znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 275/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., Č., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/107/2004 a jeho rozsudkom z 11. marca 2008 a postupom Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 To/64/2008   a jeho   uznesením z 26. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2011 doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/107/2004 a jeho rozsudkom z 11. marca 2008 (ďalej aj „namietaný   rozsudok   okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2 To/64/2008   a jeho   uznesením   z 26. novembra   2008   (ďalej   aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že sťažovateľka bola v namietaných konaniach pred súdom ako poškodená ich stranou. V sťažnosti poukazuje na pochybenia, ktorých sa podľa jej názoru mali dopustiť okresný súd a krajský súd, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej v sťažnosti   označených   práv.   Sťažovateľka   namieta   najmä   nedostatky   v znaleckom dokazovaní a v hodnotení dôkazov, v dôsledku čoho okresný súd a krajský súd mali dospieť k nesprávnym záverom, pričom namieta aj „dĺžku a priebeh konaní“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil „porušenie základného práva poškodenej na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   aby   zrušil   právoplatný   rozsudok   3 T/107/2004   s odvolacími uzneseniami a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie“.

V súvislosti s „dĺžkou a priebehom konaní“ sťažovateľka požaduje priznať finančné zadosťučinenie v sume 700 € a napokon žiada, aby jej v konaní pred ústavným súdom bol ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   3 T/107/2004   a jeho   rozsudkom   z 11.   marca   2008   a postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 To/64/2008   a jeho   uznesením z 26. novembra 2008.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo sťažnosti   a z jej príloh   ústavný súd zistil, že rozsudok   okresného súdu   sp. zn. 3 T/107/2004   z 11.   marca   2008   krajský   súd   uznesením   č. k.   2 To/64/2008-288 z 26. novembra   2008,   pokiaľ ide   o   výrok   o náhrade škody   sťažovateľke,   zrušil,   pretože sťažovateľka pri svojom výsluchu v prípravnom konaní uviedla, že sa nepripája do konania s nárokom   na   náhradu   škody,   čo   okresný   súd   v rozsudku   nerešpektoval.   Krajský   súd v označenom uznesení ďalej uviedol, že okresný súd mal podľa § 206 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 rozhodnúť tak, že sťažovateľku ako poškodenú s jej nárokom na náhradu škody do konania nepripustí. Krajský súd preto, ako už bolo uvedené, zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T/107/2004 z 11. marca 2008 v časti výroku o náhrade škody ako oddeliteľnú časť rozsudku, čím napravil pochybenie okresného súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že napadnuté konanie právoplatne skončilo   26.   novembra   2008,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   krajského   súdu č. k. 2 To/64/2008-288 z 26. novembra 2008.

Keďže sťažnosť   bola ústavnému súdu   doručená   15.   júna 2011,   teda   nepochybne so značným časovým odstupom po uplynutí lehoty ustanovenej na jej podanie v zmysle § 53 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde,   ústavný   súd   ju   odmietol   ako   podanú   oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na oneskorenosť sťažnosti neprichádzalo už do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal vecnými výhradami sťažovateľky voči postupom súdu prvej i druhej inštancie, ktoré tvoria podstatnú časť odôvodnenia jej sťažnosti.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   postupom   a rozhodnutím okresného   súdu,   mohla   byť   táto   časť   sťažnosti   odmietnutá   aj   z dôvodu   nedostatku právomoci na jej prerokovanie s poukazom na princíp subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane   týchto   práv   nerozhodujú   všeobecné   súdy,   pričom   v danej   veci   postup a rozsudok okresného súdu preskúmal krajský súd v odvolacom konaní.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011