znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 273/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie čl. 14   a   čl. 17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 8 Nt 65/2007 z 20. augusta 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2007 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl. 5   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a porušenie čl. 14 a čl. 17 dohovoru uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Nt 65/2007 z 20. augusta 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ   uviedol,   že   okresný   súd   napadnutým   uznesením   zamietol   jeho   návrh na povolenie   obnovy   konania „vo   veci   č. 1 T 99/04-258   (pôvodného)   rozsudku,   napriek tomu,   že   boli   splnené   zákonné   podmienky   na   povolenie   obnovy   konania   v zmysle príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku“.

V   odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   vyjadruje   nesúhlas   s napadnutým   uznesením argumentujúc   najmä   tým,   že «skutku   podľa   § 222   ods. 1   Tr.   zákona   (účinného do 31. 12. 2005) som sa ja žiadnym spôsobom nedopustil.

Totiž   uznaný   vinným   a odsúdený   som   bol   na   podklade   nepravdivých   tvrdení   – krivého obvinenia zo strany osoby: T. O. („poškodený“) ktorý je druhom mojej dcéry J. L.».“

Vo vzťahu k týmto osobám sťažovateľ tvrdí, že „menovaná a menovaný (...) orgánu súdu   predložili   notárom   overené   čestné   prehlásenie   (...)   v znení,   že   svoje   tvrdenia   – výpovede ktoré podali menovaný v pôvodnom konaní boli a sú nepravdivé“, a že sťažovateľ nie je „vôbec vinný“ a skutok nespáchal.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „v rámci prípravného konania im (T. O. a J. L., pozn.) nebolo   umožnené   pribratie   znalca - tlmočníka   a nemali tak   možnosť   vypovedať vo svojom   materinskom   jazyku,   z čoho   vznikli   rozpory   a to aj ohľadom   nedostatočného poučenia ich o právach“.

Okresný   súd   však   podľa   názoru   sťažovateľa „napriek   novým   skutočnostiam a dôkazom návrh na povolenie obnovy konania zamietol“.

Z pripojeného   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   okresný   súd   po preskúmaní súvisiaceho spisu   berúc do   úvahy i zmeny vo výpovediach   označených   svedkov   dospel k záveru, že „nevyšla najavo žiadna nová skutočnosť súdu skôr neznáma, ktorá by mohla odôvodniť iné rozhodnutie o vine a tvrdenia odsúdeného nie sú takýmito skutočnosťami“, a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

Pokiaľ ide o rozhodnutie, vydania ktorého sa sťažovateľ svojou sťažnosťou domáha, predovšetkým   navrhuje,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho   označených   práv garantovaných   dohovorom   napadnutým   uznesením   okresného   súdu,   ďalej   žiada,   aby ústavný   súd   toto   uznesenie   okresného   súdu   zrušil, „respektíve   aby   Ústavný   súd   SR na podklade zistených skutočností vydal zaväzujúce rozhodnutie pre Okresný súd Veľký Krtíš, na povolenie obnovy konania v danej veci“.

Sťažovateľ napokon ústavnému súdu „oznámil“, že v pôvodnom trestnom konaní aj pri návrhu na povolenie obnovy konania bol právne zastúpený Mgr. A. L., advokátkou (...), o ktorej právne zastupovanie žiada aj v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   vo   veci   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   vychádzal pri predbežnom prerokovaní sťažnosti z princípu subsidiarity jeho právomoci ustanoveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého ústavný súd rozhoduje o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa, len pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje všeobecný súd.

Z priebehu konania o návrhu na povolenie obnovy konania opísaného v sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa mohol ochrany svojich práv vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu domáhať využitím riadneho opravného prostriedku – sťažnosti (§ 402 ods. 3 Trestného poriadku). Ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľ v okolnostiach danej veci takýto prostriedok aj využil a 20. augusta 2007 podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť.

Ústavný súd považuje sťažnosť ako riadny opravný prostriedok za účinný právny prostriedok ochrany označených práv sťažovateľa. Na základe podanej sťažnosti nadriadený súd v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúma aj správnosť výrokov napadnutého uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   a v prípade   splnenia   zákonom ustanovených predpokladov môže aj zrušiť napadnuté prvostupňové uznesenie.

Právomoc   nadriadeného   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   z   hľadiska   sťažovateľom   namietaného   porušenia   jeho   práv   vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu v tejto veci bez ohľadu na spôsob, akým bolo o podanej sťažnosti rozhodnuté. Vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   by   prichádzalo   do   úvahy   len   preskúmanie   postupu,   prípadne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici [v danom prípade ako sťažnostného súdu (ďalej len „krajský súd“)], nie však preskúmavanie rozhodnutia okresného súdu, ako sa domáhal sťažovateľ.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   z vyžiadaného   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn. 3 To 204/2007   zo 17.   septembra   2007   vyplýva,   že   týmto   uznesením   krajský   súd   podľa § 193   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   sťažnosť   sťažovateľa   proti   napadnutému uzneseniu okresného súdu zamietol pre jej nedôvodnosť.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v   zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy v spojení   s   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu   na   jej   prerokovanie,   ktorú   nie   je   možné   dodatočne   odstrániť,   ústavný   súd   už nepovažoval   za potrebné   rozhodovať   o   ustanovení   právneho   zástupcu   sťažovateľovi v konaní pred ústavným súdom, čo vo svojej sťažnosti taktiež požadoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007