znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 273/09-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   septembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti P. S., H., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 18/2009 v súvislosti s nedodržaním   požiadavky neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 20. apríla 2009, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. S. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   II   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   0   Tp   18/2009   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť P. S. trovy konania v sume 245,70 € [slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 402 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 273/09-11   zo   7.   augusta   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 18/2009 v súvislosti s požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z 20. apríla 2009.  

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   20.   apríla   2009   Okresnej   prokuratúre Košice   II   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu. Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 18/2009 z 3. júna 2009 vyslovil vecnú nepríslušnosť na rozhodovanie vo veci sťažovateľa a postúpil ju Špeciálnemu súdu. Sťažovateľ podal proti uzneseniu   15.   júna   2009   sťažnosť.   Okresný   súd   napriek   rozhodnutiu   o postúpení   veci rozhodol uznesením z 18. júna 2009 o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby tak, že ju zamietol a jeho písomný sľub neprijal. Sťažovateľ podal 24. júna 2009 proti rozhodnutiu sťažnosť. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 6 Tpo 41/2009-130 z 1. júla 2009 zrušil uznesenie okresného súdu o vyslovení nepríslušnosti a postúpení veci ako nezákonné a uznesením č. k. 6 Tpo 42/2009-133 z 1. júla 2009 zrušil uznesenie okresného   súdu   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   pretože   na   rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa bol vecne príslušný Špeciálny súd.

Sťažovateľ poukázal, že jeho žiadosť bola okresnému súdu doručená 27. apríla 2009, keď   bol   vecne   a mieste   príslušný   na   konanie,   a preto   mal   o jeho   žiadosti   urýchlene rozhodnúť   v súlade   s   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku   alebo   po   spojení   trestných   vecí neodkladne odstúpiť jeho žiadosť na rozhodnutie Špeciálnemu súdu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že okresný súd porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a priznal mu finančné zadosťučinenie 3 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Na výzvu ústavného súdu okresný súd oznámil, že sa nevie vyjadriť k vecnej stránke sťažnosti, pretože spis týkajúci sa tejto veci bol 15. júla 2009 postúpený z dôvodu vecnej príslušnosti Špecializovanému trestnému súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 0 Tp 18/2009 o jeho žiadosti o prepustenie z väzby došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (obdobne napr. III. ÚS 7/00).   Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé   lehoty   z hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenosti   posudzujú podľa   všetkých   okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé a nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   (obdobne   napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a čl. 5 ods. 4 dohovoru   nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky   výraz   „a   bref   délai“   (v slovenskom   preklade   „urýchlene“)   jasne   indikuje, čo musí   byť   v danom   prípade   hlavným   predmetom   záujmu.   Aké   časové   obdobia   budú akceptovateľné   a aké   nie,   bude   zrejme   závisieť   od   konkrétnych   okolností   (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok   5   ods. 4   dohovoru   tým,   že   osobám   pozbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33-§ 36).

Požiadavka   rozhodovať   vo   väzobných   veciach   prednostne   a urýchlene   je   jednou zo základných zásad trestného konania, ktorá je ustanovená v § 2 ods. 6 Trestného poriadku.

Zo sťažnosti sťažovateľa, z ním predloženej dokumentácie, ako aj zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh konania:

Dňa   21.   apríla   2009   bola   okresnej   prokuratúre   doručená   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby, eventuálne jej nahradenie písomným sľubom.

Prípisom   z 27. apríla 2009 doručeným okresnému súdu v ten istý deň prokurátor okresnej   prokuratúry   predložil   žiadosť   sťažovateľa   a ďalšieho   spoluobvineného   na rozhodnutie okresnému súdu.

Sudkyňa pre prípravné konanie, ktorej bola vec pridelená, napísala 6. mája 2009 úradný záznam o tom, že vec jej bola predložená 4. mája 2008 a 6. mája 2009 okresná prokuratúra   doručila   prostredníctvom   faxu   uznesenie   zo   4.   mája   2009   vydané vyšetrovateľom   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru o spojení   vecí   vedených   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-15/BOK-V-2009   a sp.   zn.   ČVS:   PPZ-23/BOK-V-2009 na spoločné konanie. Z tohto uznesenia vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný aj za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, konanie o ktorom patrí do pôsobnosti Špeciálneho súdu.

Dňa 12. mája 2009 sudkyňa pre prípravné konanie, ktorej bola vec pridelená, zistila, že uznesenie o spojení veci nie je zatiaľ vo vzťahu k sťažovateľovi a jeho spoluobvinenému právoplatné.

Dňa 21. mája 2009 sudkyňa nariadila verejné zasadnutie na 5. jún 2009 z dôvodu rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa a ďalšieho obvineného o prepustenie z väzby. Uvedený termín zrušila 2. júna 2009 z dôvodu práceneschopnosti.

Dňa 1. júna 2009 faxom a 8. júna 2009 poštou bol okresnému súdu doručený prípis prokurátorky Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len   „špeciálna   prokuratúra“)   príslušnej   vykonávať   dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti v prípravnom konaní v spojenej trestnej veci, v ktorom navrhla, aby okresný súd odstúpil žiadosť   sťažovateľa   a ďalšieho   obvineného   o prepustenie   z väzby   na   rozhodnutie Špeciálnemu súdu vzhľadom na to, že v zmysle ustanovenia § 14 Trestného poriadku patrí rozhodovanie   v tejto   veci   do   pôsobnosti   Špeciálneho   súdu,   a súčasne   oznámila,   že Špeciálnemu súdu odstúpila na rozhodnutie aj žiadosť ďalšieho obvineného, ktorý je stíhaný v tej istej trestnej veci.

Uznesením z 3. júna 2009 okresný súd vyslovil vecnú nepríslušnosť na rozhodovanie vo veci sťažovateľa a postúpil vec Špeciálnemu súdu. Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu bola okresnému súdu doručená 16. júna 2009.

Dňa 16. júna 2009 sudkyňa pre prípravné konanie nariadila výsluch sťažovateľa aj druhého obvineného na 18. jún 2009.

Prokurátorka špeciálnej prokuratúry prípisom doručeným 17. júna 2009 oznámila, že sa na výsluchoch obvinených nezúčastní. Vyjadrila tiež názor, že okresný súd nepostupoval správne, keď rozhodol o postúpení veci uznesením, žiadosti obvinených mal Špeciálnemu odstúpiť   len   prípisom.   Súčasne   prokurátorka   oznámila,   že   vykonávanie   úkonov s obvinenými   a rozhodovanie   o ich   žiadostiach   o prepustenie   z väzby   predtým,   ako o sťažnostiach proti uzneseniu o postúpení veci rozhodne krajský súd, považuje za postup, ktorý je v rozpore s Trestným poriadkom.

Dňa 18. júna 2009 sudkyňa pre prípravné konanie vykonala výsluchy sťažovateľa a ďalšieho   obvineného   a rozhodla   o ich   žiadostiach   o prepustenie   z väzby   tak,   že   ich zamietla a neprijala ani písomný sľub sťažovateľa.

Dňa 25. júna 2009 bola doručená sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu. V ten istý deň   bola vypracovaná predkladacia   správa   krajskému   súdu,   ktorému   bol   spis   doručený 29. júna 2009.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí 1. júla 2009 zrušil uznesenie okresného súdu o postúpení   veci   z 3.   júna   2009   s tým,   že   okresný   súd   nepostupoval   správne,   keď rozhodoval o postúpení veci a vec mal odstúpiť prípisom. Následne krajský súd uznesením z 1. júla 2009 zrušil aj uznesenie okresného súdu z 18. júna 2009 bez toho, aby meritórne rozhodol o väzbe sťažovateľa s tým, že procesný postup okresného súdu bol v danom štádiu konania   vylúčený,   pretože   okresný   súd   už   nebol   príslušný   na   rozhodovanie   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Okresnému súdu bol spis vrátený 6. júla 2009 a prípisom z 13. júla 2009 okresný súd odstúpil vec Špeciálnemu súdu.

Špecializovanému   trestnému   súdu   bol   spis   doručený   20.   júla   2009.   Prípisom   z 28.   júla   2009   Špecializovaný   trestný   súd   požiadal   špeciálnu   prokuratúru   o vyjadrenie k žiadostiam   o prepustenie   z väzby.   Prípisom   z 3.   augusta   2009   prokurátor   špeciálnej prokuratúry oznámil, že sťažovateľ aj druhý obvinený boli príkazmi prokurátorky špeciálnej prokuratúry z 3. augusta 2009 prepustení z väzby na slobodu, a preto je rozhodovanie o ich žiadostiach bezpredmetné.  

Z uvedeného priebehu konania vyplýva, že okresný súd sa začal zaoberať žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby v čase, keď už nebol príslušný o nej rozhodnúť. Napriek tomu žiadosť nielenže urýchlene neodstúpil v tejto veci príslušnému Špeciálnemu súdu, ale po viac ako mesiaci od doručenia žiadosti (3. júna 2009) nesprávnym procesným postupom rozhodol, že nie je vecne príslušný o veci konať, a neskôr (18. júna 2009) predsa o žiadosti sťažovateľa rozhodol, čím spôsobil ďalšie predĺženie konania o nevyhnutný čas potrebný na rozhodnutie o opravných prostriedkoch proti jeho nezákonným rozhodnutiam. Celkovo tak od predloženia veci okresnému súdu (27. apríla 2009) do odstúpenia veci príslušnému súdu (prípisom z 13. júla 2009 doručeným 20. júla 2009) uplynuli takmer tri mesiace, počas ktorých sa z dôvodu vážnych procesných pochybení na strane okresného súdu o žiadosti sťažovateľa príslušným súdom nekonalo. Okresný súd neposkytol pre tento postup žiadne vysvetlenie.

K porušeniu   práva   na urýchlené rozhodnutie   vo väzobných   veciach   podľa   názoru ústavného súdu môže dôjsť nielen nečinnosťou príslušného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou,   napr.   pochybeniami,   nadbytočnými   úkonmi,   resp.   úkonmi   nesmerujúcimi k urýchlenému rozhodnutiu, podobne ako je tomu podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v súvislosti s preukazovaním zbytočných prieťahov v konaní orgánmi verejnej moci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup okresného   súdu   nezodpovedá   požiadavkám   na   prednostné   a urýchlené   rozhodovanie vo väzobných veciach, tak ako vyplývajú z Trestného poriadku, ako aj zo stabilizovanej judikatúry ESĽP a z konštantnej judikatúry ústavného súdu.

V danom   prípade   krajský   súd,   ktorý   rozhodoval   o sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu   okresného   súdu   o postúpení   veci   Špeciálnemu   súdu   ako   súdu   príslušnému z 3. júna 2009,   zrušil   napadnuté uznesenie uznesením   č.   k.   6 Tp0 41/2009-130 z 1.   júla 2009 konštatujúc, že uznesenie okresného súdu nie je v súlade so zákonom. Podľa názoru ústavného súdu sa konanie, v ktorom sa malo urýchlene rozhodnúť o prepustení z väzby, z dôvodov pochybení okresného súdu, ktoré boli v rozpore so zákonom, predĺžilo na tri mesiace. Ústavný súd preto vyslovil, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom sp. zn. 0 Tp 18/09 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 3 000 €, pretože samotné rozhodnutie o porušení jeho základného práva nepovažuje vzhľadom na intenzitu jeho porušenia za dostatočné.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   prípadu, predovšetkým s prihliadnutím na to, že sťažovateľ bol príkazom prokurátorky špeciálnej prokuratúry z 3. augusta 2009 prepustený z väzby na slobodu, pre sťažovateľa dostatočnou satisfakciou   vyslovenie   porušenia   jeho   práv,   a preto   nevyhovel   návrhu   sťažovateľa a nepriznal mu finančné zadosťučinenie.  

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2009 podľa § 14 ods. 1 písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) po 115,90 € za každý úkon a   režijný paušál po 6,95 €, spolu v celkovej sume 245,70 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009