znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 275/05-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 11/03, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 11/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Ct 11/03 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. P. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. P. P. trovy právneho zastúpenia   v   sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jeho právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   do dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 275/05   zo   16. novembra 2005   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 11/03.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností   a zo   súdneho   spisu   okresného súdu sp. zn. 15 Ct 11/03 vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného pred   okresným   súdom,   ktoré   bolo   začaté   ešte   na   základe   ním   Okresnému   súdu   Žilina podanej žaloby o ochranu osobnosti z 29. októbra 2001 proti JUDr. J. Č. (...).

Dňa   13. decembra 2001   podal   sťažovateľ   návrh   na   prikázanie   veci   z   dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III. Dňa 1. augusta 2002 Okresný súd Žilina predložil spis na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Krajskému súdu   v Žiline   (ďalej len   „krajský   súd“),   ktorý   mu spis   vrátil   ako predčasne predložený.   Dňa   30. októbra 2002   bol   opätovne   spis   predložený   za   tým   účelom na rozhodnutie krajskému súdu. Dňa 27. februára 2003 bol spis doručený Okresnému súdu Bratislava III a bola mu pridelená sp. zn. 15 Ct 11/03.

Dňa 5. augusta 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa   8. septembra 2004   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o   určenie   nového   súdneho poplatku, podal návrh na zmenu návrhu a pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania a návrh   na   čiastočné   späťvzatie   žaloby.   Dňa   29. decembra 2004   okresný   súd   pripustil do konania   vstup   žalovaného   v   druhom   rade,   zmenu   žaloby,   v   časti   konanie   zastavil a vyzval žalovaných v prvom a druhom rade, aby sa k veci písomne vyjadrili.

Právny   zástupca   žalovaného   v   prvom   a   druhom   rade   doručil   okresnému   súdu vyjadrenia k žalobe 17. a 24. februára 2005 a ich doplnenia 4. marca 2005.

Dňa   27. októbra 2005   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu,   že   zaplatil   súdny poplatok 2 000 Sk, a žiadal určiť termín pojednávania.

Dňa 29. marca 2006 bol súdny spis predložený ústavnému súdu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa doplnila sťažnosť na základe výzvy ústavného súdu z 29. marca 2006   podaním   z   3. apríla 2006,   v   ktorom   žiadala,   aby   ústavný   súd   priznal sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   z   dôvodu   jeho   nečinnosti   260 000 Sk   (pôvodne žiadala iba 150 000 Sk).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. Od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 sa sudca spravodajca Ján Auxt stal členom   II.   senátu   ústavného súdu   a veci,   v ktorých   je sudcom   spravodajcom   Ján Auxt, prerokúva II. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa   ktorého akonáhle sa   konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je sťažovateľom uplatnený nárok na ochranu osobnosti. Takéto konanie nie je možné hodnotiť   ako   zložité,   pretože   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   praxe   všeobecných súdov (IV. ÚS 66/04). Ústavný súd konštatuje, že do dňa predloženia spisu okresný súd vo veci nevykonal ani jedno relevantné pojednávanie, ani žiadny dôkazný prostriedok, teda k hodnoteniu skutkovej a právnej zložitosti vôbec nepristúpil. Prípadná skutková a právna zložitosť nemohla mať teda vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania. Povaha prejednávanej veci (ochrana osobnosti) si pritom vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.

I   keď   sťažovateľ   po   výzve   okresného   súdu   nezaplatil   súdny   poplatok,   čím si nesplnil poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov, ktorá mu vznikla v zmysle citovaného ustanovenia podaním žaloby, táto skutočnosť nemala podstatný vplyv na spomalenie konania, pretože do dňa doručenia spisu   ústavnému   súdu   sa   okresný   súd   tým,   či   súdny   poplatok   bol   zaplatený,   vôbec nezaoberal.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že správanie sťažovateľa nemalo vplyv na spomalenie konania a zásadným spôsobom neovplyvnilo jeho doterajšiu dĺžku.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   z obsahu   predloženého   spisu   zistil,   že   okresný   súd   (okrem   výziev z 5. augusta 2004 a 29. decembra 2004 na zaplatenie súdneho poplatku a doručenia návrhov na vyjadrenie   žalovaným)   vo   veci   nevykonal žiadny   úkon   (pojednávanie,   dokazovanie) smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa,   a preto   ústavný   súd   konštatuje, že v podstate   celé   napadnuté   konanie   je   od   27. februára 2003,   keď   bola   vec   prikázaná okresnému   súdu,   až   do   prejednania   sťažnosti   ústavným   súdom   (apríl   2006)   poznačené nečinnosťou okresného súdu.

Ústavný súd zastáva názor, že povinnosťou okresného súdu bolo pristupovať v tejto veci   so   zvýšenou   starostlivosťou   nielen   preto,   že   konanie   začalo   ešte   v   júni   2001, ale aj s ohľadom na predmet konania, ktorým je ochrana osobnosti sťažovateľa. Výsledok konania v takomto prípade má osobitný význam pre sťažovateľa, pretože sa priamo dotýka jeho osobného statusu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 11/03 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom   na   výrok   o porušení   základného   práva   sťažovateľa,   ako   aj   na   to, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal zároveň okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 11/03 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“.

Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   260 000 Sk,   ktoré   odôvodnil   najmä pretrvávajúcim   dlhodobým   pocitom   neistoty a v tejto   súvislosti   tiež   poukázal   na   to,   že   v konaní   o ochranu   osobnosti   každý   právny prostriedok nápravy plynutím času stráca na svojej účinnosti. Navrhol, aby ústavný súd pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) proti Taliansku, napr. „Zullo proti Taliansku, Cocchiarella proti Taliansku, Apicella proti Taliansku (...)“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pokiaľ   sťažovateľ   poukázal   na   uvedené   rozhodnutia   ESĽP   (najmä   na   výšku priznávaného   finančného   zadosťučinenia)   a   na   okolnosť,   že   táto   sa   priznáva „za   rok konania, nie za rok prieťahu“, ústavný súd poznamenáva, že v súlade so svojou doterajšou judikačnou praxou (ktorá vychádza aj z kritérií stanovených ESĽP) dôsledne skúma všetky okolnosti porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom kritériá stanovené ESĽP nepreberá formálne, ale materiálne, teda okrem základných   kritérií   (zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania,   postup   súdu   a význam konania   pre   sťažovateľa)   prihliada   aj   na   reálne   možnosti   národného   hospodárstva Slovenskej republiky (napr. v danom prípade na to, že priemerná mesačná mzda v roku 2005 bola v Slovenskej republike cca 400 EUR; oproti tomu v Talianskej republike cca 2 000 EUR).

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 15 Ct 11/03,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (skutočný   začiatok súdneho konania), ako aj skutočnosť, že predmetom sporu je konanie týkajúce sa osobného statusu   sťažovateľa,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk   za   primerané finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde.   Sťažovateľom požadovanú výšku finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. T. P.Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   uplatnila   nárok   na   náhradu   trov   konania   v   sume 8 180 Sk za tri úkony právnej služby a trikrát režijný paušál. Ústavný súd jej priznal len účelne vynaložené trovy, za ktoré považoval dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti),   každý   vo   výške   2 501 Sk,   a   k   tomu   dvakrát režijný paušál   150 Sk,   ktorých   výšku   určil   podľa   kritérií   platných   pre   úhradu   trov konania v roku   2005   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a nie tak ako to sťažovateľ navrhol v podaní z 3. apríla 2006.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 5 302 Sk je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2006