znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 274/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   M.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   pobočka   B.,   č. 400-2088-5160/2003   z 29.   júla   2003 rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C 559/04 z 8. septembra 2006, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 533/06 z 13. novembra 2007, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 5/2009 z 26. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2009 doručená sťažnosť Mgr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 400-2088-5160/2003   z 29.   júla   2003   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 8 C 559/04   z 8.   septembra   2006   (ďalej   len   „zamietajúci   rozsudok   okresného   súdu z 8. septembra 2006“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   5 Co 533/06   z 13.   novembra   2007   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu z 13. novembra 2007“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 5/2009 z 26. marca 2009 (ďalej len „zastavujúce uznesenie najvyššieho súdu z 26. marca 2009“).

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], a to jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením. Ústavný súd poukazuje na   to,   že   petit   sťažnosti   (i   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   má   právnické vzdelanie) v takej podobe ako ho formuloval sťažovateľ, nie je dostatočne určitý, pretože nekonkretizoval   namietané   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   označením konkrétneho článku ústavy, prípadne kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy. Z odôvodnenia sťažnosti však ústavnému súdu bolo zrejmé, že sťažovateľ mal na mysli základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, konkrétne právo na spravodlivé súdne konanie, a základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, konkrétne právo na verejné prerokovanie veci, ako aj základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ okrem iného uviedol:«Dňa 19. 7. 2002 som utrpel pri návrate zo služobnej cesty za volantom služobného motorového   vozidla   náhlu   cievnu   mozgovú   príhodu,   ktorá   bola   zamestnávateľom Ministerstvom   vnútra   SR,   Sociálnou   poisťovňou   i   Národným   inšpektorátom   práce vyhodnotená ako pracovný úraz...

Na   základe   skutočnosti,   že   sa   jednalo   o   pracovný   úraz,   mi   Sociálna   poisťovňa doplácala od 1. 8. 2002 do 31. 7. 2003 rozdiel medzi dávkami nemocenského poistenia a výškou priem. mesačnej mzdy...

Dňa 29. 7. 2003 som bol predvolaný na tzv. „posudkovú komisiu“, ktorá rozhodla Rozhodnutím   č. 400-2088-5106/2003   z   29.   7.   2003,   že   som   invalidný,   nakoľko:   „pre dlhodobo   nepriaznivý   zdravotný   stav   nie   je   schopný   vykonávať   akékoľvek   sústavné zamestnanie“.

Proti   Rozhodnutiu   som   sa   neodvolal,   nakoľko   plne   korešpondovalo   s   posudkami odborných lekárov, v ktorých sa konštatuje: „Z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu nie je schopný trvalej zárobkovej činnosti.“...

Nakoľko   v   Rozhodnutí   nebola   zmienka   o   tom,   že   môj   invalidný   dôchodok   je v príčinnej   súvislosti   s mojím pracovným   úrazom,   obrátil   som   sa asi   v   priebehu   5   dní po obdržaní   rozhodnutia   na   posudkovú   lekárku...   so   žiadosťou   o informáciu,   prečo   na Rozhodnutí nie je zmienka o príčinnej súvislosti s pracovným úrazom. Na to mi dotyčná povedala -,,to sa tam nepíše...“.

Po tejto informácii som sa písomne obrátil na zamestnávateľa MV SR so žiadosťou náhrady   za   stratu   na   zárobku.   Nakoľko   odpoveď   dlho   nechodila,   telefonicky   som   ju urgoval, pričom ma pracovníčka MV SR odkázala na Sociálnu poisťovňu, ktorá tieto platby vybavuje.   Písomne   som   sa   obrátil   na   odbor   úrazového   poistenia   Sociálnej   poisťovne so žiadosťou o vyplácanie náhrady za stratu na zárobku z titulu pracovného úrazu. Listom č. 300-153-1628/2003 z 13. januára 2004 mi bolo oznámené, že: „Nakoľko vo Vašom prípade (na základe Rozhodnutia PK SZ Soc. poisťovne pobočka B.) invalidita (resp. vyplácaný dôchodok) nebola priznaná v súvislosti so vzniknutým pracovným úrazom z 19. 7. 2002.

MUDr...   ma   vedome   oklamala,   keď   mi   oznámila,   že   do   Rozhodnutia   sa   nepíše príčinná súvislosť invalidity s pracovným úrazom a preto som sa neodvolal. Po liste od Soc. poisťovne   zo   dňa   13.   1.   2004   však   na   odvolanie   bolo   neskoro!!!   Podvodníčka,   tzv. posudková lekárka Sociálnej poisťovne ma pripravila o dávku straty na zárobku - niekoľko tisíc eur. Nedal som úplatok - nemám nárok!!!

Tzv. posudková lekárka... hrubo porušila ust § 71 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. o Soc. poistení, ktorý konštatuje:

„Pokles   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   sa   posudzuje   na   základe: Lekárskych správ a údajov zo zdravotnej dokumentácie a zhodnotenia liečby s určením diagnostického záveru stabilizácie ochorenia, jeho ďalšieho vývoja a liečby.

Zo záverov „posudkovej komisie“ vyplýva, že menovaná hrubo porušila zákon, keď svojvoľne,   nemajúc   pritom   adekvátnu   atestáciu   (neurológia,   príp.   psychológia)   zmenila posudky odborných lekárov!!!»

Sťažovateľ   taktiež   poukázal   na «judikát   -   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR č. 1 So 109/2003 z 24. 9. 2003, v ktorom sa konštatuje:

„Posudok   posudkovej   komisie   Sociálneho   zabezpečenia   má   v   konaní   o   priznaní alebo   odňatí   dávky   podmienenej   dlhodobým   nepriaznivým   zdravotným   stavom   rovnakú právnu hodnotu ako znalecký posudok vypracovaný súdnym znalcom“.

Takto by teda mala vyzerať jurisdikcia demokratického štátu? V   praxi   by   teda   trestní   sudcovia   mali   podliehať   a   byť   platení   Generálnou prokuratúrou?! Zásadnou chybou takéhoto judikátu je:

1) tzv. posudková komisia je v praxi jeden lekár (vo väčšine prípadov bez adekvátnej atestácie) a sekretárka. V praxi by to muselo vyzerať tak, že na zlomeniny bude odborným posudkovým lekárom chirurg, na srdcové vady kardiológ, na poškodenia mozgu neurológ, príp.   neurochirurg,   resp.   na   následky   poranení   mozgu   psychológ,   príp.   psychiater. Predmetný   judikát   paškvil   dovoľuje   napr.   posudkárovi   internistovi   meniť   odborné stanoviská neurológa alebo kardiológa?! A takéhoto, ako v danom prípade podvodníka dať na úroveň súdneho znalca?! Čo je i konkrétny prípad.

2)   Základom   súdnych   znalcov   je   nezávislosť.   Ako   môže   byť   lekár,   zamestnanec Sociálnej poisťovne existenčne a finančne závislý od zamestnávateľa platom, odmenami a v neposlednej   miere   i   postupom   mať   v   odbornom   posúdení   váhu   súdneho   znalca?!!! Za znižovanie nákladov Soc. poisťovne, teda menej invalidných dôchodcov z titulu prac. úrazu dostávajú lekári (nie malé) odmeny... Sociálna poisťovňa má finančné problémy, a takáto činnosť tzv. posudkových lekárov je v zásade vítaná...

3) Zo Zákonníka práce, ktorý platí i pre posudkových lekárov Sociálnej poisťovne, vyplýva   i to,   akú   škodu   musí   uhradiť   zamestnanec.   Od   posudkových   lekárov   možno vyžadovať náhradu škody do výšky 3 mesačných platov. A čo zvyšok? To zaplatí štát, resp. občania?

4) Znalci, tlmočníci, advokáti, t. j. osoby, ktoré vykonávajú činnosti spojené s ich osobou   i majetkom,   musia   mať   osobitné   poistky   zodpovednosti   za   škody.   Platia   si   ich i lekári Sociálnej poisťovne?»

Sťažovateľ ďalej k meritu veci uviedol:«Nakoľko som nemal iné východisko a na žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty mi Sociálna   poisťovňa   ani   neodpovedala,   dňa   23.   7.   2004   som   podal   na   KS   v Bratislave žalobný návrh - určovaciu žalobu o určenie, že moja invalidita je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom z 19. 7. 2002. Krajský súd moju žalobu z titulu príslušnosti odstúpil OS Bratislava I.

V petite žaloby žiadam o rozhodnutie predbežnej otázky a to, že moja invalidita je v príčinnej   súvislosti   s   pracovným   úrazom,   ako   i   doplatok   straty   na   zárobku   +   úroky z omeškania. Súd ma uznesením zaviazal doplniť petit v časti výška straty na zárobku. Zamestnávateľ mi odmietol dať podklady - dtto Sociálna poisťovňa. Petit som preto doplnil odhadom.

Súd rozhodol, že návrh v celom rozsahu zamieta, nakoľko údajne:

a) nemá v konaní právomoc

b)   som   sa   neodvolal   proti   rozhodnutiu   Sociálnej   poisťovne.   Súd   pritom neakceptoval,   že   dôvodom,   prečo   som   sa   neodvolal,   bola   skutočnosť,   že   som   bol posudkovou   lekárkou...   sproste   a   vedome   podvedený,   nakoľko   ma   informovala,   že   do rozhodnutia sa nepíše príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a invaliditou. A to všetko preto, že som... nedal úplatok!!!

Okresný   súd   Bratislava I   hrubo   porušil   moje   občianske   práva   a   to   tým,   že na pojednávaní   dňa   8. 9. 2006   odmietol   doplniť   dokazovanie   výsluchom   svedkov, odborných lekárov NSP MV SR - mojich ošetrujúcich lekárov...

Nanešťastie v čase pojednávania som nemal pri sebe judikáty NS SR č. 4 Rks 1/05 z 29. apríla 2005 ako i judikát NS SR č. 4 Ndc 94/2006 z 25. júla 2006, kedy NS rozhodol, že   vo   veciach   sporov   o   straty   na   zárobku   nedoriešených   do   31. XII. 2003   rozhodujú Okresné súdy.

V odvolaní som citoval judikáty NS SR o tom, že vo veciach straty na zárobku sú kompetentné Okresné súdy a opakovane som žiadal výsluchy svedkov - odborných lekárov. Pre   doplnenie   dôkazov   som   požiadal   nezávislú   súdnu   znalkyňu...   o odborný   posudok. Krajský súd však ani tento dôkaz neakceptoval!!!...

Krajský   súd   vo   svojom   protirečivom   uznesení...   priznal,   že   moje   odvolanie   je dôvodné avšak rozhodol, že napadnutý rozsudok I. stupňa zrušuje a konanie zastavuje!!! Súd neakceptoval ani judikáty NS SR ani moju žiadosť o výsluch svedkov, čím hrubo porušil moje ústavné právo na obhajobu!!!

Súd konštatuje, že som sa mal v prvom rade odvolať proti nezákonnému rozhodnutiu Sociálnej   poisťovne   a   vec   mal   riešiť   Krajský   súd.   V   danom   prípade,   nakoľko   som   bol podvedený... v lehote som sa neodvolal - preto som musel voliť jediný spôsob nápravy a to určovaciu žalobu. Na žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty mi Sociálna poisťovňa ani neodpovedala   a v   snahe zakryť   podvody svojej   pracovníčky neváhala zneužiť   i   Kliniku pracovného   lekárstva,   ktorá   mala   údajne   tvrdiť,   že   v   mojom   prípade   sa   nejednalo o pracovný úraz. Z predmetnej kliniky ma však nikto nikdy neprehliadol a naviac zdravotnú dokumentáciu mám od r. 2002 u seba... Vzniesol som o. i. námietku premlčania a naviac existuje i judikát NS SR č. Cpj 11/80 z 19. 6. 1980, ktorý v časti 2 konštatuje: „Na vznik poškodenia   zdravia,   vyvolaného   pracovným úrazom   môžu spolupôsobiť   aj   iné vnútorné faktory (vrodené alebo získané), ktoré vyvolávajú v organizme neobvyklé zmeny.“ Krajský súd napriek tomu rozsudok súdu I. stupňa zrušil a konanie zastavil.»

Napokon   sa   sťažovateľ   vyjadril,   že „využil   poslednú   možnosť   a   to   dovolanie Najvyššiemu súdu SR.

Na moje Dovolanie reagoval po viac ako roku NS SR uznesením, v ktorom konanie zastavil.

Z predmetného uznesenia som pochopil, že NS SR moju určovaciu žalobu, ktorá bola jediným relevantným riešením a reakciou na podvod posudkovej lekárky... a vďaka ktorej som zmeškal možnosť odvolania proti Rozhodnutiu o priznaní inv. dôchodku. ani nečítal. V danom prípade bola hrubo porušená Ústava SR, ktorá zaručuje, aby sa vec verejne prerokovala a aby sa občan mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Namiesto toho súdy SR vč. Najvyššieho súdu SR vedome zlegalizovali podvod pracovníčky Sociálnej poisťovne a to tým, že:

- znemožnili výsluch svedkov - odborných lekárov, ktorí mi zachránili život a roky sa o mňa starajú.

- neakceptovali moju jedinú relevantnú reakciu proti podvodu - určovaciu žalobu o tom, že moja invalidita je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, čím ma pripravili o niekoľko tisíc eur na náhrade straty na zárobku a neakceptovali judikáty NS SR ohľ. sporov o strate na zárobku, ktoré som špecifikoval vyššie.

Predmetné   tvrdenia   doložené   relevantnými   dôkazmi   sú   v   plnom   rozsahu   mojím právnym   názorom,   ktorý   budem   prezentovať   i   pred   Medzinárodným   súdom   pre   ľudské práva. Konanie   Sociálnej   poisťovne   ako   i   konanie   súdov   v   SR   ma   priviedli   do   stavu absolútnej právnej neistoty a nedôvery v objektivitu tzv. verejnoprávnej inštitúcie i súdov SR. Túto Ústavnú sťažnosť podávam, aby som splnil formálnu podmienku na podanie Medzinárodnému súdu pre ľudské práva - neverím totiž už ani v objektivitu Ústavného súdu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ podal sťažnosť proti: «1) nezákonnému   rozhodnutiu   Sociálnej   poisťovne,   pobočka   B.,   ktorá   v rozpore s posudkami   odborných   lekárov   a   potvrdením   o   dočasnej   práceneschopnosti   rozhodla o tom, že moja invalidita nie je v príčinnej súvislosti s mojím pracovným úrazom zo dňa 19. 7. 2002   ako   i   proti   podvodu,   ktorý   na   mne   spáchala   pracovníčka   Soc.   poisťovne MUDr...

2) nezákonnému   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava I.   č. 8 C 559/04-85,   ktorým Okresný súd Bratislava I. moju žalobu na určenie, že invalidita je v príčinnej súvislosti s mojím pracovným úrazom, zamietol, pričom porušil moje ústavné práva na obhajobu, a to tým, že odmietol výpovede odborných lekárov.

3) nezákonnému   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. 5 Co 553/06-117,   ktorý rozhodol o tom, že rozsudok súdu I. stupňa zrušuje a konanie zastavuje. KS odmietol prizvať svedkov - odborných   lekárov   a   naviac   neakceptoval   judikáty   NS SR   č. 4 Rks 1/05 z 29. apríla 2005 ako i judikát NS SR č. 4Ndc 94/2006 z 25. júla 2006.

4) Uzneseniu Najvyššieho súdu SR č. 1 Sdo 5/2009, ktorým Najvyšší súd SR zastavil konanie o mojom dovolaní proti flagrantnému porušeniu zákonov v predmetnom spore.

5) Judikátu Najvyššieho súdu SR č. 1 So 109/2003 z 24. 9. 2003, ktorým v rozpore so zásadou nezávislosti NS SR rozhodol, že „posudok posudkovej komisie Soc. zabezpečenia má   v   konaní   o   priznaní   alebo   odňatí   dávky   podmienenej   dlhodobo   nepriaznivým zdravotným stavom rovnakú právnu hodnotu ako znalecký posudok vypracovaný súdnym znalcom.“!!!»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné,   ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

1. Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich označených základných práv napadnutým rozhodnutím Sociálnej poisťovne zamietajúcim rozsudkom okresného   súdu   z 8.   septembra   2006,   ako   aj   uznesením   krajského   súdu z 13. novembra 2007, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa   § 201   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   účastník   môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   § 239   ods. 1   písm. a)   OSP   dovolanie   je   tiež   prípustné   proti   uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa.

Podľa § 244 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   § 247   ods. 1   OSP   sa   podľa   ustanovení   tejto   hlavy   postupuje   v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ v rámci opravných prostriedkov, ktoré mu   poskytuje   Občiansky   súdny   poriadok   podľa   piatej   časti   pojednávajúcej   o správnom súdnictve, nevyužil možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia Sociálnej   poisťovne,   pretože   toto   rozhodnutie   podľa   neho «plne   korešpondovalo s posudkami   odborných   lekárov   v   ktorých   sa   konštatuje:   „Z   dôvodu   nepriaznivého zdravotného stavu nie je schopný trvalej zárobkovej činnosti.“».

Sťažovateľ   žiadal   po   skončení   práceneschopnosti   o vyplácanie   náhrady   za   stratu na zárobku z titulu pracovného úrazu. Prípisom Sociálnej poisťovne č. 300-153-1628/2003 z 13. januára 2004 mu však bolo oznámené, že v jeho prípade „invalidita (resp. vyplácaný dôchodok) nebola priznaná v súvislosti so vzniknutým pracovným úrazom z 19. 7. 2002“, a preto mu nevznikol nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti. Ako uviedol sťažovateľ, po doručení listu Sociálnej poisťovne z 13. januára 2004 „však na odvolanie   bolo   neskoro!“.   Preto   podal   10. februára   2004   na   krajskom   súde   civilnú žalobu o „určenie, že invalidita Mgr. K. je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom zo dňa 19. 7. 2002“, ktorá bola postúpená vecne a miestne príslušnému okresnému súdu, ktorý ju rozsudkom z 8. septembra 2006 zamietol. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom z 13. novembra 2007 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu z 8. septembra 2006 zrušil a konanie zastavil. Súčasne rozhodol, že po právoplatnosti tohto uznesenia bude vec postúpená na rozhodnutie Sociálnej poisťovni.

Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   z 13.   novembra   2007   sťažovateľ   podal 7. januára 2008 dovolanie, ktoré bolo najvyššiemu súdu spolu so spisom okresného súdu opakovane   predložené   až   16.   júla   2009   (okresný   súd   odstraňoval   viaceré   nedostatky dovolania), avšak do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o ňom nebolo rozhodnuté.

Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo preto v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   napadnuté   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne, pretože   jeho   preskúmanie   patrilo   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ani zamietajúci rozsudok   okresného   súdu   z 8.   septembra   2006,   pretože   jeho   preskúmanie   na   základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu, ale ani uznesenie krajského súdu z 13. novembra   2007,   ktorého   preskúmanie   na   základe   podaného   dovolania   patrí do právomoci najvyššieho súdu.

Z toho   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv aj uznesením sp. zn. 1 Sdo 5/2009 najvyššieho súdu z 26. marca 2009.

Sťažovateľ vo vzťahu k tejto časti sťažnosti uviedol, že 7. januára 2007 (správne má byť 2008, pozn.) podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2007. Najvyšší súd podľa sťažovateľa „reagoval po viac ako roku... uznesením, v ktorom konanie zastavil.

Z predmetného uznesenia som pochopil, že NS SR moju určovaciu žalobu, ktorá bola jediným relevantným riešením a reakciou na podvod posudkovej lekárky... vďaka ktorej som zmeškal možnosť odvolania proti Rozhodnutiu o priznaní inv. dôchodku ani nečítal.“.

Z pripojeného zastavujúceho uznesenia najvyššieho súdu z 26. marca 2009 vyplýva, že najvyšší súd ním rozhodol o dovolaní sťažovateľa podanom proti rozsudku najvyššieho súdu   sp. zn.   4 So 263/2007   z 27.   novembra   2008   v jeho   právnej   veci   proti   Sociálnej poisťovni v konaní o výške invalidného dôchodku vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 Sd 58/2007   (teda o inom   dovolaní   sťažovateľa   podanom   v jeho   inej   právnej   veci,   než ktorej sa týka ním podaná sťažnosť).

O dovolaní   sťažovateľa   zo   7.   januára   2008   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 13. novembra 2007 (teda v civilnej veci sťažovateľa, predmetom ktorej bolo rozhodovanie o určovacej   žalobe,   že   sťažovateľova   invalidita   je   v príčinnej   súvislosti   s pracovným úrazom)   ešte   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (15.   júna   2009)   nebolo rozhodnuté, pretože spis sa v tom čase ešte nachádzal na okresnom súde. Najvyššiemu súdu bol spis spolu s dovolaním predložený až 16. júla 2009 (potom, ako okresný súd odstránil nedostatky dovolania) a bola mu pridelená sp. zn. 1 Cdo 135/2009. V čase vydania tohto rozhodnutia nebolo ešte o podanom dovolaní rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu došlo u sťažovateľa k zrejmému omylu spočívajúcemu v nesprávnom posúdení uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Sdo 5/2009 ako rozhodnutia o jeho dovolaní podanom v jeho spomenutej civilnej veci proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.   5 Co 533/06,   o ktorom,   ako   už   bolo   uvedené,   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté.   Preto sťažovateľova poznámka, že najvyšší súd jeho „určovaciu žalobu... ani nečítal“, sa javí v okolnostiach daného prípadu ako vystihujúca situáciu, keďže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu to tak naozaj bolo, z dôvodu, že predmetný spis ešte ani nebol v dispozícii najvyššieho súdu.

Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti spočíva v nesúlade medzi jej skutkovou a právnou stránkou (napr.   III. ÚS 203/02,   III. ÚS 84/03).   V   danom   prípade   je   sťažnosť   v tejto   časti   podľa názoru   ústavného   súdu   zjavne   neopodstatnená,   pretože   medzi   skutkovou   stránkou   veci a namietaným porušením označených základných práv neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala prijatie záveru o ich porušení.

Nad   rámec   tejto   časti   odôvodnenia   možno   uviesť,   že   pokiaľ   by   aj   skutková argumentácia v sťažnosti korešpondovala s právnou argumentáciou sťažovateľa, aj tak by bolo možné jej odmietnutie v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Najvyšší súd ako súd odvolací totiž rozsudkom sp. zn. 4 So 263/2007 z 27. novembra 2008 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Sd 58/2007 z 26. októbra 2007, ktorým bolo   potvrdené   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa o zvýšenie   invalidného   dôchodku   z dôvodu   utrpeného   pracovného   úrazu,   pretože   podľa posudku z odboru pracovného lekárstva vznik sťažovateľovej invalidity nie je v súvislosti s pracovným úrazom. Proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal hodnotenie dôkazov krajským súdom a najvyšším súdom ako nezákonné.

Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol o podanom dovolaní uznesením z 26. marca 2009 tak, že konanie o ňom zastavil, a to z týchto dôvodov:

„Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. (IV. časť O. s. p. o opravných prostriedkoch) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V konaní   podľa   V.   časti   O. s. p.   (Správne   súdnictvo)   sa   podľa   § 246   ods. 1   pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, použijú primerane ustanovenia prvej,   tretej   a štvrtej   časti   O. s. p.,   t. j.   aj   úprava   konania   o opravných   prostriedkoch, len ak je   podľa   § 246   ods. 1   vety   druhej   upravená   prípustnosť   opravného   prostriedku v ustanoveniach V. časti. Naviac, podľa tretej vety § 246c ods. 1 O. s. p. proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je opravných prostriedok prípustný.

Opravným   prostriedkom   podľa   IV.   O. s. p.   je   aj   dovolanie.   Podmienky   konania o dovolaní proti právoplatným rozhodnutiam najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu pre neprípustnosť dovolania stanovenú zákonom v § 246c ods. 1 tretia veta, ktorú nemožno odstrániť,   nie   sú   teda   dané,   a preto   podľa   § 104   ods. 1   O. s. p.   bolo   potrebné   konanie o dovolaní zastaviť. Súčasne treba poukázať na ustanovenie § 250s O. s. p., podľa ktorého nie je dovolanie prípustné vo veciach preskúmavania rozhodnutí podľa V. časti tretej hlavy O. s. p., podľa ktorej prvostupňový a odvolací súd v danom prípade konali.“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený síce stručne, ale napriek tomu vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo bolo potrebné dovolacie konanie zastaviť.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vylučuje   možnosť,   že   by   napadnutým zastavujúcim   uznesením   najvyššieho   súdu   z 26.   marca   2009   mohlo   dôjsť   k   denegatio iustitiae.   Odmietnutie   neprípustného   dovolania   nemožno   považovať   za   odmietnutie spravodlivosti.

S poukazom na uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi argumentáciou sťažovateľa o porušení jeho uvedených základných práv a v petite sťažnosti označeným zastavujúcim uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2009.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ napokon namietal aj správnosť judikátu najvyššieho súdu č. 9/2005, podľa ktorého posudok posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia Sociálnej poisťovne má v konaní o priznaní alebo odňatí dávky podmienenej nepriaznivým zdravotným stavom rovnakú   právnu   hodnotu   ako   znalecký   posudok   vypracovaný   súdnym   znalcom, a na podporu svojho tvrdenia uviedol viacero argumentov (viac pozri citáciu zo sťažnosti na strane 4 a 5 tohto uznesenia).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poznamenať,   že   zásadne nezasahuje do judikatúry všeobecných súdov a ani mu neprislúcha zjednocovať in abstracto vyslovené právne názory všeobecných súdov či judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak   poslanie,   ktoré   je podľa   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05).

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa na odstránenie jej nedostatkov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009