znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 276/08-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. I. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Katastrálneho úradu v Žiline, Správy katastra B., nevykonaním záznamu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva (...), katastrálne územie V., podľa právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/110/2006 z 31. mája 2006 a uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co/283/2006 z 5. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MVDr.   I.   B. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2008 doručená sťažnosť MVDr. I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na inú   právnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) postupom Katastrálneho úradu v Žiline, Správy katastra B. (ďalej len „katastrálny úrad“), nevykonaním záznamu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (rodinnému   domu...) zapísanej   na   liste   vlastníctva   (...),   katastrálne   územie V.,   podľa právoplatného   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Cdo/110/2006 z 31. mája 2006 a uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co/283/2006 z 5. júna 2007.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   je   síce   vlastníkom   označenej nehnuteľnosti, avšak v katastri nehnuteľností je toho času ako jej vlastník zapísaný jeho zomrelý otec Ing. G. B. Podkladom pre súčasný zápis v katastri nehnuteľností bol rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 241/01 z 9. februára 2004, „pričom   právoplatnosť   tohto   rozsudku   bola   zrušená   Rozsudkom   NS SR   č. kon. 4 Cdo 110/2006 zo dňa 31. 5. 2006. Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že zrušujúcim rozsudkom NS SR sa zrušuje titulu na základe ktorého rozsudok Okresného súdu nadobudol právoplatnosť   a vykonateľnosť,   t. z.   ako   keby nebol nikdy právoplatný   a teda neexistuje právny ani faktický dôvod pre zápis na LV v prospech Ing. G. B. Rovnako je potrebné podotknúť aj to, že na základe zrušujúceho rozsudku NS SR bola vec vrátená na ďalšie konanie   Krajskému   súdu   v Žiline,   ktorý   uznesením   rozsudok   Okresného   súdu   v Žiline, č. kon. 4 C 241/01 zo dňa 9. 2. 2004 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že 24. januára 2006 bolo katastrálnemu úradu doručené podanie   sťažovateľa,   ktorým   navrhol   vykonanie   opravy   chyby   v katastrálnom   operáte. Pretože správa katastra sťažovateľovmu návrhu nevyhovela, opätovne ju 13. októbra 2006 požiadal,   aby   rozhodla   o oprave   v katastrálnom   operáte   upozorniac   ju   zároveň na skutočnosť, „že k tomu dňu neexistuje žiadna listina, ktorá by vlastníctvo sťažovateľa vyplývajúce z darovacej a zaopatrovacej listiny zo dňa 24. 1. 1983 negovala... Na základe písomného   upozornenia   sťažovateľa,   že   SKB (Správa   katastra   B.,   pozn.) nepostupuje v zmysle § 59 ods. 3 a ods. 5 zák. č. 162/1995 Z. z. v spojení s § 49 zák. č. 71/1967 Z. z. začala   SKB   konanie   o oprave   chyby   v kat.   operáte pod   č. (...).   Po   vyjadreniach upovedomených strán vydala SKB rozhodnutie č. X 201/2006 zo dňa 4. 1. 2007, ktorým nevyhovela návrhu na opravu chyby v kat. operáte.

V predmetnom rozhodnutí SKB uvádza, že prvé podanie sťažovateľa nepovažovala za návrh na opravu chyby v kat. operáte, druhé už áno a to napriek skutočnosti, že boli čo do   obsahu   i práv.   argumentácie   totožné.   V rozhodnutí   SKB   je   odôvodnenie   totožné s predchádzajúcimi   stanoviskami,   pričom   SKB   sa   vôbec   nezaoberala   argumentáciu zo strany   sťažovateľa   a skutočnosťou,   prečo   nerešpektuje   súdne   rozhodnutia   a ani oznámenia   súdu   o tom,   že   rozhodnutie   nie   je   právoplatné.   Je   nutné   poukázať   aj na skutočnosť, že napriek tomu, že návrh na opravu chyby v kat. operáte sťažovateľ doručil SKB dňa 24. 1. 2006 SKB rozhodla až po 360 dňoch od podaného návrhu.“.

Sťažovateľ sa proti označenému rozhodnutiu katastrálneho úradu odvolal, pričom v odvolaní zotrval na svojej doterajšej skutkovej i právnej argumentácii. Súčasne upozornil katastrálny úrad aj na znenie § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a na to, „že SKB dlhodobo nerešpektuje právoplatné rozhodnutia súdov a v kat. operáte má vyznačené práv. vzťahy k nehnuteľnostiam na základ neprávoplatných rozhodnutí a uvedený stav   dlhodobo   odmieta   napraviť.   Sťažovateľ   zaslal   odvolaciemu   orgánu   aj   uznesenie Krajského súdu Žilina, č. kon. 23 Co/283/2006 zo dňa 5. 6. 2007, ktorým uznesením došlo k zrušeniu   rozsudku   Okresného   súdu   Žilina,   č. kon.   4 C/241/2001   zo   dňa   9. 2. 2004, na základe ktorého Správa katastra B. uskutočnila zmenu v osobe vlastníka nehnuteľnosti domu (...) – postavený na parcele (...) zapísaný t. č. na LV (...) (a to napriek skutočnosti, že Správa katastra B. mala vedomosť o tom, že ide o rozsudok neprávoplatný). Od podania odvolania   sťažovateľa   uplynul   už   viac   ako   rok   a pol   no   Katastrálny   úrad   Žilina   ešte o podanom odvolaní nerozhodol.“.

Ďalej   sa   sťažovateľ   zmieňuje   o tom,   že   sa   pokúšal   dosiahnuť   nápravu   vo   veci aj podaním z 8. januára 2008, ktorým navrhol vykonanie záznamu podľa § 34 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), avšak ani touto cestou neuspel.

V súvislosti s tým sťažovateľ pripomína, že katastrálny úrad je povinný uviesť stav zápisu v katastri nehnuteľností do súladu so skutočným stavom aj bez návrhu, teda ex offo (§ 35   ods. 1   katastrálneho   zákona   pokiaľ   ide   o   vykonanie   záznamu,   a   § 59   ods. 1 katastrálneho zákona pokiaľ ide o opravu chýb v katastrálnom operáte).

Na základe sumarizácie opísaného skutkového stravu sťažovateľ dospel k názoru, že mu   je „ako   vlastníkovi   predmetnej   nehnuteľnosti   upieraná   orgánom   verejnej   správy katastrálnym   zákonom   reglementovaná   riadna   evidencia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti,   a tým   sťažovateľ   nemôže   fakticky   vystupovať   voči   tretím   osobám   ako oprávnená   osoba   k nehnuteľnosti“. S poukazom   na   to   tvrdí,   že   je   mu   znemožňovaná aj realizácia   jeho   subjektívnych   vlastníckych   oprávnení,   čím   je   zasahované   do   jeho základných práv hmotnoprávnej povahy (čl. 20 ústavy) a zároveň je mu odopieraná aj iná právna ochrana, ktorú mu garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   sťažovateľa   ústavný   súd   už   rozhodol   v skutkovo   obdobnej   veci   nálezom sp. zn. I. ÚS 62/00 z 19. júna 2003, z ktorého cituje jeho podstatné časti.

Okrem vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa sťažovateľ   domáha aj priznania finančného zadosťučinenia podľa   čl. 127 ods. 3   ústavy, pričom   za primerané považuje priznanie sumy   60 000 Sk.   Túto požiadavku   odôvodňuje predovšetkým   tým,   že   sa   mu „odňala   možnosť   poberať   z nehnuteľnosti   zisk   vo   forme nájomného“, ako aj tým, že sa musel nechať právne zastúpiť v záujme dosiahnutia zhody údajov v katastrálnom operáte s právnym stavom, čo ho finančne zaťažuje.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Katastrálny   úrad v   Žiline,   Správa   katastra   B.,   tým,   že   nevykonal   záznam vlastníckeho práva MVDr. B. (...) k nehnuteľnosti zapísanej na LV (...) v kat území V.   - nehnuteľnosti   rodinný   dom   (...)   postavený   na   pozemku   parc. (...)8,   ktorá   parcela   je evidovaná na LV (...) do katastra nehnuteľností, podľa právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2006 sp. zn. č. 4 Cdo/110/2006 a uznesenia krajského súdu Žilina, zo dňa 5. júna 2007, č. kon. 23 Co/283/2006, porušil základné právo MVDr. I. B. na inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Katastrálnemu úradu v Žiline, Správa katastra B. zakazuje pokračovať v porušovaní práva MVDr. I. B. na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vysloveného v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

3. Katastrálny úrad v Žiline, Správa katastra B. je povinný zaplatiť MVDr. I. B. sumu vo   výške   50.000,-   Sk   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie   do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ   zároveň   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   relevantného   znenia   čl. 46   ods. 1   ústavy   upravujúceho   základné   právo, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, sa v prípadoch ustanovených zákonom každý môže domáhať   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,   ale aj   ústavnosť.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

To   znamená,   že   sťažnosť   možno   ústavnému   súdu   podať   spravidla   iba   vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Ako už bolo uvedené, podľa obsahu sťažnosti jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa o tom, že postupom katastrálneho úradu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,   ak   tak   ustanoví   zákon.   Podľa   § 7   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“)   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   ustanovenia   § 244   ods. 2   OSP   v správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa   § 247   ods. 1   OSP   podľa   ustanovení   tejto   hlavy   sa postupuje   v   prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 prvej vety OSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   o sebe   tvrdí,   že   ako   účastník   správneho   konania   bola   rozhodnutím   a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Zo sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že rozhodnutím katastrálneho úradu   sp. zn.   X-201/2006   zo   4.   januára   2007   nebolo   vyhovené   návrhu   sťažovateľa na opravu   chýb   v katastrálnom   operáte   podľa   § 22   a   § 59   ods. 1   písm. a)   katastrálneho zákona,   a to   konkrétne   jeho   požiadavke,   aby   bol   ako   vlastník   spornej   domovej nehnuteľnosti   v katastrálnom   území   V.   vymazaný   na   liste   vlastníctva   Ing.   G.   B.,   t. j. zomrelý otec sťažovateľa, a namiesto neho zapísaný ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti sťažovateľ.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   5.   februára   2007   odvolanie, o ktorom   nebolo   dosiaľ   odvolacím   orgánom   rozhodnuté   napriek   tomu,   že   od podania odvolania uplynulo už viac ako jeden a pol roka.

Keďže z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ skutkovo namieta vlastne okrem iného aj nečinnosť   (pomalé konanie)   orgánu   štátnej   správy,   ústavný   súd   upriamuje pozornosť na § 250t ods. 1 OSP, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať   a rozhodnúť.   Návrh   nie   je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, použitie ktorých umožňuje osobitný predpis.

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu.   Toto   právo   zahŕňa   aj   právo   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorá   sa domáha, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným príslušným právnym   predpisom,   najmä   ak   je   v konaní   nečinný   a uvedenou   nečinnosťou   je   fyzická osoba alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach.

Pretože spomenuté rozhodnutie katastrálneho úradu sp. zn. X-201/2006 zo 4. januára 2007 napadol   sťažovateľ   odvolaním,   bude   mať ešte   možnosť   (v závislosti   od   výsledku odvolacieho konania) podať návrh na preskúmanie druhostupňového rozhodnutia súdom. Takýmto   spôsobom   by   došlo   k aplikácii   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku   upravujúcich   správne   súdnictvo   (§ 244 a nasl.).   Z tohto   hľadiska   je   sťažnosť ústavnému súdu podaná predčasne.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľa je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorým   je   aj   katastrálny   úrad,   prípadne   tiež   aj   o jeho   rozhodnutí   a postupe,   pokiaľ sťažovateľ dospeje k záveru, že bol takýmto jeho postupom alebo rozhodnutím ukrátený na svojich   právach.   Túto   právomoc   správneho   súdnictva   nemožno   nahradiť   konaním pred ústavným súdom.

Ústavný súd zároveň poznamenáva, že nemá právomoc ukladať orgánom verejnej správy   povinnosť   konať,   ak   sa   uloženia   tejto   povinnosti   nedomáhal   oprávnený   subjekt podaním návrhu na príslušnom zákonom ustanovenom orgáne, a to spôsobom predpísaným zákonom, pričom v právomoci ústavného súdu nie je ani posudzovanie zákonnosti postupu orgánov verejnej správy. Vzhľadom na princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy) môže ústavný   súd   zásadne   preskúmavať   iba   právoplatné   rozhodnutia   orgánov   verejnej   moci, ktorými   sa   rozhodlo   o zákonnosti   postupu   orgánu   verejnej   správy   (§ 247   ods. 1   a nasl. OSP).   Preto   v okolnostiach   daného   prípadu   by   do   úvahy   prichádzalo   iba   preskúmanie rozhodnutia správneho súdu, ktorý by rozhodol vo veci v poslednom stupni.

Ak   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   v obdobnej   veci   rozhodol   už   ústavný   súd nálezom   sp. zn.   I. ÚS   2/00   z 19.   júna   2003,   treba   poznamenať,   že   v čase   relevantnom pre okolnosti tohto prípadu nebol ešte do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedený inštitút   žaloby proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   k čomu   došlo   až   zákonom č. 424/2002 Z. z. z 19. júna 2002, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, a to s účinnosťou od 1. januára 2003. Návrh (podnet) vo veci sp. zn. I. ÚS 62/00 bol pritom doručený ústavnému súdu už 30. júna 2000. Vychádzajúc z právnych záverov a zisteného skutkového stavu ústavný súd dospel k záveru,   že v danom   prípade   pred   právomocou   ústavného   súdu   ešte   existuje   iný (všeobecný)   súd,   ktorý   je   v prvom   rade   povolaný   poskytnúť   ochranu   označenému základnému   právu   sťažovateľa,   porušenie   ktorého   namieta.   Ústavný   súd za   daného procesného stavu konštatuje, že sťažovateľ (čo sa týka materiálneho dôsledku) nevyčerpal všetky procesné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základného práva poskytuje, a preto jeho sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 310/07)].

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zákaze pokračovať v porušovaní   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia označených základných práv, ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa ich sťažovateľ domáhal, nezaoberal. Z toho dôvodu sa ústavný súd nezaoberal ani návrhom na priznanie úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008