znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 276/2014-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnosti T. H., zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Adamovskou, Žižkova 6, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoP 4/2013 z 5. apríla 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto

r o z h o d o l :

Základné práva T. H. podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   4 CoP 4/2013   z 5. apríla   2013 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená   sťažnosť   T.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. Katarínou   Adamovskou,   Žižkova   6,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 27 P 291/2012-110 z 11. decembra 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoP 4/2013 z 5. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov.

Sťažovateľka je matkou maloletého P. H. (ďalej len „maloletý“), ktorý je jej jediným dieťaťom.   Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   33/2002   z 5.   decembra   2005   bolo rozvedené   manželstvo   sťažovateľky   a P.   H.   (ďalej   len „otec“),   maloletý   bol   zverený do osobnej starostlivosti otca, sťažovateľke bolo určené výživné 1 000 Sk a upravený styk s maloletým   tak,   že   je   oprávnená   stretávať sa   s ním,   a to každý   párny   piatok   v mesiaci od 16.00   h   do   nedele   do 18.00 h;   každý   nepárny   štvrtok v mesiaci   v   čase   od   15.00   h do 18.00 h; každý párny utorok v mesiaci v čase od 15.00 h do 18.00 h; počas letných prázdnin od 1. júla v čase od 9.00 h do 15. júla do 18.00 h a od 1. augusta v čase od 9.00 h do 15. augusta do 18.00 h; počas vianočných sviatkov každý párny rok od 23. decembra v čase od 16.00 h do 27. decembra do 18.00 h, každý nepárny rok od 28. decembra v čase od   16.00   h   do 1. januára   nasledujúceho   roka   do 18.00   h;   počas   veľkonočných   sviatkov každý párny rok od štvrtka od 16.00 h do soboty do 18.00 h, každý nepárny rok od nedele od 9.00 h, do pondelka do 18.00 h; počas jarných prázdnin každý párny rok od pondelka od 9.00 h do nedele do 18.00 h.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   27   P   24/2010-25   z 28.   júna   2011   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 CoP 4/2012 z 15. mája 2012 bol zmenený rozsudok okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   33/2002   z 5.   decembra   2005   vo   výroku   o úprave   styku sťažovateľky s maloletým tak, že sťažovateľka je oprávnená stretávať sa s maloletým každý párny týždeň v mesiaci od štvrtka od 16.00 h do nedele do 19.00 h, výrok o úprave styku počas   letných   prázdnin,   vianočných   a veľkonočných   sviatkov   a jarných   prázdnin   ostal nezmenený.

Sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľky na zverenie   maloletého   do   jej   osobnej   starostlivosti,   zmenil   rozsudok   okresného súdu č. k. 27 P 24/2010-25 z 28. júna 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 CoP 4/2012 z 15. mája 2012 tak, že „styk matky s mal. P. H. sa neupravuje“, a zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 33/2002-540 z 5. decembra 2005 vo výroku o povinnosti sťažovateľky prispievať na výživu maloletého tak, že sťažovateľka je povinná prispievať na výživu maloletého sumou 100 € mesačne. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd porušil jej základné právo na ochranu rodiny a na   súdnu   ochranu,   pretože   rozhodol   v rozpore   so zákonom   č. 36/2005   Z.   z.   o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),   keď   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   nebol   upravený   jej   styk s maloletým.   Uvádza,   že   neboli   splnené   zákonné   podmienky   na   vydanie   takéhoto rozhodnutia,   pretože   neexistovala   dohoda   rodičov   o úprave   styku   matky   s maloletým. V dôsledku   napadnutého   rozhodnutia   došlo   de   facto   k výraznému   obmedzeniu jej rodičovských práv, pretože nemá žiadnu možnosť reálne ovplyvniť ich realizáciu, keďže táto v plnej miere závisí od rozhodnutia maloletého.

Súdy odôvodnili rozhodnutie tým, že „striktná úprava styku Matky s maloletým bola kontraproduktívna a v záujme Maloletého súd styk s Matkou neupravil, ale ponechal na vôli 15-ročného   chlapca   tak,   ako   to   sám   žiadal,   aby   si   mohol   frekvenciu   a trvanie   styku s Matkou   určovať   sám“. Sťažovateľka   poukazuje na to,   že súdy   takto   rozhodli   napriek tomu, že v konaní preukázala, že „od 15. 5. 2012 do 4. 4. 2013, t. j. za takmer 11 mesiacov sa s Maloletým   stretla   celkovo   na   65,5   hodiny,   čo   z celkového   počtu   7656   hodín   tohto obdobia   predstavuje   0,8   %.   Za   toto   obdobie   Matka   márne   chodievala   vyzdvihnúť Maloletého do jeho bydliska u Otca v K., a to aj za asistencie polície, márne podávala návrhy   na   výkon   rozhodnutia   na   súd,   či   žiadosti   o súčinnosť   a sťažnosti   Úradu   práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že v súdnom konaní nebola poskytnutá ochrana ani jej právu   na   zachovanie rodinného   života,   pretože   svojím   rozhodnutím   vytvorili «... široký priestor svojvôli Otca, ktorý nemá záujem na zachovaní vzťahov medzi Matkou a Maloletým a tiež   neopodstatneným   rozmarom   Maloletého,   ktorý   sa   Matku   paradoxne   akoby   snažil „vytrestať“ za to, že o jeho zverenie do svojej osobnej starostlivosti, resp. do striedavej osobnej starostlivosti roky urputne bojuje...».

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods.   1   Ústavy   SR   Rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   27   P   291/2012-110 zo dňa 11. decembra   2012 a   Rozsudkom Krajského súdu v   Prešove   č.   k.   4 CoP/4/2013 zo dňa 5. apríla 2013 porušené bolo.

2. Základné   právo   Sťažovateľky   na   ochranu   rodičovstva   vyplývajúcu   z   čl.   41 ods. 1 Ústavy   SR   Rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   č. k.   27 P 291/2012-110 zo dňa 11. decembra   2012 a   Rozsudkom Krajského súdu v   Prešove   č.   k.   4 CoP/4/2013 zo dňa 5. apríla 2013, ako aj nečinnosťou oboch súdov a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov porušené bolo.

3. Základné právo Sťažovateľky na starostlivosť o deti a ich výchovu vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 Ústavy SR Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 27 P 291/2012-110 zo dňa 11. decembra 2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 CoP/4/2013 zo dňa 5. apríla 2013, ako aj nečinnosťou oboch súdov a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov porušené bolo.

4. Základné právo Sťažovateľky na rešpektovanie súkromného a rodinného života vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 27 P 291/2012-110 zo dňa 11. decembra 2012 a Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   4   CoP/4/2013   zo   dňa   5.   apríla   2013, ako aj nečinnosťou oboch súdov a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov porušené bolo.

6. Základné právo Sťažovateľky na rodičovské práva a starostlivosť o dieťa, ktoré je rovnaké ako rodičovské práva druhého rodiča vyplývajúce z čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa Rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 27 P 291/2012-110 zo dňa 11. decembra 2012 a Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 CoP/4/2013 zo dňa 5. apríla 2013, ako aj nečinnosťou oboch súdov a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov porušené bolo.

7. Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 27 P 291/2012-110 zo dňa 11. decembra 2012 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4 CoP/4/2013 zo dňa 5. apríla 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

10. Krajský súd v Prešove je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie Sťažovateľke vo výške 1 000,- eur (slovom tisíc eur) na účet Sťažovateľky.

11. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť Sťažovateľke trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet Sťažovateľky.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   273/2014-17 z 13. mája 2014 prijal sťažnosť na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 41 ods. 1 a 4, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru   rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn. 4 CoP 4/2013 z 5. apríla 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd prípisom z 1. júla 2014 vyzval predsedníčku   krajského   súdu   na   vyjadrenie   k sťažnosti.   Predsedníčka   krajského   súdu v prípise z 15. júla 2014 uviedla:

«V konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloleté dieťa je prvoradý záujem maloletého   dieťaťa.   Vzhľadom   na   nezhody   medzi   rodičmi,   nedostatočnú   komunikáciu spojenú s rôznymi prejavmi netolerancie a vzájomného nerešpektovania sa, odvolací súd, s prihliadnutím na vek mal. P. blízky veku dospelosti, v zhode so stanoviskom kolízneho opatrovníka, prihliadal na prejavený názor maloletého. Venoval mu patričnú pozornosť a rešpektoval ho z dôvodu, že po predchádzajúcom období, keď mal. P. odmietal stretávať sa s matkou, sám dobrovoľne sa s matkou chce stretávať, čo je možné hodnotiť pozitívne v záujme uchovávania rodinných citových väzieb. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súdy   rozhodujú   o   nezhodách   rodičov   pri   výkone   ich   rodičovských   práv   a povinností k maloletým deťom len vtedy, pokiaľ sa rodičia o tejto otázke nevedia dohodnúť. Lásku ani pozitívny citový vzťah si nemožno vynútiť a nie je to vinou súdu, ani kolízneho konajúceho opatrovníka. Vo veci starostlivosti o mal. P. H. dochádzalo k viacerým súdnym konaniam, ako   aj   konaniam   o   výkon   rozhodnutia   (realizáciu   styku   matky   s   maloletým   dieťaťom za asistencie polície), čo negatívne vplývalo na zdravý psychický vývin mal. P. Navyše bolo zohľadnené aj to, že mal. P. sa venuje voľnočasovým aktivitám, športu, má záujem tráviť voľný   čas   aj   s   kamarátmi   s   tým,   že zo šetrenia   výchovného   prostredia   mal.   P.   u   otca vyplynulo,   že   doterajšia   výchova   je nadštandardná.   Mal.   P.   je   dostatočne   zodpovedný za svoje správanie vo vzťahu k školským, ako aj osobným povinnostiam. Svoj vzťah k obom rodičom si mal. P. uvedomuje, a preto nebolo možné na tieto skutočnosti neprihliadať, lebo realizácia   styku   mal.   P.   vo   veku   blízkeho   dospelosti   v   plnej   miere   zohľadňuje   potreby dospievajúceho dieťaťa, akceptuje jeho práva rozhodovať sa podľa svojich potrieb slobodne a sám si organizovať voľný čas. Nemožno nepoukázať na to, že bola súdom nariadená striedavá starostlivosť, a to formou predbežného opatrenia. Následne došlo medzi matkou a mal. P. k nezhodám a v sobotu ráno, keď matka spala, mal. P. odišiel z jej domácnosti k otcovi   a   prestal   po   tejto   udalosti   matku   navštevovať   v   súdom   určenom   čase,   pričom v určený   deň   jej   vždy   v   utorok   alebo   v   stredu   napísal   e-mail,   že   nepríde,   lebo   matka nerešpektuje   jeho   názory,   potreby,   nechce   sa   s   matkou   baviť   o   súdoch,   psychológoch a stretávaní sa s ním. Po tomto incidente už nedošlo k stretnutiu matky s mal. P. a následne došlo k obnove stretnutia až na základe vzájomnej e-mailovej komunikácii v októbri 2012. V čase nariadenia striedavej osobnej starostlivosti sa mal. P. sám dostavil na odvolací súd a pred senátom odvolacieho súdu prejavil záujem bývať u otca a s matkou sa len stretávať. O incidente, ktorý sa uskutočnil v domácnosti matky sa mal. P. odmieta vyjadrovať. Navyše, pred   odvolacím   súdom   matka   mal.   P.   vyhlásila,   že pokiaľ   sa   s   ním   nemôže   stretávať na základe   súdom   upraveného   styku,   nebude   prispievať   ani   na   jeho   výživu.   Na   tieto skutočnosti   v   celom   kontexte,   ktoré   vyplynuli   z   predmetného   konania,   ale   aj   z   konaní predchádzajúcich a predložených listinných dôkazov o dobrovoľnom stretávaní sa mal. P. s matkou, prihliadal odvolací súd pri posudzovaní dôvodnosti podaného odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Odvolací   súd   považoval   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   za   vecne   správne, a preto ho potvrdil. Rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoP/4/2013 zo dňa 05. 04. 2013 nie je podľa názoru Krajského súdu v Prešove upierané rodičovské právo matky maloletého dieťaťa, ani právo na jej rodinný život, pokiaľ sa stretávanie s maloletým dieťaťom   realizuje   dobrovoľne   bez   nátlaku,   čo   je   možne   hodnotiť   pozitívne   na   zdravý psychický vývin maloletého dieťaťa. Základným zmyslom zachovania práva na rodinný život podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečenie výchovy detí. Úlohou orgánov štátu je podporovať a chrániť práva vyplývajúce z rodinného života,   v   prípade   zásahu   do   nich,   preferovať   záujmy   detí,   lebo   jedným   zo   základných zmyslov   a   účelov   rodinného   života   je   výchova   detí   (rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre ľudské práva vo veci Nielsen z 28. 01. 1988, Annuaire č. 144).

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   preto   Krajský   súd   v   Prešove   zotrváva   na   svojom stanovisku,   ktoré   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 4CoP/4/2013 z 05. 04. 2013 v celom rozsahu...»

K   vyjadreniu   krajského   súdu   zaujala   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v podaní doručenom   ústavnému súdu   13.   augusta   2014 nesúhlasné stanovisko,   v ktorom   zotrvala na argumentácii sťažovateľky a uviedla:

«S uvedeným názorom sa nemožno stotožniť, nakoľko Krajský súd v Prešove ako aj súd prvého stupňa o neupravení styku rozhodli napriek tomu, že rozhodovali o podstatne zmenených okolnostiach oproti minulosti:

- až do 15. 05. 2012 Otec Maloletého úpravu styku Maloletého s Matkou rešpektoval, od tohto dátumu však (s odvolaním sa na „názor syna“) prestal a Matka bola dokonca nútená podať návrhy na výkon rozhodnutia,

-   súdy   mali   informáciu   o   tom,   že   na   Okresnom   súde   Prešov   prebiehalo od 21. 06. 2012 konanie č. 24 Em/2012 o výkon rozhodnutia − rozsudku Okresného súdu Prešov   č. k. 27 P/24/2010   zo   dňa   28. 06. 2011   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 6 CoP/4/2012 zo dňa 15. 05. 2012 vo veci úpravy styku Matky s Maloletým, ktorý sa v plnom rozsahu (a to ani jediný raz) dlhodobo nerealizoval,

-   Maloletý   z   neznámych   a   súdom   riadne   nezistených   a   neobjasnených   príčin podstatne   zmenil   názor   na   svoje   stretávanie   sa   s   Matkou,   nemal   oň   záujem   a   ním regulovaný styk s Matkou bol minimálny. Matka Maloletého Krajskému súdu v Prešove na pojednávaní   dňa   05. 04. 2013   predložila   informáciu   o   tom,   že   od   15. 05. 2012 do 04. 04. 2013,   t. j.   za   takmer   11   mesiacov   sa   Matka   Maloletého   s   Maloletým   stretla celkovo na 65,5 hodiny..., z toho v období šiestich mesiacov (jún 2012 − november 2012) sa nestýkala s Maloletým vôbec...

Sťažovateľka má za to, že Krajský súd v Prešove ako aj Okresný súd v Prešove, sa pri rozhodovaní o neupravení styku Matky s Maloletým pridržiavali prejaveného názoru maloletého dieťaťa − 15-ročného chlapca v pubertálnom veku!! − pod silným vplyvom dominantného Otca a jeho matky (starej matky Maloletého) bez hlbšieho skúmania, prečo došlo k zmene postoja Maloletého k Matke, odvolávajúc sa na banálnu hádku medzi Matkou a Maloletým, ktorý dovtedy prejavoval k Matke pozitívne city a snahu stráviť s ňou čas. Sťažovateľka naďalej trvá na tom, že oba súdy nevykonali dostatočné kroky za účelom zistenia hlbších dôvodov tejto skutočnosti a Maloletému nebola nikdy poskytnutá adekvátna psychologická pomoc a podpora. Dieťa v pubertálnom veku napriek rozumovej vyspelosti nedokáže   náležité   zhodnotiť   význam   potreby   rodinného   života,   starostlivosti   a   výchovy poskytovanej   zo   strany   oboch   rodičov   v   tomto   zložitom   výchovnom   období.   Právo na vyjadrenie aktuálneho názoru 15-ročného dieťaťa v jednom z najkritickejších vývojových období života, navyše silne ovplyvneného zo strany druhého rodiča, nie je nadradené právu Maloletého a Matky na zachovanie rodinného života.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podľa čl. II bodu 3 písm. b) dodatku č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce ústavného   súdu   a ktorý   bol   prijatý   14.   júla   2014,   v spojení   s dodatkom   č.   2   prijatým 17. septembra   2014   na   prerokovanie   tejto   veci   je   príslušný   II. senát   ústavného   súdu v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd so súdnych spisov okresného súdu zistil tento prehľad konaní vo veci starostlivosti o maloletého:

Okresný súd viedol pod sp. zn. 9 C 33/02 konanie o rozvod manželstva rodičov maloletého.   Rozsudkom   z 18.   júna   2003,   právoplatným   16.   augusta   2003,   okresný   súd manželstvo   rozviedol.   Rozhodnutie   v časti   o rodičovských   právach   a povinnostiach   bolo zrušené uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 396/03-192 z 28. apríla 2004 a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie. Následne okresný súd rozhodol o úprave práv a povinností   rodičov   k maloletému   na   čas   po   rozvode   rozsudkom   z 5.   decembra   2005, ktorým zveril maloletého do osobnej starostlivosti otca, ktorý je povinný ho zastupovať a spravovať jeho majetok, určil výživné a upravil styk maloletého s matkou. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 28. marca 2006 a v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 151/06-628 zo 7. júna 2006 vo výroku o výživnom 16. januára 2006 a vo výroku o zverení do výchovy a úprave styku 10. júla 2006.

Medzitým (do právoplatného skončenia konania o úprave práv a povinností rodičov k maloletému   na   čas   po   rozvode)   okresný   súd   rozhodoval   o veciach   úpravy   styku s maloletým v týchto veciach:

- uznesením č. k. 24 Nc 70/02-15 z 26. apríla 2002 okresný súd vydal predbežné opatrenie,   ktorým   upravil   styk   otca   s maloletým   do   právoplatného   skončenia   konania vedeného   pod   sp.   zn.   24   Nc   117/01   (o   zverenie   maloletého   do   výchovy   a o určenie výživného);

- uznesením č. k. 24 P 412/02-29 z 15. januára 2003 okresný súd zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia na zverenie maloletého do jeho výchovy;

-   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   POP   90/2003   o návrhu   otca   na   vydanie predbežného   opatrenia   o zverenie   maloletého   syna   do   výchovy   otca   a o úprave   styku maloletého s matkou okresný súd 4. augusta 2003 návrh zamietol. Krajský súd uznesením č. k.   2 CoP 52/03-35   z 3.   októbra   2003,   právoplatným   24.   novembra   2003,   zmenil rozhodnutie   okresného   súdu   a   nariadil   predbežné   opatrenie,   ktorým   zveril   maloletého do výchovy   otca   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn.   9   C   33/02,   a v časti   o úpravu   styku   zrušil   uznesenie   o zamietnutí   návrhu a v tomto rozsahu vrátil vec okresnému súdu. Dôvodom, pre ktorý krajský súd dočasne zveril maloletého do výchovy otca, bolo opakované nerešpektovanie súdneho rozhodnutia o dočasnej úprave styku otca s maloletým zo strany sťažovateľky, ktorá bránila styku otca s maloletým. Okresný súd následne rozhodol predbežným opatrením č. k. 19 POP 90/03-40 zo 6. novembra 2003, právoplatným 12. decembra 2003, o úprave styku matky s maloletým do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 9 C 33/02;

- okresný súd uznesením č. k. 18 E 459/03-21 z 26. januára 2004 na návrh otca nariadil   výkon   rozhodnutia   o dočasnom   zverení   maloletého   do   výchovy   otca   odňatím maloletého   sťažovateľke   a jeho   odovzdaním   otcovi,   k realizácii   rozhodnutia   došlo po dohode rodičov 4. februára 2003;

-   uznesením   č.   k.   19   POP   155/2003-10   z 29.   decembra   2003,   právoplatným 13. februára   2004,   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľky   na vydanie   predbežného opatrenia o zverenie maloletého do výchovy matky a na úpravu styku;

-   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   P   39/04   o   návrhu   sťažovateľky   na   vydanie predbežného   opatrenia   o zverení   maloletého   do   jej   výchovy   okresný   súd   rozhodol uznesením z 19. februára 2004, ktorým návrh zamietol; krajský súd v odvolacom konaní uznesenie zrušil a konanie zastavil;

- v konaní vedenom pod sp. zn. 27 P 232/04 o návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd zveril maloletého do jej výchovy, a na úpravu styku maloletého s otcom, ktorý sťažovateľka podala 26. augusta 2004, okresný súd rozhodol uznesením   zo   6.   septembra   2004,   ktorým   návrh   zamietol.   Uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 28. septembra 2004;

- v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Nc 117/01 o návrhu sťažovateľky z 2. apríla 2001 na   úpravu   práv   a povinností   k maloletému   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom zo 4. apríla 2005,   právoplatným   21.   apríla   2005,   tak,   že   zastavil   konanie   o zverenie maloletého do výchovy a určil výživné. O zastavení konania rozhodol na základe späťvzatia návrhu v časti zverenia do výchovy vzhľadom na prebiehajúce konanie o rozvode, v ktorom sa rozhodne aj o výchove maloletého;

- v konaní vedenom pod sp. zn. 24 P 219/05 o návrhu sťažovateľky z 31. mája 2005 na   vydanie   predbežného   opatrenia   o zmene   úpravy   styku   nariadeného   predbežným opatrením   č.   k.   19   POP   90/03-4   zo   6.   novembra   2003,   okresný   súd   uznesením z 30. júna 2005, právoplatným 14. októbra 2005, rozhodol o rozšírení úpravy styku matky s maloletým;

- v konaní vedenom pod sp. zn. 24 P 277/05 o návrhu sťažovateľky z 1. júla 2005 na zrušenie   predbežného   opatrenia   o zverení   maloletého   do   výchovy   otca   okresný   súd uznesením   z 1.   decembra   2005   návrh   zamietol,   krajský   súd   jeho   rozhodnutie   potvrdil uznesením z 25. januára 2006.

Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   24   P   335/2005 bolo konanie   o „rozhodovaní   súdu   pri   nezhode   rodičov“,   v ktorom   sa   sťažovateľka domáhala udelenia súhlasu súdu namiesto otca na zmenu školského zariadenia, umožnenie telefonického   kontaktu   s maloletým   kedykoľvek   a domáhala   sa   aj   práva   na   informácie o maloletom.   Sťažovateľka   žiadala   aj   o vydanie   predbežného   opatrenia   na   uloženie povinnosti   otcovi   preradiť   maloletého zo zdravotných   dôvodov   na Základnú školu   v P. a umožniť   maloletému kedykoľvek   telefonický   kontakt   s ňou.   Okresný   súd   uznesením č. k. 25 P 216/2006-36 z 31. marca 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. apríla 2006, zamietol   návrh   sťažovateľky   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Rozsudkom č. k. 24 P 335/2005-285   z 23.   marca   2007,   právoplatným   28. apríla 2007,   okresný   súd zamietol návrh sťažovateľky vo veci samej.

V konaní vedenom okresným súdom   pod sp.   zn. 27 P 271/2006 sa sťažovateľka domáhala návrhom podaným 6. novembra 2006 zmeny rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloletého, ktorého žiadala zveriť do svojej starostlivosti. Návrhom z 27. apríla 2007 žiadala o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by súd rozhodol o novej úprave styku matky s maloletým do právoplatného skončenia konania o zmenu výchovy. Okresný súd jej návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol uznesením z 28. mája 2007, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   20.   septembra   2007.   O veci   samej   okresný   súd   rozhodol rozsudkom   č.   k.   27   P   271/2006-151   z 31.   októbra   2007,   ktorým   „konanie“   o zmenu výchovy zastavil, pretože sťažovateľka vzala tento návrh späť, a rozhodol o zmene úpravy styku   matky   s maloletým.   Súčasne   uložil   rodičom   výchovné   opatrenie   −   podrobiť sa odbornému psychologickému poradenstvu. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoP 2/2008 z 13.   marca   2008   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   v napadnutej   časti   (okrem   výroku o zastavení konania o zmenu výchovy) a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný   súd   konanie   o veci   zastavil   uznesením   z 12.   júna   2008,   právoplatným 15. júla 2008, pretože sťažovateľka vzala návrh na zmenu úpravy styku späť, a uloženie výchovného opatrenia nepovažoval za účelné.

Uznesením č. k. 25 P 257/2009-10 z 1. decembra 2009 okresný súd zastavil konanie o návrhu otca na zmenu úpravy styku z dôvodu litispendencie, pretože okresný súd viedol súčasne   konanie   pod   sp.   zn.   25   P   377/2008   o návrhu   otca   na zmenu   úpravy   styku a pozastavenie výkonu rodičovských práv matke a súčasne aj o návrhu matky na zmenu osobnej starostlivosti.

V konaní vedenom   pod   sp.   zn.   25   P   377/2008 okresný   súd   rozhodol   rozsudkom z 26. marca 2009 tak, že zamietol návrh matky na zmenu osobnej starostlivosti a zamietol aj návrh   otca   na zmenu   úpravy   styku   a pozastavenie   výkonu   rodičovských   práv   matke. Rozsudok nadobudol právoplatnosť vo výroku o zamietnutí návrhu otca 30. apríla 2009 a vo výroku o zamietnutí návrhu matky 4. januára 2010.

V konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 24/2010 o návrhu sťažovateľa na zmenu úpravy styku   (návrh   podaný 20.   januára 2010)   a o návrhu   sťažovateľky   na zverenie   maloletého do striedavej   starostlivosti   oboch   rodičov   (návrh   podaný   1.   júla   2010, od 21. septembra 2010 veci spojené na spoločné konanie) okresný súd rozhodol rozsudkom z 28. júna 2011 o zmene rozsudku č. k. 9 C 33/2002-540 z 5. decembra 2005 vo výroku o úprave   styku   matky   s maloletým,   zastavil   konanie   o zverenie   maloletého   do   osobnej starostlivosti   matky   a návrh   matky   na zverenie   maloletého   do   striedavej   osobnej starostlivosti   rodičov   aj návrh   otca   v prevyšujúcej   časti   zamietol.   Sťažovateľka   podala 17. marca 2010 aj návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadala o zmenu úpravy styku s maloletým do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 27 P 24/2010. Okresný   súd   jej   návrh   zamietol   uznesením   č.   k.   24   P   157/2010-37   zo   6.   mája   2010. Sťažovateľka podala 3. novembra 2010 aj návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadala o zverenie maloletého do striedavej starostlivosti rodičov. Okresný súd jej návrh zamietol uznesením z 2. decembra 2010.

Krajský   súd   rozhodol   v odvolacom   konaní   uznesením   sp.   zn.   6   CoP   20/2011 z 2. februára   2012   tak,   že   dal   podnet   okresnému   súdu   na   začatie   konania   o nariadenie predbežného opatrenia o striedavej starostlivosti o maloletého. Rozhodol tak po výsluchu maloletého, ktorý uviedol, že nevie, či by chcel žiť striedavo u oboch rodičov, musel by si to   najskôr   vyskúšať.   Okresný   súd   začal   z úradnej   moci   konanie   uznesením zo 14. februára 2012   a   uznesením   č. k.   27   P   24/2010-303   z   20.   februára   2012   zveril maloletého   do striedavej   osobnej   starostlivosti   rodičov.   Maloletý   sa   13.   marca   2012 bez predvolania sám dostavil na krajský súd, kde do zápisnice uviedol, že si želá navrátiť predošlý stav, chce bývať u otca a s matkou sa stretávať a žiada obnoviť predchádzajúci stav čím skôr. Krajský súd následne v odvolacom konaní uznesením č. k. 6 CoP 3/2012-325 z 3. apríla 2012 predbežné opatrenie zrušil.

O odvolaniach sťažovateľky a otca proti rozsudku okresného súdu z 28. júna 2011 krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 CoP 4/2012 z 15. mája 2012 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa s výnimkou výroku o zastavení konania o zverenie maloletého do osobnej starostlivosti matky (pretože tento výrok nebol napadnutý odvolaním) a zmenil rozsudok vo výroku o trovách štátu.

V sťažnosťou   napadnutom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   P   291/2012 okresný súd rozhodoval   o návrhu   sťažovateľky   na   zverenie   maloletého   do   jej   osobnej starostlivosti, na úpravu styku otca s maloletým a na zvýšenie výživného.

Sťažovateľka žiadala aj o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by bol maloletý zverený   do   jej   osobnej   starostlivosti.   Svoj   návrh   odôvodnila   tým,   že   otec   zámerne neumožňuje   jej   styk   s maloletým.   Okresný   súd   jej   návrh   zamietol   uznesením č. k. 27 P 291/12-15 zo 4. júla 2012, pretože nie je dôvod na zmenu výchovného prostredia maloletého predbežným opatrením. Krajský súd v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie okresného   súdu.   Sťažovateľka   podala   7.   septembra   2012   opakovaný   návrh   na   dočasné zverenie maloletého do jej osobnej starostlivosti odôvodnený tým, že s maloletým nemá štyri   mesiace   žiadny   kontakt.   Poukázala   na   to,   že   v roku   2004,   keď   maloletý   nemal dva mesiace   kontakt   s otcom,   krajský   súd   ho   zveril   do   výchovy   otcovi,   a   preto   žiada o rovnaký   postup   v obdobnej   situácii.   Okresný   súd   zamietol   jej   návrh   uznesením z 12. septembra   2012   z dôvodu   nepreukázania   potreby   naliehavej   úpravy   pomerov s opätovným   poukazom   na prejavený   názor   maloletého   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 27 P 24/2010.   Dňa 5. decembra   2012   sťažovateľka   podala   ďalší   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia   o zverenie   maloletého   do   jej   výchovy.   Okresný   súd   jej   návrh zamietol   uznesením   z   12. decembra 2012,   ktoré   krajský   súd   potvrdil   uznesením z 20. februára 2013.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   27   P 291/2012-110   z 11.   decembra   2012 zamietol návrh sťažovateľky na zverenie maloletého do jej osobnej starostlivosti a na úpravu styku otca s maloletým, zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 27 P 24/2010-25 z 28. júna 2011 v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6 CoP   4/2012   z 15.   mája   2012   tak, že „styk matky   s mal.   P.   H.   sa   neupravuje“, a   zmenil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 9 C 33/2002-540 z 5. decembra 2005 vo výroku o povinnosti sťažovateľky prispievať na   výživu   maloletého   tak,   že   sťažovateľka   je   povinná   prispievať   na výživu   maloletého sumou 100 € mesačne. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Na   návrh   sťažovateľky   doručený   5.   novembra   2012   okresný   súd   viedol   konanie o výkon   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   27   P   24/2010   z 28.   júna   2011   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 CoP 4/2012 z 15. mája 2012, ktorým sa sťažovateľka domáhala realizácie úpravy styku s maloletým. Uznesením z 8. novembra 2012 okresný súd konanie zastavil z dôvodu neskončeného konania o výkon uvedeného rozsudku vedeného pod sp. zn. 24 Em 2/2012.

Predmetom   tohto   konania   je   rozhodovanie   ústavného   súdu   o sťažnosti   vo   veci namietaného   porušenia   základných   práv   a   práv   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom krajského súdu v časti výroku o úprave jej styku s maloletým. Vzhľadom na to, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu z 11. decembra 2012, ústavný súd cituje relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu:

„V   predmetnom   konaní   vykonaným   dokazovaním   mal   súd   preukázané, že od právoplatného skončenia posledného rozhodnutia súdu ohľadom úpravy styku matky s maloletým P. až do podania nového návrhu matkou na tunajší súd v konaní o zmenu osobnej starostlivosti ubehla doba mesiaca a pol, pričom matka žiadala zmeniť osobnú starostlivosť z otca na svoju osobnú starostlivosť o mal. P., nakoľko otec od právoplatnosti posledného rozsudku opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožňuje styk s maloletým P. Následne až v priebehu konania bolo zistené, že k takýmto stretnutiam matky s mal. P. nedochádza, nakoľko mal. P. odmieta striktne dodržiavať úpravu styku stanovenú súdom, pričom   spočiatku   úplne   odmietal   stretnutia   s   matkou   z   dôvodu,   že s touto   viac   nechce komunikovať o súdoch, o psychológoch, nechce sa viac zúčastňovať súdnych konaní, ani psychologických vyšetrení, odmieta, aby sa stretnutia konali za účasti polície. Žiadal, aby rešpektovala aj jeho požiadavky, aj jeho osobu.

Následne od incidentu, ktorý prebehol medzi matkou a maloletým a kedy maloletý odišiel z jej domácnosti v sobotu v ranných hodinách, pričom ukončil stretnutie skôr, než bolo určené súdom, došlo k stretnutiu mal. P. s matkou až v priebehu konania, keď mal mal. P. imatrikuláciu. Následne prebehlo ďalších pár stretnutí, keď mal mal. P. narodeniny alebo na bowlingu v čase, ktorý oznámil mal. P. matke, že vtedy by sa s ňou stretnúť chcel. V priebehu konania bol vypočutý mal. P. pred súdom, kde sa vyjadril, že sa s mamou nestretával dlhšiu dobu. Potvrdil, že sa s mamou chce stretávať, avšak nechce, aby mu vyčítala   jeho   správanie   pred   krajským   súdom,   nechce,   aby   hovorila   o súdoch, o psychológoch, nechce, aby chodila na stretnutia s políciou, o týchto dôvodoch jej aj písal v e-mailoch. Mal. P. jasne prejavil svoju vôľu pred súdom, že sa s mamou chce stretávať podľa toho, ako mu to bude vyhovovať, ako mu to umožnia školské povinnosti (aký bude mať rozvrh v škole), podľa svojich záujmových aktivít a nechce, aby mal striktne určený deň a hodinu, kedy ku matke musí ísť. Zároveň uviedol, že pokiaľ matka dodrží všetko čo mu napísala v jednom z e-mailov, chce sa s ňou aj naďalej stretávať. Zároveň poprel, že by ho otec nahováral proti matke. Otcov postoj k celej veci popísal skôr ako postoj chápajúceho otca,   ktorý   ponecháva   na   rozhodnutí   a   zvážení   svojho   syna,   či   sa   chce   alebo   nechce s matkou stretnúť s tým, že v plnej miere bude rešpektovať jeho názor. Otec mu nebráni stretávať sa s mamou, pokiaľ sa s ňou stretnúť chce, môže sa s mamou kontaktovať.“

K právnemu posúdeniu veci okresný súd uviedol: „V súlade s Článkom 12 Dohovoru o právach dieťaťa vypočul súd mal. P., keďže posúdil, že je schopný a je v takom veku, kedy dokáže formulovať svoje vlastné názory a má právo tieto názory slobodne vyjadriť pred súdom. Súd akceptoval názor mal. P., venoval mu patričnú pozornosť a prihliadol na to, že mal. P. je vo veku 15 rokov, kedy sám dokáže vyjadriť   samostatne   svoj   názor.   V   konaní   bol   vypočutý   za   prítomnosti   kolízneho opatrovníka, ktorým bol v konaní ustanovený Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, v súlade s ust. § 100 ods. 3 O. s. p.

Zároveň súd vychádzal z článku 3 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého záujem dieťaťa musí byt prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti dotýkajúcej sa detí, uskutočňovanej tak verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými   orgánmi.   Súd vychádzal z toho,   že záujem mal.   P.   je prvoradým záujmom nad všetkými inými záujmami vrátane záujmov jeho rodičov. Pri rozhodovaní súd vzal do úvahy najmä naplnenie potrieb mal. P. v rámci psychickej aj fyzickej oblasti tak, aby bol zabezpečený, spokojný a bezpečný harmonický vývin maloletého P. s tým, že bude mať neobmedzené možnosti kontaktovať sa so svojou matkou, zatiaľ čo bude žiť v stabilnom prostredí, v ktorom je zvyknutý, kde má vytvorené väzby a kde po návrate zo stretnutia s matkou pociťuje istotu a bezpečie tak, ako to aj sám vyjadril vo svojej výpovedi.“Okresný súd zhrnul podstatné dôvody svojho rozhodnutia takto:

„V priebehu celého konania nebolo zistené vážne narušenie citových väzieb mal. P. vo vzťahu k svojej matke. Postoj, ktorý zaujal voči svojej matke je možné chápať ako určitý vzdor vzhľadom na súčasný vek maloletého, ako aj na to, že matka v poslednom období nerešpektovala   jeho   názory   a   jeho   postoje,   snažila   sa   v   čo   najširšej   miere   tráviť   čas so svojím synom, pričom nedokázala vypočuť a chápať jeho potreby a požiadavky. Keďže mal. P. dlhé roky nepretržite vypovedá pred súdmi, pred políciou, pred inými štátnymi orgánmi a podroboval sa znaleckým dokazovaniam z odvetvia detskej psychológie, dospel do   fázy,   kedy   na   základe   svojej   rozumovej   vyspelosti   a   inteligencie   chce   rozhodovať o svojom voľnom čase a spôsobe jeho trávenia sám. P. v žiadnom prípade nepopiera lásku ku svojej matke, mamu má veľmi rád, prežil s ňou krásne obdobia, avšak v poslednom období bola matka na neho veľmi nátlaková,   musel plniť jej požiadavky,   ktoré dospeli do štádia,   že   na   stretnutie   prišla   matka   s   políciou,   kedy   musel   mal.   P.   vysvetľovať pred týmto orgánom štátnej moci, že nechce so svojou matkou odísť na stretnutie. Všetky tieto skutočnosti veľmi negatívne zasiahli do života mal. P., a preto sám dobrovoľne najskôr v predchádzajúcom konaní, kedy došlo k zmene úpravy styku matky s maloletým, následne aj   v   tomto   konaní   žiadal,   aby   bol   rešpektovaný   jeho   názor   na   spôsob   trávenia   času so svojou matkou.

Obaja rodičia sú v plnej miere spôsobilí vychovávať mal. P., majú na to vytvorené všetky podmienky, či už bytové, ekonomické, zdravotné, morálne alebo osobnostné, obaja rodičia majú mal. P. veľmi radi, majú k nemu vyvinutý veľmi pozitívny vzťah a obaja veľmi chcú zabezpečovať osobnú starostlivosť o mal. P. V predchádzajúcom konaní na základe predbežného   opatrenia   sa   neosvedčilo   zverenie   maloletého   do   striedavej   osobnej starostlivosti.   Striedavá   osobná   starostlivosť   oboch   rodičov   zlyhala   po   veľmi   krátkom období, kedy P. prejavil túžbu byť stále v starostlivosti otca a s matkou sa iba stretávať. Keďže od posledného rozhodnutia súdu uplynula veľmi krátka doba, nedošlo k podstatnej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu v starostlivosti o mal. P. z otca na matku, pričom sám P. žiada aj naďalej byť zverený do starostlivosti svojho otca, súd zamietol návrh na zmenu osobnej starostlivosti.

Zároveň súd poukazuje na to, že v priebehu celého konania nebolo zistené zámerné znemožňovanie otcom stretávania sa P. s matkou, naopak sám mal. P. vo svojej výpovedi uviedol, že otec mu nebráni v stretnutiach s matkou, ponecháva to na jeho rozhodnutí, a tiež nebolo zistené vykonaným dokazovaním, že by otec maril výkon súdneho rozhodnutia tým, že by mal. P. na stretnutie s matkou riadne nepripravoval, o čom svedčia aj dva záznamy polície, ktoré otec založil do spisu a z ktorých je zrejmé, že sám P. odmietol pred políciou ísť   na   stretnutie   so   svojou   matkou.   Preto   súd   nevidel   dôvod   na odňatie   mal.   P. zo starostlivosti otca v súlade s ustanovením § 25 ods. 4 Zákona o rodine.

Pri zmene rozhodnutia ohľadom úpravy styku mal. P. s matkou vychádzal súd najmä z výpovede maloletého, ktorý uviedol, že svoju mamu má rád, chce sa s ňou stretávať, avšak čas stretnutí si chce sám určovať po vzájomnej dohode s matkou. Toto rozhodnutie mal. P. považoval   súd za   prvoradé,   nakoľko   mal.   P.   dokázal pred   súdom jasne a zrozumiteľne vyjadriť svoj názor, pričom ide o záležitosť, ktorá sa výsostne týka jeho osoby. Súd venoval patričnú pozornosť takýmto názorom maloletého P. a zmenil pôvodné rozhodnutie súdu, ktorým bol presne vymedzený čas stretnutí mal. P. s matkou tak, že styk matky s mal. P. neupravil.

V súlade s Dohovorom o právach dieťaťa, s poukazom na najlepší záujem mal. P. je v súčasnom období najvhodnejšie, aby k stretávaniam medzi matkou a mal. P. dochádzalo na základe vzájomnej komunikácie a vzájomnej dohody medzi matkou a mal. synom, pričom v závere   konania k takejto   komunikácii   medzi   nimi už   dochádzalo   a dokonca došlo   aj k stretnutiam mimo súdnej úpravy styku.

Práve   pri   takto   časovo   neobmedzenej   možnosti   stretávania   sa   bude   môcť   matka v plnej miere uplatňovať svoje rodičovské práva vo vzťahu k maloletému. Pokiaľ si sám P. určí a dohodne stretnutie s matkou, toto stretnutie prežije oveľa plnohodnotnejšie, nakoľko nebude časovo obmedzený, nebude stresovaný prípravou na vyučovanie, resp. túžbou práve v súdom vymedzenom čase stretnúť sa so svojimi kamarátmi alebo tráviť čas krúžkami, resp. záujmovými činnosťami.“

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „K odvolaniu matky uvádza, že úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne   právne posúdenie   bolo zistiť,   či súd prvého   stupňa na   zistený   skutkový   stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Uplatnená   námietka   nesprávneho   právneho   posúdenia   nebolo   opodstatnená.   Súd prvého stupňa správne na základe výsledkov vykonaného dokazovania vyhodnotil jednotlivé dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. § 132 O. s. p. jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti. S prihliadnutím na okolnosti danej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania,   stanovisko mal. P.   ohľadne stretávania sa s matkou a striktnej   úpravy   styku   súdnym   rozhodnutím,   správne   prihliadal   na   prejavený   názor maloletého dieťaťa s poukazom na Dohovor o právach dieťaťa (čl. 12), ako aj právnu úpravu vyplývajúcu zo Zákona o rodine (§ 43 ods. 1). Namietané nesprávne vyhodnotenie výpovede   maloletého   dieťaťa   nebolo   opodstatnené.   Súd   prvého   stupňa   vyjadrenie maloletého   posudzoval   s   prihliadnutím   na   vek   a   jeho   rozumovú   vyspelosť   s   tým, že zohľadňoval aj jeho prejavený záujem s matkou sa stretávať, avšak na dobrovoľnej báze vzhľadom   na   rozsah   jeho   školských   povinností   spojených   s   prípravou   na   vyučovanie, ako aj záujmovou činnosťou a vôľou tráviť čas aj s kamarátmi z dôvodu,   že dlhoročné prebiehajúce súdne konania iniciované matkou ho obmedzujú v jeho zdravom psychickom a fyzickom   vývine,   ako   aj   v   slobodnom   rozhodovaní   o   voľnočasových   aktivitách, ktoré sú často obmedzené striktnou úpravou styku.

Vo vzťahu k navrhovanej zmene zverenia osobnej starostlivosti súd prvého stupňa správne zohľadnil, že nenastala podstatná zmena, ktorá by odôvodňovala zmenu osobnej starostlivosti, a preto v tejto časti bol návrh správne zamietnutý, ako aj vo vzťahu k úprave styku otca s maloletým dieťaťom.

Pred   odvolacím   súdom   odvolací   súd   opätovným   vypočutím   účastníkov   konania, t. j. rodičov   maloletého   dieťaťa   v   snahe   dospieť   k   dohode   o   úprave   styku   v   záujme maloletého   dieťaťa   skúmal,   ako   sa   po   rozhodnutí   súdu   realizuje   styk   matky   s mal.   P. Z predložených   podaní   oboma   rodičmi   nepochybne   vyplynulo,   že   mal.   P.   sa   s   matkou stretáva aj po rozhodnutí súdu, t. j. napr. stretnutie sa konalo 24. 12. 2012, 27. 12. 2012, 30. 12.   2012.   04,   01.   2013,   02.   02.   2013,   12.   02.   2013,   22.   02.   2013,   16.   03.   2013, 27. 03. 2013 a 31. 03, 2013. To znamená, že týmto spôsobom matke maloletého dieťaťa nie je   bránené   v   stretávaní   sa   s   maloletým   dieťaťom.   Tvrdené   skutočnosti   o   tom,   že   otec maloleté   dieťa   na   styk   nepripraví,   ani   pred   odvolacím   súdom   nebolo   preukázané. Otec prehlásil, že mal. P. si dohodne stretnutie s matkou sám s tým, že on ho na stretnutie zavezie   a   následne   po   skončení   stretnutia   ho   opäť   vyzdvihne.   S   prihliadnutím   na vek maloletého   dieťaťa   (blízky   veku   dospelosti)   je   logické   a   v   záujme   dieťaťa, ako aj na prospech veci a zachovania rodinných väzieb, pokiaľ mal. P. sám dobrovoľne komunikuje s matkou a s prihliadnutím na školské povinnosti, ako aj záujmové činnosti si vie dohodnúť s matkou stretnutie a stráviť s ňou voľné chvíle. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že nerešpektovanie prejaveného názoru maloletého dieťaťa vo   veku   blízkom   dospelosti,   vzhľadom   na   prebiehajúce   súdne   konania,   na   opakovane podávané   návrhy   matkou   o   zmenu   osobnej   starostlivosti   a   úpravu   styku,   ako   aj   výkon rozhodnutia - úpravy styku za asistencie polície by bolo kontraproduktívne a nie je v záujme maloletého dieťaťa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že akákoľvek forma stretávania,   resp.   komunikácie,   napr.   mailom,   telefonicky,   komunikácia   cez   SKYPE, Facebook,   či   iné   sociálne   siete   maloletého   dieťaťa   s   rodičom,   ktorému   nie   je   zverené do osobnej starostlivosti je na prospech a zachovanie rodinných citových väzieb. Týmto rozhodnutím nie je upierané rodičovské právo matke maloletého dieťaťa, ani právo na jej rodinný život, pokiaľ sa stretávanie s maloletým dieťaťom realizuje dobrovoľne bez nátlaku, čo je možné hodnotiť pozitívne na zdravý psychický vývin maloletého dieťaťa.“

III.

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy v znení účinnom v čase rozhodovania krajského súdu manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu na základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob   vypočutia   musí   byť   v   súlade   s   procedurálnymi   pravidlami   vnútroštátneho zákonodarstva.

Podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch   rodičov   a   aby   bolo   rešpektované   právo   dieťaťa   na   udržovanie   pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   rodine   rodičia   sa   môžu   dohodnúť   o   úprave   styku s maloletým   dieťaťom   pred   vyhlásením   rozhodnutia,   ktorým   sa   rozvádza   manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o rodine   ak   sa   rodičia   nedohodnú   o   úprave   styku s maloletým dieťaťom   podľa   odseku   1,   súd   upraví   styk   rodičov   s   maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o rodine ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo ho zakáže.

Podľa § 26 zákona o rodine ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.

Podľa   §   43   ods.   1   zákona   o rodine   maloleté   dieťa,   ktoré   je   schopné   s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého   dieťaťa   musí   byť   venovaná   náležitá   pozornosť   zodpovedajúca   jeho   veku a rozumovej vyspelosti.

Ústavný súd posudzoval namietané porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru spoločne vzhľadom na to, že argumentácia sťažovateľky je v podstate rovnaká vo vzťahu ku všetkým označeným článkom ústavy a dohovoru a týka sa výkladu a aplikácie § 25 ods. 2 zákona o rodine.

Podľa judikatúry ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Rodičovské   práva   a povinnosti   patria   obidvom   rodičom.   Ak   rodičia   žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vykonávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme   maloletého   dieťaťa.   Zákon   o rodine   úpravu   výkonu   rodičovských   práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo nielen umožňuje čl. 51 ods. 1 ústavy, ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa (IV. ÚS 367/08).

Sťažovateľka považuje za porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozhodnutie krajského súdu v časti úpravy styku s maloletým, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým nebol upravený styk s maloletým a jeho konkrétna realizácia bola ponechaná na dohodu maloletého so sťažovateľkou. Krajský súd tak rozhodol s poukazom na Dohovor o právach dieťaťa a v ňom zakotvený princíp najlepšieho záujmu maloletého.

Pojem najlepší záujem dieťaťa, ktorý je použitý v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,   nie   je   v Dohovore   o právach   dieťaťa   definovaný   všeobecnými   kritériami   ani vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam. Obsah tohto pojmu je možné interpretovať z obsahu jednotlivých   článkov   vnímaných   vo   vzájomných   súvislostiach   v   kontexte   celého dokumentu.   V súlade   s princípmi   medzinárodného   práva   postupuje   aj   Európsky   súd pre ľudské   práva (ďalej aj „ESĽP“) pri interpretácii dohovoru,   zvlášť ak ide   o pravidlá týkajúce sa medzinárodnej ochrany ľudských práv (napr. Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, rozsudok   zo   6.   7. 2010,   bod   131)   a rovnaký   prístup   je   vlastný   aj   ústavnému   súdu pri konkrétnej kontrole ústavnosti.

Európsky   súd   pre ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   (ibid.,   bod   135)   konštatuje, že existuje   široký   konsenzus,   i v rámci   medzinárodného   práva,   že   vo   všetkých rozhodnutiach týkajúcich sa detí musia byť rozhodujúcim hľadiskom ich najlepšie záujmy. Tento záujem sa podľa ESĽP skladá z dvoch zložiek. Na jednej strane vyžaduje udržiavanie väzieb   dieťaťa   s jeho   rodinou,   okrem   prípadov,   keď   sa   konkrétna   rodina   preukáže   ako nevhodná.   Z toho   vyplýva,   že   rodinné   väzby   môžu   byť   pretrhnuté   iba   vo   veľmi výnimočných   prípadoch   a musí   byť   vykonané   všetko   v záujme   zachovania   osobných vzťahov a ak je to vhodné, v záujme obnovy rodiny. Na druhej strane je v záujme dieťaťa, aby bola jeho výchova zabezpečená v stabilnom prostredí a rodičom nemôže byť podľa čl. 8 dohovoru umožnené uplatňovať opatrenia, ktoré by mohli poškodiť zdravie alebo vývoj dieťaťa (ibid., bod 136). Článok 8 dohovoru tak vyžaduje zo strany orgánov verejnej moci rozhodovanie   zachovávajúce   rovnováhu   medzi   záujmami   dieťaťa   a záujmami   rodičov, osobitná pozornosť v tomto procese však musí byť venovaná najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý v závislosti na jeho povahe a význame môže prevážiť nad záujmami rodičov (Sahin v. Nemecko, rozsudok z 8. 7. 2003, bod 66).

Princíp ochrany záujmov maloletého je základom úpravy rodinnoprávnych vzťahov, a teda východiskovým princípom aj pri výklade a aplikácie jednotlivých ustanovení zákona o rodine v konaní o úpravu pomerov rodičov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode.

V súlade s čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa a § 43 ods. 1 zákona o rodine bol v napadnutom konaní maloletý vypočutý a bol zisťovaný jeho názor a predstava v otázke zverenia do osobnej starostlivosti, úpravy styku s druhým rodičom, ako aj dôvody, pre ktoré preferuje   doterajší   stav   osobnej   starostlivosti   zo strany   otca   a odmieta   v rozsahu   súdnej úpravy styk so sťažovateľkou, pričom vypočutie bolo zamerané na zistenie konkrétnych príčin tohto stavu. Maloletý bol v konaní vypočutý sudkyňou okresného súdu za prítomnosti kolíznej opatrovníčky. Vo svojej výpovedi 31. októbra 2012 uviedol, že mu sťažovateľka v máji 2012 vyčítala jeho vyjadrenie pred krajským súdom vo veci zverenia do striedavej starostlivosti,   napriek   tomu   však   dodržal   termín   nasledujúceho   stretnutia,   ktorý si so sťažovateľkou   dohodol   na   piatok,   pretože   vo štvrtok   sa   chcel   ešte   pripravovať do školy. Sťažovateľka mu v piatok opäť vyčítala jeho výpoveď pred krajským súdom, a preto   v sobotu   bez   jej   vedomia   odišiel   z jej   bytu   k otcovi.   Sťažovateľka   ho   následne kontaktovala až v septembri 2012. Maloletý uviedol, že sa so sťažovateľkou chce stretávať, nechce mať však striktne upravený styk. Uviedol: „... chcem sa s mamou naďalej stretávať podľa svojho uváženia, ako to mne bude vyhovovať, ako sa s mamou na tom dohodneme. Nechcem,   aby   som   mal   striktne   upravený   styk   s mamou,   aby   bolo   presne   určené   deň a hodina, kedy tam musím ísť.“.

V napadnutom   konaní   bolo   vykonané   dokazovanie   okrem   iného   výsluchmi účastníkov, zápisnicou o výsluchu maloletého z 31. októbra 2012, zápisnicou o výsluchu maloletého   zo   4.   októbra   2012   v konaní   o súdny   výkon   rozhodnutia   vedenom pod sp. zn. 24 Em 2/2012, správami o výchovných pomeroch, správou z psychologického poradenstva pre maloletého   z 15.   októbra   2012,   správou   z psychologického   poradenstva pre sťažovateľku z 29. októbra 2012, záznamami Obvodného oddelenia Policajného zboru K. zo 14. júna 2012, 28. júna 2012 a 1. júla 2012, podľa ktorých sa sťažovateľka snažila o výkon   rozhodnutia   aj   za   pomoci   polície,   a oboznámením   s obsahom   spisov   sp.   zn. 27 P 24/2010,   sp.   zn.   24   P   353/2010   a   sp.   zn.   24   P   157/2010.   Hodnotením   zistených okolností súdy dospeli k záveru, že vek, rozumová vyspelosť a dlhodobé prispôsobovanie sa zložitej situácii súdnych konaní viedli u maloletého k prejaveniu odmietavého postoja k predstave sťažovateľky o realizácii vzájomného styku, nie však k absolútnemu odmietaniu styku so sťažovateľkou, ktorú maloletý ako svoju matku rešpektuje. Manifestovanie jeho postoja hodnotili ako veku zodpovedajúcu snahu dieťaťa o rešpektovanie svojej osobnosti.

Z prehľadu   súdnych   konaní   vo   veci   starostlivosti   o maloletého   (ako   sú   uvedené v časti   II   nálezu)   vyplýva,   že   takmer   nepretržite   od   apríla   2001   sú   vedené   konania o návrhoch   sťažovateľky   alebo   otca   o úpravu   práv   a povinností   rodičov   k maloletému. Vyplýva z neho tiež snaha sťažovateľky o zverenie maloletého do jej osobnej starostlivosti, ktorej   dôvodom   nie   je   zanedbávanie   starostlivosti   zo   strany   otca   alebo   preukázateľne negatívny vplyv otca na výchovu maloletého, ale prirodzená túžba sťažovateľky podieľať sa na   výchove   svojho   dieťaťa   v čo   najširšom   rozsahu.   Súdne   konania   a s tým   spojené úradné postupy kolízneho opatrovníka tak sprevádzali maloletého v podstate počas celého detstva. Maloletý bol v rámci týchto konaní opakovane vypočúvaný súdom, podroboval sa znaleckým vyšetreniam a úradným postupom kolízneho opatrovníka.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom konaní dôsledne zvážil celý proces rozhodovania o úprave práv a povinností rodičov k maloletému, počas ktorého bol vyskúšaný každý model osobnej starostlivosti o maloletého, zverenie do výchovy matke, otcovi aj striedavá starostlivosť. V rámci týchto konaní boli opakovane vykonané znalecké skúmania znalcami z odboru psychológie, šetrené rodinné pomery a výchovné prostredie, ako aj vplyv výchovného prostredia na školské výsledky maloletého. Zisťovanie najlepšieho záujmu maloletého   tak   nebolo   redukované na zistenie   vôle   alebo   predstavy   maloletého o úprave styku, ako to namieta sťažovateľka, ale názor maloletého bol zohľadnený ako relevantný   faktor   pri   rozhodovaní   v jeho   najlepšom   záujme   tak,   aby   rozhodnutie podporovalo   zachovanie   funkčných   rodinných   väzieb   a   všestranne   pozitívneho   vzťahu rodiča a dieťaťa, čím poskytol ochranu aj označeným právam sťažovateľky.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že ani v prvostupňovom a ani v odvolacom konaní   nebolo   vykonané   znalecké   skúmanie   znalcom   z odboru   psychológie   na   účely zistenia, či maloletý nie je negatívne ovplyvnený otcom, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,   podľa   ktorej   súčasťou   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je povinnosť vykonať dôkazy   označené účastníkom   konania (I.   ÚS   75/96, II.   ÚS   153/03, IV. ÚS 178/2012). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04, IV. ÚS 178/2012). Európsky súd pre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý   proces,   neupravuje   však   prípustnosť   dôkazov   alebo   ich   hodnotenie (A. B. v Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil, na základe ktorých skutočností vyplývajúcich   z vykonaného dokazovania dospel   k záveru,   že   ďalšie znalecké skúmanie znalcom z odboru psychológie považuje za rozporné so záujmami maloletého. Preto ani odmietnutím navrhovaného znaleckého dokazovania nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu.

Ústavný súd dospel k názoru, že krajský súd aplikoval relevantné právne predpisy podľa   ich   obsahu   a   vykladal   ich   v   súlade   so   všeobecnými   právnymi   princípmi.   Preto rozhodol, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené neboli.

V nadväznosti na to bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších otázkach, o ktorých   je   dôvodné   rozhodovať   len   v prípade   vyslovenia   porušenia   niektorého zo základných práv označených sťažovateľom.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014