znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 273/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. mája 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   H., zastúpeného advokátkou JUDr. Nikoletou Sekerákovou, Ulica 1. mája 18, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline   č. k. 25 Sd 198/2011-77   z   9. februára 2012   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 7 So 66/2012 z 26. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2013   doručená   sťažnosť   P.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. Nikoletou Sekerákovou, Ulica 1. mája 18, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Sd 198/2011-77 z 9. februára 2012   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) vo veci sp. zn. 7 So 66/2012 z 26. júna 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k. 25 Sd/198/2011-77, krajský súd potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie, č... zo dňa 01. 06. 2011, ktorým   sociálna   poisťovňa   priznala   sťažovateľovi   invalidný   dôchodok,   pretože   podľa posudku posudkového lekára sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, pobočky v Žiline zo 17. mája 2011 je sťažovateľ invalidný a miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť bola stanovená na 55 %. Krajský súd Žilina sa stotožnil s lekárskou správou posudkového lekára sociálneho   poistenia...   zo   dňa   16.   12.   2011,   že nesúhlasia   so   závermi   kardiológa, že u sťažovateľa   sa   jedná   o   funkčné   štádium   NYHA III.   Podľa   posudkových   lekárov, sa u sťažovateľa jedná o funkčné štádium NYHA II.

Voči   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   09.   02.   2012,   č.   k. 25 Sd/198/2011-77   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   v   ktorom   namietal skutočnosť,   že posudkoví   lekári   bez   kardiologickej   špecializácie   a   bez   kardiologického vyšetrenia   prekvalifikovali   diagnózu   sťažovateľa   z   NYHA   III.   na   NYHA   II.   Rovnako v podanom odvolaní sťažovateľ namietal skutočnosť, že krajský súd nevyhovel jeho žiadosti o určení nezávislého súdneho znalca – špecialistu z odboru kardiológie na určenie jeho diagnózy,   keďže   posudkoví   lekári,   ktorí   posudky   vypracovali,   sú   posudkovými   lekármi pre Sociálnu poisťovňu.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom č. 7 So/66/2012 zo dňa 26. 6. 2013, potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k. 25 Sd/198/2011-77, avšak bližšie nešpecifikoval, pre o v prípade sťažovateľa nie je potrebné ustanoviť súdneho znalca na určenie diagnózy sťažovateľa, pričom napriek tomu, že na strane 5 v prvom odseku na jednej strane vymenoval, ktoré vyšetrenia sú rozhodujúce pre určenie percentuálnej miery invalidity, mal na druhej strane vedomosť   zo   spisového   materiálu,   že   všetky   potrebné   vyšetrenia   na   určenie   diagnózy nežiadali,   a   o   diagnóze   sťažovateľa   rozhodovali   posudkoví   lekári   bez   špecializácie   – kardiológia.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky...   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd...   postupom   a   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa 09. 02.   2012,   č.   k.   25   Sd/198/2011-77   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 7 So/66/2012 zo dňa 26. 6. 2013.

Sťažovateľ považuje uvedené rozhodnutia za nesprávne a má za to, že Krajský súd v Žiline   a Najvyšší súd Slovenskej republiky svojimi   rozhodnutiami   porušili jeho právo na spravodlivý proces a spravodlivé súdne konanie.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé   prejednanie záležitosti   podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   zo   dňa   09.   02.   2012,   č.   k.   25   Sd/198/2011-77   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 7 So/66/2012 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 02. 2012, č. k. 25 Sd/198/2011-77 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 7 So/66/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy ako finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 Eur, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Žiline   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní nahradiť P. H. ako sťažovateľovi trovy konania, pozostávajúce z priznanej odmeny a náhrady hotových výdavkov právneho zástupcu sťažovateľa vo výške 275,94 EUR na účet právneho zástupcu JUDr.   Nikolety   Sekerákovej,   advokátke,   Advokátska   kancelária   so   sídlom   1. mája 18, 010 01 Žilina... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 25 Sd 198/2011-77 z 9. februára 2012

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra   ústavného   súdu   stabilne   poukazuje   na   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto súvislosti   inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety   čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd. V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava   len   právoplatné   rozhodnutia,   a   v   tom   zmysle,   že   musí   ísť   o   rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia   jeho   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Ochrany   svojich   práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný   súd   z   týchto   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorá   smeruje proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   odmietol   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 So 66/2012 z 26. júna 2013

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať správnosť skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a pri uplatňovaní zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci   ústavného   súdu   v   konaní   podľa   čl.   127   ústavy   však   patrí   kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s jeho posúdením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a aj v tom prípade,   ak sú   dôvody,   na   ktorých   je   rozhodnutie   založené,   zjavne   jednostranné   alebo sú v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III.   ÚS   305/08,   IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Sťažovateľ   považuje   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   7   So   66/2012 z 26. júna 2013 za nesprávny a za taký, ktorý porušuje ním označené práva. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd „bližšie nešpecifikoval, prečo v prípade sťažovateľa nie je potrebné ustanoviť   súdneho   znalca   na   určenie   diagnózy   sťažovateľa,   pričom   napriek   tomu, že na strane 5 v prvom odseku na jednej strane vymenoval, ktoré vyšetrenia sú rozhodujúce pre určenie percentuálnej miery invalidity, mal na druhej strane vedomosť zo spisového materiálu,   že všetky   potrebné   vyšetrenia   na   určenie   diagnózy   nežiadali,   a   o   diagnóze sťažovateľa rozhodovali posudkoví lekári bez špecializácie – kardiológia“.

Ústavný súd z príloh k sťažnosti (odvolanie zo 16. marca 2012 proti napadnutému rozsudku   krajského   súdu)   zistil,   že   sťažovateľ   uplatnil   v   odvolaní   proti   napadnutému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne rovnakú námietku vo vzťahu k otázke, ktorou sa však najvyšší súd zaoberal.

Krajský súd vo svojom rozsudku vo veci č. k. 25 Sd 198/2011-77 z 9. februára 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne... z 1. júna 2011, okrem iného uviedol:„Krajský   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   odporkyne,   i   konanie,   ktoré   mu predchádzalo   (§   250l   a   nasl.   O.   s.   p.)   a   dospel   k   záveru,   že   opravnému   prostriedku navrhovateľa nemožno vyhovieť...

Posúdenie rozsahu zdravotného poškodenia a jeho následkov na schopnosť občana vykonávať zárobkovú činnosť vyžaduje odborné lekárske znalosti a vo veciach sociálneho zabezpečenia   je   zverené   posudkovým   lekárom   sociálneho   poistenia,   a   to   tak   pre   účely správneho, ako aj na účely súdneho konania.

Z   obsahu   súdneho   a   administratívneho   spisu   v   predmetnej   veci   vyplýva,   že   ide o konanie   o   posúdenie   invalidity   na   základe   opravného   prostriedku   z   15.   júna   2011 z dôvodu nesúhlasu s určenou mierou poklesu schopnosti zárobkovej činnosti na žiadosť navrhovateľa o invalidný dôchodok zo dňa 17. 5. 2011.

Zo spisov vyplýva, že navrhovateľ poberá invalidný dôchodok od 13. mája 2011 v sume 234,50 mesačne. Za invalidného bol navrhovateľ uznaný z dôvodu, že má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 55 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Posúdenie   invalidity   navrhovateľa   bolo   opätovne   predmetom   posudzovania druhostupňovým posudkovým lekárom sociálneho poistenia..., ktorú vyhodnotil v lekárskej správe   zo   dňa   6.   septembra   2011   a   následne   ďalším   posudkovým   lekárom   sociálneho poistenia... za prítomnosti prísediaceho odborného lekára – internistu..., ktorú vyhodnotili v lekárskej správe zo dňa 16. decembra 2011. Okrem toho sa druhostupňový posudkový lekár sociálneho poistenia... vo svojej lekárskej správe zaoberal aj požiadavkou vyslovenou v dožiadaní krajského súdu o spresnenie určovania stupňa závažnosti prejavov poškodenia srdcovej činnosti a na základe akých predpokladov môže posudkový lekár ustáliť funkčné štádium   NYHA   III.   Medzi   závermi   lekárskych   správ   uvedených   posudkových   lekárov sociálneho poistenia neboli zistené rozpory a o ich odbornej úrovni (spôsobilosti) nemá súd dôvody   pochybovať.   Námietky   navrhovateľa   uvádzané   v   opravnom   prostriedku a na pojednávaní súdu, nemohol súd zohľadniť, lebo uvádzané zdravotné problémy boli všetky známe pri posudzovaní navrhovateľa uvedenými posudkovými lekármi a vyplývajú z odborných   lekárskych   vyšetrení,   ktoré   boli   podkladom   pre   ich   závery   o   invalidite navrhovateľa,   resp.   o   určení   miery   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť z hľadiska   zvýšenia   invalidného   dôchodku.“ Po   podrobnej   analýze   posudkovej   činnosti v ďalšej časti svojho rozsudku krajský súd „návrh na doplnenie dokazovania – ustanovením znalca za ú čelom stanovenia kardiovaskulárneho ochorenia navrhovateľa, či je typu NYHA II, resp. NYHA III. zamietol“.

Najvyšší   súd sa   stotožnil   s postupom   krajského   súdu,   ku   ktorému   v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 25 Sd 198/2011-77 z 19. februára 2012 okrem iného uviedol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 v spojení s § 250ja ods. 2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel   k   záveru,   že   odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť...

Odvolací   súd   k   odvolaniu   navrhovateľa   uvádza,   že   posudkoví   lekári   v   zmysle príslušných   ustanovení   zákona   o   sociálnom   poistení   vykonávajú   odborné   vyšetrovanie zdravotného stavu žiadateľa o dôchodkovú dávku len v rozsahu svojej odbornosti a žiadateľ o   dávku   preukazuje   nálezmi   odborných   ošetrujúcich   lekárov,   že   pre   svoj   dlhodobo nepriaznivý   zdravotný   stav   spĺňa   podmienky   invalidity   a   v   akom   rozsahu   závažnosti. Posudkoví   lekári   sociálneho   poistenia   po   vlastnom   vyšetrení   žiadateľa   o   invalidný dôchodok   posudzujú,   či   z   predloženej   zdravotnej   dokumentácie   vyplývajú   podmienky pre vznik   nároku   na   invalidný   dôchodok.   V   Prílohe   č.   4   zákona   o   sociálnom   poistení je uvedené,   ktoré   vyšetrenia   sú   rozhodujúce   pre   určenie   percentuálnej   miery   invalidity. Napríklad všeobecné posudkové hľadisko pre srdcové choroby miera poklesu zárobkovej činnosti sa určí na základe ergometrie, echokardiografie v pokoji a po záťaži, angiografie, flebografie,   rádionuklidové   vyšetrenie   a   pod.).   Pre   ich   posúdenie   sú   významné   nálezy odborných lekárov o závažnosti ochorenia (NYHA II či NYHA III).

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je vykonávať ďalšie dokazovanie zdravotného stavu   navrhovateľa   ustanovením   súdneho   znalca,   ale   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutia odporkyne   ako   správneho   orgánu   o   návrhu   na   invalidný   dôchodok,   ktoré   rozhodnutie má vychádzať z lekárskeho posudku posudkového lekára sociálneho, a to aj z hľadiska, či posudkoví lekári postupovali v zmysle zákona o sociálnom poistení.

V   prejednávanej   veci   súd   prvého   stupňa   v   rámci   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia   odporkyne   vyžiadal   doplnenie   lekárskeho   posudku   posudkového   lekára ohľadne navrhovateľom namietanej závažnosti srdcového ochorenia. Po doplnení posudku v lekárskej správe zo 16. decembra 2011 odvolací rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru,   že   lekárske   posudky   zodpovedajú   zákonu,   pretože   zohľadnili   zdravotný   stav a mieru   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   zo   zdravotnej   dokumentácie, predloženej navrhovateľom.

Navrhovateľ v odvolacom konaní nepredložil taký dôkaz,   z ktorého by vyplývalo hodnotenie jeho zdravotného stavu, ktoré by bolo v rozpore s hodnotením posudkových lekárov sociálneho poistenia. O ich odbornej úrovni, objektívnosti a správnosti záverov posudkových lekárov sociálneho poistenia odvolací súd preto nemal dôvod pochybovať. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   uvedeného   dôvodu   rozsudok   krajského   súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP.“

Poukazujúc   predovšetkým   na   citované   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku najvyššieho súdu (a v súvislostiach rozsudku krajského súdu), ústavný súd zastáva názor, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu je dostatočným a preskúmateľným spôsobom odôvodnený a v tomto rámci sa najvyšší súd primerane vyrovnal s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní zo 16. marca 2012, ktoré sú opätovne uvádzané v jeho sťažnosti. Tento rozsudok sa v odôvodnení síce priamo nezaoberá namietaným spôsobom rozhodovania o procesnom návrhu sťažovateľa v konaní   pred   krajským   súdom,   ktorému   krajský   súd   nevyhovel   (keď   sťažovateľ po vyžiadaní   doplnenia   lekárskeho   posudku   posudkového   lekára   žiadal   krajský   súd o doplnenie   dokazovania   ustanovením   znalca),   toto   však   priamo   vyplýva   zo   spôsobu aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré sa týkajú lekárskej posudkovej činnosti pri výkone sociálneho poistenia (§ 71 a § 153 a nasl. uvedeného zákona), t. j. postupov, z preskúmania ktorých najvyšší súd ako súd odvolací vychádzal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej   judikatúre,   podľa   ktorej   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania (nemusí ani vyhovieť všetkým predloženým procesným návrhom na dokazovanie bez toho, aby to znamenalo porušenie procesných práv účastníka konania, resp. porušenie jeho práva na spravodlivý proces),   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného (prvostupňového, ale aj odvolacieho a dovolacieho) súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   toho   aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom je založený napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery, ktoré sťažovateľ nepovažuje za správne či dostatočné a s ktorými nesúhlasí, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím vlastným (pozri aj IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).

Ústavný   súd   s   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. mája 2014