znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 275/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/90/2010 a jeho rozsudkom z 19. júla 2011 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co/233/2011 a jeho rozsudkom z 12. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   S.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C/90/2010   a jeho   rozsudkom   z   19.   júla   2011   (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   24 Co/233/2011   a jeho   rozsudkom   z 12. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplývajú nasledujúce skutočnosti a zistenia:Sťažovateľ   je   veriteľom   dlžníka,   pričom   záväzok   dlžníka   vyplýva   z viacerých notárskych   exekučných   zápisníc.   Po   určitých   čiastkových   úhradách   dlžných   súm sťažovateľovi   a po   začatí   exekúcie   proti   dlžníkovi   uzatvoril   dlžník   30.   januára   2009 so svojou   manželkou   zmluvu   o prevode   spoluvlastníckeho   podielu   k nehnuteľnosti za odplatu v sume 100 000 €. Následne dlžník použil takto získané finančné prostriedky na úhradu svojho dlhu, ktorý mal mať voči tretej osobe. Táto tretia osoba mu podľa jeho tvrdenia mala už skôr poskytnúť ako pôžičku prostriedky na čiastočné splatenie jeho dlhu voči   sťažovateľovi.   Sťažovateľ   však   tvrdí,   že   predmetný   dlh   vznikol   až   po   uzatvorení kúpnej zmluvy a nebyť jej uzatvorenia, mohol by sa uspokojiť postihnutím predmetu kúpnej zmluvy. Kúpnou zmluvou tak malo podľa sťažovateľa dôjsť k zmenšeniu majetku dlžníka, a tým aj k jeho ukráteniu. Z toho dôvodu podal 22. júla 2010 žalobu, ktorou odporoval právnemu úkonu – kúpnej zmluve z 30. januára 2009 uzatvorenej medzi dlžníkom a jeho manželkou.

Okresný súd napadnutým rozsudkom č. k. 10 C/90/2010-238 z 19. júla 2011 žalobu sťažovateľa zamietol. Uviedol, že odporovateľným právnym úkonom nedošlo k zníženiu hodnoty   majetku   dlžníka   na   úkor   sťažovateľa   (veriteľa),   keďže   tento   majetok (spoluvlastnícky podiel) bol iba pretransformovaný do peňažnej pohľadávky na zaplatenie kúpnej   ceny,   ktorá   zodpovedala   trhovým   pomerom.   Sťažovateľ   sa   proti   napadnutému rozsudku okresného súdu v zákonom ustanovenej lehote odvolal.

Rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   24 Co/233/2011-311   z 12.   septembra   2012   bol prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   vrátane   úvahy,   že   odporovaným   úkonom   nedošlo k zmenšeniu majetku dlžníka.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a   proti   napadnutému   rozsudku krajského   súdu   preto   sťažovateľ   podal   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   týmito   rozsudkami,   ako   aj   postupmi,   ktoré predchádzali ich vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a   aby   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   a napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a   vec   im   vrátil   na   ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet v zásade odlišností, a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (IV. ÚS 195/07).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   so   spôsobom,   akým   krajský   súd interpretoval   a   aplikoval   § 42a   a   § 42b   Občianskeho   zákonníka   o odporovateľnosti právnych úkonov.

Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že   dlžníkove   právne   úkony   podľa   odsekov   2   až   5,   ak   ukracujú   uspokojenie   jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné...

Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu..., ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi...

Podľa § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.

Podľa   § 42b   ods. 4   Občianskeho   zákonníka   právny   úkon,   ktorému   veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Sťažovateľ tvrdí, že správna interpretácia § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka je taká,   podľa   ktorej „Ekvivalentnosť   právneho   úkonu   musí   existovať   ku   dňu   účinnosti právneho úkonu... musí byť reálna, nestačí, ak bolo ekvivalentné plnenie dohodnuté... musí byť reálne splnené. Práve dňom účinnosti kúpnej zmluvy... dochádza k ukráteniu veriteľa a k tomuto časovému bodu sa vzťahuje posúdenie, či k ukráteniu veriteľa došlo alebo nie... rozhodujúcim   okamihom   je...   deň,   ku   ktorému   nastali   účinky   vkladu   práva   do   katastra nehnuteľností.“. Krajský súd mal preto skúmať, či ku dňu, keď nastali uvedené účinky kúpnej zmluvy, bola kúpna cena reálne zaplatená.

Krajský súd v napadnutom rozsudku neodporuje názoru sťažovateľa, práve naopak, podľa krajského súdu sa ekvivalentnosť má posudzovať ku dňu účinnosti kúpnej zmluvy, resp. ku dňu účinnosti prevodu majetku na základe takejto kúpnej zmluvy (teda ku dňu účinnosti prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti). Podstatou napadnutého rozsudku krajského súdu je názor, že „Z hľadiska právneho posúdenia veci účelom ust. § 42 a nasl. OZ o odporovateľnosti právnych úkonov je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľa...

Krátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky... predpokladá také zmenšenie majetku dlžníka, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky,   nesie veriteľ   (pozri   napríklad   rozhodnutia NS ČR sp. zn.   21 Cdo 549/2001, sp. zn.   30 Cdo 2435/2006).   Dôkazné   bremeno   preukázať,   že   táto   podmienka   úspešnej odporovateľnosti právnemu úkonu bola splnená, je teda na navrhovateľovi. Nestačí pritom preukázať, že majetok dlžníka sa zmenšil. Musí byť preukázané, že sa zmenšil do takej miery,   že   to   ohrozilo   aspoň   čiastočné   uspokojenie   veriteľovho   nároku,   teda   že   došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu jeho majetku.

V danom prípade sa prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia naplnením tohto   predpokladu   odporovateľnosti   zaoberal   a   dospel k záveru,   že majetok   dlžníka   sa nezmenšil, keď po odpredaji svojho podielu na nehnuteľnosti, dlžník obdržal od kupujúcej kúpnu cenu, tzn. že došlo iba k pretransformovaniu jeho majetku. Podstatnou podmienkou odporovateľnosti je ukrátenie veriteľa, ktoré spočíva v obmedzení alebo strate veriteľovej schopnosti   uspokojiť   sa   z   dlžníkovho   majetku.   V   judikatúre   i   literatúre   vzťahujúcej   sa na túto problematiku prevláda názor, že k odporovateľnému kráteniu vedie len zmenšenie dlžníkovho majetku.

Podľa   rozhodnutia   NS ČR   sp. zn.   30 Cdo 2432/2007   (Soudní   rozhledy   4/2009), ak v majetku dlžníka bola kúpnou zmluvou vec nahradená jej zodpovedajúcim peňažným plnením (kúpnou cenou), nemožno vyvodiť, že by kúpna zmluva viedla k zmenšeniu majetku dlžníka, a že by teda ukracovala uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Obdobne podľa   rozhodnutia   NS ČR   sp. zn.   30 Cdo 2435/2006   odporovateľnými   nemôžu   byť   tzv. ekvivalentné   právne   úkony,   pri   ktorých   nedochádza   k   objektívnemu   zmenšeniu   majetku dlžníka. A napokon podľa ďalšieho rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21 Cdo 4333/2007 v prípade, že dlžníkov právny úkon nemal za následok zmenšenie jeho majetku, pretože za prevod veci, práva, alebo inej majetkovej hodnoty obdržal ich obvyklú cenu, alebo mu za ne bola inak poskytnutá   primeraná   (rovnocenná)   náhrada,   nemôže   dôjsť   ku   kráteniu   uspokojenia veriteľovej pohľadávky.

Odporovateľnými   nemôžu   byť   teda   tzv.   ekvivalentné   právne   úkony,   pri   ktorých nedochádza   k   objektívnemu   zmenšeniu   majetku   dlžníka.   Je   však   nevyhnutné,   aby   išlo o reálne ekvivalentné právne úkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon je úkonom ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen odkazom na samotné znenie právneho úkonu, ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil,   nadobudol   iné   plnenie   skutočne   ekvivalentnej   povahy   (porovnaj   NS ČR   sp. zn. 30 Cdo 2435/2006, pozri aj NS ČR, sp. zn. 21 Cdo 2426/1999).

K   ukráteniu   uspokojenia   vymáhateľnej   pohľadávky   veriteľa   nemôže   dôjsť   ani v prípade, ak sa síce zmenší majetok dlžníka, ale napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom má dlžník taký majetok, ktorý sám osebe postačuje k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil (takým majetkom môžu byť aj peniaze, ktoré dlžník reálne získal z predaja svojich vecí). V prípade, že dlžníkov právny úkon nemal za následok zmenšenie jeho majetku, nakoľko za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich obvyklú   cenu   alebo   mu   za   ne   bola   inak   poskytnutá   primeraná   (rovnocenná)   náhrada, nemôže dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. K uspokojeniu veriteľovej pohľadávky môže   totiž slúžiť   dlžníkov   majetok   – aj   keď   zmenil podobu   svojich   aktív   – v rovnakej   hodnote   (cene),   ako   keby   k   týmto   právnym   úkonom   nedošlo.   Rozhodujúcim okamihom   pre   posúdenie   ekvivalentnosti   prevodu   dlžníkových   vecí,   práv   alebo   iných majetkových   hodnôt   je   jeho   účinnosť,   pri   nehnuteľnostiach   zapisovaných   do   katastra nehnuteľností je ním deň, ku ktorému nastali účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Treba súhlasiť s argumentáciou odporkyne, že pri preskúmavaní odporovateľnosti scudzovacieho právneho úkonu nie je relevantný okamih úhrady odplaty za predmet kúpy bez ďalšieho. Podstatné je to, či došlo k úhrade primeranej odplaty za prevedený majetok dlžníka   a   práve   primeranosť   tejto   odplaty   sa   skúma   ku   dňu   účinnosti   scudzovacieho právneho úkonu, tzn. ku dňu, kedy z majetkovej podstaty dlžníka odišli prevádzané veci. Práve   v tejto   súvislosti   má   význam   časový   koordinát,   na   ktorý   poukazuje   navrhovateľ. Podľa uvedeného odvolanie navrhovateľa s poukazom na oneskorenú úhradu kúpnej ceny neobstojí.“.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s tým   názorom   krajského   súdu,   že   vznik   pohľadávky na zaplatenie   kúpnej   ceny   z kúpnej   zmluvy   je   iba   transformáciou   doterajšieho   majetku dlžníka.

Ústavný súd dodáva, že odporovateľnosť právneho úkonu nie je inštitútom, ktorý má zabezpečiť prednostné uspokojenie jedného veriteľa pred inými veriteľmi dlžníka. Naopak, má zabezpečiť, aby dlžník svojimi vlastnými právnymi úkonmi nezmenšil svoj majetok, ktorý je určený nielen súhrnom aktív, ale aj pasív. Krajský súd v tomto prípade vychádzal z toho, že úkonom dlžníka došlo iba k uhradeniu existujúceho záväzku, ktorému veriteľ neodporoval a ktorý tak nebol veriteľom spochybnený spôsobom na to určeným. Samotným úkonom, kúpnou zmluvou uzatvorenou za podmienok, ktoré neviedli k zníženiu, ale iba k transformácii   majetku,   nedošlo   k ukráteniu   sťažovateľa   ako   veriteľa.   Nasledujúce okolnosti   (dispozícia   s pohľadávkou   na   zaplatenie   kúpnej   ceny)   už   nemali   vplyv na posúdenie ekvivalentnosti odporovaného právneho úkonu.

Aj keď takýto výklad nemožno považovať za jediný možný výklad § 42a a §42b Občianskeho   zákonníka,   zároveň   ho   ale   nemožno   označiť   za   svojvoľný   ani   zjavne neodôvodnený. Krajský súd sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa v tom rozsahu, aký bol na rozhodnutie vo veci potrebný. Ústavný súd v tejto súvislosti dopĺňa, že sťažovateľ mohol namietať neexistenciu pohľadávky tretej osoby voči dlžníkovi, ktorá bola uhradená z kúpnej   ceny,   mohol   tak   urobiť najmä v konaní pred   všeobecnými   súdmi   v osobitnom konaní,   ktorým   by   napríklad   odporoval   právnemu   úkonu,   z ktorého   takáto   pohľadávka vznikla. Z napadnutého rozsudku   krajského   súdu   vyplýva aj to,   že   poskytnutie   pôžičky treťou osobou nebolo medzi účastníkmi konania sporné aj preto, lebo sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi netrval na výsluchu dotknutých osôb. V konaní vo veci samej však odporoval iba právnemu úkonu, ktorý sa týkal prevodu nehnuteľnosti.

Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o tom, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 3358/2011 zo 4. decembra 2012 vyplýva opačný záver, ako bol ten, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom rozsudku, ústavný súd   poukazuje na skutočnosť,   že   skutkové   okolnosti   uvedeného   rozhodnutia   sú   odlišné od skutkových   okolností   tejto   veci,   keďže   v uvedenom   prípade   došlo   k započítaniu pohľadávky   priamo   kúpnou   zmluvou,   zatiaľ   čo   v tomto   prípade   po   uzatvorení   kúpnej zmluvy existovala pohľadávka dlžníka vo veci samej voči kupujúcej na zaplatenie kúpnej ceny, ktorá bola súčasťou jeho majetku, a teda mohla byť aj predmetom exekúcie.

Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť s námietkou sťažovateľa, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol ústavne nekonformným spôsobom odôvodnený, a dodáva, že ním   nedošlo   ani   k takej   aplikácii   predmetných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka o odporovateľnosti právnych úkonov, ktorá by popierala ich zmysel a účel.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bol   porušený aj princíp právnej istoty podľa čl. 1 ústavy, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dáva rovnaká odpoveď, pričom diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   situácie   je   ústavne   neudržateľná. Sťažovateľ   ale neuviedol   žiadnu   okolnosť,   resp.   žiadne   rozhodnutie   všeobecného   súdu, ktoré by poukazovalo na určitú ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa mal krajský súd napadnutým   rozsudkom   neodôvodnene   odchýliť   a porušiť   tak   princíp   právnej   istoty. Ústavný súd preto nemohol k predmetnej námietke sťažovateľa zaujať hodnotiaci postoj.S ohľadom na uvedené je napadnutý potvrdzujúci rozsudok krajského súdu (v spojení s prvostupňovým   rozsudkom)   podľa   názoru   ústavného   súdu   primeraným   spôsobom odôvodnený   a   nemožno   ho   považovať   ani   za   arbitrárny,   a teda   za   neakceptovateľný z ústavného   hľadiska.   V   okolnostiach   danej   veci   nič   nesignalizuje,   že   by   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení   vyplývajúcich aj z predchádzajúceho   priebehu   konania,   ktoré   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Z toho dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   o   odmietnutí   sťažnosti   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu nebolo potrebné odpovedať na ďalšie návrhy uvedené v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013