znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 273/04-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   1. decembra 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní   o sťažnosti   Jaroslava   Hochmanna,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 32 C 931/92, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Jaroslava   Hochmanna   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky postupom   Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 32 C 931/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Jaroslavovi Hochmannovi n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť Jaroslavovi Hochmannovi trovy konania v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. R. B., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 273/04 zo 16. septembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Jaroslava Hochmanna, bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 32 C 931/92.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   9. novembra 1992   okresnému   súdu žalobu, ktorou sa domáhal vypratania nehnuteľnosti (pozemku).

Sťažovateľ   uviedol,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp. zn.   Spr   992/03   doručeným   ústavnému   súdu   26. októbra 2004,   v ktorom sa okrem   iného   uvádza: „Predmetom   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   32 C 931/92 je vypratanie   nehnuteľnosti,   t. j. odstránenie   drobných   stavieb,   skleníka   a   garáže   z pozemku žalobcu.

Žaloba   bola   doručená   súdu   9. 11. 1992   a   bola   pridelená   na   vybavenie   sudkyni JUDr. V. B. Žalobca je v konaní zastúpený advokátom, avšak súdny poplatok s podaním žaloby nezaplatil.

15. 12. 1992 súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku v sume 500,- Sk a zároveň si vyžiadal od Štátneho notárstva Košice - mesto dedičský spis D 564/83.

13. 1. 1993 súd doručil rovnopis žaloby na vyjadrenie žalovanému.

2. 3. 1993 súd vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby v lehote 30 dní predložil doklad, že parcely č. 1019/5 a 1019/6 sú totožné s časťou parcely č. 1019/2 v kat. území K.

17. 6. 1993 súd vytýčil termín pojednávania na 18. 10. 1993. Pojednávanie   18. 10. 1993   bolo   na   žiadosť   právneho   zástupcu   žalovaného odročené,   pretože   sa   nestihol   na   pojednávanie   dostatočne   pripraviť   a   oboznámiť sa s predmetom konania.

2. 11. 1993 žalovaný doručil súdu písomné stanovisko k žalobe a listinné dôkazy.

10. 11. 1993   súd   dal pokyn doručiť vyjadrenie žalovaného   právnemu zástupcovi žalobcu.

Opatrením   predsedu   súdu   zo   dňa   31. 1. 1994   bol   spis   pridelený   na   vybavenie do senátu 14 C JUDr. G.

18. 10. 1994 súd vytýčil ďalší termín pojednávania na 21. 11. 1994. Pojednávanie   sa   pre   neprítomnosť   žalobcu   neuskutočnilo,   bolo   odročené na 10. 1. 1995.   Pojednávanie   10. 1. 1995   sa   opäť   pre   neprítomnosť   žalobcu   a   jeho právneho zástupcu neuskutočnilo.

Matka žalobcu 11. 1. 1995 písomne oznámila súdu, že žalobca sa zdržiava mimo územia   Slovenskej   republiky   a   požiadala,   aby   ďalší   termín   pojednávania   bol   vytýčený až koncom marca 1995.

Súd jej žiadosti vyhovel a 20. 2. 1995 vytýčil termín pojednávania na 28. 3. 1995. Na pojednávaní boli vypočutí účastníci konania a navrhnutý svedok. Pojednávanie bolo   odročené   na   neurčito,   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania   znalcom z odboru geodézie. Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania súd vyhotovil 7. 4. 1995 a právoplatnosť nadobudlo 6. 5. 1995.

17. 5. 1995 bol spis zaslaný znalcovi. Znalecký posudok a vyúčtovanie znalečného znalec doručil súdu 28. 7. 1995.

Uznesením č. k. 32 C 931/92-44 zo dňa 10. 10. 1995 súd priznal znalcovi odmenu za vypracovanie znaleckého posudku.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie znalec.

7. 11. 1995 bol spis postúpený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 11 Co 513/95-50 zo dňa 30. 1. 1996 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a spis vrátil 4. 3. 1996. Ešte v ten istý deň súd doručil uznesenie krajského súdu právnym zástupcom účastníkov a znalcovi.

2. 4. 1996   žalovaný   oznámil   súdu,   že   so   závermi   znaleckého   posudku   nesúhlasí a žiadal doplniť znalecký posudok.

10. 4. 1996   súd   vyzval   znalca,   aby   sa   v   lehote   20   dní   vyjadril   k   námietkam žalovaného.

8. 5. 1996 znalec doručil súdu písomné vyjadrenie k námietkam žalovaného.

7. 6. 1996 súd vytýčil ďalšie pojednávanie na 3. 10. 1996. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   požiadavky   žalovaného na nariadenie kontrolného znaleckého posudku.

13. 11. 1996   súd   vypracoval   uznesenie   32 C   931/92-64,   ktorým   nariadil   ďalšie znalecké   dokazovanie   a   ustanovil   znalca   Ing.   M.   B.   Dňa   27. 2. 1997   bol   zaslaný   spis znalcovi.

Znalec spis v júli 1997 vrátil s tým, že v dôsledku pracovného zaťaženia nemôže posudok vypracovať.

Uznesením   32 C 931/92-71   zo   dňa   15. 7. 1997   súd   ustanovil   na   vypracovanie znaleckého posudku znalca Ing. C. B.

7. 8. 1997 Ing. C. B. oznámil súdu, že z dôvodu dlhodobej pracovnej zaťaženosti a zhoršeného zdravotnému stavu, nie je schopný znalecký posudok vypracovať.

Uznesením č. k. 32 C 931/92-74 zo dňa 11. 11. 1997 súd ustanovil na vypracovanie znaleckého posudku J. A.

Znalec, J. A., dňa 18. 11. 1997 písomne oznámil súdu, že vzhľadom na skutočnosť, že súdy mu doposiaľ nepreplatili odmeny za podané znalecké posudky v celkovej sume 26.210,- Sk, odmietol vykonať znalecký posudok.

Uznesením č. k. 32 C 931/92-77 zo dňa 5. 1. 1998 súd ustanovil na vypracovanie znaleckého   posudku   znalca   Ing.   J.   B.   Aj   tento   znalec   vrátil   spis   z   dôvodu   pracovnej zaťaženosti.

Uznesením   č. k.   32 C 931/92-79   zo   dňa   30. 4. 1998   ustanovil   súd   na   podanie znaleckého posudku znalca Ing. P. G.

19. 7. 1998   znalec   písomne   oznámil   súdu,   že   z dôvodu   dlhodobej   neprítomnosti v mieste bydliska nemôže vypracovať znalecký posudok.

Uznesením č. k. 32 C 931/92-84 zo dňa 21. 8. 1998 súd ustanovil znalca Ing. E. T.

17. 9. 1998   znalec   oznámil   súdu,   že   znalecký   posudok   z   dôvodu   osobného zaneprázdnenia v iných veciach nemôže vypracovať.

Súd   písomne   dňa   20. 10. 1998   oznámil   znalcovi   Ing.   E.   T.,   že   trvá   na podaní znaleckého posudku a vyzval znalca, aby oznámil predpokladaný termín, kedy bude môcť znalecký posudok vypracovať.

6. 11. 1998   znalec   oznámil   súdu,   že   požiadavke   na   vypracovanie   znaleckého posudku nemôže vyhovieť.

Uznesením č. k. 32 C 931/92-89 zo dňa 21. 1. 1999 súd ustanovil na vypracovanie znaleckého posudku Ing. J. P.

29. 4. 1999 znalec doručil súdu kontrolný znalecký posudok. Uznesením č. k. 32 C 931/92-96 zo dňa 1. 6. 1999 súd priznal znalcovi odmenu za vypracovaný znalecký posudok.

2. 7. 1999 súd vytýčil vo veci termín pojednávania na 21. 10. 1999. Pojednávanie 21. 10. 1999 bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania.

27. 10. 1999 súd písomne vyzval znalca, aby mu oznámil, či situačný plán, ktorý je súčasťou znaleckého posudku nahrádza geometrický plán a či tento môže byť podkladom pre zápis zmien hraníc pozemkov do katastra nehnuteľností.

15. 11. 1999 znalec oznámil súdu, že situačný plán nenahrádza geometrický plán, ale odstránením plota žalovaným a jeho presunutím na hranicu označenú v náčrte sa len potvrdí stav, ktorý je už v katastri evidovaný na LV č. 402.

Uznesením č. k. 32 C 931/92-105 zo dňa 4. 3. 2000 súd nariadil znalcovi Ing. J. P. doplniť znalecký posudok a vypracovať geometrický plán, na základe ktorého bude možné presne určiť časť parcely, ktorú by mal žalovaný vypratať.

Geometrický plán a vyúčtovanie ďalšieho znaleckého úkonu znalec doručil súdu 28. 4. 2000.

27. 6. 2000   súd   vytýčil   termín   pojednávania   na   9. 10. 2000.   Toto   pojednávanie na žiadosť žalovaného z dôvodu jeho práceneschopnosti bolo odročené na 23. 11. 2000.

23. 11. 2000 súd vo veci rozhodol. Proti rozsudku 32 C 931/92-119 podal v zákonnej lehote (15. 1. 2001) odvolanie žalovaný.

22. 1. 2001   súd   doručil   odvolanie   žalovaného   právnemu   zástupcovi   žalobcu a zároveň vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

2. 3. 2001 bol spis postúpený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

3. 4. 2001 bol spis vrátený krajským súdom za účelom odstránenia vád odvolania, nakoľko odvolanie za žalovaného podpísala jeho manželka.

7. 6. 2001 bol spis vrátený Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 13 Co 78/01-150 zo dňa 3. 7. 2001 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

13. 8. 2001 bol spis vrátený na Okresný súd Košice I.

3. 9. 2001 súd doručil uznesenie krajského súdu právnym zástupcom účastníkov.

18. 10. 2001   súd   vyžiadal   od   žalovaného   stavebné   povolenie   na   stavbu   garáže, žumpy a skleníka.

19. 2. 2002   súd   žiadal   o   zaslanie   informácie   potrebnej   pre   rozhodnutie v predmetnej veci Okresný súd Košice II.

15. 2. 2002 súd nariadil pojednávanie na 25. 3. 2002. Na   pojednávaní   dňa   25. 3. 2002   právna   zástupkyňa   žalovaného   oznámila   súdu, že žalovaný   a   jeho   manželka   podali   na   Okresnom   súde   Košice   II   žalobu,   ktorou sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré žalobca žiada vypratať   a   žiadala   konanie   prerušiť   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na Okresnom súde Košice II pod č. k. 11 C 1563/99.

Súd konanie 32 C 931/92 uznesením zo dňa 25. 3. 2002 prerušil. Proti tomuto uzneseniu účastníci ani ich právni zástupcovia nepodali odvolanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. 5. 2002.

Od 10. 5. 2002 súd niekoľkokrát zisťoval, či konanie vedené na Okresnom súde Košice II, 11 C 1563/99, je právoplatne skončené. Doposiaľ skončené nebolo.“

K otázke právnej a skutkovej zložitosti okresný súd uviedol:

„Po právnej stránke vec nie je zložitá. Je však zložitá po stránke skutkovej, nakoľko v priebehu konania došlo k odčleneniu časti pozemkov na vytvorenie cesty a k posunu hraníc pozemkov.“

K ďalším   dôvodom,   ktoré   podľa   názoru   okresného   súdu   spôsobili   predĺženie konania, uviedol, že:

„Je   pravdou,   že   konanie   na   súde   prebieha   od   roku   1992.   K   predĺženiu   doby prerokovania veci prispel aj samotný sťažovateľ, ktorý sa nezúčastnil pojednávaní v dňoch 8. 12. 1994 a 10. 1. 1995, pretože sa zdržiaval mimo územia SR.

Ďalšie prieťahy v konaní spôsobili ustanovení znalci Ing. M. B., Ing. B. C., A. J., Ing. B. J., Ing. G. P. a Ing. E. T., ktorí z rôznych dôvodov odmietli vypracovať znalecký posudok.

Toto   obdobie   nemožno   pri   posudzovaní   otázky   porušenia   základných   práv sťažovateľa pričítať výlučne na ťarchu okresného súdu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods.   2 ústavy, podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Predseda senátu alebo samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia   významná   povinnosť   pre sudcu   vyplýva   z   § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého sa pojednávanie   môže   odročiť   len   z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z obsahu sťažnosti a z vyžiadaného spisu zistil, že predmetom konania je nárok na vypratanie nehnuteľnosti. Návrhy   na   ochranu   vlastníckeho   práva   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov. Z uvedených dôvodov je ústavný súd toho názoru, že vec nemožno posúdiť ako právne zložitú, čo potvrdil aj okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti.

V súvislosti s nutnosťou určenia hranice pozemku, ktorého vypratania sa sťažovateľ v predmetnom   konaní   domáha,   je   možné   pripustiť   faktickú   zložitosť   veci,   a to   aj s poukazom na to, že v priebehu konania došlo k odčleneniu časti dotknutého pozemku na účely vytvorenia cesty a v dôsledku toho aj posunu jeho hranice, čo mohlo mať vplyv na doterajšiu celkovú dĺžku konania. Na túto okolnosť poukázal okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania.   Z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   neboli   zistené   skutočnosti,   ktorými by sťažovateľ spôsobil vznik zbytočných prieťahov v konaní. Za také skutočnosti ústavný súd nepovažoval neúčasť sťažovateľa na dvoch pojednávaniach, na čo vo svojom vyjadrení poukázal okresný súd, keďže v prvom prípade nebolo u sťažovateľa vykázané doručenie predvolania na pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 8. decembra 1994, a v druhom prípade zo zápisnice   z   pojednávania   (10. januára 1995)   vyplýva,   že   neúčasť   sťažovateľa   bola ospravedlnená.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   významným   z hľadiska   posudzovania   toho, či sťažovateľ prispel k vzniku prieťahov v konaní, je jeho postoj k prerušeniu konania.

Na pojednávaní uskutočnenom 25. marca 2002 právna zástupkyňa odporcu oznámila okresnému súdu, že odporca a jeho manželka podali Okresnému súdu Košice II žalobu, ktorou   uplatňujú   nárok   na   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.   Konanie na uvedenom súde je vedené pod sp. zn. 11 C 1563/99. Toto konanie sa týka nehnuteľnosti, ktorej   vypratania   sa   domáha   sťažovateľ   pred   okresným   súdom   v napadnutom   konaní. Na základe uvedeného okresný súd uznesením z 25. marca 2002 konanie prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP do právoplatného skončenia súvisiaceho konania vedeného pred Okresným súdom Košice II. Proti uzneseniu z 25. marca 2002, ktorým bolo posudzované konanie   prerušené,   nepodal   sťažovateľ   odvolanie   a   toto   nadobudlo   právoplatnosť 10. mája 2002.

V súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02) ústavný súd   nečinnosť   okresného   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho   postupu, tak ako je to v prípade prerušenia konania, neposudzuje v zásade ako zbytočné prieťahy v súdnom   konaní.   Ak   sťažovateľ   nevyužil   dostupné   a účinné   právne   prostriedky   proti uzneseniu   súdu   o prerušení   konania,   ku   ktorému   došlo   postupom   predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemožno dôsledky prerušenia konania pričítať na ťarchu okresného súdu (m. m. I. ÚS 10/03).

3. Napokon   ústavný   súd   zisťoval,   či   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov došlo postupom okresného súdu.

Súčasťou   vyjadrenia okresného súdu   z 19. októbra 2004 je podrobná chronológia úkonov, ktoré sa v napadnutom konaní uskutočnili do 25. marca 2002, teda do doby, keď došlo   k jeho   prerušeniu.   Uvedená   chronológia   úkonov   sa   zhoduje   s obsahom   spisu predloženého ústavnému súdu. To, že došlo k prerušeniu konania (uznesenie okresného súdu   č. k. 32 C 931/92-165   z 25. marca 2002),   považuje   ústavný   súd   za   okolnosť rozhodujúceho významu z hľadiska vyhodnocovania priebehu konania podľa tohto kritéria po 25. marci 2002.

Do   prerušenia   konania   uznesením   z 25. marca 2002   okresný   súd   vo   veci   konal v zásade   plynulo   a efektívne.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   akceptovať   to, že od nariadenia   kontrolného   znaleckého   dokazovania   uznesením   z 13. novembra 1996 do predloženia znaleckého posudku uplynulo takmer 2,5 roka. Ústavný súd vyhodnotil ako nesústredený   postup   to,   že   po   odmietnutí   vypracovať   posudok   prvým   ustanoveným znalcom   pristúpil   k ustanoveniu   ďalších   piatich   znalcov   bez   toho,   aby   s nimi   vopred prerokoval, či je v ich možnostiach v primeranej lehote požadovaný rozsudok vypracovať. Akceptovanie   odmietnutia   vypracovania   znaleckého   posudku   piatimi   ustanovenými znalcami okresným súdom bez využitia poriadkových opatrení podľa § 53 ods. 1 OSP hodnotí   ústavný   súd   ako   nesústredený   a neefektívny   postup,   v dôsledku   ktorého   došlo k predĺženiu konania, teda aj k vzniku zbytočných prieťahov.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu   zistil,   že   od   25. marca 2002,   keď   bolo   rozhodnuté   o   prerušení   konania, až do súčasnosti neboli vo veci   vykonané žiadne úkony okrem zisťovania, či   súvisiace konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 11 C 1563/99 nebolo právoplatne skončené,   a teda   či   nie   je   dôvod   na   pokračovanie   v konaní.   Najmä   s prihliadnutím na celkovú   dĺžku   konania   nepovažuje   ústavný   súd   postup   okresného   súdu   za   súladný s § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd, len čo sa konanie začalo, povinný postupovať v ňom tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   32 C 931/92,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („ratione   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov - ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (IV. ÚS 148/03).

V okolnostiach prípadu považuje ústavný súd za rozhodujúce to, že konanie nebolo právoplatne   skončené   ani   po   12   rokoch   od   podania   žaloby,   čo   je   z   ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.

Z   § 111   ods. 1   OSP   vyplýva,   že   ak   je   konanie   prerušené,   nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. V súlade s uvedeným ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia príkazu konať bez zbytočných   prieťahov.   Ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   medzičasom   odpadla   prekážka, pre ktorú   sa   konanie   prerušilo,   má   možnosť   podať   návrh   na   pokračovanie   v konaní (§ 111 ods. 2 OSP).

III.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške 200 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Najmä poukázal na to, že: „Konanie sa začalo v roku 1992, teda trvá dvanásť rokov“, a súčasne uviedol, že: „V prípade ak súd preruší konanie, pretože na inom súde prebieha konanie, v ktorom   sa   rieši   súvisiaca   otázka   je   súd   povinný   postupovať   tak,   aby   sa   vec   mohla čo najskôr vyriešiť.“

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   práva sťažovateľa za dostatočnú ochranu jeho základného práva.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   podľa   názoru   ústavného   súdu v tomto prípade neprichádza do úvahy.

Ústavný   súd   preto   rozhodol,   že   sťažovateľovi   nepriznáva   primerané   finančné zadosťučinenie najmä s prihliadnutím na to, že nevyužil možnosť podať odvolanie proti citovanému   uzneseniu   o prerušení   konania,   čo   do   značnej   miery   spochybňuje   jeho naozajstný záujem na odstránení stavu právnej neistoty vo veci.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. B., uplatnených   v podaní   z 12. júla 2004.   Úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1   písm.   a)   a   c)   a   § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004