znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 274/04-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Jozefa Fúru, bytom B. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. I. G., Z., ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 až 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 31, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracoviska Banská Bystrica, sp. zn. 2004/2232/TA z 25. júna 2004 v spojení s rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Štiavnici sp. zn. 379/2004-OPČ-BS zo 14. apríla 2004, za účasti Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracoviska Banská Bystrica, a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Štiavnici, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Jozefa   Fúru o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2004 doručená sťažnosť Jozefa Fúru, bytom B. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 až 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3, čl. 31, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny rozhodnutím   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Bratislava,   pracoviska   Banská Bystrica (ďalej len „ústredie“), sp. zn. 2004/2232/TA z 25. júna 2004 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Štiavnici (ďalej len „úrad“) sp. zn. 379/2004-OPČ-BS zo 14. apríla 2004.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   jeho   označené   základné   práva   boli   porušené   vydaním napadnutého rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie „... Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Štiavnici č. 379/2004-OPČ-BS zo dňa 14. 4. 2004, ktorým bolo zastavené konanie o vydanie preukazu občana s ŤZP a v konaniach, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „V zmysle § 59 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. správneho poriadku v znení neskorších zmien a doplnkov, voči Rozhodnutiu Ústredia nie je možné sa odvolať.   Predmetné   rozhodnutie,   ktoré   má   procesnú   povahu,   nie   je   preskúmateľné   ani v zmysle ustanovenia § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Preto je v zmysle ustanovenia § 49 v spojení s ustanovením § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. daná vecná príslušnosť Ústavného súdu“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   opisuje   sťažovateľ   skutkový   stav,   ktorý   predchádzal podaniu jeho   žiadosti   o vydanie   preukazu   občana   s ťažkým   zdravotným   postihnutím prostredníctvom úradu a podrobne analyzuje postupy úradu a ústredia, v dôsledku ktorých boli podľa neho porušené jeho uvedené základné práva zaručené ústavou a listinou.

Sťažovateľ poukazuje na účel jeho sťažnosti, ktorým je „... snaha dosiahnuť zákonné konanie   správnych   orgánov   –   Úradu   a   Ústredia   vo   veci   vydania   mi   preukazu   ŤZP“. Vzhľadom na to, že v jeho prípade ide o „... dlhodobé porušovanie práv v oblasti sociálnej pomoci   súvisiacej   priamo   s   ochranou   môjho   zdravia   ako   ťažko   zdravotne   postihnutej osoby...“, dožaduje   sa   tiež   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 194 000 Sk, pričom jeho „Výšku odvodzujem od počtu dní, ktoré uplynuli odo dňa, kedy mohlo byť vo veci riadne zákonne konané a rozhodnuté...“.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   jeho   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Rozhodnutím   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny,   Bratislava,   pracovisko Banská Bystrica č. k. 2004/2232/TA zo dňa 25. 6. 2004, ktorým bolo potvrdené Rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Štiavnici č. k. 379/2004-OPČ-BS zo dňa 14. 4. 2004   o zastavení   konania   a zamietnutí   odvolania   sťažovateľa   z dôvodu,   že   tento nepredložil iné ako zákonom predpísané náležitosti v ustanovení § 16 ods. 9, 11, 12 zákona č.   277/1994   Z.   z.   o zdravotnej   starostlivosti   v znení   neskorších   predpisov   potrebné   na posúdenie zdravotného stavu na účely konania, že sa jedná o občana s ťažkým zdravotným postihnutím s potrebou vydania preukazu ZŤP podľa zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa podľa ustanovení článku 2 ods. 2, článku 13 ods. 1 písm. a) ods. 3, článku 16 ods. 1, článku 19 ods. 1, 2, 3, článku 40, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 2 ods. 2, článku 4 ods. 1, článku 7 ods. 1, článku 10 ods. 2, 3, článku 31, článku 36 ods. 1, článku 38 ods.   2   Ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv a slobôd.

Rozhodnutie   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny,   Bratislava,   pracovisko Banská Bystrica č. k. 2004/2232/TA zo dňa 25. 6. 2004 sa zrušuje a vracia sa vec na nové prejednanie a rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Štiavnici pri dodržaní vyššie uvedených zákonných ustanovení.

Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, pracovisko Banská Bystrica je povinné   nahradiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   194.000,- Sk,   slovom: Jednostodeväťdesiatštyritisíc korún slovenských.

Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, pracovisko Banská Bystrica je povinné   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   vo   výške   14.010,- Sk,   slovom   štrnásťtisíc desať korún (prevzatie a príprava zastúpenia § 16 ods. 1 písm. a); rokovanie s klientom za každú aj začatú hodinu § 16 ods. 1 písm. b); spísanie sťažnosti na súd § 16 ods. 1 písm. c) Vyhlášky č. 163/2002 Z. z. v zmysle ustanovenia § 13 ods. 8 Vyhlášky č. 163/2002 Z. z.).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o podanej sťažnosti meritórne rozhodnúť.

Treba konštatovať, že právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane označených základných práv nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa ods. 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   § 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   v   znení   účinnom   od   1.   septembra   2003   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch,   v ktorých   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa druhej hlavy piatej časti, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 98 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov právoplatné rozhodnutia vo veciach sociálnej pomoci sú preskúmateľné súdom.

Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že vo veci sťažovateľa   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v   správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutom   rozhodnutí,   najmä   so   zreteľom   na   to,   že   podľa   tvrdení   sťažovateľa   toto rozhodnutie porušuje jeho základné práva. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Tento názor potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), z ktorého rozsudku z 25. septembra 1997 sp. zn. 4 Sž 45/97 možno vyvodiť prípustnosť preskúmania napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v správnom súdnictve, keď sa v jeho odôvodnení okrem iného uvádza:

„Rozhodnutiami procesnej povahy v zmysle uvedeného ustanovenia [§ 248 písm. a), pozn. ústavného súdu] zákona treba rozumieť len tie, ktorými sa upravuje priebeh konania a ktoré   nemajú   priamy   dopad   na   spôsob   skončenia   veci   vo   veci   samej.   (...)   Takto preskúmaniu   súdom   podliehajú   aj   rozhodnutia   správnych   orgánov,   ktoré   rozhodli v poslednom   stupni   a   ktorými   bolo   konanie   aj   zastavené.   Iné   ponímanie   by   malo za následok porušenie ústavného práva na preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy (čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR).“

Nevyužitie možnosti   účinnej   ochrany   základného   práva   sťažovateľa podľa   čl.   46 ods. 2 ústavy nemožno nahrádzať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Existencia   právomoci   všeobecných   súdov   poskytnúť   ochranu   sťažovateľovým právam a právom chráneným záujmom v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc ústavného súdu konať v danej veci bez ohľadu na to, do akej miery   sťažovateľ   tieto   prostriedky,   ktoré   mu   právny   poriadok   na   ochranu   jeho   práv priznáva, naozaj využil.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   jeho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a pred   tým,   než   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Vychádzajúc z týchto právnych záverov, stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu   k čl.   46   ods.   2   ústavy   (napr.   IV.   ÚS   81/04)   a skutkového   stravu   opísaného sťažovateľom ústavný súd dospel k záveru, že vo veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Preto sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2004