znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 275/08-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., P., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 C 18/2003   a jeho rozsudkom z 29. novembra 2006 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/43/2007 a jeho rozsudkom z 11. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 18/2003 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2006 (prvá, štvrtá a piata   veta výroku) a postupom   Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   14 Co/43/2007   a jeho   rozsudkom   z 11.   mája   2007 (druhá a tretia veta výroku, ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   v procesnom   postavení žalovaného bol účastníkom súdneho konania vedeného okresným súdom o „určenie, že suma 652 800 Sk patrí do dedičstva po nebohej E. B.“. V priebehu konania žalobcovia rozšírili   žalobu   o 225 448 Sk,   avšak   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   12 C 18/03 z 24. januára 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Co 54/2006 z 30. marca 2006 bol návrh na zmenu (rozšírenie) žaloby zamietnutý.

Okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   sp. zn.   12 C 18/2003 z 29. novembra 2006, ktorým určil, že do dedičstva po nebohej E. B. patrí suma 330 000 Sk. Konanie   vo   veci   o návrhu   na vyporiadanie   dedičského   podielu,   ktorý   mu   bol   doručený 14. septembra   2006,   zastavil   a v prevyšujúcej   časti   návrh   žalobcov   zamietol.   Žalobcom (spoločne a nerozdielne), ako aj sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu po 406 Sk. Náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov nepriznal. Proti uvedenému rozsudku (okrem časti, v ktorej okresný súd rozhodol, že konanie o návrhu zo 14. septembra 2006   zastavuje   a v prevyšujúcej   časti   návrh   zamietol)   podal   sťažovateľ   odvolanie, na základe ktorého krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co/43/2007 z 11. mája 2007 takto rozhodol:

„Výroku rozsudku okresného súdu, ktorým konanie vo veci o návrhu o vyporiadanie dedičského podielu (ktorý bol doručený súdu 14. 9. 2000), bolo zastavené a výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bol návrh žalobcu zamietnutý, sa nedotýka.

V ostatných výrokoch rozsudok okresného súdu potvrdzuje. Žalobcom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.“

Sťažovateľ v sťažnosti zhrnul nepriame dôkazy, na základe ktorých okresný súd určil, že predmetná finančná čiastka patrí do dedičstva po nebohej E. B., takto:

„- stěžovatel sám při jednání soudu dne 4. 7. 2003 uvedl, že vybral částku 330.000,- Sk z vkladní knižky, kterou pak následně zrušil;

- stěžovatel   pri   dědickém   řízení   nejprve   uvedl,   že mu   vkladní   knižku   zůstavitelka darovala a on ji použil jako zálohu na půjčku od náboženské společnosti, později však výpověď zmenil tak, že vkladní knižku měla zůstavitelka dát jako zálohu proti půjčce, kterou si on vzal od N., neboť na knížce byla tříměsíční výpovědní lhůta; po jejím uplynutí finanční prostředky   vybral   a   vrátil   náboženské   společnosti;   odvolací   soud   konštatuje   rozpor ve výpovedi stěžovatele;

- podle prohlášení A. M. a A. D. ze dne 4. 5. 1999 stěžovatel složil v únoru (február) 1993 do pokladny N. termínovanou vkladní knižku, za niž mu byla poskytnuta na osobní účet příslušná částka, která byla vrácena po době splatnosti vkladní knižky;

- k výpovědi svedka A. M. stěžovatel uvedl, že peníze vybral z vkladní knižky a dal je N. jako dar;

- svědkyně A. M. uvedla, že zůstavitelka chtěla darovat nejakou finanční hotovost N. na   koupi   pozemku,   ale   za   podmínky,   že   bude   spoluvlastnicí   takového   pozemku;   tato podmínka nebyla splněna.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti opísal skutkový stav, z ktorého vyplýva, že nebohá E. B. chcela   podporiť   výstavbu   sály   pre   zhromaždenia   Náboženskej   spoločnosti...   (ďalej   len „náboženská spoločnosť“). Pretože náboženská spoločnosť nebola v tom čase na Slovensku registrovaná   ako   cirkev,   nákup   pozemkov   a budov   sa   uskutočňoval   prostredníctvom splnomocnencov, medzi ktorých patril aj sťažovateľ. E. B. sa podľa sťažovateľa rozhodla podporiť výstavbu sály náboženskej spoločnosti finančným darom v sume 330 000 Sk, ktoré mala   v tom   čase   uložené   na   vkladnej   knižke.   Túto   odovzdala   synovi   (sťažovateľovi) a požiadala ho, aby „dar realizoval“. V čase, keď náboženská spoločnosť vybrala vhodnú nehnuteľnosť, sťažovateľ odovzdal vkladnú knižku s výpovednou lehotou do pokladne N. (s ktorou náboženská spoločnosť spolupracovala pri riešení finančných otázok), kde mu bola vyplatená suma 330 000 Sk ako protihodnota vkladnej knižky. Predmetná suma bola použitá   na   nákup   pozemku.   Po   uplynutí   výpovednej   lehoty   N.   vrátila   vkladnú   knižku sťažovateľovi, ktorý po vybratí na nej uloženej sumy vrátil 330 000 Sk nadácii a vkladnú knižku zrušil. Výstavba sály na zakúpenom pozemku sa z dôvodu nezískania stavebného povolenia neuskutočnila, preto bol pozemok predaný a získaná suma bola uložená na účet náboženskej spoločnosti.

Sťažovateľ odmieta tvrdenia žalobcov, že zo strany nebohej E. B. išlo o pôžičku, a nie o dar. Na podporu svojho tvrdenia uviedol:

„O půjčce by se dalo hovořit pouze ve vztahu k řešení tříměsíční výpovědní lhůty na vkladní knížce, kdy Nadaci byla zapůjčena vkladní knižka a Nadace zapůjčila hotovost. To stěžovatel uvedl i ve svých výpovědích. Podstata věci však nespočíva v této transakci, která   měla   pouze   řešit,   aby   nedošlo   k   částečnému   znehodnocení   daru   kvůli   poplatkům za nedodržení výpovědní lhůty.

Podstata věci spočíva v tom, že E. B. darovala částku 330.000,- Sk na výstavbu sálu pro   shromáždění...   a   tato   částka   je   nyní   na   účtech   bratislavských   sborů Náboženské společnosti..., aby byla použitá pro nákup príslušné nemovitosti, jakmile se nejaký vhodný objekt najde.

Pokud by E. B. považovala částku 330.000,- Sk, predanou v roce 1993, za půjčku a nikoli za dar, měla do své smrti 6 let na to, aby vrácení půjčky vymáhala.

(... se 2 x týdně schází v sálech, kde jsou přítomni odpovědní zástupci sboru, takže E. B. měla každým rokem cca 100 příležitostí osobního kontaktu (kromě dalších možností) k tomu,   aby   vrácení   půjčky   požadovala   nebo   aby   na stěžovatele   přednesla   žalobu u představitelů sboru.)

Pokud by   E.   B.   skutečně považovala   částku 330.000,-   Sk za nevrácenou půjčku, kterou nevymohla ani u stěžovatele ani u odpovědných zástupců sboru, mohla se obrátit na soud. Jestliže však E. B. za svého života vrácení půjčky u soudu neuplatnila, není důvod tuto částku zařazovat do dědického řízení, přinejmenším kvůli promlčení nároku.“

Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že výpoveď svedka A. M. sa týka iba transakcie spojenej   s dočasnou   výmenou   vkladnej   knižky   za   hotovosť   a že   s nebohou   E.   B.   sám nerokoval, a preto jeho výpoveď nie je ani nepriamy dôkaz o pôžičke. Výpoveď svedkyne A. M. považuje za dôkaz, že poručiteľka mala naozaj prianie podporiť výstavbu sály finančným darom,   a s podmienkou,   že   si   želala   byť   spoluvlastníčkou   nehnuteľnosti,   nesúhlasí.   Ako dôvod uviedol, že za „nepodmienené dary“ potvrdenia neboli vystavované; po registrácii náboženskej   spoločnosti   boli   vystavené   iba   vtedy,   ak   o to   darca   požiadal   z daňových dôvodov. Pokiaľ by podmienka uvedená svedkyňou M. bola pravdivá, musela by byť podľa sťažovateľa vyjadrená písomne. Podľa sťažovateľa by suma 330 000 Sk patrila do dedičstva po   poručiteľke,   keby   žalobcovia   predložili   dôkaz   o tom,   že   ku   dňu   jej   smrti   bola   jej vlastníctvom.

Sťažovateľ podal odvolanie aj proti výroku o trovách konania, keď namietal, že jeho úspešnosť   pred   prvostupňovým   súdom   vzhľadom   na celkové   požiadavky   žalobcov   bola „62,4 : 37,6“ v prospech   sťažovateľa.   Prvostupňový   súd   však   rozhodol,   že   žiadny z účastníkov   nemá   nárok   na   náhradu   trov   konania,   a   žalobcov   a sťažovateľa   zaviazal uhradiť po 406 Sk z dôvodu „trov štátu“. Odvolací súd sa podľa sťažovateľa touto časťou odvolania vôbec nezaoberal.

Sťažovateľ zároveň namietal aj „neúměrnou“ dĺžku konania, keď uviedol, že konanie bolo začaté žalobou doručenou okresnému súdu 30. septembra 2002, prvostupňový súd rozhodol vo veci samej 29. novembra 2006 a odvolací súd 11. mája 2007. Konanie trvajúce takmer päť rokov považuje sťažovateľ za neprijateľne dlhé.

Sťažovateľ je toho názoru, že boli porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože:

„- okresní ani krajský soud neposkytly stěžovateli dostatečnou ochranu před žalobci, když jejich žalobu do výše 330.000,- Sk uznaly, ačkoli žalobci nepředložili k prokázání nároku žádný přímý důkaz a nepřímé důkazy byly zcela nedostatečné;

- okresní soud nerozhodl spravedlivě o nákladech řízení a krajský soud se odvoláním stěžovatele v této časti vůbec nezabýval;

-řízení trvalo neúměrně dlouho.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„I. Větou první, čtvrtou a pátou z rozsudku Okresního soudu Banská Bystrica ze dne 29. 11. 2006 č. j. 12 C 18/03-284 a větou druhou a třetí z rozsudku Krajského soudu Banská Bystrica ze dne 11. 5. 2007 č. j. 14 Co/43/2007-323 bylo porušeno stěžovatelovo právo na • spravedlivý proces podle článku 6 odst. 1 Úmluvy; • soudní ochranu podle článku 36 odst. 1 Listiny a článku 46 odst. 1 Ústavy. II. Věta první, čtvrtá a pátá z rozsudku Okresního soudu Banská Bystrica ze dne 29. 11. 2006 č. j. 12 C 18/03-284 a věta druhá a třetí z rozsudku Krajského soudu Banská Bystrica ze dne 11. 5. 2007 č. j. 14 Co/43/2007-323 se zrušují.

III. Celková doba řízení vedených u Okresního soudu Banská Bystrica pod sp. zn. 12 C 18/03   a   u   Krajského   soudu   Banská   Bystrica   pod   sp. zn.   14/Co/43/2007   výrazně přesáhla přiměřenou lhůtu k vyřízení věci, čímž bylo porušeno právo stěžovatele na • spravedlivý proces podle článku 6 odst. 1 Úmluvy; • soudní ochranu podle článku 36 odst. 1 Listiny a článku 46 odst. 1 Ústavy.“

Taktiež žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk od okresného súdu a krajského súdu a priznať trovy konania, ktoré vyčíslil v sume 38 416 Sk.

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomení o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zhodného čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07, IV. ÚS 236/08).

Vzhľadom na to, že ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti, zaoberal sa iba namietaným porušením práv uvedených v petite sťažnosti, teda čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 35 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru (a nie aj čl. 46 ods. 2 ústavy, ako je uvedené v záhlaví a odôvodnení sťažnosti).

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou okrem iného napadol rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 18/03 z 29. novembra 2006. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   keďže   proti   nemu   bol prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ   využil,   t. j.   o odvolaní   proti rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   sp. zn. 14 Co/43/2007   z 11. mája 2007.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co/43/2007 z 11. mája 2007 (prvou, štvrtou a piatou vetou výroku), t. j. v merite veci, ako aj v časti trov konania.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať   za porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Súčasťou   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Európsky súd pre ľudské práva v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na konkrétny   prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, a nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je   v právomoci   opravných všeobecných súdov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   vo   veciach občianskoprávnych   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   súdom vyššej   inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných súdov.

Ak nie sú splnené uvedené predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi   označenými základnými   právami   alebo   slobodami   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov a postupom,   ktorý   im   predchádzal.   V   takom   prípade   ústavný   súd   považuje   sťažnosti za zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

2.1 Podstatou sťažovateľovej námietky obsiahnutej v jeho sťažnosti je tvrdenie, že skutkové a právne závery krajského súdu vyslovené v odôvodnení označeného rozsudku sú nesprávne,   pretože   podľa   jeho   názoru   krajský   súd   na   základe   nepriamych   dôkazov – v sťažnosti podrobne opísaných (bližšie pozri časť I tohto uznesenia) – považoval sumu 330 000 Sk   za pôžičku   poskytnutú   sťažovateľovi,   a ako   takú   za   patriacu   do   dedičstva po nebohej   E.   B.   Sťažovateľ   je   však   toho   názoru,   že   žiaden   z týchto   dôkazov   nie   je dôvodom, aby do dedičstva po nebohej E. B. mala byť zahrnutá aj táto suma.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   14 Co/43/2007 z 11. mája   2007,   ako   aj   s obsahom   prvostupňového   rozsudku,   z ktorého   odvolací   súd vychádza a naň nadväzuje (ústavný súd si vyžiadal súvisiaci spisový materiál okresného súdu),   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahuje   dostatok   skutkových   a právnych   záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery v ňom obsiahnuté boli svojvoľné, zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označených práv, čo vyplýva aj z týchto častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

„Pokiaľ   ide   o   podané   odvolanie   žalovaného,   tak   na   základe   neho   preskúmaval krajský súd len správnosť výroku rozsudku okresného súdu, ktorým určil, že do dedičstva po nebohej   E. B.   patrí   suma   330.000,- Sk   ako   aj   súvisiacom   napadnutom   výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť na účet okresného súdu trovy štátu 406,- Sk a vo výroku o trovách prvostupňového konania.

Keďže právoplatným výrokom rozsudku okresného súdu bola v prevyšujúcej časti žaloba žalobcu zamietnutá, tak v rámci odvolacieho konania sa krajský súd už len zaoberal otázkou,   či   okresný   súd   na základe   vykonaného   dokazovania správne posúdil,   že suma 330.000,- Sk patrí do dedičstva po nebohej E. B., ktorá suma podľa tvrdenia žalobcov mala byť žalovaným použitá na nákup pozemku (...) za účelom vybudovania (...) Náboženskej spoločnosti... Žalovaný v konaní nepoprel, že takúto sumu na nákup pozemku použil, ovšem poukazoval na to, že túto sumu poskytla jeho matka ako dar náboženskej spoločnosti práve na nákup tohto pozemku a preto pokiaľ túto sumu použil skutočne aj na nákup pozemku, konal tak v súlade s vôľou jeho matky, ktorá bola vlastníčkou finančných prostriedkov. Žalobcovia v konaní súdom prvého stupňa tvrdili, že finančnú čiastku 330.000,- Sk nedarovala matka náboženskej spoločnosti, lebo takýto doklad o dare matky v prospech náboženskej spoločnosti neexistuje a teda žalovaný použil finančné prostriedky proti vôli ich matky a preto predmetná suma patrí do dedičstva po nej.

Spornou otázkou v rámci konania bolo, či nebohá E. B. ešte za svojho života urobila úkon darovania v prospech Náboženskej spoločnosti... alebo nie.

V tomto smere treba poukázať na to, že v priebehu celého konania nebol doložený písomný   doklad,   z   ktorého   by   vyplývalo,   že   E.   B.   darovala   takúto   čiastku   v prospech Náboženskej spoločnosti... Ak takýto priamy dôkaz neexistoval, bolo potrebné skúmať, či na základe nepriamych dôkazov nemožno vyvodiť, že k takémuto právnemu úkonu zo strany E. B. došlo. Pokiaľ teda žalovaný disponoval s finančnými prostriedkami nebohej, bolo treba skúmať, či tak robil oprávnene na základe jej pokynov alebo nie.

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalovaný na pojednávaní dňa 04. 07. 2003 do   zápisnice   na   č. l. 50   spisu   uviedol,   že rušil   vkladnú   knižku,   kde   bola   uložená   suma 330.000,- Sk, pretože finančné prostriedky z tejto vkladnej knižky vyberal. Nesporne teda potvrdil, že s finančnými prostriedkami v čiastke 330.000,- Sk disponoval. Zo zápisnice urobenej   v   dedičskom   spise   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   24D 239/99 poručiteľky E. B. na č. l. 50 je uvedená výpoveď žalovaného, v ktorej uvádza, že sumu 330.000,- Sk mu poručiteľka darovala a túto použil ako zálohu na pôžičku od náboženskej spoločnosti. Neskôr menil svoju výpoveď tak, že vkladnú knižku mala poručiteľka dať ako zálohu proti pôžičke, ktorú si on bral od N. v Náboženskej spoločnosti..., keďže na tejto knižke bola   trojmesačná výpovedná   lehota.   Po   jej uplynutí finančné   prostriedky   vybral a vrátil náboženskej spoločnosti s tým, že ich už poručiteľka dávala ako dar. Už samotná výpoveď žalovaného v dedičskom konaní trpí rozpormi, keď na jednej strane v tej istej zápisnici žalovaný tvrdil, že vkladná knižka so sumou 330.000,- Sk mu bola daná zo strany poručiteľky ako dar, neskôr že táto suma na vkladnej knižke mala byť použitá zo strany poručiteľky ako záloha na poskytnutú pôžičku a neskôr, že táto suma mala byť zo strany poručiteľky darovaná náboženskej spoločnosti.

Že   žalovaný   s   vkladnou   knižkou   disponoval   potvrdzuje   aj   vyhlásenie   zo   dňa 04. 05. 1999 A. M. a A. D., ktorí potvrdili, že začiatkom februára 1993 požiadal žalovaný N. o poskytnutie krátkodobej finančnej čiastky a ako protihodnotu zložil do pokladne nadácie terminovanú vkladnú knižku na meno E. B. Finančné prostriedky mu boli zo strany nadácie aj poskytnuté na osobný účet ako žiadateľovi, pričom v dobe splatnosti bola vkladná knižka vymenená za vrátenú finančnú čiastku.

Svedok A. M., ktorý bol v konaní vypočutý, potvrdil okolnosti uvádzané v písomnom prehlásení.   Uviedol   však,   že   nejednal   s   poručiteľkou   ohľadne   finančnej   hotovosti.   Sám žalovaný k tejto výpovedi potvrdil, že vybral peniaze z vkladnej knižky a dal ich nadácii ako dar.   K otázke   darovania finančných prostriedkov   v prospech   náboženskej spoločnosti... bola vypočutá ako svedkyňa A. M., ktorá bola priateľkou poručiteľky a táto uviedla, že poručiteľka   chcela   darovať   nejakú   finančnú   hotovosť   Náboženskej   spoločnosti   na   kúpu nehnuteľností,   ale   za   podmienok,   že   bude   spoluvlastníčkou   tejto   nehnuteľnosti   ako vyplynulo z dokazovania. Tak k takejto okolnosti nedošlo a pri kúpe pozemku, na ktorý mali byť   použité   prostriedky   aj   poručiteľky,   nebola   táto   do   kúpnej   zmluvy   uvedená   ako spoluvlastníčka nehnuteľnosti.

Podľa   vyjadrenia   svedkyne   bola   to   jej   podmienka   pri   darovaní   finančných prostriedkov na kúpu pozemku pre potreby náboženskej spoločnosti, ktorá nebola splnená. Keďže   neexistoval   priamy   dôkaz,   z   ktorého   by   vyplývalo,   že   poručiteľka   E. B. darovala Náboženskej spoločnosti... sumu 330.000,- Sk, správne okresný súd sa zaoberal vyhodnocovaním   vykonaných   dôkazov   a   pokiaľ   vyvodil,   že   darovanie   finančných prostriedkov nevyplýva ani z nepriamych dôkazov, považuje aj krajský súd jeho rozhodnutie za   vecne   správne,   lebo   tomu   nasvedčuje   aj   rozporná   výpoveď   samotného   žalovaného v dedičskom konaní   po   poručiteľke,   ako   aj   to,   že   poručiteľka   pri   možnom   darovaní finančných   prostriedkov   nákupu   pozemku   mala   podmienku,   aby   bola   spoluvlastníčkou kupovanej   nehnuteľnosti.   Toto   urobené   nebolo,   a preto   nemožno   vyvodiť,   že   to   strany poručiteľky E. B. došlo k darovaniu sumy 330.000,- Sk náboženskej spoločnosti.

Pokiaľ teda okresný súd určil, že do dedičstva po nebohej E. B. (...) patrí suma 330.000,- Sk,   rozhodol   správne,   a preto   v tejto   časti   krajský   súd   rozhodnutie   okresného súdu potvrdil.“

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto   postupy   a hodnotenia   nahrádzať   (podobne   aj   I. ÚS 21/98,   III. ÚS 209/04, I. ÚS 232/08) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   prvostupňový   súd   nerozhodol spravodlivo o trovách konania, keď nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu, akoby úspešnosť na oboch stranách bola rovnaká. Podľa jeho názoru bol v spore úspešný v pomere „62,4 : 37,6“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol: „Pokiaľ teda okresný súd určil, že do dedičstva po nebohej E. B. (...) patrí suma 330.000,- Sk, rozhodol správne, a preto v tejto časti   krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil.   Pokiaľ   ide   o výrok   o   trovách prvostupňového konania a povinnosti žalovaného zaplatiť na účet okresného súdu trovy štátu vo výške 406,- Sk, považuje aj v tejto časti krajský súd rozhodnutie okresného súdu za správne, lebo bol daný dôvod na postup podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p.“

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05, IV. ÚS 248/08).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je ratione   materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva na súdnu   ochranu a v jeho rámci náhrady trov   súdneho konania sa   možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) umožňuje   súdu,   aby   v prípade,   že   účastník   konania   mal   vo   veci   len   čiastočný úspech,   náhradu   trov   pomerne rozdelil, prípadne   vyslovil,   že   žiaden   z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   sa   vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom v § 212 ods. 1 a § 219 OSP prehodnotiac   zistený   skutkový   stav   a,   ako   už   bolo   uvedené,   rozsudkom   sp. zn. 14 Co/43/2007 z 11. mája 2007 rozhodol okrem iného tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo veci samej, ako aj v časti nepriznania náhrady trov konania pred okresným súdom žiadnemu z účastníkov. Čo sa týka trov odvolacieho konania, náhradu týchto   trov   žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   konštatujúc,   že   hoci   žalobcovia   mali v odvolacom konaní úspech, trovy odvolacieho konania nežiadali nahradiť.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96); (bližšie pozri aj odôvodnenie v časti II bod 2).

Krajský súd v rozsudku sp. zn. 14 Co/43/2007 z 11. mája 2007 osvojujúc si v plnom rozsahu   názor   okresného   súdu,   pokiaľ   ide   o   výrok   o   náhrade   trov   konania,   potvrdil prvostupňové rozhodnutie aj v tejto časti. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby   vzhľadom   na celkové   okolnosti   daného   prípadu   (keď   sťažovateľ   pravdepodobne vychádzal   pri   vyčíslení   pomeru   jeho   úspechu   z celkovej   sumy   877 448 Sk   ako   súčtu pôvodne   žalovanej   sumy   652 000 Sk   a sumy 225 448 Sk, o ktorú   žalobcovia   rozšírili pôvodný   žalobný   návrh,   avšak   rozhodnutím   okresného   súdu   v spojení   s rozhodnutím krajského   súdu   nebolo   pripustené   rozšírenie   žalobného   návrhu   o 225 448 Sk,   preto   sa rozhodovalo o pôvodnom návrhu, a to o sume 652 000 Sk, a žalobcovia boli úspešní v časti 330 000 Sk, ktorá predstavuje k celkovej žalovanej sume dokonca o 4 000 Sk viac, ako je polovica) hradil každý účastník vlastné trovy konania sám. Závery uvedené v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania účastníkom nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy   náhrady   trov   konania, a preto ich   nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru.

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ako už ústavný súd uviedol (bližšie pozri odôvodnenie v časti II bod 2), nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil existenciu príčinnej súvislosti medzi namietanou časťou rozhodnutia krajského súdu a možným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v nadväznosti na to dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju z tohto dôvodu odmietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že celková doba konania okresného súdu, ako aj krajského súdu výrazne presiahla primeranú lehotu na prejednanie jeho záležitosti.

3.1 Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   bolo   skončené rozsudkom z 29. novembra 2006, resp. doručením tohto rozsudku sťažovateľovi 19. januára 2007.   Najneskôr   v tomto   časovom   momente   sa   namietané   nekonanie okresného   súdu v primeranej lehote v označenom konaní skončilo, a preto vtedy začala plynúť zákonná lehota na podanie sťažnosti. Preto tu treba konštatovať, že sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu až 13. augusta 2007 bola podaná oneskorene.

3.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   tým,   že   celková   doba   konania   krajského   súdu   v označenom   konaní „výrazne   přesáhla   přiměřenou   lhůtu   k vyřízení   věci“,   ústavný   súd vyhodnotil   túto   časť sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenú   a podľa   § 25   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   ju z uvedeného dôvodu odmietol.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k porušeniu práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   by   došlo   vtedy,   ak   by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 8/01). Nekonanie všeobecného súdu   v primeranej   lehote   môže   založiť   porušenie   práva   účastníka   súdneho   konania na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, ale neznamená   spravidla   odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok   porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 8/01).

K porušeniu   tohto   práva   nekonaním   krajského   súdu   v primeranej   lehote   by   však mohlo dôjsť v prípade, ak by postup všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku jeho nekonania v primeranej   lehote viedol   k zmareniu možnosti poskytnúť   efektívnu   a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha. V uvedenom prípade sa tak nestalo, pretože krajský súd o odvolaní sťažovateľa z 30. januára 2007 predloženého krajskému   súdu   7. februára 2007   rozhodol   v krátkej   dobe,   a to   rozsudkom   sp. zn. 14 Co/43/2007 z 11. mája 2007.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie časti napadnutého rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, o priznaní trov právneho zastúpenia, ako aj finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008