znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 277/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., a E. H., V. B., zastúpených advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 Sp 19/05-29 z 15. júna 2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 SžoKS 108/2005-49 z 20. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. a E. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2007 doručená   sťažnosť   A.   K.  ,   B.,   a E.   H.,   V.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   zastúpených advokátom JUDr. M. T., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Sp 19/05-29 z 15. júna 2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 1 SžoKS 108/2005-49 z 20. marca 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky si ako oprávnené osoby uplatnili na Obvodnom pozemkovom   úrade v Novom meste nad Váhom (ďalej len „pozemkový úrad“) nárok na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli vyvlastnené ich právnym predchodcom. Svoj nárok si uplatnili podľa § 3 ods. 1 písm. l) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   na   usporiadanie vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o navrátení vlastníctva k pozemkom“).

Podľa § 3 ods. 1 písm. l) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená.

Pozemkový úrad rozhodol o nároku sťažovateliek rozhodnutím č. 0-2005/00119-22 z 21. februára 2005 (ďalej len „rozhodnutie pozemkového úradu“) tak, že ich   nárokom nevyhovel, pretože neboli splnené podmienky na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 3 ods. 1 písm. l) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, t. j. z dôvodu, že vyvlastnené nehnuteľnosti slúžili účelu, na ktorý boli vyvlastnené.

Z rozhodnutia pozemkového úradu vyplýva, že nehnuteľnosti, ku ktorým si uplatnili reštitučný nárok, sú toho času vo vlastníctve Slovenskej republiky – Ministerstva obrany Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   obrany“).   Účelom   vyvlastnenia   podľa vyvlastňovacích   rozhodnutí   bola potreba   budovania stavieb   a zariadení na účely   obrany štátu. Ministerstvo obrany v správnom konaní o uplatnenom nároku sťažovateliek zaujalo stanovisko,   podľa   ktorého   sú   sporné   nehnuteľnosti   súčasťou   nových   parciel nachádzajúcich sa v areáli kasární a slúžia účelu, na ktorý   boli vyvlastnené. Na základe týchto   zistení   pozemkový   úrad   rozhodol,   že   predmetné   nehnuteľnosti   slúžili   účelu vyvlastnenia.

Sťažovateľky sa žalobou podanou krajskému súdu domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia   pozemkového   úradu.   Vo   svojej   žalobe   namietali,   že   pozemkový   úrad   na základe   vykonaných   dôkazov   dospel   k nesprávnemu   zisteniu   skutkového   stavu   veci, nesprávne vyhodnotil výsledky ohliadky nehnuteľností a bez existencie dôkazov si osvojil stanovisko   ministerstva   obrany,   že   nehnuteľnosti   slúžili   a slúžia   účelu   vyvlastnenia. Zároveň   namietali   nezákonnosť   rozhodnutia   pozemkového   úradu   spočívajúcu   v tom,   že pozemkový úrad vydal rozhodnutie bez toho, aby ukončil dokazovanie a poučil účastníkov o možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, čím postupoval v rozpore s § 33 ods. 2 Správneho   poriadku.   Sťažovateľky   v dôsledku   uvedeného   procesného   pochybenia pozemkového úradu nemali možnosť predložiť ďalšie dôkazy na preukázanie oprávnenosti svojich nárokov, a preto ich pripojili až k žalobe (dve čestné vyhlásenia potvrdzujúce, že nehnuteľnosti neslúžili na účel vyvlastnenia).

Krajský   súd   rozhodol   o žalobe   sťažovateliek   rozsudkom   č.   k.   11   Sp   19/05-29 z 15. júna   2005,   ktorým   rozhodnutie   pozemkového   úradu   z 21.   februára   2005   potvrdil. Krajský súd si osvojil skutkové a právne závery pozemkového úradu a okrem iného uviedol: „Námietky navrhovateliek nie sú dôvodné, ich výklad účelu vyvlastnenia je krajne zužujúci, ak tvrdia, že pozemky nie sú zastavané. Podľa názoru krajského súdu, ak vo vyvlastňovacích výmeroch   je   uvedený   všeobecný   termín   účel   obrany   štátu,   subsumuje   v sebe   akékoľvek využitie pozemkov pre vojenské účely,   t.   j.   nielen stavby a zariadenia,   ale aj výcvikové priestory, ktoré z hľadiska bezpečnosti musia byť oplotené.“

Proti rozsudku krajského súdu z 15. júna 2005 podali sťažovateľky odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd svojím rozsudkom č. k. 1 SžoKS 108/2005-49 z 20. marca 2007 rozsudok krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd sa vo svojom rozsudku stotožnil so závermi   krajského   súdu   vrátane spôsobu   vymedzenia   účelu   obrany štátu   učineného tak pozemkovým úradom, ako aj krajským súdom. K námietkam sťažovateliek v ich odvolaní proti   rozsudku   krajského   súdu   uviedol,   že   tieto „neboli   spôsobilé   spochybniť   vecnú správnosť napadnutého rozsudku“.

Sťažovateľky videli porušenie svojich označených práv rozsudkom krajského súdu v tom,   že   krajský   súd   podľa   nich   nepreskúmal,   či   rozhodnutím   správneho   orgánu   boli ukrátené na svojich právach, a nepreskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Týmto podľa nich rozhodol v rozpore s § 247 ods. 1 a § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a „svojím postupom   a rozhodnutím   porušil   základný   princíp   súdneho   konania   proti   rozhodnutiam a postupom   správnych   orgánov“.   Sťažovateľky   namietali   aj   to,   že   krajský   súd   sa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré pripojili k svojej žalobe (čestné vyhlásenia), a nedoručil im ani vyjadrenie žalovaného, „čím boli vylúčené zo zaujatia stanoviska k tvrdeniam v ňom uvedeným“.   Podľa   sťažovateliek   rozsudok   krajského   súdu   „má   prvky   arbitrárneho rozhodnutia, pretože jeho odôvodnenie nie je na požadovanej úrovni“.

Podľa   sťažovateliek   sa   najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   „nevysporiadal s námietkou... o arbitrárnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, práve naopak, táto bola ešte   prehlbená...   podstatným   procesným   pochybením   prvostupňového   súdu...   tvrdeniami uvedenými v odvolaní čím došlo k porušeniu ustanovení § 211 a nasl. OSP a odôvodnenie rozsudku bolo v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP“.

Sťažovateľky   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   vyslovil   porušenie   označených   práv rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu a aby tieto rozsudky zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu. Zároveň si uplatnili nárok na priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľky namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   11   Sp   19/05-29 z 15. júna 2005 a rozsudkom   najvyššieho súdu   č.   k. 1 SžoKS 108/2005-49 z 20.   marca 2007.

Predmetom   konania   vedeného   krajským   súdom   bolo   rozhodovanie   o žalobe sťažovateliek domáhajúcich sa preskúmania rozhodnutia správneho orgánu – pozemkového úradu,   ktorým   nebolo   vyhovené   ich   reštitučným   nárokom   na   navrátenie   vlastníctva k pozemkom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že postup a rozsudok krajského súdu č. k. 11 Sp 19/05-29   z 15.   júna   2005   bol   na   základe   sťažovateľkami   podaného   odvolania preskúmaný   najvyšším   súdom,   ktorý   svojím   rozsudkom   č.   k.   1 SžoKS 108/2005-49 z 20. marca 2007 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Vzhľadom na uvedené nie je v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 11 Sp 19/05-29 z 15. júna 2005, pretože jeho preskúmanie patrilo do právomoci najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v časti smerujúcej proti rozsudkom krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci. Ústavný súd uvádza, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti je daný dôvod aj na jej odmietnutie pre oneskorené podanie.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu z 20. marca 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateliek s hodnotením dôkazov a s právnym názorom najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení a hodnotením skutkového stavu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s rozsudkom   najvyššieho   súdu č.   k. 1 SžoKS 108/2005-49 z 20. marca 2007 uvádza, že najvyšší súd sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateliek uvedenými v ich odvolaní, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup najvyššieho súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Najvyšší   súd sa   oboznámil s „administratívnym spisom   odporcu“ (pozemkového úradu, pozn.), jeho postupom v správnom konaní, ako aj s vykonanými dôkazmi a dospel k záveru, že „odporca naplnenie zákonných podmienok reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm.   l)   zákona   skúmal   dôsledne...   a pokiaľ...   dospel   k záveru,   že   vyvlastnené   pozemky slúžia   účelu   vyvlastnenia,   takýto   záver   nachádza   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní“. K preskúmavanému rozsudku krajského súdu uviedol, že „je v ňom vymedzený predmet konania   i hľadiská,   z ktorých   bolo   správne   rozhodnutie   skúmané,   je   detailne   popísaný rozhodný   skutkový   stav   a právne   závery   z neho   vyplývajúce,   pričom   výrok   súdu   má v dôvodoch   oporu.   V rozsudku   je   jasne   a zrozumiteľne   uvedené   ako   súd   o opravnom prostriedku   rozhodol   a z akých   dôvodov   a ako   sa   vysporiadal   s námietkami navrhovateľov“.

Vo vzťahu k užívaniu nehnuteľností na účel ich vyvlastnenia najvyšší súd poukázal na   to,   že   hoci   v súlade   s meniacimi   sa   úlohami   obrany   štátu   používanie   vyvlastnených nehnuteľností nebolo „kontinuálne aktívne“, ich účelové využitie bolo počas celej doby zachované. Ďalej uviedol: „Z povahy pozemku... je možné ustáliť, že predmetné pozemky sú súčasťou veci – vojenského areálu (slúžiaceho zabezpečeniu obrany republiky) tak, ako ju definuje § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka... Podľa názoru najvyššieho súdu oddelením pozemkov od areálu vojenského objektu by došlo k zníženiu jeho hodnoty z hľadiska straty jeho funkčnosti, resp. účelu, ktorý má plniť v procese obrany republiky... pričom na veci nemení   nič   skutočnosť,   že   predmetné   pozemky   boli   v štádiu   ohliadky   vyhodnotené   ako zarastené burinou, oplotené a pôsobili dojmom, že nie sú využívané.“

Ústavný súd na základe citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že jeho výklad právnych   predpisov   je právne udržateľný, keď   sa   vysporiadal   so   všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateliek a že samotné rozhodnutie nemá prvky arbitrárnosti.

Ak ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich procesných práv krajským súdom nedoručením   vyjadrenia   druhého   účastníka   súdneho   konania   na   zaujatie   stanoviska a neakceptovanie   tohto   odvolacieho   dôvodu   najvyšším   súdom,   je   potrebné   uviesť,   že sťažovateľky   boli v predmetnom   konaní zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý sa z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dozvedel o uvedenom vyjadrení, a preto v záujme presadenia a ochrany ich práv mal možnosť svojím aktívnym prístupom pri realizácii   úkonov   právneho   zastúpenia   získať   potrebné   informácie   aj   nahliadnutím   do súdneho spisu. Podľa ústavného súdu vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že takéto prípadné   procesné   pochybenie   najvyššieho   súdu   nedosahuje   v konkrétnych   okolnostiach prípadu intenzitu, ktorá by vykazovala ústavnoprávny rozmer a mohlo by tak na jej základe dôjsť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateliek.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľky nestotožňujú s právnym názorom súdov, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu o takéto rozhodnutia nejde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007