znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 274/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť T. H., zastúpeného advokátkou   JUDr.   Ivetou   Kalinovou, Cukrová 14,   Bratislava, ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl. 19 ods.   2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7 P 41/2013-42 z 11. júna 2013 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 6 CoP 70/2013-52 zo 14. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2013 doručená sťažnosť T. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na ochranu   rodičovstva   podľa   čl.   41 ods.   1 ústavy   a na starostlivosť   o deti   a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   aj   „dohovor“)   a   práva   na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 7 P 41/2013-42   z   11.   júna   2013   a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoP 70/2013-52 z 23. augusta 2013.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že «... je otcom maloletých detí T. H., nar... v... a J. H., nar... v..., obaja štátni občania Nórskeho kráľovstva a občania Slovenskej republiky (ďalej len deti H.). Rodičia maloletých detí uzavreli manželstvo dňa 5. 2. 2000 v Nórsku. Manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené   rozhodnutím   Krajského   úradu   v   Nordlande,   Nórske   kráľovstvo,   o   povolení rozvodu dňa 1. 2. 2007.

Dňa 8. 7. 2005 matka detí neoprávnene a bez vedomia otca odviezla maloletého T. a J. na územie Slovenska. Konanie vo veci nariadenia návratu maloletých detí do Nórskeho kráľovstva podľa ustanovení Dohovoru č. 119/2001 Z. z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných   únosov   detí   vedenom   na   Okresnom   súde   v Liptovskom   Mikuláši   bolo právoplatne ukončené tak, že súd návrat maloletých detí nenariadil. Uznesenie Okresného súdu   v   Liptovskom   Mikuláši   zo   dňa   21.   11.   2011,   č. k. 6 P/18/2011   nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 12. 2012.

Keďže   podľa   právoplatného   a   dňom   23.   5.   2006   vykonateľného   rozhodnutia nórskeho súdu otec nadobudol právo každodennej starostlivosti o maloleté deti, otec podal na tunajšom   súde   návrh   na   uznanie   tohto   cudzieho   rozhodnutia.   Toto   konanie   bolo ukončené   tak,   že   Okresný   súd   v   Liptovskom   Mikuláši   uznesením   zo   dňa   6.   7. 2012, č. k. 3 P/266/2007, rozsudok nórskeho súdu neuznal. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 27. 12. 2012.

Vzhľadom k tomu, že súd návrat maloletých detí do Nórskeho kráľovstva nenariadil a rozsudok nórskeho súdu o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti otca neuznal, v súčasnosti nie je upravený styk otca so svojimi maloletými deťmi. Maloleté deti bývajú pravdepodobne u svojej matky v L.

Návrhom zo dňa 31. 5. 2013, doručenom súdu dňa 10. 6. 2013 sťažovateľ podal na Okresnom   súde   Liptovský   Mikuláš   návrh   na   úpravu   styku   otca   s   maloletými   deťmi a návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   o   úpravu   styku.   Ešte   v   ten   istý   deň   súd ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš za kolízneho opatrovníka. Dňa 11. 6. 2013, teda na druhý deň po doručení návrhu, súd rozhodol o predbežnom opatrení tak, že ho zamietol.

Proti uzneseniu súdu podal sťažovateľ odvolanie dňa 4. 7. 2013... Odvolací   súd   uznesením   zo   dňa   14.   8.   2013,   č.   k.   6   Co/70/2013   uznesenie prvostupňového   súdu   potvrdil,   pričom   v   odôvodnení   len   inými   slovami   zopakoval   to, čo uviedol prvostupňový súd.

... prvostupňový súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že odlúčenie nesignalizuje potrebu   predbežnej   úpravy,   ale   adekvátnej   prípravy   na   styk,   mal   tak   rozhodnúť aj bez návrhu. V tejto súvislosti sťažovateľ považuje konania o starostlivosti o maloletých, ktoré   súd   môže   začať   aj   bez   návrhu,   za   čisto   formálne,   keďže   súdy   takéto   konania bez návrhu   nezačínajú,   a   to   ani   vtedy,   keď   majú   dostatočné   informácie   o   priebehu predchádzajúcich konaní a o správaní sa matky, ktorá od roku 2006 neumožňuje otcovi styk s maloletými deťmi.

Prvostupňový súd v odôvodnení uviedol tiež, že „nariadenie predbežného opatrenia by   predstavovalo   hrozbu   nebezpečenstva   duševnej   ujmy   v   prípade   maloletých, čo je v rozpore so záujmom detí“. Súd nedefinoval, v čom by takáto hrozba mala spočívať, či stretnutie otca so svojimi deťmi je hrozbou. Súdy by sa mali predovšetkým zamyslieť nad tým, či bránenie styku otca s deťmi nie je väčšou hrozbou, na ktorej sa teraz podieľajú aj súdy. Štát tak podporuje vznik syndrómu zavrhnutého rodiča, pričom by štát mal urobiť všetko preto, aby k vzniku tohto syndrómu nedochádzalo. Stretnutie detí so svojim otcom nemôže spôsobiť žiadnu duševnú ujmu ani vtedy, keď sa so svojim otcom dlho nevideli. Pokiaľ dôjde v nejakej rodine k dlhšiemu odlúčeniu jedného rodiča od maloletých detí. napríklad dlhodobým pobytom rodiča v zahraničí z pracovných dôvodov alebo aj pobytom rodiča vo väzení, nie je daný dôvod, aby sa s ním deti nemohli stretnúť ihneď. Styk rodiča s deťmi nespôsobuje zo zásady duševnú ujmu deťom...

Sťažovateľ poukazuje na to, že konanie o návrat maloletých delí do krajiny pôvodu trvalo 7 rokov, a to od decembra 2005 do decembra 2012, pričom bol dvakrát právoplatne nariadený návrat maloletých detí do krajiny pôvodu a dvakrát sa začalo konanie o súdny výkon rozhodnutia, ktoré však bolo zmarené matkou buď tým, že sa s deťmi skrývala alebo rôznymi   podaniami   odďaľovala   výkon   rozhodnutia.   Matka   neumožňovala   sťažovateľovi počas celého konania o návrat maloletých detí do krajiny pôvodu akýkoľvek styk s deťmi. Matka   naďalej   neumožňuje   sťažovateľovi   akýkoľvek   kontakt   s   deťmi.   Sťažovateľ   preto z obavy,   že sa ďalšie   roky   nebude môcť   s deťmi   stýkať,   podal návrh   na   úpravu   styku. Obidvom   súdom   bola   táto   skutočnosť   známa   z   pripojených   spisov   6   P/18/2011 a 3 P/266/2007.

Nenariadenie predbežného opatrenia o úpravu styku znamená „zakonzervovanie“ súčasného   stavu,   kedy   sťažovateľ   nemá   absolútne   žiadnu   možnosť   stýkať   sa   s   deťmi a plynutím času sa odcudzenie rodiča s deťmi prehlbuje.».

V súčasnosti nie je upravený styk sťažovateľa s maloletými deťmi.

Sťažovateľ   namieta,   že   súdy   porušili   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu a na spravodlivé   súdne   konanie   tým,   že   neprijali   opatrenia,   ktoré   by   mu   umožnili   styk s maloletými deťmi. Podľa sťažovateľa mali okresný súd a krajský súd rozhodnúť z úradnej moci   a upraviť   pomery   tak,   aby   zabezpečili   jeho   styk   s maloletými   deťmi.   V sťažnosti uvádza: „Prvostupňový a odvolací súd si zjednodušili svoju úlohu v konaní o starostlivosti o maloleté   deti   a inštitút   konania,   ktoré   môže   začať   aj   bez   návrhu,   berú   len   formálne. V tomto konaní súdy nevyvinuli žiadnu iniciatívu, aby našli riešenie na umožnenie styku sťažovateľa s maloletými deťmi.“

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, základného práva na ochranu rodičovstva a na   starostlivosť   o deti   a ich   výchovu,   ako   aj   práva   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života sťažovateľ uvádza:

„Nariadením predbežného opatrenia mohol okresný súd eliminovať dopad odlúčenia maloletých detí od svojho otca. Súdy sú povinné dbať a z úradnej povinnosti zabezpečiť, aby odlúčený rodič nestratil so svojimi deťmi kontakt... Súdy neprijali žiadne opatrenia asistenčnej   alebo   mediačnej   povahy   alebo   opatrenia   v podobe   výchovného   dohľadu, aby sťažovateľovi umožnili vzťahy s jeho deťmi obnoviť... Na základe týchto skutočností je sťažovateľ toho názoru, že právo na rešpektovanie rodinného života sťažovateľa nebolo chránené   účinným   spôsobom,   ako   to   vyžaduje   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Liptovský Mikuláš zo dňa 11. 6. 2013, č. k. 7 P/41/2013-42, a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 8. 2013, č. k. 6 CoP/70/2013-52, porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného   života   podľa   článku   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na rešpektovanie   svojho   súkromného   a   rodinného   života   podľa   článku   8   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 11. 6. 2013, č. k. 7 P/41/2013-42, a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 8. 2013, č. k. 6 CoP/70-2013-52, porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. 8. 2013, č. k. 6 CoP/70/2013-52 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000, €.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 € na účet advokátky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, čl.   41   ods.   1   a 4   a   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   8 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 7 P 41/2013-42 z 11. júna 2013

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa, riadny opravný   prostriedok,   ktorý   aj   využil.   Príslušným   súdom   na   poskytnutie   ochrany proti namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   a preto   sťažnosť   z tohto   dôvodu   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, čl.   41   ods.   1   a 4   a   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   8 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 CoP 70/2013-52 zo 14. augusta 2013

Podstatou namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa   dohovoru   v tejto   časti   sťažnosti   je nesúhlas sťažovateľa   s rozhodnutím   krajského súdu.   Podľa   sťažovateľa   boli   splnené   podmienky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia dočasne   upravujúceho   jeho   styk   s maloletými   synmi,   pretože   v návrhu   osvedčil nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov   (II.   ÚS   193/2010).   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových   a   na   nich   založených   právnych   záverov   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Z   hľadiska   predmetu   napadnutého   konania   a rozhodnutia   ústavný   súd   poukazuje aj na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   posudzovanie   podmienok   na   vydanie   predbežného opatrenia   je   predovšetkým   vecou   všeobecných   súdov   (čl.   142   ústavy).   Ústavný   súd pristupuje k preskúmavaniu sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv predbežným opatrením, zdržanlivo,   vychádzajúc z právneho názoru, podľa   ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné   opatrenia,   a   to   nielen   preto,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   v   rámci   sústavy všeobecných   súdov,   ale aj preto,   že ide   o také súdne rozhodnutia,   ktorými   sa   do   práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia pristupuje len za celkom výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   týchto   rozhodnutí   iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 136/2014). Ústavný súd v zásade   posudzuje,   či   napadnuté   rozhodnutie   nie   je   arbitrárne   a zjavne   neodôvodnené. Zohľadňuje pritom, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov   konania,   pričom   je   povinný   poskytnúť   ochranu   tomu,   kto   sa   vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje.

Sťažovateľ   podal   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   súčasne   s podaním návrhu na úpravu jeho styku s maloletými deťmi. Potrebu dočasnej úpravy pomerov rodičov k maloletým deťom odôvodnil tým, že matka mu dlhodobo neumožňuje žiadny styk s jeho deťmi a plynutím času hrozí bezprostredné nebezpečenstvo úplného odcudzenia detí voči otcovi. Žiadal, aby okresný súd predbežným nariadením rozhodol, že je oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi:

- počas letných prázdnin v roku 2013 od 9.00 h 1. augusta do 19.00 h 31. augusta;

- počas   vianočných   prázdnin   v roku   2013   od   9.00   h   20.   decembra   do   19.00   h 27. decembra;

- počas   jarných   školských   prázdnin   v roku   2014   od   9.00   h   v sobotu pred prázdninovým týždňom do 19.00 h v nedeľu prázdninového týždňa a

- počas   Veľkej   noci   v roku   2014   od   9.00   h   vo   štvrtok   do   19.00   h   v utorok nasledujúceho týždňa.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu postupoval v súlade   s požiadavkou   komplexného   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných   súdov (tak prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09), a preto prihliadal aj na obsah uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré krajský súd potvrdil napadnutým uznesením.

Okresný   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   o zamietnutí   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia   tým,   že nebol   naplnený primárny predpoklad predbežnej   úpravy pomerov sťažovateľa ako otca a maloletých detí, pretože z návrhu sťažovateľa nevyplývali žiadne skutočnosti osvedčujúce nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, pre ktorú by bolo potrebné upraviť styk otca s maloletými deťmi predbežným opatrením. Okresný súd uviedol,   že   účelom   predbežného   opatrenia   nie   je   umožniť   zachovanie   vzťahu   detí k obidvom   rodičom,   pretože   predbežné   opatrenie   neslúži   na   nadväzovanie   kontaktov v prípade   dlhodobého   odlúčenia   rodiča   a dieťaťa,   odlúčenie   nesignalizuje   potrebu predbežnej úpravy, ale adekvátnej prípravy na styk, s čím súvisí nutnosť optimálnej úpravy styku v najlepšom záujme maloletých detí ako hlavného kritéria pre rozhodnutie. Okresný súd   ďalej   uviedol,   že   až   po   vykonaní   dokazovania   vrátane   výsluchov   maloletých   detí a znaleckého   dokazovania   bude   možné   posúdiť   úpravu   styku   v najlepšom   záujme maloletých detí. Okresný súd dospel k záveru, že vzhľadom na faktický stav odcudzenia otca   a maloletých   detí   by   nariadenie   predbežného   opatrenia   predstavovalo   hrozbu nebezpečenstva   duševnej   ujmy   maloletých   detí.   Konštatoval,   že   nebolo   osvedčené, že ochrana zdravia maloletých vyžaduje zásah do aktuálneho stavu vzhľadom na zmeny v osobnostnom vývine detí. Okresný súd v závere uviedol, že cieľom predbežnej úpravy pomerov je eliminovať negatívne následky na psychickom vývoji detí a v danom prípade by ich predbežná úprava mohla vyvolať.

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že okresný súd zistil skutkový stav v rozsahu   potrebnom   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností,   na   základe   ktorých   dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, okrem aplikácie § 76 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože ide o návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. f) OSP.

Krajský súd dospel k rovnakým záverom ako okresný súd, keď konštatoval, že došlo k odcudzeniu otca a maloletých detí v dôsledku ich niekoľkoročného ovplyvňovania matkou a vzhľadom na tento stav by nariadenie predbežného opatrenia o úprave styku sťažovateľa s maloletými deťmi predstavovalo hrozbu nebezpečenstva duševnej ujmy maloletých detí, čo   je   v rozpore   s ich   právom   chránenými   záujmami.   Krajský   súd   nevylúčil   možnosť nariadenia predbežného opatrenia v určitom štádiu konania. Poukázal pritom na potrebu vykonať   dokazovanie   výsluchom   maloletých   detí   a   znalecké   dokazovanie.   Krajský   súd zdôraznil, že matka nemôže brániť otcovi v styku s deťmi, ale musí vytvárať podmienky na ich   postupné   zblíženie.   Vzhľadom   na   daný   stav   však   dospel   k záveru,   že   aktuálne je potrebné,   aby   maloleté   deti   mali   vytvorené   prostredie,   ktoré   im   zabezpečuje   istotu a bezpečie   bez   traumatizujúcich   zážitkov   spôsobených   predčasne   vydaným   predbežným opatrením.

Ústavný   súd   v prvom   rade   zdôrazňuje,   že   nie   je   jeho   úlohou   nahrádzať   činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového stavu, jeho hodnotení a právnom posúdení. V tejto veci   nie   je spor   o tom, či   krajský   súd vychádzal pri   rozhodovaní   zo   správnych skutkových zistení. Krajský súd na základe sťažovateľom uvádzaných skutočností v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, v návrhu vo veci samej (o úpravu styku) a výsledkov dokazovania v predchádzajúcich súvisiacich konaniach (konanie o návrat maloletých detí a o uznanie   rozhodnutia   nórskeho   súdu)   konštatoval,   že   bolo   preukázané,   že   sťažovateľ nemá možnosť stretávať sa so svojimi maloletými deťmi, tento stav je dlhodobý, stretávanie neumožňuje   matka   a v dôsledku   toho   maloleté   deti   nemajú   pozitívne   citové   väzby k sťažovateľovi, nezačleňujú ho do   svojho života   a odmietajú kontakt   s ním. Sťažovateľ namieta,   že   krajský   súd   nesprávne   právne   posúdil   skutkový   stav   a   podľa   jeho   názoru krajský súd zamietnutím návrhu na dočasnú úpravu styku s maloletými deťmi v podstate rezignoval   na   možnosť   zmeny   faktického   stavu,   ktorý   si   v záujme   ochrany   jeho   práv, naopak, vyžadoval zásah súdu z úradnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd komplexne posúdil daný skutkový stav podľa   noriem   Občianskeho   súdneho   poriadku   regulujúcich   podmienky   dočasnej   úpravy pomerov   vo   veci   starostlivosti   o maloletých,   majúc   na   zreteli   nielen   zákonnú   úpravu rodinnoprávnych   vzťahov,   ale aj záruky   poskytované   prostredníctvom   medzinárodných zmlúv v oblasti ľudských práv (Dohovor o právach dieťaťa a Dohovor o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd).   Krajský   súd   akcentoval   možnosť   zmeny   rozhodnutia, resp. nariadenia   predbežného   opatrenia   v priebehu   konania   v závislosti   od   priebežných výsledkov   dokazovania,   ktoré   sú nevyhnuté   pre   voľbu   najvhodnejšej   úpravy   styku zohľadňujúcej   špecifické   okolnosti   úpravy   styku   sťažovateľa   s maloletými   deťmi v dôsledku   vzdialenosti,   možnosti   vzájomnej   komunikácie   a výsledku   negatívneho ovplyvňovania   maloletých   detí   zo strany   matky.   Krajský   súd   tak   svoje   rozhodnutie odôvodnil logickými úvahami, ktoré svojou podstatou nesmerujú k vylúčeniu sťažovateľa zo života jeho detí, ako to vníma sťažovateľ, ale k vydaniu rozhodnutia, ktorého účinky budú v záujme obnovy ich vzájomných väzieb.

Ústavný súd dospel k záveru, že dôvody, na ktorých je založené napadnuté uznesenie krajského   súdu,   nie   sú   v rozpore   s   požiadavkami   vyplývajúcimi   z úpravy   predbežného opatrenia podľa § 102 OSP (v spojení s § 74 a nasl. OSP). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že relevantným faktorom pri hodnotení podmienok dočasnej úpravy pomerov je tiež dĺžka konania o úpravu styku, na čo poukazuje aj sťažovateľ. Napadnuté uznesenie kladie   dôraz   na   preventívnu   ochranu   záujmu   maloletých   detí   na   ich   zdravom   vývoji na úkor ochrany   výkonu   rodičovských   práv   sťažovateľa,   čo,   vychádzajúc   z konkrétneho skutkového   stavu   v danom   štádiu   konania,   možno   akceptovať.   Predlžovanie   konania, a teda odďaľovanie úpravy styku sťažovateľa a jeho maloletých detí bez prijatia opatrení smerujúcich   k príprave   podmienok   na   obnovu   ich   vzájomných   kontaktov   (na   ktoré poukazuje krajský súd) v priebehu tohto konania by však v budúcnosti mohlo spochybniť deklarovaný   dôraz   na   ochranu   záujmu   maloletých   detí.   Vzhľadom   na   súčasné   podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a návrhu vo veci samej a pri zohľadnení krátkej doby,   ktorá   uplynula   do   vydania   právoplatného   rozhodnutia   o návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   nebol   pri   posúdení   napadnutého   rozhodnutia   uvedený   argument relevantný.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu nie je arbitrárny,   krajský   súd   ho   primeraným   spôsobom   odôvodnil,   nie   je   preto   zjavne neodôvodnený a je tak ústavne udržateľný. Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu poskytuje dostatočný podklad pre jeho potvrdzujúci výrok.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014