znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 276/04-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť O. H., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. B. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 477/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 477/00   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   477/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   O.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   V p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   V   j e   p o v i n n ý   uhradiť   O.   H.   trovy   právneho zastúpenia 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. B. K., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 23. septembra   2004   prijal   sťažnosť   O.   H.,   bytom   B.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   v časti, v ktorej   tvrdil,   že   postupom Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8   C   477/00   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v ktorej   namietal   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   477/00,   odmietol   uznesením   č.   k.   IV. ÚS   76/04-11   z 24. marca 2004 pre neprípustnosť a zjavnú neopodstatnenosť.   Sťažnosť v časti,   v ktorej sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 477/00, ústavný súd citovaným uznesením vylúčil na samostatné konanie.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ okrem iného uvádza: „Žalobou z 2. novembra 2000 doručenou osobne 15. decembra 2000 príslušnému súdu – Okresnému súdu Bratislava V, Prokofievova   6-12,   Bratislava   zaevidovanou   pod   č.   k.   8   C   477/00   som   sa   domáhal vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (...)

V záhlaví   žaloby   som   uviedol   adresu   svojho   trvalého   bydliska   –   posledného spoločného bydliska manželov, podľa ktorého bola určená príslušnosť súdu rozhodujúceho o rozvode a neskôr aj o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V závere žaloby som upozornil na skutočnosť, že prechodne bývam na... ulici č. 7 v B. vzhľadom k tomu, že ma moja bývalá manželka nechce vpustiť do bytu.

Táto   adresa   teda   bola   súdu   a sudcovi   konajúcemu   vo   veci   bezpodielového spoluvlastníctva manželov známa, avšak napriek tomu všetky zásielky vrátane pozvánok na pojednávanie   mi   boli   posielané   na   adresu   na  ...   ulici   č.   22   B.   (adresa   posledného spoločného bydliska manželov) v dôsledku čoho boli späť vrátené súdu. (...)

O spôsobe doručovania zásielok i skutočnostiach uvedených v tejto sťažnosti som sa dozvedel až zo súdneho spisu č. k. 8 C 447/00, do ktorého som   nahliadol v súvislosti s listom predsedu Okresného súdu Bratislava V, Prokofievova 6-12, 852 38 Bratislava, číslo Spr. 2029/03 z 19. decembra 2003 (doručený 22. decembra 2003). (...)

Následne   po   nahliadnutí   do   súdneho   spisu   som   z uznesenia   príslušného   súdu č. k. 8 C 477/00-7 z 15. mája 2002 zistil, že súd konanie podľa § 110 OSP prerušil z dôvodu nedostavenia   sa   účastníkov   na   pojednávanie   nariadené   na   15.   mája   2002   bez predchádzajúceho   ospravedlnenia   a napriek   ich   riadnemu   predvolaniu.   (...)   Napokon Okresný   súd   Bratislava   V,   Prokofievova   6-12,   Bratislava,   5  .   augusta   2003   uznesením č. k. 8 C 477/00 - 10 z 5. augusta 2003 zastavil konanie o mnou podanej žalobe, v ktorom sa konštatuje,   že   nakoľko   v zákonom   ustanovenej   lehote   nebol   na   súd   podaný   návrh   na pokračovanie v konaní (po prerušení konania 15. mája 2002), súd konanie zastavuje podľa §   110   OSP.   Z doručeniek súdu   je   zrejmé,   že   všetky   písomnosti   sa   vrátili   späť   ako nedoručiteľné,   keďže   súd   ich   doručoval   na   inú,   ako   mnou   označenú   adresu   v podanej žalobe na vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom   prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie   konanie   a   po   jej   prerokovaní   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 130 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Ján Mazák členom IV. senátu ústavného súdu. Po zmene rozvrhu práce na rok 2005 sa sudca spravodajca stal predsedom II. senátu ústavného súdu a z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 477/00 ústavný súd zistil, že sťažovateľ 15. decembra 2000 podal   okresnému   súdu   žalobu   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   bývalých manželov.

Dňa 14. marca 2002 okresný súd nariadil pojednávania na 15. máj 2002 a zároveň doručil žalovanej žalobu na vyjadrenie.

Na pojednávaní 15. mája 2002 okresný súd po zistení, že sa nedostavili účastníci konania, vyhlásil uznesenie, ktorým konanie prerušil. Písomné vyhotovenie predmetného uznesenia bolo neúspešne doručované na adresu sťažovateľa.

Uznesením z 5. augusta 2003 okresný súd konanie zastavil.

Sťažovateľ 12. júla 2004 písomne žiada o doručenie uznesenia o zastavení konania z 5.   augusta   2003   na   adresu,   ktorú   uviedol   už   v návrhu   na   začatie   konania.   Doručenie uznesenia sťažovateľ urgoval písomne 27. októbra 2004.

Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu odvolal 19. novembra 2004.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú v zásade tie isté údaje, ktoré uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 2092/03 zo 6. júla 2004. Predseda okresného súdu neuviedol skutočnosti, pre ktoré by bolo možné posudzovaný spor považovať za obtiažny, a podľa obsahu spisu sa nezistili žiadne prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Uznáva prieťahy v období od 15. decembra 2000 do 14. marca 2002.

Okrem toho ústavný súd z obsahu spisu sp. zn. 8 C 477/00 zistil (ako to už bolo uvedené aj v uznesení z 23. septembra 2004 o prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie), že   sťažovateľ   už   v   žalobe   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov uviedol, že je ubytovaný na adrese B. Napriek tomuto oznámeniu mu okresný súd doručil uznesenie o zastavení konania podľa § 111 OSP na adresu B., Beňadická 22 (doručovanie ostatných písomností sa vykonalo na tú istú adresu). Uznesenie prevzala podľa oznámenia pošty matka sťažovateľa.

Podľa   §   46   ods.   2   OSP   ak   nebol   adresát   zastihnutý,   hoci   sa   zdržuje   v   mieste doručenia, doručí sa inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom istom dome alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie písomnosti. Predpokladom náhradného doručenia je podľa zákona to, že sa adresát zdržiava v mieste doručenia. V prípade sťažovateľa tomu tak nebolo, čo preukazuje nielen jeho oznámenie v žalobe   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ale   aj   rozsudok o rozvode   manželstva   a zápisnice   z   pojednávaní,   z ktorých   jednoznačne   vyplýva,   že sťažovateľ sa v čase pred doručovaním uznesenia o zastavení konania zdržiaval na adrese Bratislava,   Americká   7.   Z   toho   vyplýva,   že   nedošlo   k   účinnému   doručeniu   uznesenia z 5. augusta   2003   o zastavení konania, a preto   konanie vedené pod   sp.   zn.   8 C 477/00 nemohlo byť právoplatne skončené a nie je právoplatne skončené ani do dňa rozhodovania ústavného súdu, pretože sťažovateľ proti uzneseniu o zastavení konania podal odvolanie 19. novembra 2004, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa: a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo ide sťažovateľovi pri   uplatňovaní   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   b)   správania   účastníka   konania   a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

Predmetom konania pred okresným súdom je nárok na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Takýto spor nie je právne zložitý, pretože v ňom možno využiť stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú svojou povahou   náročné   na   dokazovanie,   pretože   treba   nielen   zistiť   okruh   veci   patriacich do zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   konania,   ale aj   ich   hodnotu ku dňu zániku a zohľadniť aj viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. V posudzovanom spore sa však súd meritom veci dosiaľ vôbec nezaoberal, a preto z povahy veci nemožno urobiť iný než všeobecný záver o tom, že právna a skutková komplikovanosť veci neovplyvnila doterajšiu dĺžku konania.

b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom.   Ústavný   súd   z   obsahu   spisu   dospel k záveru, že postup sťažovateľa nezapríčinil žiadne zbytočné prieťahy a ani spomalenie postupu   okresného   súdu   spôsobom,   ktorý   by   nebol   v   súlade   s   Občianskym   súdnym poriadkom.   Okresný   súd   ani   netvrdil   žiadnu   skutočnosť,   z   ktorej   by   vyplývalo,   že sťažovateľ prispel k zdĺhavosti alebo spomaleniu postupu v konaní.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočných prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Okresný súd po začatí konania vykonal prvý úkon vo veci až 14. marca 2002, čo znamená,   že   bol   nečinný   viac   než   26   mesiacov   bez   akéhokoľvek   zákonom   uznaného dôvodu   (§   107   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Existenciu   týchto   prieťahov vo svojom vyjadrení zo 6. júla 2004 potvrdil aj predseda okresného súdu, ktorý zároveň potvrdil,   že   súd   zasielal   sťažovateľovi   písomnosti   na   adresu   odlišnú   od   adresy,   ktorú sťažovateľ vo svojom návrhu uviedol.

Ďalšiu   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   v období   od   15.   mája   2002 (vydanie   uznesenia   o prerušení   konania)   do   5.   novembra   2003   (doručenie   uznesenia o zastavení konania sťažovateľovi z 5. augusta 2003).

Napokon nečinnosť okresného súdu po 5. novembri 2003 súvisela s tým, že okresný súd považoval vec za právoplatne skončenú, čo sa na základe obsahu jeho spisu ukázalo ako chybný záver.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nečinnosť   a   chybný   postup   okresného   súdu   pri doručovaní písomností, najmä aj uznesenia o zastavení konania, je porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby vo veci sp. zn. 8 C 477/00 konal bez zbytočných prieťahov bez ohľadu na to, že vec je v súčasnosti na odvolacom súde.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   130 000   Sk z dôvodu,   že „po   podaní   návrhu   na   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov pre nesprávny postup súdu uplynula už doba štyroch rokov a vo veci samej sa ani nezačalo konať“.

Sťažovateľ v dôsledku postupu okresného súdu trpí oprávnene pocitom právnej, ako aj faktickej neistoty zvýrazňovanej tým, že výsledok sporu priamo ovplyvní rozsah jeho vlastníckych práv. Sťažovateľ sa na okresný súd obrátil s nárokom na ochranu svojich práv, pričom   okresný   súd   sa   v dôsledku   chybného   procesného   postupu   jeho   nárokom   dosiaľ vôbec nezaoberal a sťažovateľovi v konečnom dôsledku nie je umožnené neakceptovateľne dlhú dobu disponovať jeho vlastníctvom.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania. Ústavný súd preto považoval podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde priznanie 50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie.Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania 9 342 Sk za dva   úkony   právnej   služby,   ktoré   považoval   za   účelne   vynaložené   trovy   konania   pred ústavným   súdom   spolu   s režijným   paušálom   za   tieto   úkony   (vyhláška   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005