znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 273/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   N.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Sžso/8/2009 z 30. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. N. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. A. N. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso/8/2009 z 30. novembra 2009 (ďalej len „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že najvyšší súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 61/2006,   1 S 216/2008,   1 S 217/2008   z   20.   novembra   2008,   ktorým   krajský   súd zamietol   žalobu   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. 492/2005-OPPK-SBT, č. 492/2005-OPPK-SBT a č. 490/2005-OPPK-SBT z 21. marca 2005.

Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd vo svojom rozsudku „iba cituje a odpisuje jednotlivé podania a vyjadrenia účastníkov konania, presne ako krajský súd. V závere sa odvoláva   na   podklady   z administratívneho   spisu   presne   ako   krajský   súd.   Odôvodnenie svojho výroku opiera o totožné skutkové zistenia ako krajský súd. Žiadne nové skutočnosti neuvádza, a preto posudzuje všetko jednostranne. Nezaoberá sa konkrétnymi skutočnosťami z môjho odvolania... Najvyšší súd bez dôkazného konania uskutočnil svoje právne závery citujúc krajský súd, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré výrazne nekorešponduje s faktami predloženými mnou a následne právnym zástupcom mi prideleným súdom vrátane absencie týchto faktov vôbec v odôvodnení rozsudku.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka v tejto veci podala podnet podľa § 32 ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“), v ktorom žiadala o preskúmanie postupu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, krajského súdu a najvyššieho súdu.   Predmetný   podnet   bol   vybavený   prípisom   krajskej   prokuratúry   č. k.   Kd 340/10-7 zo 4. marca   2011,   ktorým   jej   bolo   okrem   iného   vysvetlené,   že   generálny   prokurátor Slovenskej republiky má síce v zmysle § 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) [ak zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f OSP) a ak to   vyžaduje ochrana práv a zákonom   chránených záujmov fyzických   osôb,   právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami] podať proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie, avšak podľa § 250s OSP proti rozhodnutiu súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu, mimoriadne dovolanie nie je prípustné.

Sťažovateľka   podala   aj   opakovaný   podnet   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   v ktorom   namietala   spôsob   vybavenia predchádzajúceho podnetu krajskou prokuratúrou. Opakovaný podnet generálna prokuratúra vybavila prípisom č. k. VI/2 Gd 86/11-6 z 18. mája 2011, ktorý odložila ako nedôvodný, pretože dospela k názoru, že krajská prokuratúra sa dôsledne zaoberala sťažovateľkinými námietkami,   ktoré   aj   kvalifikovane   odôvodnila.   Keďže   opakovaný   podnet   neobsahoval žiadne nové skutočnosti, na ktoré bolo potrebné osobitne reagovať, generálne prokuratúra poukázala na prípis krajskej prokuratúry, s obsahom ktorého sa stotožnila. Predmetný prípis generálnej   prokuratúry   bol   sťažovateľke   doručený   27.   mája   2011.   Od   tohto   dátumu sťažovateľka   zrejme počíta   začiatok   plynutia   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“), v ktorej   možno   podať   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej „základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a zároveň   sa   domáha,   aby   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   č. k. 4 Sžso/8/2009   z   30. 11. 2009   vo   výrokovej   časti   týkajúcej   sa   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave   č. k.   1 S 61/2006,   1 S 216/2008,   1 S 217/2008   z   20. 11. 2008   o priznaní peňažného   príspevku   na   kompenzáciu   zvýšených   výdavkov   súvisiacich   s hygienou   alebo opotrebovaním   šatstva,   bielizne,   obuvi   a bytového   zariadenia...   zrušený   a vec   vrátil na ďalšie konanie“.

Zároveň   sťažovateľka   požiadala   o ustanovenie   advokáta   na   svoje   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu nadobudol právoplatnosť 5. marca 2010.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na citované ustanovenia zákona o ústavnom súde ústavný súd predtým, ako prikročí k samotnému vecnému posúdeniu sťažnosti, je povinný zaoberať sa tým, či spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti,   ako   aj   to,   či   sú   dané   podmienky   na jej prerokovanie   ustanovené   zákonom   o ústavnom   súde.   V predmetnej   veci   ústavný   súd k takémuto záveru nedospel.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   smeruje   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý nadobudol   právoplatnosť   5.   marca   2010,   a sťažnosť   adresovaná   ústavnému   súdu   bola podaná na poštovú prepravu 6. júna 2011, je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že bola podaná v značnom časovom odstupe po uplynutí zákonom o ústavnom súde ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   od právoplatnosti   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   teda oneskorene. Ústavný súd ju preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Ústavný súd dodáva, že na plynutie dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemá podľa jeho stabilnej rozhodovacej praxe (napr. I. ÚS 147/2010,   I. ÚS 19/01,   II. ÚS 176/03,   IV. ÚS 344/04,   II. ÚS 144/05)   žiadny vplyv sťažovateľkou podaný podnet generálnej prokuratúre. Takýto podnet nie je účinným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich   základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto na neho ústavný súd nemohol prihliadnuť.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Oneskorené   podanie   sťažnosti   nemožno   odstrániť,   preto   bolo   už   bez   právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011