znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 272/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 3723/2012,   sp. zn. Rvp 3724/2012, sp. zn. Rvp 3725/2012, sp. zn. Rvp 3726/2012, sp. zn. Rvp 3727/2012, sp. zn. Rvp 3728/2012, sp. zn. Rvp 3729/2012, sp. zn. Rvp 3730/2012, sp. zn. Rvp 3731/2012, sp. zn. Rvp 3732/2012, sp. zn. Rvp 3733/2012, sp. zn. Rvp 3734/2012, sp. zn. Rvp 3735/2012, sp. zn. Rvp 3736/2012, sp. zn. Rvp 3737/2012, sp. zn. Rvp 3738/2012, sp. zn. Rvp 3739/2012, sp. zn. Rvp 3740/2012, sp. zn. Rvp 3741/2012, sp. zn. Rvp 3742/2012 a sp. zn. Rvp 3743/2012   vo veci   namietaného   porušenia   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Kežmarok v konaniach vedených pod

- sp. zn. 5 Er/278/2004, sp. zn. 4 Er/424/2003, sp. zn. 5 Er/217/2004, sp. zn. 4 Er/325/2003   a   sp. zn. 5 Er/424/2003   a jeho   uzneseniami   z 9.   februára 2012,

- sp. zn. 8 Er/283/2008,   sp. zn. 8 Er/301/2008,   sp. zn. 8 Er/287/2008, sp. zn. 8 Er/300/2008, sp. zn. 8 Er/731/2008, sp. zn. 8 Er/734/2008, sp. zn. 8 Er/746/2008, sp. zn. 8 Er/164/2008, sp. zn. 8 Er/685/2008, sp. zn. 8 Er/671/2008 sp. zn. 8 Er/186/2008, sp. zn. 8 Er/163/2008, sp. zn. 8 Er/165/2008   a   sp. zn. 8 Er/185/2008   a jeho uzneseniami   z 20. februára 2012,

- sp. zn. 8 Er/21/2009   a   sp. zn. 8 Er/20/2009   a jeho   uzneseniami   z 21.   februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3723/2012, sp. zn. Rvp 3724/2012, sp. zn. Rvp 3725/2012, sp. zn. Rvp 3726/2012, sp. zn. Rvp 3727/2012, sp. zn. Rvp 3728/2012, sp. zn. Rvp 3729/2012, sp. zn. Rvp 3730/2012, sp. zn. Rvp 3731/2012, sp. zn. Rvp 3732/2012, sp. zn. Rvp 3733/2012, sp. zn. Rvp 3734/2012, sp. zn. Rvp 3735/2012, sp. zn. Rvp 3736/2012, sp. zn. Rvp 3737/2012, sp. zn. Rvp 3738/2012, sp. zn. Rvp 3739/2012, sp. zn. Rvp 3740/2012, sp. zn. Rvp 3741/2012, sp. zn. Rvp 3742/2012 a sp. zn. Rvp 3743/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3723/2012.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj   „sťažovateľ“),   vedené   pod   sp. zn. Rvp 3723/2012,   sp. zn. Rvp 3724/2012, sp. zn. Rvp 3725/2012, sp. zn. Rvp 3726/2012, sp. zn. Rvp 3727/2012, sp. zn. Rvp 3728/2012, sp. zn. Rvp 3729/2012, sp. zn. Rvp 3730/2012, sp. zn. Rvp 3731/2012, sp. zn. Rvp 3732/2012, sp. zn. Rvp 3733/2012, sp. zn. Rvp 3734/2012, sp. zn. Rvp 3735/2012, sp. zn. Rvp 3736/2012, sp. zn. Rvp 3737/2012, sp. zn. Rvp 3738/2012, sp. zn. Rvp 3739/2012, sp. zn. Rvp 3740/2012, sp. zn. Rvp 3741/2012, sp. zn. Rvp 3742/2012 a sp. zn. Rvp 3743/2012,   ktorými   namieta   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod

- sp. zn. 5 Er/278/2004, sp. zn. 4 Er/424/2003, sp. zn. 5 Er/217/2004, sp. zn. 4 Er/325/2003   a sp. zn. 5 Er/424/2003   (ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“),

- sp. zn. 8 Er/283/2008, sp. zn. 8 Er/301/2008, sp. zn. 8 Er/287/2008, sp. zn. 8 Er/300/2008, sp. zn. 8 Er/731/2008, sp. zn. 8 Er/734/2008, sp. zn. 8 Er/746/2008, sp. zn. 8 Er/164/2008, sp. zn. 8 Er/685/2008, sp. zn. 8 Er/671/2008, sp. zn. 8 Er/186/2008, sp. zn. 8 Er/163/2008, sp. zn. 8 Er/165/2008 a sp. zn. 8 Er/185/2008 (ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami z 20. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“),

- sp. zn. 8 Er/21/2009 a sp. zn. 8 Er/20/2009 (ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami z 21. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými   uzneseniami   okresný   súd   vylúčil   vo   veci   konajúceho   súdneho exekútora JUDr. R. K. (ďalej len,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcie vo veciach vedených   pod   sp. zn. 8 Er/283/2008   (EX 2830/08),   sp. zn. 8 Er/301/2008   (EX 2970/08), sp. zn. 8 Er/287/2008 (EX 3126/08), sp. zn. 8 Er/300/2008 (EX 3124/08), sp. zn. 8 Er/731/2008 (EX 5446/08), sp. zn. 8 Er/734/2008 (EX 6596/08), sp. zn. 8 Er/746/2008 (EX 7066/08), sp. zn. 8 Er/164/2008 (EX 1081/08), sp. zn. 8 Er/685/2008 (EX 6290/08), sp. zn. 8 Er/671/2008 (EX 6425/08), sp. zn. 8 Er/21/2009 (EX 1884/11), sp. zn. 8 Er/20/2009 (EX 12298/08), sp. zn. 8 Er/186/2008 (EX 1471/08), sp. zn. 8 Er/163/2008 (EX 1262/08), sp. zn. 8 Er/165/2008 (EX 1071/08), sp. zn. 8 Er/185/2008 (EX 1577/08), sp. zn. 5 Er/278/2004 (EX 840/04), sp. zn. 4 Er/424/2003 (EX 2100/03), sp. zn. 5 Er/217/2004 (EX 898/04), sp. zn. 4 Er/325/2003 (EX 1623/03) a sp. zn. 5 Er/424/2003   (EX 2081/03) z   dôvodu,   že   bol   pred   vymenovaním do funkcie súdneho   exekútora   zamestnancom   sťažovateľky   ako   účastníčky   exekučného konania (v danom prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že je «obchodná spoločnosť – so sídlom... Sťažovateľ   pôsobí   pri   výkone   svojej   prevažujúcej   podnikateľskej   činnosti   na   trhu krátkodobých úverov do 3.500 EUR s dobou splatnosti 1 mesiac až 12 mesiacov. Sťažovateľ poskytuje   úvery   fyzickým   osobám   a živnostníkom   vo   všetkých   regiónoch   Slovenska prostredníctvom zmluvnej siete pracovníkov obchodnej služby a siete kontaktných miest. Keďže   jedným   z   legálne   uznaných   predmetov   podnikania   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, nie je prekvapujúce, že sa často krát pri neplnení zmluvných záväzkov svojich klientov (príjemcov pôžičiek) dostáva do pozície veriteľa, ktorý je nútený domáhať sa úhrady pohľadávok prostredníctvom súdneho konania a následne pri nerešpektovaní súdnych rozhodnutí dlžníkmi, prostredníctvom exekučného konania... Sťažovateľ v záujme v vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla   na   základe   poskytnutej   pôžičky   fyzickej   osobe...   (ďalej   aj   „Povinný“)   a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom S., a. s. (rozsudok je   detailne   špecifikovaný   v   uznesení   Okresného   súdu   Kežmarok,   ktorým   došlo k nelegitímnym   a nelegálnym   zásahom   do   základných   práv   sťažovateľa,   pričom   tento rozsudok je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa súdu potrebné) viedla prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K., so sídlom úradu... podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie (návrh bol nepochybne podaný, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia okresného súdu)

Podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   predloží   tento   návrh   spolu   s   exekučným   titulom najneskôr   do   15   dní   od   doručenia   alebo   odstránenia   vád   návrhu   súdu   a   požiada   ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor viazaný návrhom na vykonanie exekúcie pridelil v rámci registrácie exekúcii číslo EX... a požiadal Okresný súd Kežmarok, ktorý   je   vo   veci   podľa   ust.   § 45   Exekučného   poriadku   miestne   a   vecne   príslušným exekučným súdom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Kežmarok poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „EX offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k   jeho   vydaniu,   sťažovateľ   napáda   z   hľadiska   porušenia   jeho   základných,   nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v napadnutých   konaniach a napadnutými uzneseniami porušil jej základné práva, a to:

«A.   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru... Sťažovateľ je právnickou osobou,   ktorá tvrdí,   že právoplatným rozhodnutím,   ako aj iným zásahom sa porušili jej základné práva, pričom o ochrane týchto základných práv rozhoduje   ústavný   súd   a   to   pri   dodržaní   zásady   subsidiarity,   pretože   sťažovateľ   nemá k dispozícii   iné   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   by   mu   zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval.

Sťažovateľ tvrdí, že právoplatným uznesením Okresného súdu Kežmarok ako aj jeho postupom v exekučnom konaní sa porušili jeho základné práva, pričom právny poriadok Slovenskej republiky neponúka sťažovateľovi žiadne ďalšie účinné nástroje ochrany, ktoré by vyvolali reparačné, reštitučné alebo satisfakčné účinky.»

V   súvislosti   s   vylúčením   súdneho   exekútora   z   exekúcie   v označených   exekučných konaniach sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „Napadnuté uznesenie Okresného súdu Kežmarok veľmi významnou mierou ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti s výkonom exekúcie vedenej pod sp. zn. EX... Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.:... ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a)   bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37 – z ktorého zjavne súd vychádzal;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto   rozhodnutie výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom   konania   rovnako   ako   povinný. Z okolností   daného   prípade   nemožno   vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „vzhľadom   k   skutočnosti,   že Exekučný   poriadok   nepripúšťa,   aby   sťažovateľ   podal   proti   napadnutému   uzneseniu Okresného súdu Kežmarok odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok,   je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej v petite   sťažností   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy   a dohovoru   boli napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a postupom   predchádzajúcim   ich   vydaniu porušené, a v nadväznosti na to zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia zrušené a veci   vrátené   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľka   sa   napokon   domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 3723/2012, sp. zn. Rvp 3724/2012, sp. zn. Rvp 3725/2012, sp. zn. Rvp 3726/2012, sp. zn. Rvp 3727/2012, sp. zn. Rvp 3728/2012, sp. zn. Rvp 3729/2012, sp. zn. Rvp 3730/2012, sp. zn. Rvp 3731/2012, sp. zn. Rvp 3732/2012, sp. zn. Rvp 3733/2012, sp. zn. Rvp 3734/2012, sp. zn. Rvp 3735/2012, sp. zn. Rvp 3736/2012, sp. zn. Rvp 3737/2012, sp. zn. Rvp 3738/2012, sp. zn. Rvp 3739/2012, sp. zn. Rvp 3740/2012, sp. zn. Rvp 3741/2012, sp. zn. Rvp 3742/2012 a sp. zn. Rvp 3743/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v namietaných konaniach, ako aj namietanými uzneseniami vydanými samosudcom.

II.2.1   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v namietaných konaniach a jeho namietanými uzneseniami

Sťažovateľka   svojimi   sťažnosťami   v prvom   rade   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietaných konaniach a jeho   namietanými   uzneseniami.   V   obsahu   označených   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,   I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02,   III. ÚS 60/04)   súčasťou   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom   oprávnenej   pred   vykonávaním   exekúcie   (hlavne   pre   jeho   pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa   § 3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   § 4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   § 5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   § 30   ods. 1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť   exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa   účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný   súd   v uzneseniach   vydaných   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 8 Er/283/2008,   sp. zn. 8 Er/301/2008,   sp. zn. 8 Er/287/2008,   sp. zn. 8 Er/300/2008, sp. zn. 8 Er/731/2008,   sp. zn. 8 Er/734/2008,   sp. zn. 8 Er/746/2008,   sp. zn. 8 Er/164/2008, sp. zn. 8 Er/685/2008,   sp. zn. 8 Er/671/2008,   sp. zn. 8 Er/21/2009,   sp. zn. 8 Er/20/2009, sp. zn. 8 Er/186/2008, sp. zn. 8 Er/163/2008, sp. zn. 8 Er/165/2008 a sp. zn. 8 Er/185/2008 uviedol, že „V priebehu konania súdny exekútor oznámil skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 30 ods. 3   Exekučného   poriadku   a   prihliadajúc   na   obsah   Nálezu   Ústavného   súdu   SR z 13. 04. 2011 pod sp. zn. III ÚS 322/2010.

Podľa ust.   § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa   ods. 3   citovaného   zákonného   ustanovenia,   len   čo   sa   exekútor   dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa ods. 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Súdny exekútor oznámil, že pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti pôsobil ako radový zamestnanec v obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vystupujúcej v tomto exekučnom konaní v právnom postavení oprávneného.

Podľa   § 3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   § 4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva,   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva,   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   § 5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor postavenie verejného činiteľa (ods. 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (ods. 2).

Nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného   poriadku   predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu v nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí,   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.

Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania (v prejednávanej veci oprávneného) je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný   bezodkladne   oznámiť   súdu   (II.   časť   odôvodnenia   nálezu   Ústavného   súdu   SR č. k. III ÚS 322/2010).

Podľa   § 57   ods. 4   Exekučného   poriadku   exekútor   je   povinný   predložiť   vec   súdu bezodkladne po tom. ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie, alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

V   zmysle   posledne   citovaného   zákonného   ustanovenia,   rešpektujúc   právny   názor Ústavného súdu SR. podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania EX offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, dospel súd k záveru, že v prejednávanej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky pre vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania tejto exekúcie.“.

V uzneseniach   okresného   súdu   vydaných   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 5 Er/278/2004,   sp. zn. 4 Er/424/2003,   sp. zn. 5 Er/217/2004,   sp. zn. 4 Er/325/2003 a sp. zn. 5 Er/424/2003 sa okrem iného uvádza, že «Dňa 08. 12. 2011 bolo tunajšiemu súdu doručené... podanie uvedeného súdneho exekútora označené ním ako „splnenie povinnosti podľa   § 30 ods. 3 Exekučného poriadku.“.   V uvedenom podaní tento exekútor poukázal na obsah nálezu Ústavného súdu Slovenskej zo dňa 13. 4. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010 a vyhlásil, že v zmysle § 30 Exekučného poriadku je povinný oznámiť. súdu skutočnosti na základe ktorých by potencionálne mohol byť, vylúčený z vykonávania exekúcie s tým, že rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení ponecháva plne na rozhodnutí okresného súdu. V predmetnom podaní exekútor ďalej uviedol, že vyššie uvedený nález ústavného súdu je individuálnym normatívnym právnym aktom, ktorého pôsobnosť je limitovaná, pričom jeho hranice sú určené konaním, ktoré je vedené na Okresnom súde v Žiari nad Hronom pod sp. zn.:   5 Er 934/2008.   Tento   ústavný   nález   preto   podľa   exekútora   nemá   všeobecnú platnosť. Spomínané rozhodnutie ústavného súdu bolo podľa neho vydané v konaní, ktoré svojím charakterom opomínalo dôsledne aplikovať zásady spravodlivého súdneho procesu, najmä zásadu „rovnosti zbraní“, a preto v právnom štáte neobstojí a jeho právne účinky musia byť negované do času, kým nedôjde k náprave porušených základných práv (v zmysle Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), medzi iným aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, práva na pokojné užívanie majetku a práva nebyť, diskriminovaný. V závere exekútor dodal, že verí, že exekučný súd upustí od konania, ktoré by malo za následok porušenie jeho práv a to minimálne do času, kým nebude autoritatívne deklarovaná nelegálnosť vyššie uvedených postupov a aktov aplikácie práva. Na podporu svojich   vyššie   uvedených   tvrdení   ďalej   citoval   obsah   troch   uznesení   dvoch   okresných exekučných súdov (OS v Martine a OS v Trebišove), ktoré (v čase ešte pred vydaním vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu - pozn. exekučného súdu) v rámci konania o podanej námietke zaujatosti proti nemu ako exekútorovi vo veci, kde vystupoval ako oprávnený spoločnosti P., s. r. o., rozhodli o jeho nevylúčení z exekúcie, s ktorými rozhodnutiami sa on plne stotožňuje. Uvedené rozhodnutia vychádzajú z myšlienky, že kolegiálny vzťah, teda skutočnosť,   že   exekútor   bol   pred   tým   ako   začal   vykonávať   funkciu   exekútora   istý   čas zamestnancom   oprávneného   ešte   nemôže   vzbudiť   pochybnosť   o   tom,   či   súdny   exekútor postupuje   nestranne   a   zaujato.   Kolegiálny   vzťah   by   mohol   byť   dôvodom   na   vylúčenie exekútora v prípade, ak by šlo o vzťah (kolegiálny alebo iný blízky) exekútora a povinného, a nie medzi exekútorom a oprávneným. Oprávnený sa totiž môže sám rozhodnúť, ktorému súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie v danej veci zverí, pričom exekútor v exekúcii postupuje podľa právnych predpisov (pričom súd nezistil v danom prípade opak) a nemá možnosť ísť nad rámec exekúcie (poverenia na vykonanie exekúcie) a ovplyvňovať exekúciu vo výhodnejšom smere k oprávnenému ako mu to umožňuje zákon.

Zo   všeobecne   formulovaného   stanoviska   oprávneného   (týkajúceho   sa   všetkých exekučných   konaní,   kde   v   prospech   oprávneného   vykonáva   exekúciu   vo   výroku   tohto uznesenia uvedený exekútor) doručeného tunajšiemu súdu dňa 21. 11. 2011, vyplýva, že exekútor JUDr. R. K. bol zamestnancom oprávneného v čase od 1. 8. 2006 do 5. 6. 2007, pričom   počas   tohto   obdobia   pôsobil   ako   radový   zamestnanec   právneho   oddelenia oprávneného,   ktorý   neprichádzal   do   kontaktu   s   osobami   uzatvárajúcimi   za spoločnosť zmluvy   o   úvere   a   jeho   pracovná   náplň   nesúvisela   s   exekučnou   činnosťou.   Išlo o komunikáciu so štátnymi orgánmi a administratívnu agendu pri mimosúdnom a súdnom vymáhaní   pohľadávok.   S   výkonom   exekučnej   činnosti   začal   na   základe   vymenovania ministrom spravodlivosti dňom 6. 6. 2007. Oprávnený ďalej dodal, že vyššie spomínaný ústavný nález nemá všeobecnú platnosť a všeobecný súd ním preto nie je viazaný.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 4. 2011 rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5 Er/934/2008 z 25. mája 2010. Ústavný súd súčasne zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. 5 Er/934/2008 z 25. mája 2010 na základe sťažovateľom (povinným) podanej námietky zaujatosti proti súdnemu exekútorovi JUDr. R. K.,   Exekútorský   úrad...,   z   dôvodu,   že   tento   bol   bývalým   zamestnancom   spoločnosti P., s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „oprávnená“),   rozhodol,   že   súdny   exekútor   nie   je   vylúčený z vykonávania   funkcie   vo   veci   exekúcie   proti   sťažovateľovi   na   uspokojenie   pohľadávky oprávnenej   vo   výške   7 078,87   eura   s   prísl.   na základe   exekučného   titulu   -   rozsudku   S. a návrhu   oprávnenej   na   vykonanie   exekúcie.   V   odôvodnení   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   zo   dňa   13. 4. 2011,   sp. zn.:   III. ÚS 322/2010   sa   uvádza,   že: „nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho   exekútora   s   pracovným   pomerom   (a   inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu   v   nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania   (v   danom   prípade   oprávneného),   je   okolnosťou   vylučujúcou   ho   z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku   povinný   bezodkladne   oznámiť   súdu.   Ak   súd   vylúči   exekútora   z   vykonávania exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktorého   navrhne   oprávnený   a   ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku). V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy. Interpretáciou a používaním týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že   poskytuje   v   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   pre   účely   zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. Nestrannosť sa vzťahuje podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na orgány verejnej moci „autonómne“ nezávisle od pojmu súd. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") ide aj o niektoré orgány, ktoré môžu vykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (Ettl a i. c. Rakúsko z 23. apríla 1987, séria A, č. 117, Campbell a Fell c. Spojené kráľovstvo z 28. júna 1984, séria A, č. 80, Rolf Gustafsson c. Švédsko z 1. júla 1997 a iné.). Podobne ESĽP postupoval aj vo veciach Lauko c. Slovensko a Kadubec c. Slovensko, kde o priestupkoch rozhodli obvodný a okresný úrad - správne orgány nezaradené do sústavy súdov Slovenskej republiky, čo nebolo samo osebe rozhodujúce. Podľa názoru ESĽP takýto orgán, ktorý čiastočne vykonáva funkcie súdu, musí byť nezávislý a nestranný. Ústavný súd zdôrazňuje, že záruky nezávislosti majú aj psychologickú   povahu.   Súd   musí   byť   nielen   fakticky   nezávislý,   ale   musí   sa   tak   javiť aj v očiach   strán.   Táto   zásada   sa   vzťahuje   aj   na   orgány,   ktoré   vykonávajú   aj   niektoré právomoci všeobecného súdu. Ide o tzv. teóriu zdania, ktorá sa viaže na rozhodovanie o zaujatosti   súdneho   orgánu,   aj   keď   neexistuje   dôvod   na   subjektívnu   zaujatosť.   Okrem uvedeného ústavný súd považoval za potrebné reagovať aj na vyjadrenie okresného súdu, že v zmysle § 57 ods. 4 Exekučného poriadku (účinného od 1. júna 2010) je exekútor povinný predložiť   vec   súdu   bezodkladne   potom,   ako   nadobudne   pochybnosti   alebo   zistí,   že   sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie,   a v tejto súvislosti odkázať   na svoju   konštantnú   judikatúru   (napr.   III. ÚS 35/2010,   III. ÚS 86/2010, III. ÚS 329/2010 a iné), z ktorej vyplýva, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania EX offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.“

Tunajší exekučný súd nesúhlasí s námietkou vo výroku tohto uznesenia uvedeného exekútora a oprávneného spočívajúcu v tvrdení,   že vyššie uvedený ústavný nález nemá všeobecnú platnosť, a teda de iure nezaväzuje tento súd pri rozhodovaní o otázke vylúčenia resp. nevylúčenia súdneho exekútora JUDr. R. K. z tejto exekúcie. V zmysle § 135, ods. 1, 2. veta Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.) súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu, ktoré sa týka základných práv a slobôd. Ako už bolo vyššie spomenuté nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 4. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010 vo svojej výrokovej časti konštatuje, že postupom a uznesením Okresného súdu v Žiari nad Hronom   sp. zn.:   5 Er 934/2008   zo   dňa   25. 5. 2010   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Uvedený   nález   je   preto   pre   tunajší   exekučný   súd   právne   záväzný aj v tejto exekučnej veci. Rovnako z judikatúry ústavného súdu v poslednom období možno vyvodiť záver, že rozhodnutia ústavného súdu majú silu pozitívneho práva a mali by byť preto rešpektované. Nález ústavného súdu má minimálne svojou odbornou autoritou a tiež prípadnou neskoršou možnosťou riešenia danej veci ústavným súdom zásadný význam pre každý (okresný) exekučný súd.

Súd tiež poukazuje na to, že rovnaký názor mal aj Krajský súd v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn.: 6 CoE 69/2011, keď v danom prípade síce nie vo výrokovej časti, ale iba v odôvodnení (v jeho poslednom odseku) svojho rozhodnutia zo dňa 31. 5. 2011, sp. zn.: 6 CoE 69/2011 poznamenal, že v danej veci je (zo zákona - pozn. exekučného súdu) vyššie uvedený   exekútor   JUDr.   R.   K.   vylúčený   pre   oprávneného   (vyššie   uvedenú   spoločnosť P., s. r. o.), pričom vychádzal práve z vyššie uvedeného ústavného nálezu.

Tunajší exekučný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyššie uvedeným právnym názorom   ústavného   súdu   obsiahnutom   v   jeho   náleze   (a   tiež   jeho   odôvodnením)   podľa ktorého skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom   prípade   oprávneného),   je   okolnosťou   vylučujúcou   ho   z   vykonávania   (tejto) exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku a preto súd podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti účinný v čase začatia tohto exekučného konania, ďalej len „EP“) rozhodol o tom, že tento exekútor je vylúčený z tejto exekúcie.

Podľa   § 2   ods. 1   EP   exekútor   je   štátom   určenou   a   splnomocnenou   osobou na vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a   iných   rozhodnutí   (ďalej   len   „exekučná činnosť“).

Podľa § 3 EP exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej   činnosti   je   viazaný   len   Ústavou   Slovenskej   republiky,   ústavnými   zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní.

Podľa   § 4   EP   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovným   pomerom   alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne   obchodnej   spoločnosti alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti   s   výnimkou   vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 ods. 2 EP vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Podľa § 30 ods. 1 EP exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 37 ods. 1 EP účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa   § 30   ods. 3   EP   len   čo   sa   exekútor   dozvie   o   skutočnostiach,   pre   ktoré   je vylúčený,   oznámi   to bezodkladne   súdu.   Do   rozhodnutia podľa   odseku   7 môže   exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Podľa § 30 ods. 7 EP exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke bez zbytočného   odkladu.   O   tom,   či   je   exekútor   vylúčený,   rozhodne   súd   do   desiatich   dní od predloženia veci.

Podľa   § 30   ods. 9   EP   rozhodnutie   o   tom,   či   je   exekútor   vylúčený,   sa   doručí oprávnenému, povinnému a exekútorovi

Podľa   § 30   ods. 10   EP   proti   rozhodnutiu   súdu   podľa   odseku   7   nie   je   prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 30 ods. 11 EP ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Požiadavka nestrannosti exekútora vyplýva nielen z § 3 EP, ale je ju možno odvodiť aj   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   Nestrannosti   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa vzťahuje aj na orgány verejnej moci „autonómne“, nezávisle od pojmu súd. Podľa názoru ESĽP ide aj o niektoré orgány, ktoré   môžu   vykonávať   justičné   funkcie   a   môžu   sa   považovať   za   súd   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa názoru ESĽP aj orgán, ktorý len čiastočne vykonáva funkcie súdu musí byť nezávislý a nestranný.

V § 30 ods. 1 EP sa uvádza, že exekútor je vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na jeho   pomer   k   účastníkom   exekučného   konania   možno   mať   pochybnosti   o   jeho nezaujatosti. Zákon tu teda výslovne hovorí o účastníkoch konania, nie iba o povinnom. Podľa § 37 ods. 1 EP účastníkmi konania sú (okrem iných) oprávnený a povinný. V zmysle týchto   ustanovení   je   teda   exekútor   vylúčený   z   exekúcie   aj   ak   so   zreteľom   na   pomer k oprávnenému možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Z judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vytvorenej tzv. teórie zdania (Delcourt vs. Belgicko) vyplýva, že súd resp. aj niektorý iný orgán, ktorý vykonáva justičné funkcie (v danom prípade exekútor) musí byť nielen subjektívne (fakticky) nezávislý, ale musí sa tak javiť aj objektívne, v očiach strán. Záruky nezávislosti majú nielen faktickú, ale aj psychologickú povahu. Exekútor nemusí byť v skutočnosti zaujatý, stačí, že sa javí byť zaujatým v očiach strán. Z existencie ustanovenia § 4 EP v našom právnom poriadku, ktorý podľa názoru tunajšieho súdu predstavuje jednu zo   zákonných   záruk   nestrannosti   funkcie   súdneho   exekútora   vyplýva,   že   súbežné vykonávanie funkcie exekútora a akéhokoľvek pracovného pomeru by bolo prekážkou jeho nestrannosti. Avšak podľa názoru exekučného súdu aj skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom (právneho oddelenia) oprávneného, bez ohľadu na jeho konkrétnu pracovnú náplň   a   väzby   s   inými   zamestnancami   oprávneného,   spolu   v   spojení   s   ďalšími skutočnosťami   ako   je   enormne   vysoký   počet   exekúcií   vedených   týmto   exekútorom   v prospech   oprávneného,   vrátane   vysokého   počtu   ničím   neodôvodnených   návrhov oprávneného na zmenu z pôvodných exekútorov na súdneho exekútora R. K., ktorým boli exekučné súdy prv než im tento exekútor v zmysle § 30 ods. 3 EP oznámil skutočnosti, že možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti vzhľadom na vzťah k oprávnenému, povinné z dôvodu dispozičného práva oprávneného ku exekučnému konania vyhovieť, ako aj v spojení so skutočnosťou, že na rozdiel od iných súdnych exekútorov v obdobných veciach súdny exekútor R. K. v rozpore so znením § 57 ods. 4 EP účinným od 1. 6. 2010 (novela EP z. č. 144/2010 Z. z.) nepredkladal exekučnému súdu podnety na zastavenie resp. čiastočné zastavenie exekúcie pre neprijateľné podmienky v základných spotrebiteľských zmluvách (je pritom všeobecne známe a súdu známe z jeho úradnej činnosti, že značné množstvo exekúcií vedených v prospech oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok je pre neprijateľnosť niektorej zmluvnej podmienky v základnej spotrebiteľskej zmluve čiastočne alebo úplne zastavovaná, ktoré uznesenia boli zasielané aj exekútorovi JUDr. R. K., čiže mu musela byť táto skutočnosť známa) je okolnosťou, ktorá v zmysle teórie   zdania   môže   vyvolať   v   očiach   ostatných   účastníkov   exekučného   konania (predovšetkým   povinného)   pochybnosť   o   jeho   nezaujatosti.   Exekučný   súd   tak   v   danom prípade dospel k záveru, že vyššie uvedený exekútor JUDr. R. K. je vylúčený z tejto exekúcie a preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.».

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   (a   inými)   vyplývajúca   z   § 4   Exekučného   poriadku predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu   v   nútenom   výkone súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   § 3 Exekučného   poriadku.   Súdny   exekútor   vykonávaním   činnosti,   ktorá   je   nezlučiteľná s pracovným   pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o   jeho   nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne   oznámiť   súdu   (obdobne   rozhodoval   ústavný   súd   o tomto   právnom probléme v porovnateľných   veciach   II. ÚS 3/2012,   I. ÚS 113/2012,   I. ÚS 137/2012 a II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko).

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného   súdu   vyjadrené   v namietaných   uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   na   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď   napadnutými   uzneseniami   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neodôvodnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami okresného súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné, a nie arbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Predmetom   sťažností   je   aj   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   a   jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1   dodatkového   protokolu   považuje   za   potrebné   poukázať   predovšetkým   na   svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   keďže   okresný   súd v posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preto   vzhľadom   na   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosti aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.3   K   namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Sťažovateľka   napokon   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl. 14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   majú   charakter   základných (ústavných)   princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd dospel   k záveru,   že   v   posudzovaných   veciach   neboli   porušené   sťažovateľom   označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru (m. m.   IV. ÚS 119/07).   Na   tomto   základe   ústavný   súd   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosti   boli   ako   celok   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky   v nich   uplatnených   nerozhodoval   a ani   ju   nevyzýval   na   predloženie   kópií napadnutých uznesení okresného súdu, tak ako to vyžaduje § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012