znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 274/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti   Východoslovenské stavebné hmoty, a. s., T., zastúpenej advokátkou JUDr. F. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2200/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Východoslovenské   stavebné   hmoty,   a. s., o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2008 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Východoslovenské   stavebné   hmoty,   a. s.,   T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2200/02.

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že právnemu   predchodcovi   sťažovateľky bolo   15.   augusta   2002   doručené   upovedomenie   o začatí   exekúcie   č.   k.   EX   233/2002-7 z 12. augusta   2002,   ktorým   súdny   exekútor   informoval   o začatí   exekučného   konania   na podklade   exekučného   titulu,   ktorým   mal   byť   platobný   rozkaz   sp.   zn.   53   Rob   1061/02 z 15. mája   2002   vydaný   okresným   súdom.   Právny   predchodca   sťažovateľky   doručil 19. augusta 2002 súdnemu exekútorovi námietky proti exekúcii, ktoré odôvodnil tým, že „... platobný rozkaz,   ktorý bol   exekučným titulom   nebol   doručený osobe   oprávnenej   na preberanie   zásielok   určených   do   vlastných   rúk   a preto   platobný   rozkaz   nemohol nadobudnúť právoplatnosť a stať sa vykonateľným“.

Okresný súd uznesením č. k. Er 2200/02-48 zo 4. mája 2004 námietkam vyhovel, avšak oprávnený z predmetného exekučného titulu podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, na základe ktorého okresný súd uznesením č. k. 37 Er 2200/02-60 z 30. júna 2004 námietky proti exekúcii zamietol. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia došlo 23. júla 2004 k odpísaniu   exekvovaných   prostriedkov   z účtu   sťažovateľky   v   prospech   účtu   súdneho exekútora.

Sťažovateľka   9.   augusta   2004   požiadala   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   o podanie   mimoriadneho   dovolania   proti uzneseniu okresného súdu, ktorým námietky proti exekúcii zamietol. Generálny prokurátor doručil 24. mája 2005 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) mimoriadne dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 8/2005 z 31. januára 2006 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Dôvodom   zrušenia   napadnutého   rozhodnutia   bol   záver   najvyššieho   súdu o nedoručení predmetného platobného rozkazu spôsobom predpísaným podľa § 48 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   24. februára 2006.   Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd napriek záverom najvyššieho súdu „nevykonal vo veci žiaden úkon“. Preto sťažovateľka podala 21. decembra 2007 predsedovi okresného súdu sťažnosť   na   postup   súdu   z dôvodu   porušenia   práva   na   verejné   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov.   Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   z 8.   januára   2008 konštatoval   nedôvodnosť   sťažnosti,   pretože   predmetné   exekučné   konanie   skončilo vymožením pohľadávky 27. júla 2004, jej príslušenstva a trov exekúcie; súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie okresnému súdu 29. júla 2004.

Sťažovateľka v súvislosti so svojou sťažnosťou ústavnému súdu ďalej uvádza:„Vyššie uvedenými prostriedkami sťažovateľ vyčerpal všetky možnosti na ochranu svojich   základných   práv,   a   preto   je   nútený   obrátiť   sa   na   Ústavný   súd   SR   cestou   tejto sťažnosti.

Sťažovateľ má za to, že postupom Okresného súdu Košice II v konaní č 37er2200/02 došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenom, čl.48 ods.2 Ústavy SR. Porušenie základného práva zaručeného Ústavou SR vidí sťažovateľ v tom, že Okresný súd Košice II v konaní č. 37Er2200/02 nepostupoval v súlade   so   závermi   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   č.   1   MCdo8/2005,   čím   dochádza k zbytočným prieťahom....

Napriek   záverom   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Okresný   súd   Košice   II   nevykonal vo veci žiaden úkon. Sťažovateľ v domnení prieťahov v konaní Okresného súdu Košice II č. 37 Er2200/02 podal v súlade s § 62 zákona č. 757/2004   dňa 21.   12.   2007 sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice II na postup súdu v konaní č. 37 Er2200/02 z dôvodu porušenia svojho práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predseda Okresného   súdu   Košice   II   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   z   8.   1.   2008   uviedol,   že   sťažnosť poškodeného je nedôvodná, keďže súdny exekútor Mgr. E. B. vrátil Okresnému súdu Košice II dňa 29. 7. 2004 poverenie na vykonanie exekúcie, pretože exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky....

S   ohľadom   na   závažnosť   porušenia   práv   sťažovateľa,   náklady   sťažovateľa vynaložené   v   priebehu   konania   Okresného   súdu   Košice   II   č.   37   Er2200/02   a   tiež bezprecedentné   nerešpektovanie   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   Okresným   súdom Košice II,   vzbudzujúcom   právnu   neistotu   sťažovateľa,   žiada   sťažovateľ   finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom jedenstotisíc korún), ktoré je podľa názoru sťažovateľa primerané závažnosti predmetu konania....

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR svojím nálezom rozhodol takto:

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod spisovou značkou č. k. 37 Er2200/02 porušil právo spoločnosti Východoslovenské stavebné hmoty a.s. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenom čl.48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. Značkou 37 Er 2200/02 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne rozhodnutá.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100.000,-   Sk   a   trovy právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu vedeným pod sp. zn. 37 Er 2200/02 z dôvodu, že okresný súd nepostupoval v súlade so závermi rozsudku najvyššieho súdu, ktorý „... rozsudkom č. 1 M Cdo 8/2005 zo dňa   31.   1.   2006,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa   24.   2.   2006  ,   zrušil   uznesenie Okresného súdu Košice II č. 37 Er 2200/02-60 a vrátil vec Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie z dôvodu, že exekučný titul (platobný rozkaz č. 53 Rob 1061/02, vydaný Okresným súdom Košice II dňa 15. 5. 2002) nebol doručený v súlade s § 48 ods. 1 OSP a preto ho nebolo možné považovať za doručený do vlastných rúk žalobcu. V závere svojho rozhodnutia Najvyšší súd zároveň zaviazal Okresný súd Košice II, aby v novom rozhodnutí rozhodol aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania.“

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľky vychádzal z toho, aké sú reálne možnosti okresného súdu spravovať sa „príkazom“ najvyššieho súdu z hľadiska ďalšieho konania vzhľadom na to, že exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky 27. júla 2004 a súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie okresnému súdu 29. júla 2004. Rozhodnutie najvyššieho súdu je z 31. januára 2006, t. j. bolo vydané v čase, keď už exekučné konanie bolo skončené.

V súlade s uplatňovaním zásady zákazu navrátenia do predošlého stavu v exekúcii vyplývajúcej z § 61 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“) ústavný súd dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie bolo   reálne možné vysloviť porušenie označených práv sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu takéto rozhodnutie najvyššieho súdu nemohlo zmeniť zákonný dôsledok právnej skutočnosti vymoženia pohľadávky, a síce skončenia exekučného konania (§ 61 Exekučného poriadku).

Vzhľadom   na   uvedené   napriek   právnemu   názoru   vyslovenému   najvyšším   súdom okresný súd nemal zákonnú možnosť naplniť tento právny záver najvyššieho súdu v čase, keď už exekučné konanie bolo skončené.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (4. júla   2008)   už   nemohol   porušovať   sťažovateľkou   označené   práva,   keďže   v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo konanie okresného súdu skončené.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so   zreteľom   na podstatu   a   účel   označených   práv k záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti   okresnému   súdu   je   zjavne   neopodstatnená,   preto ju podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z tohto dôvodu   odmietol   (podobne   napr.   IV. ÚS 219/03,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 24/06)   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008