znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 277/05-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   29. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., bytom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 170/00 a jeho rozsudkom z 19. marca 2004 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 208/04 a jeho rozsudkom z 22. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2005 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 170/00 a jeho rozsudkom z 19. marca 2004 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 208/04 a jeho rozsudkom z 22. júna 2005.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 20. novembra 2000 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Jeho právna vec bola právoplatne skončená po piatich rokoch trvania súdneho konania, čo sa mu javí tak, „... ako   by   samosudca   prvostupňového   súdu   zneužil   svoje   právomoci   verejného činiteľa,   keď   začal   k mojej   škode   prejednávať   pracovnú   vec   až   12. 4. 2002   a vytýčil 12 pojednávaní (...) + 1 pojednávanie za účelom vynesenia rozsudku, v dôsledku čoho ma nakoniec zaviazal samosudca JUDr. E. T.   v 1.   st. rozsudku zo dňa 19. 3. 04 zaplatiť za každé   pojednávanie   právnemu   zástupcovi   odporcu   8 007,- Sk   a celkom   ma   zaviazal k úhrade k rukám JUDr. M. G. zaplatiť za pojednávania 95.889,- Sk...“.

Sťažovateľ   namieta   skutkový   stav   zistený   okresným   súdom   a zastáva   názor, že „Ak súd   v rozpore   s listinnými   dôkazmi   uveril   po   štyroch   rokoch   nevierohodným svedkom zamestnancom S., čo toto súd nepresvedčivo v rozpore s § 157 ods. 3 ZP, ale ani vôbec neodôvodnil v rozsudku, že prečo a ako sa mal môj pracovný pomer skončiť už ráno 5. 9. 2000, potom súd mal postupovať podľa § 56 ZP odst. 2, že nesporne som dňa 5. 9. 2000 poobede a do večera prácu vykonával, preto sa tým založil nový pracovný pomer, ale už bez skúšobnej doby?!!“.

Sťažovateľ polemizuje s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, ktoré podľa neho nemali „... uveriť tzv. svedkom, ktorí dodnes pracujú v   organizácii   odporcu,   že   mi   bola   daná   ústna   výpoveď   z pracovného   pomeru   už   dňa 5. 9. 2000, keďže tento deň so mnou nik o skončení pracovného pomeru ani o výpovedi nehovoril...“.

Sťažovateľ nesúhlasí ani s rozhodnutím okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a uvádza, že „Išlo o pracovný spor, kde prieťahy v konaní zavinil samosudca a aj   advokát,   ktorý   zatajoval   písomnosti,   po   častiach   dôkazy   odovzdával   súdu a na pojednávania   chodil   nepripravený,   preto   sudca   bol   povinný   použiť   § 150   O. s. p. a vôbec nepriznať trovy konania advokátovi“.

Napokon   sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   v napadnutom   konaní   nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), „... nadbytočne nariaďoval pojednávanie s dodatkom, že sudkyňa zváži ďalšie dokazovanie a konkrétne napr. 1. 10. 2003 odročila po otvorení hneď pojednávanie, že pre neprítomnosť moju, keď tam bol môj zástupca a keď som sa na nasledujúce pojednávanie dostavil, odo mňa ani sudkyňa nič vedieť nechcela, čo je šikanovanie účastníka“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že „Súdy porušili moje právo podľa Ústavy SR čl. 47   odst.   2   i čl. 48   a domáham   sa   zadosťučinenia   maj.   ujmy   400   tis.   a nemaj.   ujmy 800 000,- Sk“. (Sťažovateľ v závere sťažnosti zrejme nesprávne uviedol, že v jeho prípade bol porušený čl. 47 ods. 2 ústavy, ktorý ustanovuje základné právo na právnu pomoc, avšak v záhlaví sťažnosti je výslovne uvedené, že namieta porušenia základného práva na súdnu ochranu.)

Poukazujúc na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu sťažovateľ zároveň žiada, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 170/00   a jeho rozsudkom z 19. marca 2004 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 208/04 a jeho rozsudkom z 22. júna 2005.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 170/00 a jeho rozsudkom z 19. marca 2004

Pri   prejednaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní, ako aj jeho rozsudkom   z 19. marca 2004,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   22. augusta 2005,   ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy. Citované ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo sťažnosti, ako aj zo súvisiaceho súdneho spisu vyžiadaného ústavným súdom v súvislosti   s predbežným prerokovaním sťažnosti vyplýva, že o sťažovateľovom návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C 170/00 z 19. marca 2004 tak, že ho zamietol, „... konanie v časti náhrady mzdy vo výške 8 189 Sk od 10. októbra 2000 so 17,6 % úrokom z omeškania od 13. novembra 2000 po dobu určenia súdu...“ zastavil (na základe späťvzatia žaloby sťažovateľom v tejto časti) a zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanému trovy konania a právneho zastúpenia v sume 95 889 Sk.

Podaným odvolaním sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa   zmenil   a jeho   žalobe   v celom   rozsahu   vyhovel.   Krajský   súd   však   rozsudkom č. k. 2 Co 208/04-137 z 22. júna 2005 rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdil a v časti náhrady trov konania zrušil a vrátil prvostupňovému súdu   na   ďalšie   konanie.   Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základných   práv sťažovateľa   v podobe   odvolania   smerujúca   voči   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola predmetom   rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci tejto procedúry   krajský   súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 22. júna 2005.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie rozsudku okresného súdu v časti, ktorým bol jeho rozsudok odvolacím súdom potvrdený, a to preto, lebo preskúmanie tohto rozhodnutia na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu.   V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   rozsudku   krajského   súdu   (obdobne   napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu bráni aj tomu, aby sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti neprávoplatnému výroku rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu týkajúceho sa náhrady trov konania. Ako už bolo uvedené, krajský   súd   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   rozsudkom   z 22.   júna   2005 prvostupňový   rozsudok   v tejto   časti   zrušil   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Keďže v predmetnej veci bude o náhrade trov konania znovu konať a rozhodovať okresný súd ako súd prvého stupňa a v prípade napadnutia jeho rozhodnutia niektorým z účastníkov konania odvolaním aj krajský súd ako súd odvolací, je právomoc ústavného súdu vylúčená, aj pokiaľ ide o túto časť sťažnosti.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 208/04 a jeho rozsudkom z 22. júna 2005

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom z 22. júna 2005.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02).

V prejednávanej veci je zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd nespochybnil,   zrejmé,   že   u sťažovateľa   (v napadnutom   konaní   v procesnom   postavení žalobcu) došlo ku skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalovaného ústnym   oznámením   5. septembra 2000,   čomu   sťažovateľ   riadne   porozumel.   V súvislosti s tým krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného poukázal na skutočnosti, ktoré považoval za jednoznačne preukázané, a to, že sťažovateľ si osobne „... vyzdvihol výstupné formality a od 6. 9. 2000 nie je zapísaný v evidencii dochádzky, pre odporcu prácu nevykonával ani sa o ňu neuchádzal. V čase od 26. 9. 2000 do 7. 10. 2000 bol PN a o prácu u odporcu   sa   uchádzal   až   dňom   8. 10. 2000,   teda   až   po   skončení   pracovného   pomeru. Pokiaľ ide o formu samotného zrušenia pracovného pomeru, tak takýto právny úkon nemusí mať pod sankciou neplatnosti písomnú formu. Túto nemal ani v danom prípade, ale došlo k nemu, ako je uvedené zhora ústnou formou. Preto okolnosti dodatočného doručovania zrušenia   pracovného   pomeru,   keď   navrhovateľ   neodovzdal   výstupné   formality,   sú irelevantné   a nemajú   vplyv   na   skončenie   pracovného   pomeru.   Ani   nedodržanie   lehoty písomného   oznámenia   o zrušení   pracovného   pomeru   v skúšobnej   dobe,   nemá   tak   isto za následok neplatnosť právneho úkonu. Táto lehota má len poriadkový charakter. V danej veci sa účastníci k písomnej pracovnej zmluve nedohodli na tom, že oznámenie o zrušení pracovného pomeru sa druhej strane doručí najneskoršie tri dni pred dňom, keď sa má pracovný   pomer   skončiť.   Odvolací   súd   vychádzajúc   z uvedeného   sa   stotožňuje   aj so záverom súdu prvého stupňa, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru navrhovateľ uplatnil   po   zákonnej   prekluzívnej   lehote   (§ 64 Zb.).   Pracovný   pomer   skončil   dňom 5. 9. 2000   a návrh   bol   podaný   až   dňa   20. 11. 2000,   t. j.   po   dvojmesačnej   prekluzívnej lehote. Čo sa týka návrhu navrhovateľa na ďalšie dokazovanie, odvolací súd poukazuje na to,   že navrhovateľ   bol   v konaní   vypočutý   ako   účastník   konania   a účastníci   boli   súdom prvého stupňa poučení v súlade s § 120 ods. 4 O. s. p.

Z týchto   dôvodov   odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti,   ktorým   bol návrh zamietnutý ako vecne správny v súlade s § 219 O. s. p., potvrdil“.

Krajský   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   vo   svojom   rozhodnutí   vysporiadal s právnymi a skutkovými závermi okresného súdu obsiahnutými v jeho rozhodnutí.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných   slobodách   (napr.   I. ÚS 19/02,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 74/05).   Inými   slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je   kvalifikovaná   už   spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve.

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu,   ktoré ho pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas   sťažovateľa   s hodnotením   vykonaného   dokazovania   a právnym   názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa.

V okolnostiach   prípadu   podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutý   postup a rozhodnutie   krajského   súdu   sp. zn.   2 Co 208/04   z 22. júna 2005   nie   sú   svojvoľné a nezasahujú do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo   zjavne   neopodstatnené.   Krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne udržateľné. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení Zákonníka práce,   ako   aj   zákonného   ustanovenia   o potvrdení   vecnej   správnosti   prvostupňového rozsudku odvolacím súdom je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného   súdu   za   legitímny   a vylučujúci   možné   porušenie   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutia   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu   a namietaným   porušením   označeného   základného   práva,   a   preto   bolo   potrebné sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy   vo   vzťahu ku krajskému   súdu   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu v napadnutom konaní

Vzhľadom   na   nadobudnutie   právoplatnosti   meritórneho   rozhodnutia   ešte   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádza v danom prípade v rámci jej predbežného prerokovania   do   úvahy   iba   posúdenie   možnosti   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Ťažiskovým   pojmom   a komponentom   tohto   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka v jeho záležitosti.

Aj keď už ústavný súd vyslovil, že „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady   trov   súdneho   konania   sa   vzťahuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 145/02), dospel v okolnostiach prípadu   k   záveru,   že   právna   neistota   sťažovateľa   bola   odstránená   nadobudnutím právoplatnosti rozsudku vo veci samej (t. j. 22. augusta 2005), teda pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Vychádzal pritom z obsahu sťažnosti, z ktorého vyvodil, že sťažovateľ svojou   sťažnosťou   namieta porušenie jeho základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o jeho uplatnenom nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy.

Vecou samou v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, v ktorom podľa sťažovateľa   došlo   k porušeniu   jeho   označeného   základného   práva,   teda   nebolo rozhodovanie   o náhrade trov   konania. Vzhľadom   na odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal   pred   právoplatným   skončením   predmetného   konania vo veci   samej,   v čase   podania   sťažnosti   už   k porušovaniu   jeho   označeného   základného práva nedochádzalo. Ústavný súd nezistil, že by v konaní okresného súdu po nadobudnutí právoplatnosti   meritórneho   rozhodnutia   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   a ani sťažovateľ prieťahy v konaní pri rozhodovaní o trovách konania výslovne nenamietal.

V súvislosti   s tým   ústavný   súd   opakovane   judikoval,   že   jedným   zo   základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa   domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať v prípade, že vyhovie sťažnosti tomu, koho práva boli porušené, aj peňažnú satisfakciu podľa   čl. 127   ods. 3   ústavy,   v žiadnom   rozsahu   a nijakým   spôsobom   nemodifikuje   účel ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní   o namietanom   porušení   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   V nadväznosti   na   to   je   tiež   potrebné zdôrazniť, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemožno ponímať ako   nejaký   samostatný   nárok   na   prípadné   odškodnenie   za   zistené   prieťahy   v konaní príslušného štátneho orgánu, keďže tento nárok má len akcesorickú povahu. Ústavný súd už v spojitosti s tým vyslovil, že „Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu nie je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom   pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Inými slovami, meritórne konanie o námietke porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav   právnej   neistoty   vyvolaný   zbytočnými   prieťahmi.   V prípade,   že   sťažovateľ   už   má k dispozícii právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje“ (I. ÚS 235/03).

Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd ju už aj v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Aj napriek tomu, že sťažnosť nespĺňala všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu v zmysle ustanovení zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť odmietol. Nevyzýval pritom sťažovateľa na odstránenie jej nedostatkov, pretože ani ich odstránením by nebolo možné   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie.   Z toho   istého   dôvodu   považoval   už   tiež za bezpredmetné   zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní o jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2005