znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 272/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 77/2012 z 12. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2012   doručená   sťažnosť   B.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 77/2012 z 12. októbra 2012.

Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6T 124/2010 z 15. novembra 2011 uznaný za vinného zo spáchania zločinu vydierania v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 189 ods. 1 Trestného zákona a zločinu hrubého nátlaku v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 190 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na   výkon   trestu   so   stredným   stupňom   stráženia.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 1 To 100/2011 z 29. februára 2012 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, pretože pred vyhlásením rozsudku nebolo   rozhodnuté   o   námietke   zaujatosti   a   o   návrhu   na   odňatie   veci,   ktoré   podal spoluobžalovaný.

Okresný súd následne rozhodol 3. mája 2012 rozsudkom, ktorý bol obsahovo totožný s   rozsudkom   vyhláseným   15.   novembra   2011.   Sťažovateľ   podal   proti   nemu   odvolanie, v odôvodnení   ktorého   odkázal   v   plnom   rozsahu   na   dôvody   uvedené   v   odvolaní   proti rozsudku   z   15.   novembra   2011.   Krajský   súd   sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom z 12. októbra 2012 zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a sám rozhodol tak, že uznal sťažovateľa za vinného z už uvedených trestných činov, za čo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní deväť rokov a na jeho výkon ho zaradil do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Porušenie   svojich   práv   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že   krajský   súd   sa   žiadnym spôsobom   nevysporiadal   s   jeho   podstatnými   odvolacími   námietkami   týkajúcimi   sa hodnotenia vykonaných dôkazov, jeho skutkových záverov a ich právnej kvalifikácie ako zločinu   vydierania   spáchaného   spolupáchateľstvom.   Sťažovateľ   namieta   aj   právnu kvalifikáciu skutku, s ktorou nesúhlasí; podľa jeho názoru nebolo vykonaným dokazovaním preukázané   naplnenie   objektívnej   stránky   skutkovej   podstaty   zločinu   hrubého   nátlaku. Krajský   súd   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nevysporiadal   ani   s   týmito   odvolacími námietkami a nevylúčil tak, že o otázke viny rozhodol na základe svojvôle v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľ namieta z toho dôvodu, že krajský súd použil pri uložení trestu odňatia slobody asperačnú zásadu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, pričom nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 77/2012 z 12. októbra 2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ktorý sa týka postupu a rozsudku krajského súdu, vyplýva, že jej podstatou je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu uvedeným v napadnutom rozsudku.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie prostredníctvom okresného súdu 21. januára 2013, a teda vo veci využil opravný prostriedok, ktorý mu účinne poskytuje Trestný poriadok (§ 368 a nasl.). V čase rozhodovania ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní sťažovateľa nerozhodol.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, neznamená samotné podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo slobody a nebol s ich uplatnením úspešný, môže sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenie tohto základného práva alebo slobody na ústavnom súde. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od   súdnej   ochrany   poskytovanej   všeobecnými   súdmi   k   súdnej   ochrane,   na   ktorú   je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomoci.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013