znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 275/07-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka, zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti R. M., W., SRN, zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 9/2006, jeho výzvou č. k. 7 Cbs 9/06-145 zo 7. septembra 2006 a uzneseniami č. k. 7 Cbs 9/2006-150 z 5. októbra 2006 a č. k. 7 Cbs 9/2006-157 z 11. decembra 2006 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   R.   M.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 9/2006, jeho výzvou č. k. 7 Cbs 9/06-145 zo 7. septembra 2006 a uzneseniami   č.   k.   7   Cbs   9/2006-150   z 5.   októbra   2006   a   č.   k.   7 Cbs 9/2006-157 z 11. decembra   2006   a   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Cbs 9/2006-157 z 11. decembra 2006 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 275/07-11 zo 7. novembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. M., W., SRN (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 9/2006, jeho výzvou č. k. 7 Cbs 9/06-145 zo 7. septembra 2006 (ďalej len „výzva zo 7. septembra 2006“) a uzneseniami č. k. 7 Cbs 9/2006-150 z 5. októbra 2006 (ďalej len „uznesenie z 5. októbra 2006“) a č. k. 7 Cbs 9/2006-157 z 11. decembra 2006 (ďalej len „uznesenie z 11. decembra 2006“).

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal   16. decembra   2003 krajskému súdu „Návrh na priznanie práva na vyrovnanie vo forme peňažného doplatku podľa § 218i Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v platnom znení“ proti A., a. s.

Na   základe   výzvy   krajského   súdu   sťažovateľ   zaplatil   20.   februára   2004   súdny poplatok v sume 3 000 Sk.

Ďalšou výzvou krajského súdu zo 7. septembra 2006 doručenou 13. septembra 2006 bol   sťažovateľ   vyzvaný   na   zaplatenie   doplatku   súdneho   poplatku   z návrhu   (ďalej   aj „doplatok“)   v sume   86   257   Sk,   proti   ktorej   sa   odvolal   a   namietal   nedôvodnosť   tohto doplatku.

Krajský   súd   uznesením   z 5.   októbra   2006   konanie   vo   veci   zastavil   z dôvodu nezaplatenia   súdneho   poplatku.   Sťažovateľ   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 5.   októbra 2006 podal odvolanie a súčasne v odvolacej lehote z dôvodu opatrnosti zaplatil aj doplatok v sume 86 257 Sk. V odvolaní namietal nedôvodnosť vyrubenia doplatku v uvedenej sume, ako aj skutočnosť, že nie je zrejmé, akým spôsobom ustálil krajský súd hodnotu predmetu konania, a podľa ktorej položky prílohy sadzobníka súdnych poplatkov zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „sadzobník súdnych poplatkov“) bol tento doplatok určený.   Zároveň   poukázal   na   to,   že   svojím   návrhom   sa   domáha   „priznania   práva   na doplatok iba k jednej svojej akcii“.

Krajský   súd   uznesením   z 11.   decembra   2006,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené 3. januára   2007,   zrušil   uznesenie   z 5.   októbra   2006.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil zaplatením doplatku v odvolacej lehote.

Sťažovateľ k uzneseniu z 11. decembra 2006 uvádza: „Dôvodom zrušenia uznesenia o zastavení   konania   nebolo   nesprávne   vyrubenie   súdneho   poplatku,   ale   skutočnosť,   že Sťažovateľ   zaplatil   súdny   poplatok   do   konca   lehoty   na   odvolanie   proti   uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku.

Krajský súd v Bratislave sa v predmetnom uznesení vôbec nezaoberal argumentmi Sťažovateľa   o nesprávnosti   vyrubeného   súdneho   poplatku.   Sťažovateľovi   nie   je   známy základ pre vyrubenie súdneho poplatku, ani spôsob jeho výpočtu. Uznesenie súdu, ktorým bola   uložená   povinnosť   Sťažovateľovi   zaplatiť   súdny   poplatok   vo   výške   86.257,-   Sk,   je nepreskúmateľné pre jeho neurčitosť.“

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vyslovil porušenie jeho práv výzvou na zaplatenie doplatku, uznesením z 5. októbra 2006 a uznesením z 11. decembra 2006, tieto zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, aby mu krajský súd vrátil „zaplatený nesprávne vyrubený súdny doplatok vo výške 86.257,- Sk“ a priznal náhradu trov konania.

Ústavný   súd   z pripojeného   spisu   krajského   zistil   rovnaký   priebeh   konania   ako uviedol sťažovateľ.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľa   podaním   sp.   zn. Spr. 3787/2007   zo   17.   decembra   2007   vyjadrila   predsedníčka   krajského   súdu,   ktorá súhlasila   s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   v tejto   veci   a popisom jednotlivých úkonov krajského súdu v posudzovanom súdnom konaní potvrdila rovnaký priebeh konania ako uviedol sťažovateľ.

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu zo 17. decembra 2007 podaním doručeným ústavnému súdu 17. januára 2008, v ktorom oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní, a uviedol: „Sťažovateľ ako žalobca už raz súdny poplatok za návrh na začatie konania zaplatil... výška poplatkovej povinnosti bola určená zákonom č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 418/2002 Z. z. do 31. 12. 2003 – položka 2 písm. b), z návrhu na začatie konania v obchodných veciach, ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi je súdny poplatok vo výške 3.000,- Sk.

Výzva na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 86.257,- Sk zo dňa 7. 9. 2006 bola v poradí druhou výzvou na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľovi nebolo a stále nie je zrejmé, na základe čoho dospel Krajský súd v Bratislave k záveru, že je potrebné dvakrát vyrubiť súdny poplatok ako aj to, čo bolo základom pre výpočet súdneho poplatku vo výške 86.257,- Sk, na základe akého zákonného ustanovenia súd postupoval a čo bolo výpočtovým základom.

Ako druhú rovnako významnú skutočnosť uvádzame, že Krajský súd v Bratislave síce uznesením č. k. 7 Cbs/9/2006-157 zo dňa 11. 12. 2006 zrušil uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku... zo dňa 05. 10. 2006, avšak k tomuto zrušeniu došlo z dôvodu, že Sťažovateľ z opatrnosti nesprávne vyrubený súdny poplatok vo výške 86.257,- Sk zaplatil... Krajský súd v Bratislave sa teda vôbec nezaoberal správnosťou vyrubenia súdneho poplatku.“

Na základe výzvy ústavného súdu podaním sp. zn. Spr. 3787/2007 z 11. februára 2008 predsedníčka krajského súdu doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti a uviedla: „Žalobca si žalobou, došlou dňa 16. 12. 2003, uplatnil právo na doplatok v sume ako bude   zistená   na   základe   znaleckého   dokazovania,   na   každú   1   akciu   žalovaného   spolu s úrokom z omeškania.

Súd vyzval dňa 26. 01. 2004 žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, za žalobu v sume 3 000,- Sk.

Žalobca doložil do spisu fotokópiu výpisu z účtu majiteľa cenných papierov za dňa 13. 11. 2003, vedeného v Stredisku cenných papierov SR a. s. Bratislava, preukazujúc, že žalobca vlastnil 7 831 akcií A., a. s., B.

Žalobca v podaní zo dňa 09. 05. 2005 navrhol, aby sú určil, že žalobca má nárok voči   žalovanému   na   peňažný   doplatok   na   každú   1   akciu   odporcu   na   doplatok   v sume 2.020,45,-- Sk, spolu s úrokom z omeškania.

Súd vyzval dňa 07. 09. 2006.. žalobcu na doplatok za žalobu v sume 86.257,-- Sk... Pri výpočte 7 831 kusov akcií x 2.020,45,--Sk za 1 akciu je uplatnený nárok v sume 15.822.143,--Sk. Súdny poplatok mal byť vyrubený podľa položky 2a) prílohy sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov.

Sudkyňa poukázala na to, že nevie, ako bola vypočítaná suma 86.257,-- Sk doplatku súdneho poplatku...

Žalobca podal odvolanie proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť doplatok na súdnom poplatku...   Súd   vyzval   na   doplatenie   súdneho   poplatku   výzvou,   nie   uznesením,   ako   to uviedol v odvolaní žalobca...

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 7 Cbs 9/2006-150 zo dňa 05. 10. 2006 rozhodol o zastavení konania, z dôvodu nezaplatenia doplatku na súdnom poplatku podľa ust. § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch.

Žalobca podal odvolanie proti uzneseniu o zastavení... Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 7 Cbs/9/S2006-157 zo dňa 11. 12. 2006 zrušil uznesenie zo dňa 5. 10. 2006... pre zaplatenie súdneho poplatku v lehote na odvolanie proti uzneseniu zo dňa 05. 10. 2006.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 7. novembra 2007 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 9/2006, jeho výzvou zo 7. septembra 2006 a uzneseniami z 5. októbra 2006 a z 11. decembra 2006.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv postupom   krajského   súdu   spočívajúcom   v nesprávnom   vyrubení   doplatku   na   začatie konania (výzva na zaplatenie doplatku zo 7. septembra 2006). Sťažovateľ poukázal najmä na   to,   že   z predmetnej   výzvy   nie   je   zrejmé,   podľa   ktorej   položky   sadzobníka   súdnych poplatkov mu bol krajským súdom vyrubený doplatok z jeho návrhu v sume 86 257 Sk a akým spôsobom bol krajským súdom ustálený základ na vyrubenie tohto doplatku, ak týmto základom mala byť hodnota predmetu konania.

Podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne postupoval a rozhodol vo veci, keď svojím uznesením konanie zastavil pre nezaplatenie doplatku (uznesenie z 5. októbra 2006) napriek tomu, že sťažovateľ uviedol dôvody, v ktorých videl nesprávnosť vyrubenia doplatku vo svojom odvolaní proti výzve zo 7. septembra 2006, o ktorom krajský súd nerozhodol.

Sťažovateľ v odvolacej lehote proti uzneseniu z 5. októbra 2006 z dôvodu opatrnosti zaplatil doplatok a vo svojom odvolaní proti tomuto uzneseniu túto skutočnosť uviedol ako jeden z odvolacích dôvodov. Ako druhý odvolací dôvod uviedol, že podľa jeho názoru bol doplatok vyrubený nesprávne s poukazom na už uvedené dôvody.

Krajský súd svojím uznesením z 11. decembra 2006 v rámci autoremedúry zrušil uznesenie o zastavení konania z 5. októbra 2006 a svoje rozhodnutie odôvodnil   tým, že v odvolacej lehote bol doplatok sťažovateľom zaplatený. Sťažovateľ namietal nesprávnosť tohto   rozhodnutia   krajského   súdu   z dôvodu,   že   sa   krajský   súd   žiadnym   spôsobom   pri odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nevysporiadal   s jeho   druhým   odvolacím   dôvodom,   a to namietanou nesprávnosťou vyrubeného a následne sťažovateľom len z dôvodu opatrnosti zaplateného doplatku.

Skutočnosť,   že   sa   krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nevysporiadal s odvolacím dôvodom sťažovateľa tým, že mu ďalšia poplatková povinnosť nevznikla za stavu, keď bol tento poplatok sťažovateľom zaplatený, nenasvedčuje nezákonnosti alebo arbitrárnosti   tohto   rozhodnutia   a následnej   možnosti   porušenia   označených   práv sťažovateľa.   Krajský   súd   správnosť   doplatku   súdneho   poplatku,   pokiaľ   bol   zaplatený, nemusel   nevyhnutne   posudzovať   pri   rozhodovaní   o odvolaní   sťažovateľa,   pretože   bol naplnený iný zákonný dôvod na zrušenie rozhodnutia z 5. októbra 2006 o zastavení konania (zaplatenie doplatku). Krajský súd preto svojím uznesením z 11. decembra 2006 rozhodol v súlade   s   §   10   ods.   3   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v platnom   znení   (ďalej   len   „zákon o súdnych poplatkoch“), keď svoje skoršie uznesenie z 5. októbra 2006 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku zrušil z dôvodu jeho zaplatenia v odvolacej lehote. Tieto dôvody rozhodnutia nie sú v rozpore so zákonom, naopak s ním plne korešpondujú.

Ústavný súd napriek uvedenému považuje za potrebné poukázať na to, že z výzvy na zaplatenie   doplatku   súdneho   poplatku   a ďalších   uznesení   krajského   súdu   v súlade s tvrdením sťažovateľa nie je zrejmé, akým spôsobom krajský súd dospel k sume doplatku súdneho poplatku z návrhu v sume 86 257 Sk v spojení s už zaplateným poplatkom v sume 3   000   Sk   (akým   spôsobom   ustálil   hodnotu   predmetu   konania,   a podľa   ktorej   položky sadzobníka súdnych poplatkov ho určil).

Podľa § 11 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa poplatok vráti, ak ho zaplatil ten, kto nebol povinný platiť alebo kto ho zaplatil na základe nesprávneho rozhodnutia súdu. O vrátení   poplatku   rozhodne   i bez   návrhu   súd,   ktorý   bezdôvodne   zaplatený   poplatok prevzal. Podľa § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch ak vydá súd nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu. Podľa § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. Podľa § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch o vrátení poplatku podľa § 11 nemôže súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený; to neplatí, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania, odvolania alebo dovolania späť pred prvým pojednávaním.

V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami nie je možné považovať uznesenie z 11.   decembra   2006   za   konečné   rozhodnutie   o správnosti   vyrubeného   doplatku,   resp. o uplatnenom nároku sťažovateľa na jeho vrátenie. Podľa citovaných ustanovení o nároku sťažovateľa na vrátenie podľa neho nesprávne vyrubeného a ním zaplateného poplatku má krajský súd stále možnosť rozhodnúť. Vzhľadom na to možno podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   a čl.   13   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Cbs 9/2006   výzvou   zo   7.   septembra   2006,   uzneseniami   z 5.   októbra   2006 a z 11. decembra 2006 neboli porušené.

III.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáhal   tiež   toho,   aby   ústavný   súd   zrušil výzvu   zo 7. septembra 2006, uznesenie z 5. októbra 2006 a uznesenie z 11. decembra 2006, vrátil mu zaplatený doplatok súdneho poplatku a priznal mu náhradu trov konania.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať   a   rozhodnúť.   V   tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu.

Keďže   ústavný   súd   nevyslovil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   výzvou a uzneseniami krajského súdu, pri svojom rozhodovaní sa uvedenými návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľ v konaní neuspel, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jeho návrhom na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008