preložení totiž rozhoduje ten služobný úrad, do ktorého sa má štátny zamestnanec preložiť. S ohľadom na účel a logický a systematický výklad ustanovení § 40 ods. 2 písm. b), § 29 ods. 4   a   § 28   ods. 2   zákona   o štátnej   službe   v znení   účinnom   do   31.   mája   2006,   ktoré na seba logicky nadväzujú, sú prepojené, a nie je možné ich vykladať osobitne, tak najvyšší súd   nesúhlasil   s tvrdením   sťažovateľov,   že   ich   súhlas   s trvalým   preložením   k ešte neexistujúcemu štátnozamestnaneckému miestu znamená nesplnenie zákonných podmienok na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.

Sťažovatelia   napadli   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   sťažnosťou podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Podľa   ich   názoru   všeobecné   súdy   neinterpretovali a neaplikovali správne ustanovenia § 28 ods. 2, § 29 ods. 4 a § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe v znení účinnom do 31. mája 2006, pretože s ohľadom na ich argumentáciu vlastne odmietli aplikovať časť platnej právnej normy, a zasiahli tak do práva sťažovateľov na súdnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Už v úvode sťažnosti sťažovatelia poukázali, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol,   že   možnosť   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru   služobným   úradom odvolaním vyžadovala podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe v znení účinnom v relevantnom čase okrem iného nesúhlas štátneho zamestnanca s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 tohto zákona, „t. j. v obvode toho istého alebo iného služobného úradu“. Tým sa mal   stotožniť   s právnym   záverom   sťažovateľov.   Keďže   však   žaloby   boli   napokon zamietnuté,   považujú   sťažovatelia   odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu za nekonzistentné a vnútorne rozporné.

Vo   všeobecnej   rovine   sťažovatelia   ďalej   poukázali   na   to,   že   správne   orgány i všeobecné   súdy   vychádzali   v danej   veci   zo   stanoviska   Úradu   pre   štátnu   službu č. 18952/2005 z 3. októbra 2005, ktoré tento úrad zaujal k aplikácii ustanovenia § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe. Vo vzťahu k záveru všeobecných súdov, že rozhodnutie o trvalom preložení sťažovateľov nebolo v pôsobnosti služobného úradu, sťažovatelia uvádzajú, že zo samotného procesného ustanovenia § 28 ods. 2 zákona o štátnej službe nemožno vyvodiť záver, že služobný úrad, v ktorom je štátny zamestnanec zaradený,   nemal   povinnosť   ponúknuť   štátnemu   zamestnancovi   trvalé   preloženie   v inom služobnom úrade. Podľa uvedeného ustanovenia rozhodoval o trvalom preložení vždy len vedúci   služobného   úradu,   v ktorom   bude   štátny   zamestnanec   vykonávať   štátnu   službu. Uvedené ustanovenie totiž ako procesná norma nemôže slúžiť interpretácii hmotnoprávnej normy, pretože nie je súčasťou ani jej hypotézy, ani jej dispozície. Naopak, z dikcie § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe, ktoré trvalé preloženie štátneho zamestnanca neobmedzovalo len na služobný úrad a služobný odbor štátneho zamestnanca, vyplýva, že služobný úrad mal   svoju   ponukovú   povinnosť   plniť   nielen   vo   vzťahu   k svojmu   služobnému   úradu, ale podľa § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe aj vo vzťahu ku všetkým služobným úradom a odborom štátnej služby. Samotná skutočnosť, že služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto, nespôsobuje objektívnu nemožnosť splnenia ponukovej   povinnosti,   ak   možno   voľné   miesto   zabezpečiť   dohodou   s vedúcim   iného služobného úradu.

Ponuková povinnosť sa mala podľa názoru sťažovateľov vzťahovať len na miesta, ktoré   štátny   zamestnanec   môže   vykonávať   so   zreteľom   na   plnenie   kvalifikačných predpokladov   a vzhľadom   na   doterajšiu   náročnosť   ním   vykonávanej   štátnej   služby, ako aj na   výsledky   služobného   hodnotenia.   K uzavretiu   dohody   vedúcich   služobných úradov síce   nemožno nútiť,   ale aspoň   pokus o takúto dohodu   je nutným predpokladom skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru   podľa   § 40   ods. 2   písm. b)   zákona   o štátnej službe. Až nemožnosť zabezpečenia vhodného miesta dohodou s iným služobným úradom by odôvodňovala aj nemožnosť ponuky voľného štátnozamestnaneckého miesta a následné odvolanie   štátneho   zamestnanca   v neprospech   sťažovateľov   však   nemôže   spôsobiť skutočnosť,   že   vedúci   služobného   úradu   nebol   o voľných   miestach   v iných   služobných úradoch informovaný. Pre splnenie ponukovej povinnosti by pritom stačila ponuka jedného vhodného pracovného miesta.

Sťažovatelia rovnako, ako tak učinili v ich podaniach všeobecným súdom, poukázali i na obdobnosť predmetnej právnej úpravy s § 63 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého jednou z podmienok výpovede zamestnancovi je skutočnosť, že tento nie je ochotný prejsť na inú   pre   neho   vhodnú   prácu,   ktorú   mu   zamestnávateľ   ponúkol   v mieste,   ktoré   bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.   Podobnosť   pri   výklade   tohto   ustanovenia   s dotknutými   ustanoveniami   zákona o štátnej službe nachádzajú sťažovatelia v tom, že zamestnávateľ je povinný zamestnancovi ponúknuť pred daním výpovede iné pracovné miesto, pričom podmienka podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe je legislatívno-technicky rovnako formulovaná.

V závere svojej argumentácie sťažovatelia dodali, že realizácia ponukovej povinnosti služobného úradu bola v čase účinnosti uvedených ustanovení problematická, ale nebola neriešiteľná.   Práve   tejto   „problematickej“   realizácii   uvedeného   rozsahu   ponukovej povinnosti sa podľa nich snažil zabrániť Úrad pre štátnu službu, keď k aplikácii ustanovenia § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe zaujal stanovisko, ktoré v konečnom dôsledku bolo akceptované aj všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vyzval   krajský   súd   i najvyšší   súd,   aby   sa   vyjadrili   k predmetnej sťažnosti.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 24. júna 2008 v podstate odkázal na napadnutý   prvostupňový   rozsudok,   pričom   dodal,   že   podľa   jeho   názoru   nedošlo v predmetnom   konaní   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy (vo vyjadrení bol omylom uvedený čl. 40 ods. 1 ústavy, pozn.), a preto neodporúča uvedenú sťažnosť prijať na ďalšie konanie.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 28. júla 2008 zopakoval právne závery   tohto   súdu,   pričom   navrhol,   aby   bola   predmetná   sťažnosť   odmietnutá   ako neopodstatnená.   Sťažovatelia   vo   svojom   vyjadrení   z   5.   augusta   2008   konštatovali,   že predsedovia súdov oboch stupňov zotrvali na právnych záveroch uvedených v príslušných rozhodnutiach. Zároveň opäť čiastočne zopakovali svoju argumentáciu.

II.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

V prvom   rade   sa   ústavný   súd   zaoberal   sťažnosťou   v časti,   v ktorej   sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým   prvostupňovým   rozsudkom.   Ústavný   súd,   ako   vyplýva   z jeho   ustálenej judikatúry, rozhoduje v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľmi   uplatnených   námietkach porušenia ich základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojho základného práva sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti napadnutému prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde. Ďalej sa preto zaoberal sťažnosťou len vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Predmetom   sťažnosti   v tejto   časti   je   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   v dôsledku   nesprávnej interpretácie   a aplikácie   právneho   predpisu.   Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre konštatuje,   že   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. I. ÚS 17/01). Predmetom kontroly zo strany ústavného súdu môžu byť skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   len   z hľadiska   prípadného   porušenia   základného   práva   alebo slobody.   K porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   by   v tejto   súvislosti   došlo predovšetkým vtedy, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda by muselo ísť   o   prejav   zjavnej   svojvôle   pri   výklade   a aplikácii   právnej   normy,   resp.   by   výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (napr. IV. ÚS 102/08).

V danom prípade však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dospel k právnemu záveru, že ponuková povinnosť vyplývajúca z § 40   ods. 2   písm. b)   v spojení   s   § 29   ods. 4   zákona   o štátnej   službe   v znení   účinnom do 31. mája 2006   sa   vzťahovala len na štátnozamestnanecké miesta   v rámci   služobného úradu, v ktorom dotknutí štátni zamestnanci vykonávali štátnu službu. Argumentoval pritom skutočnosťou,   že   vedúci   služobného   úradu   mal   právomoc   rozhodovať   len   o trvalom preložení   štátneho   zamestnanca   v rámci   jeho   služobného   úradu,   teda   že   uvedené ustanovenia   je   nutné   vyložiť   v spojení   s vymedzením   právomoci   vedúceho   služobného úradu   podľa   § 28   ods. 2   zákona   o štátnej   službe.   Z tohto   dôvodu   vedúci   príslušného služobného   úradu   ani   nemohol   ponúknuť   sťažovateľom   trvalé   preloženie   do iného služobného úradu, pretože o ňom nemohol rozhodnúť.

Ústavný súd nemal dôvod považovať uvedenú argumentáciu za arbitrárnu. Najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov proti rozhodnutiu krajského súdu, predovšetkým proti výkladu a aplikácii uvedených ustanovení, ktorá bola vo svojej   podstate   podobná   argumentácii   obsiahnutej   v   predmetnej   sťažnosti.   V tejto súvislosti treba uviesť, že najvyšší súd predovšetkým dostatočne vyložil, z akého dôvodu nebol   v danej   veci   aplikovateľný   § 29   ods. 4   zákona   o štátnej   službe   v tých   častiach, v ktorých pripúšťal trvalé preloženie do iného služobného úradu.

Vo vzťahu k tým častiam odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorých bolo možné vyvodiť   súhlas   tohto   súdu   s právnym   názorom   sťažovateľov   o rozsahu   ponukovej povinnosti, ústavný súd dodáva, že nepredstavujú taký nedostatok rozhodnutia, ktorý by svojou závažnosťou dosiahol ústavnoprávnu rovinu. Najvyšší súd vyslovil názor (ako už bolo uvedené aj v prvej časti tohto rozhodnutia), že povinnosť ponuky trvalého preloženia sa vzťahovala aj na ostatné služobné úrady. To bolo možné vyvodzovať i z jeho poukazu na to, že nemožnosť ponuky trvalého preloženia bola daná aj tým, že zo strany Úradu pre štátnu   službu   nebolo   vedúcemu   služobného   úradu   oznámené   žiadne „voľné štátnozamestnanecké miesto v SR“. Z pohľadu ústavného súdu je však rozhodné, že najvyšší súd vo svojom odôvodnení jednoznačne zodpovedal otázku rozsahu ponukovej povinnosti, keď   uviedol,   že   aj   keby   príslušný   vedúci   služobného   úradu   vedel   o voľnom štátnozamestnaneckom   mieste   v inom   úrade,   táto   skutočnosť   by   nemala   v danej   veci relevanciu, pretože ponuková povinnosť sa vzťahovala na štátnozamestnanecké miesta len v rámci služobného úradu, v ktorom sťažovatelia vykonávali štátnu službu.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je v časti smerujúcej proti rozhodnutiu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na uvedené   skutočnosti   preto   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   nemožno   rozhodovať   o   takých   nárokoch   na ochranu ústavnosti, uplatnenie a použitie ktorých predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Preto už ústavný súd o zrušení napadnutého rozsudku nerozhodoval (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010