znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 277/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2   a čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I č. k. ORP-623/OEK-B1-2007 zo 14. apríla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2009 doručená sťažnosť JUDr. M. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) č. k. ORP-623/OEK-B1-2007 zo 14. apríla 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v trestnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ORP-623/OEK-B1-2007   KV   podal   12.   decembra   2008   sťažnosť   proti   nezákonnému postupu vyšetrovateľky Policajného zboru npor. Mgr. V. K. (ďalej len „vyšetrovateľka“) a námietku   zaujatosti   s poukazom   na závažné a opakované porušenie zákona,   ako aj na skutočnosti,   ktoré   majú   zakladať   dôvodné   pochybnosti   o nezaujatosti   a nestrannosti vyšetrovateľky voči jeho osobe.

Uznesením   z 12.   decembra   2009   vyšetrovateľka   rozhodla   o svojom   nevylúčení z vykonávania   úkonov   v označenom   trestnom   konaní.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto uzneseniu 6. februára sťažnosť. O sťažnosti rozhodla uznesením č. k. ORP-623/OEK-B1-2007   zo   14.   apríla   2009   (ďalej   len   „namietané   uznesenie“)   riaditeľka   odboru   justičnej polície, úradu justičnej a kriminálnej polície okresného riaditeľstva mjr. PhDr. T. G. tak, že ho zamietla. Namietané uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 15. mája 2009.

Podľa názoru sťažovateľa je namietané uznesenie „v zjavnom rozpore so skutkovým a právnym stavom veci, a je zjavne neodôvodnené a arbitrárne...“, pričom v ďalšom texte sťažnosti   konkretizuje   svoje   námietky   voči   nemu   a po   analýze   príslušnej   judikatúry ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúcej   sa   rozhodovania o námietkach zaujatosti konštatuje, že namietané uznesenie okresného riaditeľstva „nie je riadne odôvodnené a napĺňa znaky svojvoľného a arbitrárneho rozhodnutia“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, v ktorom vysloví, že namietaným uznesením okresného riaditeľstva bolo porušené jeho základné právo podľa č. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež žiada,   aby ústavný súd uložil   okresnému   riaditeľstvu   uhradiť   mu trovy konania v konaní pred ústavným súdom.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa, aby podľa § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti prednostne.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   najmä   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s porušením čl. 1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2   a čl.   152   ods.   4   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   namietaným uznesením okresného riaditeľstva.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému   súdu,   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre vyplýva, že podnet možno podať aj proti   zákonnosti   postupu   a rozhodnutiam   vyšetrovateľov   a   policajných   orgánov,   pričom prokurátor môže v súvislosti s výsledkami prešetrenia podnetu vykonať potrebné opatrenia na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov podľa zákona o prokuratúre alebo podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za účinný prostriedok   ochrany   základných   práv,   vrátane tých   základných   práv,   ktorých ochrany sa sťažovateľ svojou sťažnosťou domáha (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil opakovane právny názor, že vynechanie tohto prostriedku nápravy (podnetu, opakovaného podnetu) v sústave orgánov prokuratúry   Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v konaní   pred ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť   skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu namietaného porušenia základných práv, ku ktorému malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť pri postupe, alebo pri rozhodovaní orgánu činného v (prípravnom) trestnom konaní, resp. aj pred začatím trestného stíhania (m. m. napr. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Zo   sťažnosti   nevplýva,   či   sťažovateľ   podal   podnet   podľa   príslušných   ustanovení zákona o prokuratúre proti namietanému uzneseniu okresného riaditeľstva, hoci tak mohol a mal urobiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. V okolnostiach prípadu možno podľa názoru ústavného súdu totiž podnet (a prípadne aj opakovaný podnet) považovať za iný právny   prostriedok   ochrany   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o prokuratúre,   ktorý   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje a na ktorého použitie je oprávnený podľa zákona o prokuratúre.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o prokuratúre z dôvodu jej neprípustnosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009