znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 274/07-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., B., zastúpenej advokátom JUDr. D. T., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 19 Co 189/00-365   z 19. februára   2002   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 10/2005 z 29. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2006 doručená sťažnosť M. J., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   19   Co   189/00-365   z 19.   februára   2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 10/2005 z 29. júna 2006.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   žalobkyňou v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. V-2-13 C 60/93   o   nároku   na   uloženie   povinnosti   žalovaným   vydať   nehnuteľnosti   - zastavané pozemky, prikázať stavbu vo vlastníctve žalovaných nachádzajúcej sa na týchto pozemkoch do jej vlastníctva a určiť neplatnosť kúpnych zmlúv, predmetom ktorých boli byty nachádzajúce sa v uvedenej stavbe.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   V-2-13   C   60/93-239   z 2.   marca   1999   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovaným povinnosť vydať sťažovateľke nehnuteľnosti

- zastavané pozemky, stavbu stojacu na týchto pozemkoch prikázal do jej vlastníctva a určil neplatnosť kúpnych zmlúv.

Proti rozsudku okresného súdu podali žalovaní odvolanie, na základe ktorého krajský súd svojím rozsudkom č. k. 19 Co 189/00-365 z 19. februára 2002 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Cdo   10/2005   z 29.   júna   2006   (ďalej   len   „rozsudok najvyššieho súdu“) tak, že ho zamietol.

Podľa sťažovateľky krajský súd a následne najvyšší súd nesprávne právne posúdili vec   a v dôsledku   toho   ich   rozsudkami   malo dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uviedla,   že:   „žalovaní...   postavili   na   základe stavebného povolenia lesovňu (v skutočnosti rodinný dom s dvomi bytmi) bez toho, aby predtým   pozemok...   na   ktorom   táto   stavba   je,   majetkovoprávne   vysporiadali   s jeho vlastníkom“, poukázala   na   právne   predpisy,   podľa   ktorých   jej,   resp.   jej   právnym predchodcom mal byť poskytnutý náhradný pozemok a nebol. Ďalej uviedla: „Nie je predsa možné   a dôvodné   tvrdiť   v prítomnosti,   že   vlastník   pozemku   je   povinný   trpieť   krivdu a nespravodlivosť,   ktorej   sa   dopustili   príslušné   štátne   a zároveň   i správne   orgány a socialistické organizácie v rokoch 1965 - 1966 pri stavbe lesovne, keď majetkoprávne nevysporiadali pozemok na výstavbu lesovne, ktorý v prítomnosti vlastním, ale nemôžem ho užívať, lebo je z väčšej časti zastavaný a žiadnu náhradu v inom pozemku alebo finančné odškodnenie zaň som nedostala.

V sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala, aby ústavný súd rozhodol,   že rozsudkom krajského súdu a najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, aby zrušil rozsudok krajského súdu a najvyššieho súdu a aby jej priznal náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   princípom   subsidiarity   právomoc ústavného   súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy v prvom rade rozsudkom krajského súdu, ktorý navrhovala aj zrušiť.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudok krajského súdu bol na základe sťažovateľkou podaného dovolania preskúmaný najvyšším súdom, ktorý svojím rozsudkom dovolanie sťažovateľky zamietol.

Na základe uvedeného nie je v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu, pretože jeho preskúmanie patrilo do právomoci najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v časti smerujúcej proti rozsudkom krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci.

Vzhľadom   na   uvedené   z ústavnoprávneho   hľadiska   môže   byť   relevantným   len preskúmanie   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorým   malo   taktiež   dôjsť   k porušeniu sťažovateľkinho základného práva.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   nesúhlasí   s   právnym   názorom všeobecného   súdu,   s jeho   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení a s hodnotením skutkového stavu.

Podľa právneho názoru krajského súdu a najvyššieho súdu stavba, prikázania ktorej sa do svojho vlastníctva sťažovateľka domáhala, nebola stavbou neoprávnenou (z dôvodu jej   zriadenia   na   cudzom   pozemku   v rokoch   1965   –   1966   bez   súhlasu   vlastníka   tohto pozemku).   Išlo   o stavbu   zriadenú „socialistickou   organizáciou“ a nie   občanom,   pričom podľa vtedy účinného znenia § 221 Občianskeho zákonníka neoprávnenú stavbu mohol zriadiť len občan. Vzhľadom na uvedené vlastníctvo k takejto stavbe nemohol určovať súd v súlade s vtedy účinným § 221 Občianskeho zákonníka. V prípade sťažovateľky podľa záverov súdov bolo vlastníctvo „socialistickej organizácie“ nesporne v súlade s § 11 ods. 4 Hospodárskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   je   stavba   vo   vlastníctve „tej   socialistickej organizácie, ktorá ju obstarala“.

Taktiež predmetnú stavbu nebolo možné posúdiť ako neoprávnenú stavbu v zmysle ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 1992 (ďalej len „Občiansky   zákonník“)   z dôvodu,   že   retroaktivita   tohto   ustanovenia   je   podľa   názoru všeobecných súdov vysloveného v namietaných rozsudkoch vylúčená. V nadväznosti na to nebolo   možné   ani   aplikovať   účinné   znenie   §   135c   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   ide o možné spôsoby vyporiadania neoprávnenej stavby na cudzom pozemku vrátane prikázania takej stavby do vlastníctva vlastníkovi pozemku.

V petite sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ale v obsahu sťažnosti poukazuje aj na porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už v rámci svojej   judikatúry   vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a nedodržanie ktorých môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   a s argumentáciou sťažovateľky   uvedenou   v sťažnosti   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   sa   najvyšší   súd vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky   uvedenými   v jej   dovolaní.   Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že sa zaoberal   a vysporiadal   s dovolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   avšak   sa   s nimi   nestotožnil. Nevyhovenie dovolacím dôvodom, ako aj vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže viesť k záveru   o porušení sťažovateľkou označeného základného práva.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   smerujúcej   proti   rozsudku najvyššieho   súdu   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007