znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 273/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., a. s. S. v likvidácii, B., zastúpenej A., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prípisom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Spr. 2235/2010 z 9. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   a.   s.   S.   v likvidácii, o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   a.   s.   S.   v   likvidácii,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej A., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   prípisom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Spr. 2235/2010 z 9. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva, že   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) je pod sp. zn. 10 C/187/2009 vedené konanie o návrhu Ing. A. J. (ďalej len „navrhovateľ“) proti sťažovateľke na neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a na náhradu mzdy.

Okresný súd v predmetnom konaní rozhodol uznesením č. k. 10 C/187/2009-112 z 11.   marca   2011   tak,   že   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   10   C/187/2009   prerušil   až   do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 31 Cb/111/2009 vo   veci   návrhu   Z.,   a.   s.   S.,   a   spol.   proti   sťažovateľke   o   určenie   neplatnosti   uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia z 3. apríla 2009, ktorým sťažovateľka vstúpila do likvidácie a bol vymenovaný likvidátor.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   11.   marca   2011   podal   odvolanie   navrhovateľ. Krajský súd o ňom rozhodol uznesením č. k. 3 Co/153/2011-134 z 29. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Navrhovateľ sa žiadosťou doručenou okresnému súdu 19. júla 2011 a sťažovateľka žiadosťou doručenou okresnému súdu 4. októbra 2011 domáhali o pokračovanie v konaní. Okresný súd reagoval na tieto žiadosti prípisom zo 7. októbra 2011, v ktorom uviedol:„súd uznesením č. k. 10 C 187/2009-112 zo dňa 11. 03. 2011 prerušil konanie sp. zn. 10 C 187/2009 do právoplatného ukončenia konania vedeného pod spis zn. 31 Cb 111/2009 Okresným súdom BA I. Predmetné uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave   č.   k.   3   Co   153/2011-134   zo   dňa   29.   4.   2011.   V prejednávanej   veci   súd rozhodoval v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Prekážka, pre ktorú súd konanie prerušil, doposiaľ trvá. Konanie spis. zn. 31 Cb 111/2009 vedené Okresným súdom Bratislava I doposiaľ právoplatne skončené nebolo.

Vo veci súd nerozhodoval o prerušení konania v zmysle ustanovenia § 110 O. s. p. a teda   účastníci   konania   v prejednávanej   veci   nemôžu   postupovať   v zmysle   ustanovenia § 111 ods. 3 O. s. p. a podať návrh na pokračovanie v konaní.“

Podaním   z   12.   marca   2012   podala   sťažovateľka   predsedníčke   okresného   súdu „sťažnosť...   na   nečinnosť   súdu“. Predmetnú   sťažnosť   vybavila   predsedníčka   okresného súdu prípisom sp. zn. Spr. 2073/2012 z 24. apríla 2012, v ktorom uviedla, že sa k sťažnosti nemôže vyjadriť z dôvodu, že predmetný spis bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   rozhodnutie   o dovolaní   proti   predbežnému opatreniu.

Sťažovateľka následne 28. mája 2012 doručila krajskému súdu žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedníčkou okresného súdu podľa § 67 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“).   Predmetnú   žiadosť   vybavil   podpredseda   krajského   súdu   poverený plnením úloh predsedu súdu prípisom sp. zn. Spr. 2147/2012 z 1. augusta 2012, v ktorom uviedol:

„Nahliadnutím do sťažnostného spisu okresného súdu Spr. 2073/2012 som zistil, že Vaša   sťažnosť   bola   doručená   okresnému   súdu   dňa   19.   03.   2012,   pričom   predsedníčka okresného   súdu   Vám   listom   zo dňa 24.   04.   2012,   ktorý   ste prevzali   dňa   04.   05.   2012 oznámila, že súdny spis bol dňa 08. 11. 2011 predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   vo   veci   dovolania   voči   predbežnému   opatreniu.   Ďalej   uviedla,   že   vec   je právoplatne prerušená a na základe uvedeného sa k sťažnosti nemôže bližšie vyjadriť. Dňa 21. 06. 2012 bolo zo strany okresného súdu oznámené, že príslušný spisový materiál sa nachádza od 31. 05. 2012 na Krajskej prokuratúre v Bratislave.

S poukazom na účel prešetrenia vybavenia sťažnosti, ako aj na ust. § 65 ods. 1 zákona o súdoch, musím skonštatovať, že Vaša sťažnosť nebola predsedníckou okresného súdu vybavená v zákonnej lehote, pričom zo strany okresného súdu nedošlo ani k predĺženiu lehoty na jej vybavenie v zmysle ust. § 65 ods. 2 zákona oj súdoch, v tomto ohľade je preto Vaša   žiadosť   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   opodstatnená.   Z   uvedeného   dôvodu   mi dovoľte, aby som sa Vám v mene správy a riadenia súdu za oneskorené vybavenie Vašej sťažnosti ospravedlnil.

So zreteľom na skutočnosť, že nedošlo k vecnému vybaveniu Vašej sťažnosti zo dňa 12. 03. 2012, je v danej veci potrebné vyvinúť náležité úsilie, aby bola Vaša sťažnosť na okresnom   súde   vybavená   bez   zbytočného   odkladu,   pričom   na   uvedenú   skutočnosť   si dovoľujem týmto listom upriamiť pozornosť predsedníčky okresného súdu. Za týmto účelom prichádza do úvahy vyžiadanie príslušného spisového materiálu z Krajskej prokuratúry Bratislava na dobu prešetrenia sťažnosti účastníka konania predsedom okresného súdu v rámci zabezpečenia riadenia súdu v oblasti výkonu súdnictva v zmysle štvrtej časti zákona o súdoch.“.

Následne predsedníčka okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 2073/2012 z 22. augusta 2012 reagovala na sťažnosť sťažovateľky z 12. marca 2012, v ktorom sa vecne zaoberala dôvodmi uvedenými v tomto podaní sťažovateľky.

Sťažovateľka doručila krajskému súdu žiadosť z 3. septembra 2012 o prešetrenie vybavenia   sťažnosti   predsedníčkou   okresného   súdu.   Predmetnú   žiadosť   vybavila podpredsedníčka   krajského   súdu   prípisom   sp.   zn.   Spr.   2235/2012   z   9.   októbra   2012, v ktorom konštatovala:

„Nahliadnutím do sťažnostného spisu (okresného súdu Spr. 2073/2012 som zistila, že predsedníčka   okresného   súdu   na   základe   odpovede   Krajského   súdu   v   Bratislave   Spr. 2147/2012,   doručenej   okresnému súdu dňa 02.   08.   2012 odpovedala na Vašu sťažnosť listom zo dňa 22. 08. 2012, ktorý ste prevzali dňa 30. 08. 2012.

Predsedníčka okresného súdu sa k Vašej námietke týkajúcej sa prerušenia konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10C 87/2009 okrem iného vyjadrila, že súd rozhodol   o prerušení konania uznesením č.   k. 10C 187/2009-112 zo dňa 11.   03.   2011 z dôvodu, že v inom konaní vedenom na okresnom súde /sp. zn. 31Cb 111/2009/ sa rieši otázka   s   podstatným   významom   pre   rozhodnutie   súdu   v   prejednávanej   veci,   pričom predmetné   uznesenie   bolo   potvrdené   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 3Co 153/2011-134   zo   dňa   29.   04.   2011.   Predsedníčka   okresného   súdu   Vás   následne oboznámila s úkonmi súdu spojenými s podaným dovolaním odporcu a záverom vyhodnotila Vašu sťažnosť ako nedôvodnú.

V   súvislosti   s   Vašou   žiadosťou,   v   ktorej   ste   namietali   nedôvodnosť   prerušenia konania sp. zn. 10C 187/2009 si Vás dovoľujem upovedomiť, že v zmysle ust. § 2 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy   SR   a   zákonom.   Právny   názor   Ústavného   súdu   obsiahnutý   v   jeho   rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu je pre súd záväzný.

Ústava SR vo svojom článku 144 ods. 1 garantuje zásadu sudcovskej nezávislosti a nestrannosti. V tejto súvislosti sa predseda súdu ako orgán riadenia správy súdu nemôže vyjadrovať   alebo   hodnotiť   procesnoprávny   postup   sudcov   v   konkrétnych   súdnych konaniach, usmerňovať akým spôsobom majú v tom - ktorom konaní postupovať, zaujímať svoj právny názor k veci, alebo akýmkoľvek spôsobom ich ovplyvňovať, či už ide o postup v konaní, alebo spôsob rozhodovania. Táto skutočnosť napokon vyplýva aj z ust. § 32 ods. 2 zákona   o   súdoch,   v   zmysle   ktorého   riadenie   a   správa   súdov   nesmú   zasahovať   do rozhodovacej činnosti súdov.

Predseda súdu je oprávnený vybavovať podania účastníkov súdnych konaní, resp. dohliadať   na   priebeh   súdneho   konania   z   pohľadu   plynulosti   a   dodržiavania   zásad dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami len v rozsahu a spôsobom umožňujúcim spoľahlivé   zistenie   stavu   veci   bez   toho,   aby   tým   došlo   k   akémukoľvek   zásahu   do rozhodovacej činnosti zákonného sudcu.

Na základe uvedeného teda v žiadosti namietaný procesný postup zákonného sudcu spočívajúci v prerušení konania sp. zn. 10C 187/2009 nespadá do prieskumnej povinnosti orgánu riadenia správy súdu v zmysle ust. § 62 a nasl. zákona o súdoch, v dôsledku čoho som   Vašu   žiadosť   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedníčkou   okresného   súdu vyhodnotila ako neopodstatnenú.

Z   príslušného   spisového   materiálu   bolo   zistené,   že   v   čase   doručenia   podania odporcu zo dňa 02. 07. 2012, ktoré obsahovalo návrh na zrušenie predbežného opatrenia a podania   zo   dňa   09.   07.   2012,   ktorým   odporca   žiadal   o   vrátenie   súdneho   poplatku   za odmietnuté dovolanie, súdny spis na okresnom súde absentoval, nakoľko sa nachádzal od 31.   05.   2012   na   Krajskej   prokuratúre   v   Bratislave   z   dôvodu   podaného   podnetu   na mimoriadne dovolanie.

O   vrátení   súdneho   poplatku   odporcovi   za   odmietnuté   dovolanie   okresný   súd rozhodol uznesením č. k. 10C 187/2009-289 zo dňa 06. 09. 2012 a dňa 07. 09. 2012 vyzval odporcu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podaný   návrh   na   zrušenie   predbežného opatrenia.“.

Podpredsedníčka   krajského   súdu   na   základe   posúdenia   žiadosti   sťažovateľky konštatovala, že sťažnosť sťažovateľky je neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„Podľa   názoru   sťažovateľa   odporca   svojím   postupom,   spôsobom   preskúmania vybavenia   sťažnosti   predsedom   Okresného   súdu   Bratislava   I,   a   z   toho   vyplývajúcej písomnej   odpovede   zo   dňa   09.   10.   2012,   Spr.   2235/2012,   porušil   právo   sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo na spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru a v článku 48 Ústavy SR.... Napriek   neskorším   urgenciám   oboch   strán,   aby   sa   v   konaní   pokračovalo,   je predmetné súdne konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy stále prerušené a vo veci sa nekoná.

Konanie v právnej veci navrhovateľa Z. a. s. S. a spol. proti odporcovi C. a. s. S. o určenie   neplatností   uznesení   mimoriadneho   valného   zhromaždenia   zo   dňa   03.04.2009 vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 31Cb 111/2009 (z dôvodu, ktorého je súdne konanie prerušené) sa začalo na návrh, ktorý bol doručený súdu dňa 06. 07. 2009. Napriek   skutočnosti,   že   konanie   o   neplatnosť   uznesení   mimoriadneho   valného zhromaždenia bolo začaté pred   viac   ako   troma rokmi,   bolo   v predmetnej právnej veci konané   len   jedno   pojednávanie   (september   2012),   s   tým,   že   ďalšie   pojednávanie   bolo vytýčené až na marec 2013.

Je   teda   nepochybné,   že   toto   konanie   nebude   právoplatne   skončené   v   priebehu minimálne nasledujúcich 3 až 4 rokoch.

Zároveň   ostáva   sporným,   či   výsledok   tohto   konania   má   vplyv   na   rozhodnutie v konaní   o   určenie   neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru,   keďže odôvodnenie   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   I   o   prerušení   konania   postráda akúkoľvek bližšiu úvahu súdu o dôvodoch prerušenia predmetného konania, napriek tomu, že súd by mal pristúpiť k prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku len v krajných prípadoch. Avšak podľa názoru sťažovateľa (ako aj podľa navrhovateľa Ing. A. J.) rozhodnutie v tejto veci nemá žiaden vplyv na rozhodnutie vo veci o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu, ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva a následne uvádza:

„Podľa   názoru   sťažovateľa   odporca   nepostupoval   v   súlade   s   ustanovením   §   64 Zákona   o   súdoch,   ale   svojvoľne   povýšil   zásadu   sudcovskej   nezávislosti   a   nestrannosti zakotvenú v článku 144 ods. 1 Ústavy SR pred právom na prístup k súdu a právom na spravodlivé   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy a článku 48 Ústavy SR, čím zasiahol do týchto sťažovateľových práv.

Z   písomnej   odpovede   odporcu   zo   dňa   03.   09.   2012,   ktorá   bola   sťažovateľovi doručená dňa 15. 10. 2012, vyplýva, že odporca postupoval v rozpore so samotným účelom inštitútu sťažnosti, pretože sa paradoxne vôbec nezaoberal tým, či v predmetnom konaní dochádza k spôsobovaniu prieťahov v konaní a už vôbec za týmto účelom nevykonal žiadne šetrenia.   Tejto   svojej   povinnosti   sa   vyhol   strohým   konštatovaním,   že   nie   je   oprávnený zasahovať do nezávislosti rozhodovania iného súdu v zmysle zásady sudcovskej nezávislosti a nestrannosti zakotvenej v článku 144 Ústavy Slovenskej republiky....

Avšak podľa názoru sťažovateľa odporca neposkytol žiadne racionálne odôvodnenie uprednostnenia   zásady   sudcovskej   nestrannosti   a   nezávislosti   v   situácii   vzniknutej konkurencie s právom na spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je rovnako garantované Ústavou SR. Týmto svojím konaní odporca svojvoľne aplikoval právo v rozpore s princípom spravodlivosti.

Prostredníctvom   reštriktívneho   výkladu   právnych   noriem   odporca   teda   vyzdvihol zásadu sudcovskej nezávislosti a nestrannosti nad práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Keďže   odporca   ako   aj   sťažovateľ   fungujú   v   jednom   systéme   právnych   noriem, sťažovateľ   zastáva   názor,   že   dochádza   k   odlišnej   interpretácii   totožných   ústavných princípov a zásad zo strany odporcu, ktoré mu však nie sú žiadnym spôsobom v odôvodnení vysvetlené.

Sťažovateľ zastáva názor, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov môže dôjsť aj zákonným postupom, a to prerušením konania, čím je účastníkovi konania znemožnený prístup k súdu aj na viacročné obdobie....

Zároveň sa sťažovateľ domnieva, že mohlo dôjsť aj k porušeniu jeho petičného práva podľa čl. 27 Ústavy SR, ktoré zahŕňa aj právo podať sťažnosť. Sťažovateľ si je vedomí ods. 3 citovaného článku, v zmysle ktorého petíciou, teda aj sťažnosťou, nemožno zasahovať do nezávislosti súdu.

Avšak sťažovateľ zastáva názor, že svojou sťažnosťou podanou na obidva stupne súdov, do nezávislosti zákonnej sudkyne nemohol zasiahnuť, pretože nikdy nepožadoval, aby bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté v jeho prospech. Sťažovateľ totiž namietal len nečinnosť zákonnej sudkyne a súčasne sa vyjadril, že čo do právneho základu sporu so žalobným návrhom súhlasí.

Na   preukázanie   opodstatnenosti   sťažnosti   poukazuje   sťažovateľ   aj   na   uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 12. 10. 2012, sp. zn. 27Cpr/1/2012... V predmetnej právnej veci sú totožní účastníci konania, iba v opačnom procesnom postavení, ako v konaní na OS BA I, kde je toto konanie prerušené. Podľa názoru sťažovateľa si Okresný súd Trnava taktiež osvojil fakultatívnu možnosť prerušenia konania, keď rozhodol, že konanie vedené na tomto súde prerušuje do právoplatného skončenia vyššie uvedených súdnych konaní vedených na OS BA I   t.   j.   opäť na obdobie niekoľkých rokov.   Týmto zjavne dochádza k reťazeniu porušovania práv sťažovateľa, tak ako sú uvádzané v tejto sťažnosti.... V súlade s vyššie uvedeným sťažovateľ očakával od odporcu, že vykoná šetrenie za účelom   zistenia   dôvodnosti   prerušenia   konania   a   poskytne   mu   dostatočne   odborné odôvodnenie tohto prerušenia konania resp. zaviaže Okresný súd Bratislava I k prijatiu opatrenia na ďalší postup v konaní tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní a zasahovaniu do práv sťažovateľa.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1 Dohovoru a článku 48 Ústavy SR   spôsobom   prešetrenia   sťažnosti   Krajským   súdom   v   Bratislave,   písomne   vyjadreným v liste zo dňa 09. 10. 2012, Spr. 2235/2010 boli porušené.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka namieta, že označeným postupom a prípisom krajského súdu sp. zn. Spr   2235/2010   z   9.   októbra   2012   (jeho   podpredsedníčky,   pozn.)   došlo   k   porušeniu   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon (odsek 1). Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom (odsek 2).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, pričom v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno základného práva podľa čl. 46 ústavy domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (m. m. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07, IV. ÚS 469/2012).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta postup pri prešetrovaní vybavenia jej sťažnosti na „nečinnosť súdu – č. k. 10 C 187/2009“ podľa zákona o súdoch krajským súdom, resp. jeho podpredsedníčkou.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť na postup súdu môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva   na verejné prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov alebo porušovaniu   zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa   §   63   zákona   o   súdoch   sťažnosti   vybavuje   predseda   príslušného   súdu,   ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Podľa § 64 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní   alebo   porušené   zásady   dôstojnosti   súdneho   konania, a odstránenie zistených nedostatkov (odsek 1). Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na   účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.   Ak   je   to   na   riadne   vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti ktorým sťažnosť smeruje, alebo ďalšie osoby, ktoré môžu pomôcť pri prešetrení sťažnosti (odsek 2). Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky (odsek 3).

Podľa § 65 zákona o súdoch sťažnosť musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia   orgánu   príslušnému   na   jej   vybavenie   (odsek   1).   Ak   lehotu   podľa   odseku   1 nemožno   dodržať   z   dôvodu   nemožnosti   zabezpečenia   podkladov   na   riadne   vybavenie sťažnosti alebo v prípadoch náročných na prešetrenie, možno lehotu uvedenú v odseku 1 predĺžiť;   sťažnosť   však   musí   byť   vybavená   najneskôr   do   troch   mesiacov   odo   dňa   jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie. O každom predĺžení lehoty na vybavenie sťažnosti   a   o   dôvodoch   predĺženia   je   orgán   vybavujúci   sťažnosť   povinný   písomne upovedomiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu v rámci lehoty podľa odseku 1 (odsek 2).

Podľa § 66 zákona o súdoch o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na   odstránenie   zistených   nedostatkov   musí   byť   sťažovateľ   upovedomený   písomne.   To neplatí, ak sťažovateľ na písomnom upovedomení netrvá alebo ak sťažovateľ zomrel, stal sa nezvestným alebo je pre trvalý pobyt v cudzine nedosiahnuteľný.

Ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže podľa § 67 ods. 1 zákona o súdoch požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný,

a) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu,

b)   ministerstvo   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   krajského   súdu a predsedom Špecializovaného trestného súdu.

Podľa § 67 ods. 2 zákona o súdoch sa na prešetrenie vybavenia sťažnosti primerane použijú ustanovenia tohto zákona o vybavovaní sťažností.

Podľa   §   68   zákona   o   súdoch   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   použije   sa   na vybavovanie sťažnosti   osobitný zákon, ktorým   je zákon č.   9/2010 Z.   z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“).

V nadväznosti na citované ustanovenia zákona o súdoch ústavný súd poukazuje na svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   postup   pri   vybavovaní   sťažností,   resp. prešetrovaní ich vybavenia podľa zákona o súdoch nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 210/2011, IV. ÚS 469/2012).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je materiálna povaha predmetu konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom bezprostredne rozhoduje   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   (o   ich právnom   statuse).   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiach   konkrétneho   prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý   upravuje predmet daného konania, rovnako ako ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

V posudzovanom prípade sťažovateľka namieta postup administratívneho charakteru, upravený   už   uvedenými   právnymi   predpismi   (zákonom   o   súdoch   a   zákonom o sťažnostiach),   v   rámci   ktorého   sa   nerozhoduje   bezprostredne   o   právach,   resp. povinnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   pričom   ho   z   hľadiska   predmetu nemožno považovať ani za správne konanie [pozri k tomu § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pozn.]; aj preto sa na neho   nevzťahujú   všeobecné   predpisy   o   správnom   konaní   (správny   poriadok).   Táto špecifická oblasť preto nespadá podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu pod garancie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tento   záver   je relevantný aj vo vzťahu   k namietanému porušeniu   čl.   48   ústavy. Všetky základné práva, ktoré uvedený článok inkorporuje (napr. právo na zákonného sudcu, právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov),   sa   vzťahujú na samotné   súdne konanie, v ktorom súdy prerokúvajú a rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických osôb, resp. právnických osôb, avšak nie na vymedzený postup orgánov štátnej správy súdov.

Uvedené skutočnosti súčasne vylučujú možnosť existencie takej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   postupom   (podpredsedníčky)   krajského   súdu,   ako   aj   jej   prípisom a namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   (m.   m.   IV.   ÚS   260/07,   IV.   ÚS   469/2012),   ktorá   by   zakladala relevantný dôvod na vyslovenie ich   porušenia po prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013