znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 273/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky jej práva podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 90/2005 a jeho rozhodnutím zo 6. júna 2005, ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 260/2005-54 z 26. októbra 2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 156/2006 a jeho rozhodnutím z 13. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   K.,   B.,   označené   ako   „Návrh   (Sťažnosť)“ vo   veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   26   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   ministra   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) v konaní vedenom pod sp. zn. 90/2005 a jeho rozhodnutím zo 6. júna 2005, ako aj vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 a čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 260/2005-54 z 26. októbra 2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž o KS 156/2006 a jeho rozhodnutím z 13. decembra 2007.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Žiadosťou   zo   dňa   25.   5.   2005   doručenou   dňa   27.   5.   2005   sťažovateľ   žiadal porušovateľa v 1. rade v súlade súst zák. č. 211/2000 Z. z. - zákona o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len ZSPI) o sprístupnenie informácií týkajúcich sa Zmluvy o upísaní a kúpe   akcií   spoločnosti   S.,   a.   s   (pred   tým   S.,   a.   s.   )   uzavretej   dňa   18.   7.   2000   medzi porušovateľom v 1. rade, S., a. s., F. a D., Bonn. Rozhodnutím č. 11/2005-1 zo dňa 6. 6. 2005 porušovateľ v 1. rade žiadosti sťažovateľa nevyhovel   s   odôvodnením,   že   ide   o   utajované   informácie,   resp.   že   ide   o   informácie poskytnuté porušovateľovi v 1, rade osobou nie povinnou podľa ZSPI.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom dňa 24. 6. 2005 rozhodol   minister   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií   Pavol   Prokopovič   rozhodnutím   č. 90/2005 (nie však ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy ako to vyžaduje ust. § 61 ods. 2 zák. 71/1967 Zb. - Správny poriadok, lebo tento orgán štátnej správy nie je v záhlaví rozhodnutia uvedený, ale ako osoba nelegitimovaná, ktorá neuviedla za koho koná, tak ako to aj vyžaduje rozsudok NSSR č. k. 6 Sž 138-141/02).

Keďže   rozhodnutie   ministra   Prokopoviča,   ktoré   postráda   základné   náležitosti rozhodnutia štátneho orgánu podľa Správneho poriadku a ustálenej judikatúry (sťažovateľ predkladá   súdu staršie   rozhodnutia porušovateľa   v 1,   rade,   kde požiadavku zákonných náležitostí   rozkladového   rozhodnutia   porušovateľ   rešpektoval   uvedením   konajúceho ústredného   orgánu   štátnej   správy,   čo   potvrdzuje   sťažovateľom   uvádzaný   právny   názor vyslovený NSSR v roku 2003) je nulitným rozhodnutím, sťažovateľ sa žalobou po uplynutí zákonnej lehoty na druhostupňové rozhodnutie podľa ZSPI dňom 30. 6. 2005 (kedy začína platiť   fikcia   vydania   fiktívneho   negatívneho   rozhodnutia)   obrátil   na   Krajský   súd   v Bratislave - porušovateľa v 2. rade a žiadal zrušenie fiktívneho rozhodnutia porušovateľa v 1. rade, keďže rozhodnutie ministra Prokopoviča nie je možné považovať za platné. Súčasne žiadal sťažovateľ zrušenie aj prvostupňového rozhodnutia porušovateľa v 1. rade z dôvodu jeho rozporu s viacerými zákonmi a z dôvodu jeho nepravdivého odôvodnenia.

Krajský súd v Bratislave (porušovateľ v 2. rade) uznesením z 26. 10. 2006 č. k. 1S 260/2005   konanie   o   žalobe   sťažovateľa   zastavil,   lebo   dospel   k   názoru,   že   fiktívne rozhodnutie porušovateľa v 1. rade neexistuje, lebo rozhodnutie ministra Prokopovičova z 24.   6.   2005   považuje   za   bezchybné.   Námietky   sťažovateľa   o   nulitnosti   rozhodnutia neobsahujúceho zákonné náležitosti súd odignoroval a v odôvodnení rozhodnutia sa s nimi nevyporiadal. Ostatnými dôvodmi žaloby sa súd vôbec nezaoberal.

Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie k NSSR - porušovateľovi v 3. rade, ktorý uznesením zo dňa 13. 12. 2007 č. k. 5 Sž-o-156/2006 rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave potvrdil. Vo svojom rozhodnutí sa NSSR stotožnil s názorom Krajského súdu v Bratislave a toto svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, ktoré je v príkrom rozpore so závermi rozsudku NSSR č. k. 6 Sž 138-141/02 z 29. 1. 2003 a ministra označuje za správny orgán druhého stupňa. A to všetko napriek tomu, že za žalovaného vo veci naďalej   vo   svojom   rozhodnutí   označuje   MDPT   SR   a   nie   samotného   ministra.   Čiže   je zreteľný jasný vnútorný rozpor logiky rozhodnutia NSSR v tejto veci, resp. stoja tu vedľa seba dve protichodné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR čo spôsobuje právnu neistotu pri ochrane základných ústavných práv sťažovateľa.

  Uvedené konečné rozhodnutie vo   veci   bolo   sťažovateľovi   doručené dňa 26.   6. 2008...,

Rozhodnutiami   porušovateľa   v   1.   rade   bolo   sťažovateľovi   nezákonne   odoprené sprístupniť   informáciu,   ktorá   v   súlade   s   ustanoveniami   ZSPI   a   zákona   o   ochrane utajovaných skutočností nemôže tvoriť obchodné tajomstvo ani utajovanú skutočnosť, resp. je   označovaná   porušovateľom   nezákonne   za   utajovanú,   resp.   k   jej   utajeniu   prišlo nezákonným postupom.

S ohľadom na uvedené jednoznačne vyplýva a sťažovateľ považuje za preukázané, že nezákonným   postupom   porušovateľa   v   1.   rade,   ktorý   nerešpektoval   generálny   príkaz ústavnej normy, mu bolo odoprené základné ľudské a ústavné právo vyjadrené ust. čl. 26 Ústavy SR ako aj v čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach garantujúce mu právo na slobodný prístup k informáciám a ich zhromažďovaniu a šíreniu.

Rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   Najvyššieho   súd   SR   nebola sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana a boli porušené jeho Ústavou SR a Dohovorom zaručené práva, lebo súdy evidentne v rozpore s ustálenou praxou ako správnych orgánov tak v rozpore s už predošlým rozhodnutím NSSR označili zjavne vadné rozhodnutie ministra za rozhodnutie MDPT SR (žalovaného - ako sa uvádza v rozhodnutiach súdu) a to napriek tomu, že toto rozhodnutie nie je a nemôže byť rozhodnutím MDPT SR, lebo tento orgán v rozhodnutí nie je označený v záhlaví a samotný minister koná vždy v mene ústredného orgánu štátnej správy a nikdy nemôže konať sám za seba bez označenia, za ktorý orgán koná. (viď záver NSSR z roku 2003 a prax MDPT SR v rokoch 2002 a násl.)

Sťažovateľ   preto   má   za   to,   že   jeho   vec   nebola   súdmi   spravodlivo   posúdená a prejednaná   a   rozhodnutia   súdov   navodzujú   právnu   neistotu   v   danej   problematike   s ohľadom   na   predchádzajúcu   prax   ústredných   orgánov   štátnej   správy   pri   vydávaní rozkladových rozhodnutí a s ohľadom na skoršie rozhodnutie NSSR 6 Sž 138-141/02 z 29. 1. 2003. Uvedené rozhodnutia zneisťujú vieru sťažovateľa v právny štát, ktorým Slovenská republika podľa svojej Ústavy je.

Naviac rozhodnutie NSSR bolo prijaté v neprítomnosti sťažovateľa a ten sa nemohol tak vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ konštatuje, že v konaní pred KSBA a NSSR boli porušené jeho Dohovorom v čl. 6 ods. 1 a čl. 13, Ústavou SR v čl. 26 a čl. 46 ods. 1, a čl. 48 ako aj ostatnými zákonmi SR chránené práva a slobody a to najmä tým, že v jeho veci súdy nekonali spravodlivo a za jeho účasti a neposkytli mu ochranu jeho ústavných práv proti zjavne nezákonnému postupu MDPT SR.

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd po prejednaní sťažnosti sťažovateľa nálezom vyslovil sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv a slobôd v sťažnosťou napadnutých konaniach vedených pred Ministerstvom dopravy, pôst a telekomunikácií SR, Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 11/2005, resp. 90/2005, resp. 1S 260/2005, resp. SSž-o-KS 156/2006 a v týchto konaniach vydanými rozhodnutiami a súčasne navrhuje, aby Ústavný súd SR sťažnosťou napadnuté rozhodnutia uvedených orgánov štátnej správy a súdov zrušil, vec vrátil MDPT SR na ďalšie konanie a súčasne zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa vpredu označenými porušovateľmi. Súčasne sťažovateľ žiada nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia v súlade s príslušnými právnymi predpismi.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne   a právomoc   ústavného   súdu   len subsidiárne („...ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd“).

Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   čl.   26   ods.   5   ústavy   orgány   verejnej   moci   majú   povinnosť   primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a ktoré   sú   nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   §   250ja   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvolací   súd   rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach podľa § 250i ods. 2 alebo sa vykonáva dokazovanie.

Podľa konštantnej judikatúry   ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 5898, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov.   Vzhľadom   na   subsidiárne postavenie ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by navyše opačný záver vo veci sťažovateľa poprel doterajšiu judikatúru ústavného   súdu   vo   vzťahu   k podmienkam   ústavného   preskúmavania   rozhodnutí všeobecných súdov a postavil ho do pozície (štvrtej) opravnej inštancie, ktorá je priamo nadriadená celej sústave všeobecných súdov.

Napokon   ústavný   súd   pripomína   aj   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 26 ústavy a práva vyplývajúce z čl. 10 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce   z čl.   46   až   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   O prípadnom   porušení základných práv podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 10 dohovoru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

O arbitrárnosti,   resp.   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutými   rozhodnutiami   ministra,   krajského   súdu   a aj najvyššieho   súdu   a označenými   konaniami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím ministra   a rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   rešpektujúc   princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. Čo sa týka namietaného porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie sp. zn. 5 Sž-o-KS 156/2006 z 13. decembra 2007,   ktorým   nevyhovel   odvolaniu   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k. 1 S 260/2005-54   z 26. októbra   2006,   a potvrdil   uznesenie krajského   súdu,   čo   odôvodnil týmto právnym záverom:

„Podľa   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   bolo   podstatné,   že   v danom   prípade povinnou   osobou   bol   ústredný   orgán   štátnej   správy   –   Ministerstvo   dopravy,   pôšt a telekomunikácií   Slovenskej   republiky,   pretože   o odvolaní   (rozklade)   proti   jeho rozhodnutiu v súlade s § 19 ods. 2 treťou vetou zákona č. 211/2000 Z. z. bol oprávnený rozhodnúť minister ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy. V prejednávanej veci sa tak stalo práve rozhodnutím vydaným dňa 24. júna 2005, rozhodnutie ktorého má účinky podľa správneho poriadku. Preto krajský súd posúdil návrh žalobcu ako smerujúci proti neexistujúcemu rozhodnutiu.

S týmto právnym záverom sa plne stotožnil aj odvolací súd. Na to, aby rozhodnutie vydané v správnom konaní vyvolávalo účinky (teda aby nešlo o pakt), musí byť vydané subjektom, ktorý je podľa zákona vecne a miestne príslušný, t. j. ktorý   má   administratívno-právnu   subjektivitu.   Administratívnoprávnu   subjektivitu v správnom konaní má ten subjekt, ktorý podľa zákona je príslušný uskutočniť konanie a vo veci   rozhodnúť.   V zmysle   uvedeného   ak   podľa   osobitného   zákona   vystupuje   v úlohe prvostupňového správneho orgánu ústredný orgán štátnej správy, administratívnoprávnu subjektivitu majú odbory alebo sekcie. Tieto podľa určenia v štatúte ministerstva v mene ministerstva rozhoduje v zmysle § 61 zákona o správnom konaní osobne minister na návrh rozkladovej komisie. Minister je tak správnym orgánom druhého stupňa.

Názor žalobcu, že rozhodnutie o rozklade malo byť vydané ministerstvom nemá preto v zákone oporu.

V súlade   s uvedeným   odvolací   súd   posúdil   námietky   žalobcu   voči   napadnutému uzneseniu krajského súdu a zistil, že názor o tom, že žaloba smerovala proti neexistujúcemu rozhodnutiu   vychádza   z dostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   správne   právne vyhodnoteného, preto zastavenie konania bolo správne.

Podľa odvolacieho súdu však podmienky na konanie podľa piatej časti O. s. p. neboli splnené.

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a postupu   orgánov   verejnej správy, podľa ods. 3 sa rozhodnutiami rozumejú rozhodnutia vydané v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa § 103 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. je súd povinný kedykoľvek za konania skúmať, či sú splnené podmienky za ktorých môže konať. Neexistencia rozhodnutia, ktoré by súd v správnom súdnictve mohol preskúmavať je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, a preto takéto konanie je potrebné podľa § 104 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. zastaviť.

Ak teda krajský súd viazaný dôvodmi žaloby v zmysle § 249 ods. 2 O. s. p. konanie zastavil, rozhodol správne, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenia podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Nesprávne   však   podľa   odvolacieho   súdu   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   oprel o ustanovenie § 250d ods. 3 O. s. p., preto odvolací súd zmenil odôvodnenie rozhodnutia tak, že konanie v tejto časti návrhu zastavil podľa § 104 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p.“

V danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   hodnotiť   napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   arbitrárne,   pretože   vo   svojom   odôvodnení   uviedol skutočnosti,   ktoré   ho   viedli   k záveru,   že   rozhodnutie   Ministerstva   dopravy,   pôšt a telekomunikácii   Slovenskej   republiky   č.   90/2005   zo   6.   júna   2005   je   správnym rozhodnutím,   ktoré   má   (môže)   byť   predmetom   preskúmavania   v správnom   súdnictve. Argumenty   uvedené   v odôvodnení,   ktoré   viedli   najvyšší   súd   k potvrdeniu   uznesenia krajského súdu s odvolaním sa na právne názory krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, sú síce stručné, ale nevedú k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je z tohto dôvodu z ústavného hľadiska ústavne neakceptovateľné a má za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Čo   sa   týka   namietaného porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy spočívajúceho v tom, že najvyšší súd v danej veci nenariadil pojednávanie, podľa názoru ústavného súdu postupoval najvyšší súd v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (§   250a ods.   3)   a nijako   nepochybil,   keď   pojednávanie   nenariadil; nemohol teda z tohto dôvodu ani porušiť základné právo sťažovateľky, ktorého porušenie namieta, upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Aj táto časť sťažnosti sťažovateľky je preto podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Čo sa týka namietaného porušenia práv sťažovateľky podľa čl. 26 ústavy a podľa čl. 10 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou považoval za zjavne neopodstatnenú   aj   túto   časť   sťažnosti,   pretože   k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov označeným uznesením najvyššieho súdu nedošlo, a teda nemohlo v danom prípade dôjsť ani k namietanému porušeniu označených hmotných práv sťažovateľky garantovaných ústavou a dohovorom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti, ktorá smerovala k vysloveniu porušenia základných práv sťažovateľky označeným uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. septembra 2008