znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 272/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   K.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   Pavlom   Čičmancom,   Braneckého 161/12,   Trenčín,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   15   Cob   66/2013   z   10.   júla   2013 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014 doručená sťažnosť V. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, Braneckého 161/12, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cob 66/2013   z   10.   júla   2013   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Okresný súd Komárno (ďalej len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č.   k.   5   Cb   46/2011-265   z   26.   februára   2013   (ďalej   len „rozsudok z 26. februára 2013“) zamietol návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala proti odporcovi – mestu Komárno uloženia povinnosti prevziať protokolárne záväzky zrušeného podniku   Komunálne   služby,   štátny   podnik   v   likvidácii.   Sťažovateľka   podala   proti označenému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku „preukazateľne nevysporiadal   s   právnou   argumentáciou   sťažovateľky   –   navrhovateľky   adekvátne a preskúmateľne,   ak   neuviedol   primerané   argumenty   k   dôvodom   odvolania...“,   pričom „... vydaný rozsudok je arbitrárnym (svojvoľným) a je tu dôvod na to, aby bol pre rozpor so zákonom zrušený“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   formuluje   konkrétne   výhrady   voči napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku okresného súdu z 26. februára 2013 a na ich základe navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo V. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 odst. 1 Ústavy SR, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v konaní spis. zn. 15 Cob 66/2013 zo dňa 10. 07. 2013 porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 66/2013 zo dňa 10. 07. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia späť na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pričom v sťažnosti výslovne uvádza, že toto rozhodnutie „nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 7. 2013“.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V nadväznosti na citované znenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd vo   svojej   ustálenej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   jednou   zo   základných   podmienok   prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľka napriek tomu, že v sťažnosti výslovne uvádza, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 16. júla 2013, zároveň tvrdí, že „Sťažnosť podáva v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde a to v dvojmesačnej lehote (odo dňa 3. 2. 2014)... Dňa 3. 2. 2014 mi bolo doručené upovedomenie o spôsobe vybavenia podnetu na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podané   Krajskej   prokuratúre   v   Nitre   zo   dňa 27. 1. 2014.“.

Z   citovaného   vyplýva,   že   sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom, zastáva názor, že lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu začala plynúť dňom, keď mu bolo doručené rozhodnutie (prípis) príslušného orgánu prokuratúry o vybavení jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Uvedený právny názor sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu je v zjavnom rozpore s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ktorej súčasťou je aj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (§ 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku)   ani   prípadný   opakovaný   podnet   nemožno   z   hľadiska   čl.   127   ods.   1   ústavy považovať   za   účinný   a   dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie   z   hľadiska   plynutia   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné). Na podporu uvedeného právneho názoru ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zároveň opakovane uvádza, že   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   navrhovateľ   (sťažovateľ)   nemôže   uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy (v zmysle § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde),   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   §   243e   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku totiž neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému   podnetu.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mu   sťažnosť   smerujúcu   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 16. júla 2013, doručila až 4. apríla 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014