znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 274/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Európskeho súdu pre ľudské práva pri prerokúvaní jeho sťažnosti proti Slovenskej republike z 21. júla 2009 zaregistrovanej pod č. 44512/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011 doručená   sťažnosť J.   Š. (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (ďalej   len „ESĽP“) pri   prerokúvaní   jeho   sťažnosti   proti   Slovenskej   republike   z 21.   júla   2009 zaregistrovanej pod č. 44512/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   zaslal 21.   júla   2009   ESĽP   sťažnosť   pre porušenie jeho práv garantovaných dohovorom. Vyrozumením z 2. septembra 2009 ESĽP potvrdil sťažovateľovi doručenie sťažnosti a zároveň mu oznámil, že ju zaregistroval pod č. 44512/09.   Prípisom   ESĽP   doručeným   sťažovateľovi   26.   apríla   2010   bol   sťažovateľ informovaný, že vyhovuje jeho žiadosti o spojenie súvisiacich vecí, ktoré sú u neho vedené pod č. 61193/09 a č. 61232/09, a „že tieto budú ESĽP preskúmané súčasne“. Sťažovateľ ďalej   uviedol, že   „ku   dňu   doručenia   tejto   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   ESĽP rozhodnuté   ani   len   o   (ne)prijateľnosti   podaných   sťažností   v zmysle   IV.   kapitoly Rokovacieho poriadku pre ESĽP“.

Pretože ESĽP podľa názoru sťažovateľa „v danej veci nekoná v súlade s garanciami zakotvenými   v dohovore   ako   aj   s vlastnou   judikatúrou   v zmysle   čl. 6   ods. 1   dohovoru k právu na prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej lehote,   ktoré je rovnako záväzné aj pre konania, resp. činnosti, ako postup pred ESĽP, dovolím si toto namietať v konaní pred   Ústavným   súdom   SR   s prihliadnutím   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   napadnutého konania, resp. nekonania“.

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu na prerokovanie tejto sťažnosti, sťažovateľ vychádza „najmä   z ústavného   zákazu   odmietnutia   spravodlivosti   (denagatio   iustitiae) a princípu   subsidiarity   k rokovaciemu   poriadku   ESĽP,   v ktorom   absentuje   akýkoľvek inštitút, resp. prostriedok nápravy, ktorý by mohol a musel sťažovateľ vyčerpať (využiť) pred podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR, a rovnako tak sťažovateľ vychádza z analógie právneho   názoru   vysloveného   Najvyšším   súdom   SR   v uznesení   sp. zn.   3 Sžnč 7/2010 z 18. 2. 2011, ktorý treba z procesného hľadiska považovať za správny in genere“.Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„1. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety Ústavy SR sa vyslovuje, že Európsky súd pre ľudské práva protiústavným postupom v konaní o sťažnosti (application) proti Slovenskej republike vedenom pod č. 44512/09 Š. vs. Slovensko porušil sťažovateľovi základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej iba „dohovor“).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety Ústavy SR sa prikazuje Európskemu súdu pre ľudské práva v konaní o sťažnosti (application) proti Slovenskej republike vedenom pod č. 44512/09 Š. vs. Slovensko konať bez zbytočných prieťahov podľa a v primeranej lehote a súčasne   sa   mu   zakazuje   pokračovať   v porušovaní   vyššie   označených   namietaných a porušených práv.

3. Podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR sa sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie   ako   nemajetková   a morálna   ujma   vo   výške   2 000   Eur   spolu   s úrokom z omeškania v úrokovej sadzbe podľa § 3 ods. 1 a 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. odo dňa uplynutia lehoty na plnenie podľa tohto rozhodnutia (nálezu) do zaplatenia, ktoré je   povinný   vyplatiť   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v lehote   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti (doručenia) tohto rozhodnutia (nálezu) k rukám sťažovateľa.

4. Európsky súd pre ľudské práva sa zaväzuje k náhrade všetkých trov konania.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri výkone svojich kompetencií musí ústavný súd rešpektovať jeden zo základných princípov právneho štátu zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Právomoci ústavného súdu sú taxatívnym spôsobom ustanovené v čl. 125 až čl. 129 a čl. 136 ústavy, z čoho vyplýva, že ústavný súd môže konať a rozhodovať len o takých návrhoch   na   začatie   konania,   ktoré   smerujú   k   uplatneniu   jeho   ústavou   vymedzených právomocí.

Jednou   z podstatných   obsahových   náležitostí   sťažnosti   podľa   § 20   zákona o ústavnom súde je sťažovateľom identifikovaný subjekt (odporca), teda ten, proti komu sťažnosť smeruje. Sťažovateľ musí v sťažnosti presne označiť orgán verejnej moci, ktorý podľa jeho tvrdenia porušil jeho základné práva alebo slobodu, pričom môže ísť výlučne o orgán   verejnej   moci   Slovenskej   republiky.   Sťažnosť   v danej   veci   však   smeruje   proti postupu ESĽP, ktorý bol zriadený v zmysle hlavy II čl. 19 Protokolu č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na zabezpečenie plnenia záväzkov prijatých Vysokými zmluvnými stranami v tomto dohovore a v jeho protokoloch ako medzinárodný súd sídliaci v Štrasburgu.

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   možno   podať   výlučne   proti   rozhodnutiam, opatreniam alebo iným zásahom, ktorými boli porušené základné práva alebo slobody, ktoré sa zaručujú na území Slovenskej republiky (čl. 12 ods. 2 prvej vety ústavy). Ústavný súd so zreteľom na uvedené konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa nespadá pod žiaden z prípadov, v ktorých by bol ústavný súd v zmysle uvedených článkov ústavy oprávnený rozhodovať, a preto sa touto sťažnosťou s ohľadom na právomoci dané mu ústavou nie je oprávnený zaoberať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011