znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 276/2010-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho o sťažnosti MUDr. D. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C/58/2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. D. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu   Trnava v konaní vedenom pod   sp.   zn. 35 C/58/2005 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 35 C/58/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. D. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť   trovy konania MUDr. D. B. v sume 465,83 € (slovom štyristošesťdesiatpäť eur a osemdesiattri centov)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   I.   R.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania MUDr. D. B. v sume 465,83   €   (slovom   štyristošesťdesiatpäť   eur   a   osemdesiattri   centov)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2010 doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   35   C/58/2005. Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a uznesením č. k. IV. ÚS 276/2010-13 z 30. augusta 2010 mu ustanovil za právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 276/2010 advokátku JUDr. I. R., K.

Právna zástupkyňa doplnila podaním doručeným ústavnému súdu 5. januára 2011 pôvodnú   sťažnosť   sťažovateľa,   v ktorom   okrem   prehľadu   dosiaľ   vykonaných   úkonov okresného súdu uviedla, že „sťažovateľ považuje obdobie od podania návrhu zo dňa 29. 6. 2005 až do dnešného dňa za neprimerane dlhé a poznačené zbytočnými prieťahmi. Konanie vo   veci   náhrady   škody   spôsobenej   orgánmi   verejnej   moci   nie   je   ani   po   5   rokoch   a   6 mesiacoch právoplatne skončené“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby prijal nález, že okresný súd porušuje jeho základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušuje čl. 12 ods. 4 ústavy, a aby prikázal okresnému súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže v časti namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C/58/2005 nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, rozhodol o jej prijatí v tejto časti na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   14.   februára   2011 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 25. februára 2011 sp.   zn.   1   SprV/197/2010   doručenom   ústavnému   súdu   14.   marca   2011   konštatovala,   že v označenej veci čiastočne došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu ďalej ku konaniu vedenému pod sp. zn. 35/C/58/2005 okrem iného uviedla:

«... 1. Skutková a právna zložitosť sporu: Skutkovo a právne ide o zložitý spor, nakoľko sa jedná o žalobu o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z. z. 2. Prehľad procesných úkonov od nápadu veci až doposiaľ: Žaloba bola podaná 29. 6. 2005. Ako žalovaný bola označená Slovenská republika - I. v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, II. v zastúpení Generálnej prokuratúry SR. Žalobou žiadal žalobca určiť povinnosť žalovaných v I. a II. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne ušlý   zisk   7.000,-   Sk   mesačne   od   mája   1999   do   vyrovnania   škody,   majetkovú   ujmu   a poškodenie zdravia vo výške 10.000.000,- Sk, náhradu zvýšených nákladov po invalidizácii žalobcu vo výške (strata zárobku a následne zníženie dôchodku) 10.000.000,- Sk. Spis bol pridelený sudkyni JUDr. Z. K.

Dňa 23. 1. 2006 sudkyňa žiadala pripojenie spisu 18C/96/2003, ktorý nebolo možné pripojiť, nakoľko sa nachádzal v dôsledku odvolania žalobcu na Krajskom súde v Trnave. Uznesením zo dna 28. 6. 2006, ktoré žalobca prevzal 13. 7. 2006, súd vyzval žalobcu na   doplnenie   žaloby   o   odôvodnenie   uplatňovanej   náhrady   ušlého   zisku   a   náhrady   po invalidizácii.

Žalobca podaním zo dňa 18. 7. 2006 doplnil žalobu. Zákonná sudkyňa JUDr. Z. K. bola preložená od 1. 1. 2007 na iný súd a vec bola pridelená sudkyni Z. Z. dňom 26. 1. 2007.

Konanie bolo prerušené uznesením zo dňa 13. 2. 2007 do právoplatného skončenia konania   o   spôsobilosti   na   právne   úkony   MUDr.   D.   B.,   vedeného   na   Okresnom   súde Bratislava II pod spisovou značkou Ps/12/2004. Žalobca sa proti tomuto uzneseniu odvolal a vzniesol námietku zaujatosti sudkyne Z. Z. Po vyjadrení sudkyne k námietke zaujatosti bol spis predložený 2. 3. 2007 na rozhodnutie o námietke zaujatosti na Krajský súd v Trnave. Dňa   15.   3.   2007   Krajský   súd   v   Trnave   vrátil   spis   bez   meritórneho   rozhodnutia   ako bezdôvodne predložený, keďže žalobca namieta postup sudkyne v konaní o prejednávanej veci, preto sa na jeho námietku zaujatosti neprihliada.

Dňa 21. 3. 2007 sudkyňa dala do spisu úpravu na uloženie spisu na lehotu do 12. 4. 2007 stým, že má byť urobený dopyt na Okresný súd Bratislava II, v akom štádiu je konanie o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony žalobcu. Okresný súd Bratislava II oznámil 15. 6. 2007, že dňa 15. 5. 2007 bolo rozhodnuté o tom, že súd MUDr. B. nepozbavuje ani neobmedzuje spôsobilosti na právne úkony a dňa 12.   7.   2007 doručil   tunajšiemu súdu právoplatný rozsudok č. k. Ps/12/2004-366 zo dňa 15. 5. 2007.

Dňa   4.   9.   2007   bolo   doručované   odvolanie   žalobcu   žalovaným   na   písomné vyjadrenie. Po zaslaní vyjadrení bol spis dňa 13. 10. 2007 predložený Krajskému súdu v Trnave   na   rozhodnutie   o   odvolaní.   Odvolací   súd   uznesením   zo   dňa   13.   11.   2007 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.

Dňa 11. 12. 2007 bolo doručované uznesenie krajského súdu účastníkom konania a 17.   1.   2008   súd   zaslal   žalobcovi   tlačivo   „Potvrdenie   o   osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch" na oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 4. 2. 2008 žalobca odpovedal na výzvu, kde poučil sudkyňu, že žaloba podaná v r. 2005 proti štátu SR je zo zákona oslobodená od poplatkov.

Dňa 18. 3. 2008 bola doručovaná žaloba žalovaným na vyjadrenie v lehote 15 dní. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili 30. 4. 2008 a 6. 5. 2008.

Dňa   13.   5.   2008   sudkyňa   vyžiadala   spis   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn. 19Cb/41/1999   a   16Cb/41/1996.   Krajský   súd   v   Trnave   3.   6.   2008   oznámil,   že   spis 19Cb/41/1999   bol   v   zmysle   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   Bratislava   postúpený   na Okresný súd Trnava.

Dňa 11. 6. 2008 sudkyňa vytýčila pojednávanie na 22. 9. 2008. Dňa 31. 7. 2008 žalobca navrhol predvolať šiestich svedkov a upravil petit.

Pojednávanie dňa 22. 9. 2008 bolo odročené na neurčito z dôvodu žiadosti žalobcu o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Dňa 24. 9. 2008 žalobca podal námietku zaujatosti voči sudkyni. Výzvou zo dňa 29. 9. 2008 sudkyňa vyzvala žalobcu, aby v lehote 10 dní oznámil dôvod,   pre   ktorý má   byť   sudca   vylúčený   a kedy   sa   žalobca   o dôvode   vylúčenia sudcu dozvedel. Žalobca prevzal výzvu 14. 10. 2008. Dňa 20. 10. 2008 žalobca odpovedal na výzvu súdu.

Dňa   4.   11.   2008   bolo   žalobcovi   zaslané   tlačivo   „Potvrdenie   o   osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“, ktoré prevzal 1. 12. 2008. Zároveň bol vyzvaný Okresný dopravný inšpektorát OR PZ B. a Geodetický a kartografický úrad B. o oznámenie, či evidujú vozidlá a nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu.

Dňa 4. 12. 2008 žalobca oznámil, že žaloba je zo zákona oslobodenia od poplatkov, preto nie je potrebné skúmanie majetku. Ďalej uviedol „Dodržujte zákony, prestaňte sa správať ako sliepky!“

Dňa 5. 12. 2008 bola doručená odpoveď Geodetického a kartografického úradu B. aj s LV   č. 6112 a 5111 a 15. 12. 2008 bolo doručené oznámenie Krajského dopravného inšpektorátu B.

Uznesením zo dňa 14. 1. 2009 súd zamietol žiadosť žalobcu o ustanovenie zástupcu z radov   advokátov.   Uznesenie   bolo   doručené   žalobcovi   30.   1.   2009   a   9.   2.   2009   bolo doručené odvolanie proti „totálne sprostému uzneseniu“.

Dňa 10. 3. 2009 bola doručovaná kópia odvolania žalobcu žalovaným s tým, aby sa k nemu do 15 dní písomne vyjadrili. Dňa 3. 4. 2009 a 6. 4. 2009 bolo doručené vyjadrenie žalovaných k odvolaniu.

Dňa 7. 4. 2009 sudkyňa predložila odvolanie Krajskému súdu v Trnave, ktorý dňa 7. 5.   2009   vec   vrátil   bez   vydania   rozhodnutia   o   odvolaní   ako   predčasne   predloženú, nakoľko   odvolanie   smeruje   proti   uzneseniu,   ktorý   vydal   vyšší   súdny   úradník a z predkladacej správy nie je zrejmé, že sa sudca venoval prípadnej možnosti rozhodnúť o odvolaní proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka bez jeho predloženia odvolaciemu súdu. Dňa 11. 5. 2009 sudkyňa predložila odvolanie opätovne krajskému súdu, nakoľko odvolaniu žalobcu nemieni vyhovieť.

Dňa 31. 12. 2009 bolo doručené súdu uznesenie Krajského súdu v Trnave, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, kde bolo zároveň uvedené,   že   na   námietku   zaujatosti   proti   sudkyni   odvolací   súd   neprihliadol,   nakoľko dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti   spočívajúce   v   postupe   sudcu   v   konaní o prejednávanej veci.

Dňa 31. 12. 2009 bolo uznesenie krajského súdu doručované účastníkom a 21. 1. 2010 sudkyňa predložila spis vyššej súdnej úradníčke na ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Dňa 8. 2. 2010 bola uznesením ustanovená žalobcovi za zástupcu advokátka JUDr. B. Š., ktorá 4. 3. 2010 podala proti uzneseniu odvolanie, nakoľko bola zamestnaná ako advokátska koncipientka u JUDr. J. C., ktorý bol v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn.   10C/34/2005   ako   žalovaný   žalobcom   o   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 5.000.000,- Sk.

Dňa 19. 3. 2010 sudkyňa zrušila uznesenie zo dňa 8. 2. 2010 a ustanovila žalobcovi za zástupcu advokáta JUDr. Z. P.

Dňa 9. 4. 2010 JUDr. Z. P. požiadal o pozbavenie funkcie právneho zástupcu z dôvodu jeho pracovnej vyťaženosti.

Dňa 8. 6. 2010 sudkyňa zamietla návrh JUDr. Z. P. na pozbavenie funkcie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 29. 6. 2010 JUDr. P. podal odvolanie voči tomuto uzneseniu. Dňa 1. 7. 2010 sudkyňa predložila spis s odvolaním právneho zástupcu na Krajský súd v Trnave, kde sa nachádza doteraz....

...   Opätovne   chcem   upozorniť   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   vystupuje   ako navrhovateľ   v mnohých   konaniach   tunajšieho   súdu,   pričom   jeho   podania   sú   nejasné   a prieťahy   v   konaní   sú   spôsobované   práve   nejasnosťou   podaní,   neochotou   sťažovateľa spolupracovať   so   súdom   a   neodôvodnenými   sťažnosťami,   odvolaniami,   návrhmi   na disciplinárne   a   trestné   stíhanie   sudcov.   Jeho   podania   sú   plné   invektív   voči   sudcom, vulgarizmov, a je veľmi obtiažne prejednávať a rozhodovať sťažovateľove návrhy na začatie konania.»

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   ústavnému   súdu   podaním   z   21.   marca   2011 (doručeným ústavnému súdu 23. marca 2011) oznámila, že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti. Na stanovisko predsedníčky okresného súdu zareagovala takto:

«Predsedníčka   okresného   súdu   v   predmetnom   vyjadrení   uvádza   chronológiu konania, pričom neuvádza, či sťažnosť sťažovateľa považuje za dôvodnú alebo nie. Predsedníčka okresného súdu považuje vec za právne a skutkovo zložitú, keďže sa jedná o žalobu o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Podľa názoru sťažovateľa je vec súčasťou štandardnej agendy všeobecných súdov, pričom je potrebné zdôrazniť,   že v uvedenom konaní nie je potrebné aplikovať právnu úpravu iného štátu, ani v ňom nebolo doposiaľ nariadené znalecké dokazovanie, ktoré by čo i len čiastočne odôvodňovali tvrdenie predsedníčky okresného súdu. Je taktiež potrebné zdôrazniť,   že právna   úprava   zakotvujúca   zodpovednosť   za škodu   spôsobenú pri výkone verejnej   moci   je   platná   od   roku   2003,   uvedené   konanie   nie   je   teda   poznačené   ani zložitosťou pri aplikácii právnej normy.

V   prípade,   ak   by   však   ústavný   súd   s   vyjadrením   predsedníčky   okresného   súdu súhlasil, je potrebné zdôrazniť, že z uvedenej chronológie konania jednoznačne vyplýva, že konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi a ani skutková a právna zložitosť veci nemôže ospravedlniť, že konanie nie je ani po takmer 6 rokoch právoplatne skončené.

Opätovne je potrebné poukázať na to, že prvý úkon okresného súdu bol urobený až po jednom roku po podaní návrhu, a to dňa 28. 06. 2006, ktorým súd vyzval žalobcu na doplnenie   žaloby   o   odôvodnenie   uplatňovanej   náhrady   ušlého   zisku   a   náhrady   po invalidizácii.

Je taktiež potrebné zdôrazniť, že okresný súd vyzval sťažovateľa na vyplnenie tlačiva Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré však bolo pre účely predmetného konania úplne bezpredmetné. Samotný sťažovateľ podaním zo dňa 04. 02. 2008 poukázal na skutočnosť, že konanie je ex lege oslobodené   od   súdnych   poplatkov   vzhľadom   na   charakter   tohto   konania.   Pričom   po opätovnom doručení „potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“, túto skutočnosť opakovane súdu uviedol dňa 04. 12. 2008.

S poukazom na vyššie uvedené je sťažovateľ toho názoru, že v predmetnom konaní sa prejavuje nesústredenosť súdu na vec, ktorej sa dalo predísť. Táto skutočnosť vyplýva aj z chronológie uvedenej v predmetnom vyjadrení, kde sa uvádza, že Krajský súd v Trnave po predložení   odvolania   vrátil   vec   okresnému   súdu   bez   prejednania   veci   ako   predčasne predloženú, keďže odvolanie smerovalo proti uzneseniu, ktoré vydal vyšší súdny úradník a z predkladacej správy nebolo zrejmé, či sa sudca venoval prípadnej možnosti rozhodnúť o odvolaní proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka bez predloženia veci odvolaciemu súdu....

V   predmetnom   vyjadrení   predsedníčka   okresného   súdu   ďalej   uvádza:   „opätovne chcem   upozorniť   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   vystupuje   ako   navrhovateľ   v   mnohých konaniach   tunajšieho   súdu,   pričom   jeho   podania   sú   nejasné   a   prieťahy   v   konaní   sú spôsobované práve nejasnosťou podaní, neochotou sťažovateľa spolupracovať so súdom a neodôvodnenými sťažnosťami, odvolaniami, návrhmi na disciplinárne a trestné stíhanie sudcov.“

Z predloženej chronológie konania jednoznačne vyplýva, že zo strany sťažovateľa nedošlo k žiadnej významnej okolnosti,   ktorá by mu mala byť pripísaná na ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.... Vzhľadom   na   uvedené   nemôže   byť   pripísané   na   ťarchu   sťažovateľovi   ani   to,   že v predmetnom konaní využíval možnosti dané mu zákonom.

Ako vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu pojednávanie konané dňa 29. 09. 2008 bolo odročené na neurčito z dôvodu žiadosti žalobcu o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Dňa 19. 03. 2010 vec pojednávajúca sudkyňa zrušila uznesenie zo dňa 08. 02. 2010 a ustanovila žalobcovi za zástupcu advokáta JUDr. Z. P. O jednoduchom procesnom úkone ako je ustanovenie zástupcu z radov advokátov tak odporca rozhodoval takmer pol roka.

Pokiaľ   predsedníčka   okresného   súdu   v   predmetnom   vyjadrení   uvádza,   že sťažovateľove „podania sú nejasné a prieťahy v konaní sú spôsobované práve nejasnosťou podaní,   neochotou   sťažovateľa   spolupracovať   so   súdom...“,   je   potrebné   uviesť,   že z predloženej chronológie takáto skutočnosť žiadnym spôsobom nevyplýva. Sťažovateľ bol dva krát vyzvaný súdom, aby doplnil neúplné podanie, a to okrem iného aj žalobu, pričom tomu zo strany súdu bolo učinené až po roku od jej podania. Sťažovateľ na výzvy súdu odpovedal v primeranej lehote.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   vystupuje   ako   navrhovateľ   v   mnohých   konaniach   u odporcu nemôže byť sťažovateľovi pričítaná na ujmu, a to ani v prípade, ak by uvedením tejto   skutočnosti   chcela   predsedníčka   okresného   súdu   poukázať   na   zaťaženosť   súdu vysokým počtom vecí....»

Právna zástupkyňa vo svojom podaní vyčíslila trovy konania v konaní pred ústavným súdom   za 3 úkony právnej   služby vykonané v rokoch   2010   a 2011 v sume   465,83   €. Súčasne   oznámila,   že   sťažovateľ   súhlasí   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania o jeho prijatom návrhu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04). Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáha náhrady škody spôsobenej orgánmi verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, konštatuje, že vec je súčasťou štandardnej agendy všeobecných súdov a nie je právne ani skutkovo zložitá.

2.   Správanie sťažovateľa ako navrhovateľa   v   tomto   konaní je druhým   kritériom, ktoré sa   uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z obsahu   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ v doterajšom priebehu napadnutého konania podal viacero procesných návrhov (námietky zaujatosti, žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, úprava petitu), s ktorými sa okresný súd musel zaoberať a rozhodnúť o nich. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že išlo o procesné   návrhy,   na   ktoré   mal   sťažovateľ   právo   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   ale   tieto   objektívne   spôsobili   predĺženie   napadnutého konania.   Z uvedeného   dôvodu   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd súčasne pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP prvú vetu, podľa ktorej len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo sťažnosti, z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ako aj z obsahu súdneho spisu zhodne vyplynulo, že sťažovateľ podal 29. júna 2005 žalobu okresnému súdu proti Slovenskej republike (v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky).   Sťažovateľ   ako   žalobca   žiadal   určiť   povinnosť žalovaných zaplatiť mu spoločne a nerozdielne „ušlý zisk 7.000 - Sk mesačne od mája 1999 do vyrovnania škody“, „nemajetkovú ujmu a poškodenie zdravia“ v sume 10 000 000 Sk a „náhradu   zvýšených   nákladov   po   invalidizácii   (strata   zárobku   a   následne   zníženie dôchodku)“ v sume 10 000 000 Sk. Čo sa týka procesných úkonov súdu zistených zo spisu sp. zn. 35 C 58/2005, tie sa v zásade v plnom rozsahu zhodujú s úkonmi, ktoré uviedla vo svojom doplnení právna zástupkyňa sťažovateľa a vo svojom vyjadrení aj predsedníčka okresného súdu.

Vychádzajúc   z   obsahu   spisu   ústavný   súd   konštatoval,   že   v doterajšom   priebehu napadnutého konania, ktoré nie je po 5 rokoch a 9 mesiacoch od svojho začatia právoplatne skončené   (pričom   okresný   súd   vo   veci   zatiaľ   ani   meritórne   nerozhodol)   došlo k neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v období od podania žaloby až po prerušenie konania uznesením   z   13.   februára   2007   (jeden   a pol   roka)   a následne   tiež   v období   od 12. júla 2007, keď bol okresnému súdu doručený rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. Ps/12/04-366 z 15. mája 2007, až do konca roka 2007.

Podľa   názoru   ústavného súdu   okresný   súd v priebehu rokov 2008 – 2009 konal neefektívne a nesústredene, opakoval jednoduché procesné úkony (zisťovanie majetkových pomerov sťažovateľa), pričom nariadil vo veci iba jedno pojednávanie na 29. september 2008, ktoré bolo odročené na neurčito. V priebehu roka 2010 okresný súd takmer výlučne riešil otázku ustanovenia právneho zástupcu sťažovateľovi v uvedenom konaní, ktorá dosiaľ nie je uzavretá.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd uzavrel, že okresný súd v konaní sp.   zn. 35 C/58/2005   tým,   že   bol   v konaní   čiastočne   nečinný,   že   konal   opakovane   neefektívne a nesústredene, konal so zbytočnými prieťahmi, čím porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 35 C/58/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 50 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti ako „satisfakciu za opakované delikty sudkyne“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 35 C/58/2005 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä správanie účastníka konania   (sťažovateľa),   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   sťažovateľa   nebolo   do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi sumu 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. I. R., K. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 695,41 €, ako aj z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 a o dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a vyjadrenie)   v   súlade   s   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 382,32 € (za jeden úkon právnej služby po 120,23 € a za dva úkony právnej služby po 123,50 €), 1 x režijný paušál 7,21 € a 2 x režijný paušál po 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), zvýšenej o 19 % v prípade úkonu vykonaného v roku 2010, keďže právna zástupkyňa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, t. j. o 24,21 €, resp. zvýšenej o 20 % v prípade dvoch úkonov vykonaných v roku 2011, t. j. o 52,36 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 465,83 €.

Odmenu ustanovenej advokátke je povinný okresný súd zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu podľa bodu 5 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011