znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 274/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., nar..., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave sp. zn. 5 To 109/2009 z 13. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013 doručená   sťažnosť   D.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 109/2009 z 13. decembra 2012.

Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 24/2008 z 28. januára 2009 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu neodvedenia dane a poisteného podľa § 148a ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   trestného   činu   neodvedenia   dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 3 Trestného zákona a pokračujúceho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 4 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov, na výkon ktorého bol zaradený do   prvej   nápravnovýchovnej   skupiny,   trest   zákazu   činnosti   vykonávať   podnikateľskú činnosť a akúkoľvek činnosť spojenú s hmotnou zodpovednosťou na dobu sedem rokov, peňažný trest vo výmere 60 000 € a pre prípad jeho zmarenia náhradný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal.

Krajský   súd   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   odvolanie   sťažovateľa   zamietol. Proti   tomuto   uzneseniu,   ako   aj   postupu   a   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku a súčasne podal aj podnet ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky na podanie dovolania podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   všeobecné   súdy   dopustili   svojvôle   pri   hodnotení vykonaného dokazovania, nebrali do úvahy, že nebol vo všetkých obdobiach jednotlivých skutkov kladených mu za vinu štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti, ktorá mala žiadať o vrátenie nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty na základe fiktívnych daňových dokladov, nebrali do úvahy výpovede svedkov, ktoré svedčili v jeho prospech, ani jeho obhajobu, v dôsledku čoho sú skutkové závery všeobecných súdov arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tak porušujúce jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na tvrdenie o nesprávnom zistení skutkového stavu   sťažovateľ   namieta   aj   nesprávne   právne   posúdenie   skutku   ako   trestného   činu a nesprávnu aplikáciu iných hmotnoprávnych ustanovení, v dôsledku čoho mu bol uložený neprimerane prísny trest.

Krajský súd sa podľa sťažovateľa dopustil porušenia označených práv aj tým, že v odvolacom konaní neodstránil namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a svoje skutkové zistenia a právne závery dostatočne neodôvodnil.

Sťažovateľ poukazuje v súvislosti s namietaným porušením práv aj na porušenie ústavnoprávnej zásady predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keď uviedol, že krajský súd „vo svojom ďalšom rozhodnutí v obdobnej veci na základe takmer identických skutkových zistení rozhodol diametrálne odlišným spôsobom. Teda aplikoval taký postup, ktorý rovnaké alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom,   pričom   ho   nemožno   objektívne a rozumne odôvodniť“. Sťažovateľ konkrétne poukazuje na trestnú vec Ing. M. B., ktorý v konaní vedenom proti nemu vystupoval ako svedok, a na to, že ich trestné veci skutkovo úzko súviseli.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, pretože „k uloženiu trestu odňatia slobody došlo na základe rozhodnutia, ktoré hrubo porušuje sťažovateľove uvedené základné ľudské práva a slobody“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom,   že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 109/2009 z 13. decembra 2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ žiada tiež o priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ktorá sa týka postupu a uznesenia krajského súdu, vyplýva, že jej podstatou je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu uvedeným v napadnutom uznesení (o uznaní viny a uložení trestu).

Sťažovateľ   uviedol,   že   podal   dovolanie   a   sťažnosť   ústavnému   súdu   podal z opatrnosti,   aby   nedošlo   k   uplynutiu   lehoty   na   jej   podanie   v   prípade   rozhodnutia dovolacieho súdu o neprípustnosti jeho dovolania.

Podaním   dovolania   sťažovateľ   využil   opravný   prostriedok,   ktorý   mu   účinne poskytuje Trestný poriadok (§ 368 a nasl.). V čase rozhodovania ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní sťažovateľa nerozhodol.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, neznamená samotné podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo slobody a nebol s ich uplatnením úspešný, môže sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenie tohto základného práva alebo slobody na ústavnom súde. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od   súdnej   ochrany   poskytovanej   všeobecnými   súdmi   k   súdnej   ochrane,   na   ktorú   je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomoci.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013