znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 277/04

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   februára   2004 v senáte prerokoval sťažnosť A. H., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietala porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 230/90, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 230/90   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 230/90 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie   60 000   Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. H. trovy právneho zastúpenia 9 342   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho zástupcu JUDr. J. G., T., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 23. septembra   2004   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   A.   H.,   bytom   T.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   v ktorej   namietala,   že   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 230/90 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

V sťažnosti sťažovateľka okrem iného uviedla: „Sťažovateľka podala na Okresnom súde v Trnave   dňa   2.   10.   1990   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov zaniknutého rozvodom manželstva. Konanie v tejto veci vedenej na Okresnom súde v Trnave stále prebieha pod č. k. 17 C 230/90 odo dňa 2. 10. 1990 do dnešného dňa. (...)   Okresný   súd   v   Trnave   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   17   C   230/90 dňa 8. 5. 1996, ktorý   bol   odvolacím   Krajským   súdom   v Bratislave   zrušený   -   uznesením č. k. Z-2-12 Co 458/96 - 361 zo dňa 15. 5. 1997. Okresný súd v ďalšom konaní v podstate nepostupoval v súlade so závermi vyslovenými odvolacím súdom a jeho nové rozhodnutie č. k. 17 C 230/90 zo dňa 30. 10. 2001 preto ani nemohlo byť potvrdené a bolo rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa 8. 10. 2003 zrušené. Spis bol vrátený dňa 17. 2. 2004 Okresnému súdu v Trnave. (...) Okresný súd vo veci v dlhších časových úsekoch buď vôbec nekonal (naposledy napr. pri predkladaní odvolania odvolaciemu Krajskému súdu v Trnave po takmer roku od jeho podania a mal opakované obdobia nečinnosti) alebo aj keď konal, tak vykonával úkony len preto, aby nejaké úkony vykonal,   t.   j. bez efektu smerujúceho k podstate sporu (odročovanie pojednávaní na neurčito bez konkrétneho účelu) resp. mnohé úkony sa dali   urobiť   naraz   a nie postupne   (priberanie znalcov)   atď.   Prieťahy   boli tiež spôsobené nečinnosťou súdu vo vzťahu k pribratým znalcom, ktorí vypracovávali znalecké posudky neprimerane dlho, čo súd akceptoval a nevykonal žiadne opatrenia, aby zabezpečil plynulý postup.   Krajský súd v Trnave sa podľa názoru sťažovateľa dopustil zbytočných prieťahov v konaní tým, že o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu v Trnave č. k. 17 C 230/90 zo dňa 30. 10. 2001, ktorá mu bola predložená dňa 6. 11. 2002 rozhodol až dňa 8. 10. 2003 a spis vrátil Okresnému súdu v Trnave až dňa 17. 2. 2004 t. j. vo veci konal a zadržiaval ju 1 rok a 3 mesiace. “

Podaním   z   20.   mája   2004   sťažovateľka   vzala   svoju   sťažnosť   späť   v časti namietajúcej   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 230/90 porušené, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 90 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   konania   verejného   ústneho pojednávania.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca J. M. členom IV. senátu ústavného súdu. Po zmene rozvrhu práce na rok 2005 sa sudca spravodajca stal predsedom II. senátu ústavného súdu a z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 230/90 ústavný súd zistil, že sťažovateľka 2. októbra 1990 podala okresnému súdu žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Okresný   súd   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   z   28.   apríla   2004   vyjadril   k sťažnosti sťažovateľky podaním z 1. júna 2004, z ktorého vyplýva nasledovná chronológia úkonov v predmetnej veci:

Rok 1990Predmetný návrh bol sťažovateľkou podaný na okresnom súde 2. októbra 1990 proti odporcovi Ing. M. H. a jeho predmetom je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode. Zákonná sudkyňa vo veci JUDr. I. J. nariadila tri pojednávania.

Rok 1991 Vo   veci   boli   stanovené   pojednávania   na   3.   január   1991   a   31.   október   1991. Medzitým   okresný   súd   vykonával   výsluchy   svedkov   a nariadil   znalecké   dokazovanie. Uznesením z 21. marca 1991 po oznámení pôvodne ustanoveného znalca, že v predmetnej veci pre pracovnú zaťaženosť nemôže vypracovať posudok, súd ustanovil vo veci ďalšieho znalca Ing. A. H.

Rok 1992 „Termín pojednávania bol určený na 23. 1. 1992, ktoré pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom pribratia do konania kontrolného znalca. Dňa 16. 3. 1992 podal znalec L. Š. kontrolný znalecký posudok. Úpravou dňa 26. 3. 1992 bol stanovený termín pojednávania   na   deň   16.   4.   1992,   na   tomto   pojednávaní   sa   znovu   nedostavila navrhovateľka, odporca doplnil svoje vyjadrenie o ďalšiu vec v súvislosti s identifikáciou hnuteľných vecí účastníkov. Pojednávanie bolo odročené na 30. 4. 1992, keď navrhovateľka bola volaná pod hrozbou pokuty a predvedenia políciou, tiež bol volaný súdny znalec L. Š. Na určený termín pojednávania sa dostavili obaja účastníci aj znalec. Boli vypočutí k veci v súvislosti s podaným znal. posudkom na ocenenie hnuteľných veci a pojednávanie bolo odročené s tým, aby účastníci podali v stanovenej lehote písomné záverečné stanoviská. (...) uznesením   z 22.   7.   1992   súd   ustanovil   znalca   Ing. L.   na   ocenenie   motorového   vozidla účastníkov.   (...)   Dňa   21.   10.   1992   podal   znalec   Ing.   L.   posudok   o ocenení   vozidla účastníkov konania. Po doručení znal. posudku účastníkom s určením lehoty na vyjadrenie k tomuto posudku, boli účastníci predvolaní na 3. 12. 1992 na pojednávanie. Ešte predtým 17. 11. 1992 podala navrhovateľka A. H. vyjadrenie k znal. posudku. Na deň 3. 12. 1992 sa účastníci nedostavili (...).“

Rok 1993 „Dňa 7. 1. 1993 bolo pojednávanie odročené v dôsledku neprítomnosti účastníkov na 18.   1.   1993   za   účelom   predvolania   účastníkov   (...).   Dňa   18.   1.   1993   sa   dostavila navrhovateľka, odporca sa nedostavil, navrhovateľka sa vyjadrila k znal. posudku, tiež bol vypočutý súd. znalec. (...) Uznesením zo dňa 19. 1. 1993 bol vo veci ustanovený znalec Ing. V. H., znalec z odboru nehnuteľností. Dňa 29. 1. 1993 navrhovateľka A. H. podala stanovisko k vyjadreniu znalca Ing. L.   1.   2.   1993 podala navrhovateľka námietky proti osobe ustanoveného znalca Ing. H. Tento znalec dňa 19. 2. 1993 podal vo veci stanovisko k námietkam navrhovateľky. Dňa 11. 3. 1993 bolo pojednávanie odročené s tým, že súd vyslovil, že znalec Ing. V. H. nie je vylúčený z podania znaleckého posudku. Predmetné uznesenie bolo doručené účastníkom konania a proti tomuto uzneseniu 5. 4. 1993 podala odvolanie   navrhovateľka.   Následne   bola   vec   4. 5.   1993   predložená   Krajskému   súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu súdu o nevyhovení navrhovateľke v súvislosti   s vylúčením   znalca   Ing.   H.   Znalec   Ing.   H.   sa   tiež   vyjadril   k odvolaniu navrhovateľky   3.   5.   1993.   Dňa   13.   5.   1993   podala   navrhovateľka   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia. Dňa 24. 5. 1993 súd uznesením návrh na vydanie PO zamietol, toto rozhodnutie bolo doručené účastníkom, navrhovateľka aj proti tomuto uzneseniu podala odvolanie,   ktoré   po   doručení   odporcovi   na   vyjadrenie   bolo   so   spisom   predložené odvolaciemu súdu. Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. 5. 1993 rozhodol tak, že zmenil prvostupňové rozhodnutie a vyslovil, že znalec Ing. H. je vylúčený z podania posudku vo veci. Uznesením zo dňa 21. 7. 1993 súd priznal znalečné Ing. L. Odporca 11. 8. 1993 podal odvolanie proti predmetnému uzneseniu o znalečnom. Po doručení odvolania protistrane bola vec predložená opätovne Krajskému súdu v Bratislave dňa 4. 10. 1993. Uznesením KS Bratislava   zo   dňa   16.   12.   1993   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa potvrdil.   V časti   výroku   o priznaní   znalečného   Ing. H.   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie a vec vrátil na opätovné rozhodnutie.“

Rok 1994 „Dňa 4. 2. 1994 súd stanovil pojednávanie na 10. 3. 1994. (...) Dňa 10. 3. 1994 sa účastníci   osobne   dostavili,   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   pribratia   ďalšieho znalca vo veci v súvislosti s ocenením nehnuteľnosti namiesto vylúčeného znalca Ing. H. Súd uznesením dňa 17. 3. 1994 ustanovil vo veci ďalšieho znalca Ing. Ľ. K., znalca z odboru oceňovanie nehnuteľností, ktorému bol spis zaslaný 22. 3. 1994. Dňa 21. 4. 1994 podal vo veci znalecký posudok Ing. K. Po doručení znal. posudku účastníkom bol stanovený termín na   1.   8.   1994.   Dňa   22.   7.   1994   podala   vo   veci   stanovisko   navrhovateľka   v zastúpení advokátom (...) pojednávanie bolo odročené na 25. 8. 1994, znalec Ing. K. sa dostavil dodatočne a bol vypočutý súdom.   Na ďalšie pojednávanie bol predvolaný odporca pod hrozbou pokuty (...) 25. 8. 1994 bolo pojednávanie odročené na 13. 10. 1994, po tom, čo vo veci bol vypočutý odporca a vzniesol ďalšie námietky v súvislosti so znaleckým posudkom Ing. K. Pojednávanie zo dňa 13. 10. 1994, na ktorom bol vypočutý svedok Š. H., tiež znalec Ing. K., bolo odročené na neurčito s tým, že účastníci mali v stanovenej lehote 10 dní zaslať návrhy   na   doplnenie   dokazovania.   Dňa   24. 10.   1994   navrhovateľka   podala   návrh   na doplnenie   dokazovania.   Termín   pojednávania   bol   určený   na   1.   12.   1994,   na   tomto pojednávaní boli vypočutí svedkovia a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom pribratia znalca do konania na ohodnotenie porastov. Uznesením dňa 14. 12. 1994 súd ustanovil vo veci znalca G. H., znalca z odboru poľnohospodárstva. Dňa 9. 12. 1994 podala navrhovateľka   námietky   zaujatosti   voči   sudkyni   JUDr.   J.   Dňa   16.   12.   1994   oznámila navrhovateľka zrušenie právneho zastupovania vo veci advokátom JUDr. Č.“

Rok 1995

„Zákonná sudkyňa vo veci JUDr. J. 20. 1. 1995 sa vyjadrila k vznesenej námietke zaujatosti. (...) Odvolací súd uznesením z 31. 1. 1995 rozhodol tak, že zákonná sudkyňa JUDr. J. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Spis bol vrátený súdu 8. 2. 1995.   Po doručení   uznesenia   odvolacieho   súdu   účastníkom   urgovala   sudkyňa   podanie posudku vo veci G. H. Tento znalec podal znal. posudok dňa 19. 4. 1995. Dňa 23. 5. 1995 podala vyjadrenie navrhovateľka k zoznamu hnuteľných vecí riešených vo veci. Tiež podala vyjadrenie k znal.   posudkom   Ing.   K.   a G.   H.   Pojednávanie bolo   určené   na 5.   6.   1995, účastníci sa dostavili, znalec G. H. sa dostavil dodatočne a bol vypočutý. Pojednávanie bolo odročené na 17. 7. 1995 za účelom predvolania ďalšieho svedka. Ďalšie pojednávanie bolo   stanovené   na   6.   9.   1995   za   účelom   predloženia   konečného   stanoviska   vo   veci účastníkmi. Dňa 4. 8. 1995 podala navrhovateľka stanovisko vo veci. Dňa 6. 9. 1995 súd vypočul účastníkov k predmetu veci, pojednávanie bolo odročené za účelom predloženia spisu na doplnenie znal. dokazovania a tiež na postup vo veci v súvislosti s uznesením o znalečnom.   Odporca   bol zaviazaný   k predloženiu stanoviska   k vyjadreniu   navrhovateľky a tiež   záverečného   stanoviska   k sporu.   Uznesením   z 5.   9.   1995   bolo   rozhodnuté   súdom o znalečnom pre Ing. K. Pojednávanie bolo stanovené na 16. 10. 1995. Listom z 22. 9. 1995 tunajší súd žiadal o doplnok k posudku od znalca L. Š. Dňa 29. 9. 1995 podala námietky A. H. proti priznanému znalečnému. Dňa 16. 10. 1995 doručil súdu dodatok k znal. posudku znalec L. Š. Odporca 16. 10. 1995 podal vyjadrenie k spôsobu vysporiadania vo veci. Dňa 16.   10.   1995   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia   spisu Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu súdu o priznanom znalečnom G. H. Krajský súd v Bratislave uznesením dňa 11. 12. 1995 rozhodol tak, že zmenil výšku priznaného znalečného.“

Rok 1996 „Spis sa vrátil tun. súdu 8. 1. 1996. Dňa 29. 1. 1996 podal vo veci oznámenie znalec Ing. H. v súvislosti s vyúčtovaním znalečného. Pojednávanie bolo stanovené na 29. 3. 1996, na toto pojednávanie sa účastníci dostavili, pojednávanie bolo odročené na 17. 4. 1996 za účelom zistenia v učtárni tun. súdu v súvislosti so zaplatenými preddavkami účastníkov na znal. dokazovanie. Uznesením z 6. 5. 1996 bolo rozhodnuté o znalečnom Ing. H. Listom z 6. 5.   1996   súd   žiadal   o oznámenie   zostatkovej   hodnoty   družstevného   bytu   účastníkov konania Stavebné byt. družstvo Trnava. Dňa 6. 5. 1996 bola súdu doručená odpoveď z byt. družstva.   Pojednávanie   bolo   stanovené   na   8.   5.   1996,   na   ktoré   sa   dostavili   účastníci, vyjadrili sa k znaleckým posudkom, na tomto pojednávaní bol vynesený rozsudok.

Dňa 25. 6. 1996 podal odporca odvolanie proti predm. rozsudku. Tiež navrhovateľka 27. 6. 1996 doručila odvolanie. Vec bola pridelená dňa 15. 7. 1996 sudkyni JUDr. S. na ďalšie konanie. Po doručení odvolania účastníkov protistrane s lehotou na vyjadrenie bola úpravou zo 4. 10. 1996 vyhotovená predkladacia správa a výzva na účastníka na zaplatenie súd. poplatku za odvolanie. Spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave 15. 11. 1996 na rozhodnutie o podaných odvolaniach.“

Rok 1997 „Spis   sa vrátil   tun.   súdu 17.   7.   1997 s rozhodnutím   tak,   že napadnutý   rozsudok prvého   stupňa   bol   odvolacím   súdom   zrušený   a   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie prvostupňovému súdu. Po doručení rozhodnutia odvolaciemu súdu, po tom, čo došlo dňom 1.   1.   1997   k odchodu   niektorých   sudcov   v dôsledku   rozdelenia   súdu   na   novoutvorený Krajský súd v Trnave, bola predmetná vec pridelená úradným postupom na konanie sudkyni JUDr. V. Z.“

Rok 1998 „Táto sudkyňa určila termín pojednávania na deň 20. 11. 1998, na tento termín sa nedostavila   navrhovateľka,   pojednávanie   bolo   odročené   na   4.   12.   1998.   Na   tomto pojednávaní boli vypočutí účastníci, pojednávanie bolo odročené na 29. 1. 1999 s tým, že navrhovateľka   predloží   súdu   presný   rozpis   ohľadom   ďalších   vecí   patriacich   do   BSM. Navrhovateľka 10. 12. 1998 predložila oznámenie o ďalšom dokazovaní vo veci.“

Rok 1999 „25.   1.   1999   podala   navrhovateľka   ďalšie   podanie   ohľadom   predmetu   riešenia, vrátane dôkazov. Pojednávanie dňa 29. 1. 1999 po vypočutí účastníkov a svedkov bolo odročené na 10. 3. 1999 za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania, predvolania svedka a pripojenia spisov. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo stanovené na 14. 4. 1999 za účelom predvolania odporcu a ďalšieho svedka, tiež urobenia dopytov na políciu a na výzvu na navrhovateľku, aby oznámila číslo vklad. knižky. Okr. prokuratúra v Trnave dňa 30. 3. 1999 doručila   súdu   žiadosť   v súvislostí   s oznámením   všetkých   spisov   tun.   súdu   týkajúcich   sa účastníkov konania v nadväznosti na trestné oznámenie navrhovateľky. 7. 4. 1999 boli súdu doručené spisy polície, v ktorých bolo konané na základe trest. oznámenia navrhovateľky proti odporcovi. Na pojednávanie dňa 14. 4. 1999 sa odporca nedostavil, nemal vykázané doručenie predvolania, tiež sa nedostavil svedok, pojednávanie bolo odročené na 17. 5. 1999.   Dňa   21.   4.   1999   doručila   navrhovateľka   A.   H.   vo   veci   podanie   v súvislosti s vysporiadaním BSM vrátane listinných dôkazov. Ďalšie pojednávanie bolo stanovené na 28. 6. 1999, na ktoré bol predvolaný odporca pod pokutou, tiež svedok F. S. Na pojednávaní 28. 6. 1999 bol vypočutý odporca, pojednávanie bolo odročené na neurčito.“

Rok 2000„Opatrením predsedníčky súdu v Spr 951/00 zo dňa 22. 9. 2000 bola predmetná vec v dôsledku ukončenia sudcovskej funkcie JUDr. Z. od 30. 9. 1999 prikázaná na konanie sudkyni   JUDr.   J.   H.   Zákonná   sudkyňa   vo   veci   úpravou   zo   dňa   29. 9. 2000   vyzvala účastníkov konania na predloženie prípadných ďalších dôkazov vo veci, tiež záverečných návrhov.   Dňa   23.   10.   2000   podala   navrhovateľka   vyjadrenie,   dňa   31. 10. 2000   podal stanovisko odporca.“

Rok 2001 a 2002Vo veci bol určený ďalší termín pojednávania dňa 23. 4. 2001 na deň 13. 9. 2001, na tomto   pojednávaní   boli   prítomní   obaja   účastníci   konania,   uviedli,   že   nedošlo k mimosúdnej dohode, odporca navrhol doplnenie dokazovania výsluchom ďalšieho svedka. Pojednávanie   bolo   odročené   na   25.   10.   2001,   na   ktorom   bol   vypočutý   svedok a pojednávanie bolo odročené za účelom vynesenia rozsudku na 30. 10. 2001. Rozsudok bol vynesený   dňa   30.   10.   2001,   po   doručení   účastníkom   podala   proti   tomuto   rozsudku navrhovateľka dňa 11. 12. 2001 odvolanie, taktiež podal odvolanie odporca Ing. H. dňa 27. 12.   2001.   Po   doručení   odvolaní   protistranám,   po   výzve   súdu   na   účastníkov   na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, po predložení súvisiacich listín, dňa 11. 2. 2002 podal odvolanie odporca aj proti uzneseniu, ktorým súd mu uložil povinnosť zaplatiť súd. poplatok   za   odvolanie.   Súd   zároveň   uznesením   dňa   10.   5.   2002   rozhodol   o žiadosti navrhovateľky aj odporcu o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov tak, že túto žiadosť zamietol. Proti tomuto uzneseniu podali obe strany odvolanie, spis po príprave bol dňa 5. 11. 2002 predložený Krajskému súdu v Trnave na odvolacie konanie. (...)“

V roku 2003 nebol okresný súdom vykonaný žiaden úkon, pretože spis sa nachádzal na krajskom súde.

Rok 2004„Odvolací súd vrátil spis dňa 17. 2. 2004, rozhodol tak, že zrušil rozsudok súdu prvého   stupňa   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   prvostupňovému   súdu.   Navrhovateľka prevzala   uznesenie   odvolacieho   súdu   dňa   10.   3.   2004   a odporca   15.   4.   2004.   Vo   veci zákonná   sudkyňa   po   naštudovaní   vykoná   ďalšie   príslušné   úkony,   akonáhle   bude   spis vylúčený z predmetného spisu Spr 674/04.“

Okresný súd na ďalšiu výzvu ústavného súdu z 28. októbra 2004 vo svojom podaní z 19. novembra 2004 doplnil informáciu o priebehu konania v tom smere, že vo veci sa uskutočnili pojednávania 14. septembra 2004, 26. októbra 2004 a 2. novembra 2004. Na pojednávaní   2. novembra   2004   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorý   okresný   súd   po   jeho písomnom vypracovaní 15. novembra 2004 doručil účastníkom konania.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú v zásade tie isté údaje, ktoré boli uvedené vo vyjadrení okresného súdu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a)   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   na   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov. Ide o sporové konanie, ktoré nie je právne zložité, pretože v ňom možno využiť stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov. Zároveň   však   ústavný   súd   uznáva,   že   takéto   spory   sú   svojou   povahou   náročné   na dokazovanie,   pretože   treba   nielen   zistiť   okruh   vecí   patriacich   do   zaniknutého bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   konania,   ale aj   ich   hodnotu   ku   dňu   zániku a zohľadniť aj viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva.

Na skutkovú zložitosť veci poukazuje aj podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 1. júna 2004 sp. zn. Spr 674/04. Ústavný súd však zastáva názor, že v danom prípade neexistujú také skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali viac ako štrnásťročné trvanie konania jeho skutkovou zložitosťou.

b)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd zistil, že doterajšia doba konania pred okresným súdom bola do istej miery   ovplyvnená   sťažovateľkinými   úkonmi,   ktoré   vyvolávali   potrebu,   aby   o nich   súd rozhodoval. Sťažovateľka žiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, vzniesla námietku zaujatosti,   podávala   opakovane   odvolania   voči   rozhodnutiam   súdu,   voči   uzneseniam vydaným   v priebehu   konania   (uznesenie   o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia, uznesenie o priznaní odmeny znalcovi, uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych   poplatkov)   a navrhovala   podanie   kontrolného   znaleckého   posudku.   Nutnosť rozhodovania   o   týchto   procesných   návrhoch   sťažovateľky   napriek   tomu,   že   takto uplatňovala svoje procesné oprávnenia, spomalili do istej miery postup okresného súdu, aj keď treba dodať, že odvolania sťažovateľky mali aj úspech. Ústavný súd pripomína, že opakovaná neprítomnosť sťažovateľky na pojednávaniach taktiež spôsobila isté predĺženie priebehu konania.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo v uvedenom konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávny spor,   ktorý   sa   síce   začal   2.   októbra   1990,   avšak   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v ktorom   možno   skúmať,   či   došlo   alebo   nedošlo k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo len 15. februára 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 3/97). V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak aj nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (I. ÚS 39/00).

Ústavný súd hodnotí postup okresného súdu od začatia konania do 17. júla 1997 (spis vrátený okresnému súdu krajským súdom) ako konanie, ktoré vykazuje prieťahy, ale tie boli v podstatnej   miere spôsobené skutkovou zložitosťou   veci.   Okresný   súd   v tomto období   nariadil   množstvo   pojednávaní,   ustanovil   viacerých   znalcov   v súlade   s návrhmi účastníkov konania a napokon aj rozhodol vo veci samej rozsudkom.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   však   vyplýva,   že   konanie   okresného   súdu   v ďalšom období je poznačené už nečinnosťou od 17. júla 1997 do 20. novembra 1998, keď sa konalo pojednávanie, od 28. júna 1999, keď bolo ďalšie pojednávanie, do 13. septembra 2001, keď po   návrhoch   na doplnenie   dokazovania   sa   konalo   pojednávanie.   Okresný   súd   potom 30. októbra 2001 vyniesol rozsudok, proti ktorému obaja účastníci podali odvolania, pričom spis bol odvolaciemu súdu predložený až 5. novembra 2002. Vec sa po zrušení rozsudku krajským   súdom   pre   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   vrátila   okresnému   súdu 17. februára 2004 a 2. novembra 2004 (po troch pojednávaniach) bol vyhlásený rozsudok, ktorý okresný súd po jeho písomnom vypracovaní 15. novembra 2004 doručil účastníkom konania.

Ústavný súd hodnotí doterajší postup okresného súdu sčasti ako nečinnosť (približne 50 mesiacov), ktorá spočívala predovšetkým v tom, že medzi jednotlivými úkonmi súdu (najmä   pojednávaniami)   boli   neprimerané   časové   odstupy,   a   sčasti   ako   neefektívnu, resp. málo   sústredenú   činnosť   nesmerujúcu   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov konania,   pričom   tento   záver   vyplýva   z toho,   že   vynesené   rozsudky   boli   zrušované odvolacím súdom zásadne pre nedostatky v zisťovaní skutkového stavu.

Uvedená nečinnosť okresného súdu, resp. postup okresného súdu, ktorý nesmeroval účinne k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky v posudzovanom spore, je porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Tento postup, resp. nečinnosť okresného súdu nemôže byť v súlade so stabilizovanou judikatúrou   ústavného   súdu   ospravedlnená   argumentáciou   podpredsedníčky   okresného súdu, že na priebeh konania mala vplyv častá zmena sudcov, ktorým bola vec postupne prideľovaná, s poukazom na personálne obsadenie súdu.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 17 C 230/90 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 90 000 Sk s poukazom na ujmu, ktorá jej vznikla v dôsledku postupu okresného súdu, ktorý udržiaval sťažovateľku   v stave   právnej   neistoty,   ako   aj   v dôsledku   nemožnosti   počas   dlhej   doby skončiť spor o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva s bývalým manželom.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   aj   zo   zásad spravodlivosti, ktoré v podobných veciach uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je predovšetkým zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania.

Ústavný súd preto považoval podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde priznanie sumy   60 000   Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Pri   rozhodovaní   o výške primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   najmä z   celkovej   dĺžky konania na okresnom súde zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti prípadu, ktoré súčasne poukazujú na to, že aj sťažovateľka prispela k spomaleniu súdneho konania.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania 9 342 Sk za dva   úkony   právnej   služby,   ktoré   považoval   za   účelne   vynaložené   trovy   konania   pred ústavným   súdom,   spolu   s   režijným   paušálom   za   tieto   úkony   (vyhláška   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).