znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 276/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. T., V., zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 90/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 30 P 337/2007) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. T. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. J. T., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. P.,   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 15 P 90/2007 a sp. zn. 30 P 337/2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že manželstvo sťažovateľa bolo rozvedené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 C 33/2007 z 5. októbra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2007. Maloletá dcéra bola na čas po rozvode manželstva zverená do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 10 000 Sk mesačne,   pričom   bol zároveň   zaviazaný   prispievať   na   tvorbu   úspor   pre   maloletú   dcéru sumou 10 000 Sk mesačne. Od 1. decembra 2007 je sťažovateľ nezamestnaný, a preto podal 4.   decembra   2007   okresnému   súdu   návrh   na zníženie   výživného   na   maloletú   dcéru   na zákonné minimum. Konanie o tomto návrhu sa vedie pod sp. zn. 15 P 90/2007. Sťažovateľ uvádza,   že   od   podania   návrhu   až   dosiaľ   nebol   vo   veci   nariadený   ani   jediný   termín pojednávania, a to napriek tomu, že „ide už o 18 mesiacov trvajúci spor a že ja som povinný každý mesiac platiť 20.000,- Sk napriek tomu, že som v evidencii uchádzačov o zamestnanie a v súčasnosti nemám žiadny príjem s výnimkou dávky sociálneho zabezpečenia zo strany Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Ž.“.

Sťažovateľ   opakovane   (14.   júla   2008,   23.   marca   2009   a 25.   mája   2009)   podal predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Predseda   okresného   súdu reagoval   na   sťažnosti   sťažovateľa   prípismi   z 31.   júla   2008   a 2.   apríla   2009,   v ktorých sťažnosti hodnotil ako nedôvodné.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo Ing. T. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 90/2007 a 30 P 337/2007 porušené bolo. Okresnému   súdu   Žilina prikazuje   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   P   90/2007 a 30 P 337/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

Ing.   T.   J.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,- € (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Žilina je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa advokátskej kancelárii JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., vo výške 292,22 € na účet č.:...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   je tiež posúdiť,   či   nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   38   ods.   2   listiny   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 15 P 90/2007 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 30 P 337/2007). V predmetnej veci ide o súdny spor o zníženie výživného na maloletú dcéru sťažovateľa M., ktorý sa začal návrhom doručeným okresnému súdu 4. decembra 2007.

S   cieľom   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   preskúmal   doterajší priebeh namietaného konania.

Zo   sťažnosti,   z   priloženej   dokumentácie   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 15 P 90/2007   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   18 C 33/2007 z 5. októbra   2007,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   31.   októbra   2007,   bolo   rozvedené manželstvo sťažovateľa. Maloletá dcéra bola na čas po rozvode manželstva zverená do osobnej   starostlivosti   matky,   pričom   sťažovateľ   bol   zaviazaný   prispievať   na   jej   výživu sumou 10 000 Sk a takou istou sumou aj na tvorbu úspor pre maloletú dcéru.

Návrhom doručeným okresnému súdu 30. marca 2007 bolo začaté na návrh matky (v tom čase ešte manželky sťažovateľa) konanie o úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 15 P 90/2007. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 P 90/2007 z 11. októbra 2007 bol sťažovateľ, okrem iného, zaviazaný prispievať mesačne na výživu maloletej M. sumou 10 000 Sk mesačne od 1. marca 2007 a na tvorbu úspor pre maloletú M. rovnako sumou 10 000 Sk mesačne od 1. marca 2007.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   v časti   výrokov   upravujúcich vyživovaciu povinnosť podal sťažovateľ 7. decembra 2007 odvolanie. Spis bol predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa 28. januára 2008, ktorý rozsudkom sp. zn. 6 CoP 4/2008 z 20. februára 2008 rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom spis bol okresnému súdu vrátený 9. mája 2008.

Dňa   4.   decembra   2007   podal   sťažovateľ   okresnému   súdu   návrh   na   zníženie výživného   na   maloletú   M.   z   dôvodu,   že   od   úpravy   výživného   vykonanej   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 C 33/2007 z 5. októbra 2007 sa podstatne zmenili jeho pomery, pretože od 1. decembra 2007 sa stal nezamestnaným. Konanie o zníženie výživného bolo okresným súdom pôvodne vedené pod sp. zn. 30 P 337/2007, avšak z úradného záznamu zo 6. decembra 2007 vyplýva, že keďže vec sp. zn. 15 P 90/2007 napadla skôr, bol návrh sťažovateľa na zníženie výživného pripojený k existujúcemu poručenskému spisu sp. zn. 15 P 90/2007, ktorý sa týka úpravy práv a povinností rodičov k tomu istému maloletému dieťaťu.   Návrh   sťažovateľa   na   zníženie   výživného   bol   10. decembra   2007   zaslaný účastníkom na vyjadrenie. Od 28. januára 2008 bol spis v dôsledku odvolania sťažovateľa na krajskom súde.

Po   vrátení   spisu   okresnému   súdu   9.   mája   2008   (po   rozhodnutí   krajského   súdu o odvolaní sťažovateľa) okresný súd vo veci konal bez prieťahov do 15. januára 2009. Zo spisu   vyplýva,   že   okresný   súd   v tomto   období   zisťoval   majetkové   pomery   sťažovateľa a matky maloletej M. (ďalej len „matka“) dopytmi na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Ž.,   Sociálnu   poisťovňu,   bývalého   zamestnávateľa   sťažovateľa,   zamestnávateľa   matky. Okresný súd tiež rozhodoval o návrhoch sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, podľa   ktorého   mu   mala   byť   predbežne   znížená   vyživovacia   povinnosť.   Prvý   návrh   na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľ okresnému súdu doručil 19. júna 2008. Okresný súd   návrhu   sťažovateľa   vyhovel   uznesením   sp.   zn.   15 P 90/2007   z 29.   júla   2008,   proti ktorému   podala   matka   odvolanie.   V dôsledku   toho   bol   spis   na   krajskom   súde   od 3. septembra   2008   do   14.   januára   2009.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   CoP   52/08 z 18. novembra 2008 uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a návrh sťažovateľa na vydanie predbežného   opatrenia   v dôsledku   dôkazov   predložených   matkou   v odvolacom   konaní zamietol. Dňa 15. januára 2009 dal okresný súd pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania. Druhý návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia bol okresnému súdu doručený 12. júna 2009. Okresný súd návrhu sčasti vyhovel a uznesením sp. zn. 15 P 90/2007 zo 7. júla 2009 rozhodol tak, že sťažovateľ nie je predbežne povinný prispievať na tvorbu úspor maloletej M., a vo zvyšnej časti návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Prípismi z 3. júna 2009 okresný súd požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Ž. a bývalého zamestnávateľa sťažovateľa o poskytnutie ďalších informácií.

Na základe svojich zistení ústavný súd konštatoval, že okresný súd v namietanom konaní koná v zásade plynulo. Navyše, uznesením sp. zn. 15 P 90/2007 zo 7. júla 2009 poskytol   okresný   súd   sťažovateľovi   čiastočnú   a   predbežne   vykonateľnú   (§   171   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku)   ochranu   pred   prípadnou   exekúciou,   pokiaľ   ide   o sumu 10 000 Sk (331,93 €) mesačne na tvorbu úspor pre maloletú dcéru. Krátkodobú nečinnosť (viac ako 4 mesiace) okresného súdu ústavný súd zistil len v období od 16. januára 2009 do 3. júna 2009.

V nadväznosti na svoje zistenia ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa   ktorej   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu ani jednorazová nečinnosť súdu v trvaní niekoľkých mesiacov   nie   je   automaticky   prejavom   takej   nečinnosti,   ktorá   odôvodňuje   vyslovenie zbytočných   prieťahov   v konaní   (pozri   napr.   II.   ÚS   21/01,   III.   ÚS   52/05).   Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že v prípadoch, keď už pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,   takéto   sťažnosti   odmietal   ako   zjavne   neopodstatnené   (napr.   I.   ÚS   41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009