znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 274/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. D., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 297/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. D.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 31. októbra 2005 doručená sťažnosť Ing. I. D. (ďalej len „sťažovateľka”), ktorou namieta porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava”)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor”) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd”) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 297/2002.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uvádza:   „Dňa   14.   08.   2002   som podala návrh na začatie konania na Okresný súd, Ul. E. B. Lukáča č. 2A, 03601 Martin, v ktorom som sa domáhala a stále sa domáham rozvodu manželstva proti odporcovi Ing. K. D., čím som ako navrhovateľka dala podnet na začatie občiansko-právneho konania (č. k.: 5 C 297/2002). (…) Okresný súd do dnešného dňa nebol a zatiaľ nie je schopný   vytýčiť pojednávanie, na ktorom by zabezpečil aj účasť môjho manžela. Nebol schopný taktiež urobiť   žiadne   opatrenie,   ktoré   by   smerovalo   k vypočutiu   môjho   manžela   dožiadaným súdom.   Hoci   bolo   na   Okresnom   súde   Martin   vytýčených   pár   pojednávaní,   všetky   boli odročené   pre   ospravedlnenie   sa   môjho   manžela   z údajnej   pracovnej   neschopnosti.   (…) Okresný súd však dodnes od vytýčenia posledného termínu pojednávania t. j. od 29. 09. 2002 nepodnikol žiadne kroky v prejednávanej veci a nevytýčil ďalší termín pojednávania, ktorý by smeroval k vypočutiu môjho manžela. Vzhľadom na to, že od posledného termínu pojednávania uplynul viac než jeden rok a súdom vo veci nebolo konané, a od podania žiadosti   o   rozvod   manželstva   uplynulo   viac   než   tri   roky,   hodnotím   toto   konanie   ako prieťahy.”

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žiadnym   spôsobom   nedomáhala nápravy uvádzaného stavu na okresnom súde, pretože sa domnieva, že „... právny poriadok Slovenskej republiky mi v danom prípade nečinnosti súdu neposkytuje právne prostriedky na ochranu práva na proces v primeranej lehote inou cestou ako cestou podania sťažnosti na Ústavný súd SR. Opravné prostriedky podľa zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok) tu neprichádzajú do úvahy, nakoľko nimi je možné napádať iba rozhodnutia súdov, pričom v mojom prípade z dôvodov nečinnosti príslušného súdu zatiaľ k žiadnemu rozhodnutiu   nedošlo.   (…)   ani   jeden   zo   spomínaných   inštitútov (t.   j.   sťažovateľkou uvádzaných   opravných   prostriedkov   –   pozn.   ústavného   súdu) nie   je   vhodným   právnym prostriedkom, ktorým by som sa mohla účinne domáhať urýchlenia predmetného konania a obnovenia stavu pred porušovaním môjho ústavného práva“.

Sťažovateľka v závere sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„V právnej veci navrhovateľky Ing. I. D., rod. V., bytom: T., proti odporcovi Ing. K. D., bytom: M., o rozvod manželstva, č. k.: 5 C 297/2002 bolo porušené právo navrhovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

Prikazuje   sa   Okresnému   súdu   v Martine,   aby   vec   prejednal   bez   zbytočných prieťahov.

Slovenská republika - Okresný súd Martin je povinná vyplatiť Ing. I. D. finančné zadosťučinenie vo výške 30.000.- Sk do troch dní od doručenia nálezu.

Slovenská   republika   -   Okresný   súd   Martin   je   povinný   zaplatiť   Ing.   I.   D.   trovy konania a trovy právneho zastúpenia do troch dní od doručenia nálezu.“

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde”)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma,   či   sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv do 31. marca 2005 poskytovali ustanovenia   § 17   ods. 1,   § 20   až   23   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a   o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov”) platného a účinného do 31. marca 2005, resp. po 1. apríli 2005 ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 až 68 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch”).

Využitie týchto prostriedkov nápravy nevyžaduje ústavný súd ako podmienku prijatia sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak z okolností   konkrétneho   prípadu   vyplýva,   že   uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (mutatis   mutandis III. ÚS 241/03, resp. III. ÚS 132/05).

Ústavný súd považuje sťažnosť na prieťahy v konaní, na uplatnenie ktorej má právo každý účastník konania, za efektívny a účinný prostriedok ochrany účastníka konania pred takým postupom všeobecného súdu, ktorý sa vyznačuje zbytočnými prieťahmi. Napriek tomu, že nemá povahu opravného prostriedku, predstavuje právny prostriedok umožňujúci účastníkovi   konania   uchádzať   sa   o dosiahnutie   nápravy   a   zároveň   poskytuje   príležitosť súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený svojou nečinnosťou. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Podobne   aj   zákon   o súdoch   v   § 64   ods. 1   ustanovuje,   že   „Účelom   vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní (...)”. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti”. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky”.

Sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepostupovala tak, ako jej to umožňovali   ustanovenia   § 17   ods. 1,   § 20   až   23   zákona   o štátnej   správe   súdov,   resp. od 1. apríla   2005   zákon   o súdoch   v ustanoveniach   § 3   ods. 7   a   § 62   až   68,   a   teda nepreukázala, že by si základné právo, ktorého porušenie namieta pred ústavným súdom, chránila   prípadne   iným   spôsobom,   ktorý   jej   za   týmto   účelom   zákon   účinne   poskytuje a na ktorého použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov. Za takýto postup nemožno považovať ani konanie sťažovateľky, na ktoré sa odvoláva v sťažnosti: „Dňa 30. 07 2004 som   zaslala   na   Okresný   súd   Martin   list,   v ktorom   som   pani   sudkyňu,   ktorá   moju   vec prejednáva,   informovala   o   skutočnosti,   ktorú   mi   môj   manžel   dňa   29.   07.   2003   svojím konaním spôsobil. Zároveň som ju požiadala, aby sa vo veci konalo, pretože som vystavená sústavnému   tlaku   a   vyhrážkam   môjho   manžela,   ktorý   sa   nedokáže   vôbec   ovládať   a   je nervovo   labilný.   Toto   jeho   konanie   taktiež   neprospieva   môjmu   synovi,   ktorý   tiež   žije v strachu.“

Sťažovateľka   taktiež   nepreukázala,   že   podmienku   podľa   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde nesplnila z dôvodov   hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   nie   je   sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   ústavný   súd   konštatuje, že sťažnosť   je potrebné odmietnuť so   zreteľom   na nesplnenie tejto   podmienky   konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   považoval   už   ústavný   súd   za   bezpredmetné rozhodovať o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkou v jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2005