znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 272/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   F.   P.,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Co/12/2010-83 zo 17. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011 doručená sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co/12/2010-83 zo 17. marca 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   smeruje   proti   rozsudku   krajského   súdu   č. k. 17 Co/12/2010-83 zo 17. marca 2010, ktorým tento súd ako súd odvolací potvrdil rozsudok Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   17 C/402/2008-63 z 22. septembra   2009   (ďalej   aj   „rozsudok   okresného   súdu“).   Okresný   súd   označeným rozsudkom   zamietol   žalobu   sťažovateľa   o   určenie   neplatnosti   zmluvy   o pôžičke z 15. novembra 2001 (ďalej aj „zmluva o pôžičke“) z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho   záujmu   na   určení   neplatnosti   tejto   zmluvy,   keďže   dospel   k záveru,   že   otázka platnosti predmetnej zmluvy bola už vyriešená v konaní prebiehajúcom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C/190/2006, v ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 17 C/190/2006-283 z 19.   novembra   2008 (právoplatným 12.   mája 2009),   že sťažovateľ   je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 765 500 Sk s 13 % úrokom od 1. februára 2003, a taktiež zaplatiť úrok z omeškania zo sumy 1 300 000 Sk za obdobie od 1. februára 2003 do 30. januára 2003 vo výške   15,5 % ročne.   V označenom   konaní   okresný   súd   považoval   spornú   zmluvu o pôžičke z 15. novembra 2001 za platne uzatvorenú.

Krajský súd ako súd odvolací sa stotožnil s dôvodmi zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti   zmluvy   o pôžičke   v rozsudku   okresného   súdu,   ktoré   založil   na   tom,   že sťažovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení.

So záverom súdov oboch stupňov o nepreukázaní naliehavého náležitého právneho záujmu sťažovateľ nesúhlasí poukazujúc na to, že:

- žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi ním ako dlžníkom a veriteľkou   podal   v decembri   2008,   teda   ešte   v čase,   keď   nebol   právoplatne   skončený súdny   spor   o zaplatenie   sumy   765 500   Sk   vedený   okresným   súdom   pod   sp. zn. 17 C/190/2006,   v ktorom   bol   v procesnom   postavení   žalovaného   a veriteľka   v postavení žalobkyne,

- žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke podal najmä preto, «že prvostupňový súd   v súdnom   konaní   sp. zn.   17 C/190/2006   sa   písomnou   pôžičkou   uzatvorenou 15. novembra   2001   nezaoberal   ako   s otázkou   meritórnou,   ale   len   ako   s otázkou prejudiciálnou,   keď   v rámci   prejudície   následne   v rozpore   s písomnými   dôkazmi,   ktoré poskytla   navrhovateľka   Z.   H.   a v priamom   rozpore   s opakovanými   výslovnými   ústnymi prejavmi uvedenej navrhovateľky o zmluve o pôžičke zo dňa 11. novembra 2001 rozhodol ako   o právnom   úkone,   ktorý   údajne   „prolongoval“   pôvodné   reálne   zmluvy   o pôžičke uzatvorené medzi Z. H. a sťažovateľom dňa 15. 5. 2001 a 06. 06. 2001. Tento záver súdu je absolútne v rozpore so skutkovými a právnymi okolnosťami sporu a nemá žiadnu oporu vo vykonanom   dokazovaní   pred   súdom,   tzn.   toto   rozhodnutie   súdu   je   nezákonné a neústavné.»,

- v pôvodnom súdnom konaní o zaplatenie sumy 765 500 Sk v písomnom odvolaní i v návrhu márne poukazoval na rozpory vo výpovedi žalobkyne, na absenciu hodnoverných písomných   dôkazov   preukazujúcich   skutočné   poskytnutie   pôžičky   15.   novembra   2001 a na konkrétne   písomné   dôkazy   zaslané   do   obidvoch   súdnych   sporov   žalobkyňou svedčiacich   o skutočnosti,   že   zmluva   o pôžičke   je   simulovaný,   teda   absolútne   neplatný právny úkon,

-   okresný   súd   aj   krajský   súd   porušili   príslušné   hmotnoprávne   a procesnoprávne ustanovenia platného právneho poriadku, keď sa nezaberali a nevysporiadali s písomným návrhom na zmenu účastníčky konania doručeným prvostupňovému súdu 11. októbra 2007 spolu   s vlastnoručne   podpísaným   písomným   oznámením   o postúpení   pohľadávky z doterajšieho účastníka konania – žalobkyne na nového účastníka konania – postupníka; zmluvou   o postúpení   pohľadávky   medzi   postupníčkou   a postupníkom   2.   októbra   2007 žalobkyňa automaticky stratila zo zákona aj procesnoprávnu aktívnu legitimáciu.

V nadväznosti na uvedené výhrady argumentácia sťažovateľa vyúsťuje do záveru, že „Rozhodnutie   prvostupňového   súdu   sp. zn.   17 C/190/2006   a odvolacieho   súdu   sp. zn. 12 Co/7/2009 boli základom na vydanie zamietavých rozhodnutí súdu, ktoré sú predmetom tejto   ústavnej   sťažnosti,   sú   z hľadiska   platného   právneho   poriadku   v SR   svojvoľné a arbitrárne, vydané v rozpore so zákonom, Ústavou SR a v rozpore s Dohovorom.“.Sťažovateľ napokon tvrdí, „že všeobecné súdy nevykonali žiadne relevantné skutkové zistenia súvisiace s kľúčovými dôkazmi, najmä predloženou písomnou Zmluvou a pôžičke zo dňa   15. 11. 2001,   písomným   oznámení   o postúpení   pohľadávky   a s tým   spojeným návrhom   navrhovateľky   Z.   H.   na   zmenu   účastníka   v konaní   zo   dňa   06. 11. 2007,   ako aj výpoveďami samotných účastníkov konania napriek tomu, že to mohlo mať význam pre rozhodnutie   v danom   súdnom   spore...“. Podľa   sťažovateľa   tým   došlo   k porušeniu   jeho v sťažnosti označených práv, a preto navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej týmto nálezom:„I. základné   právo   sťažovateľa   Ing.   J.   B.   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1 a základné právo na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/12/2010-83 zo dňa 17. marca 2010 porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn.   17 Co/12/2010-83 zo   dňa 17. marca 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   upriamil   pozornosť   aj   na   to,   že   o jeho   predchádzajúcej sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co/12/2010-83 zo 17. marca 2010 už ústavný súd rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 332/2010-14 zo 16. septembra 2010 tak, že ju odmietol ako neprípustnú, keďže o ním podanom dovolaní v tejto veci rozhodoval v čase predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Vzhľadom na to, že najvyšší súd medzičasom uznesením č. k. 1 Cdo 232/2009-409 z 27. januára 2011 rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak, že ho ako neprípustné odmietol, sťažovateľ   podal   túto   novú   sťažnosť,   a to   v lehote   dvoch   mesiacov   od   doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu (23. marca 2011).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané   náležitosti   a   či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne   nepripúšťajú.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (I. ÚS 66/98,   IV. ÚS 16/04,   I. ÚS 27/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 55/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a súčasne by mali za následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co/12/2010-83 zo 17. marca 2010,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č. k.   17 C/402/2008-63 z 22. septembra 2009. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto namietané porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných súvisiacich spisov okresného súdu vyplýva, že predmetom posudzovaného súdneho konania bol sťažovateľom uplatnený nárok na určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalovanou ako veriteľkou a sťažovateľom ako dlžníkom 15. novembra 2001, na základe ktorej veriteľka poskytla sťažovateľovi pôžičku v sume 1 300 000 Sk (42 152 €). Žaloba bola okresnému súdu doručená 17. decembra 2008.

Podľa sťažovateľa krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami a dôkazmi, najmä s predloženou zmluvou o pôžičke, a preto bol postup krajského   súdu   predchádzajúci   vydaniu   tohto   rozsudku   svojvoľný,   nezákonný a nespravodlivý, „ktorý   reálne   ohrozuje   záujmy   a postavenie   sťažovateľa“, a v jeho dôsledku došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv.

Krajský súd ako súd odvolací bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) po preskúmaní veci v celom rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP. Krajský súd vôbec nepristúpil k posudzovaniu právnych vzťahov medzi sťažovateľom   ako   žalobcom   a žalovanou,   pretože   nevyhnutnou   podmienkou   možnosti posudzovania   týchto   vzťahov   v nadväznosti   na   predmet   sporu   je   (ako   to   už   pred   ním konštatoval okresný súd) existencia naliehavého právneho záujmu [§ 80 písm. c) OSP].

Podľa   záverov   krajského   súdu   stotožňujúceho   sa   v celom   rozsahu   so   závermi, ku ktorým   dospel   okresný   súd,   sťažovateľ nepreukázal existenciu   naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe.

V spojitosti   s otázkou   skúmania   naliehavého   právneho   záujmu   krajský   súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „Podľa právnej teórie vo všeobecnosti platí, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vtedy, ak by bez takéhoto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom je zúčastnený, alebo   ak   by   sa   jeho   právne   postavenie   stalo   neistým.   V   danom   prípade   nemožno konštatovať,   že   by   právne   postavenie   žalobcu   (ktorý   bol   rozsudkom   okresného   súdu 17 Co/190/2006   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   12 Co/7/2009   zaviazaný na plnenie zo zmlúv o pôžičke) bolo neisté. Určovacia žaloba je prostriedkom poskytnutia ochrany   právneho   postavenia   navrhovateľa   skôr,   ako   bolo   jeho   právne   postavenie ohrozené, čo znamená, že jej cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. V tom spočíva rozdiel medzi žalobou o určenie a žalobou na plnenie, ktorej uplatnenie prichádza do úvahy vtedy, keď už právo žalobcu bolo porušené. Z uvedeného vyplýva, že cieľom žaloby na plnenie je reparácia (náprava daného právneho vzťahu). Žalobou v tomto konaní nemôže   žalobca   dosiahnuť   reparáciu   právneho   stavu   založeného   rozsudkom   Okresného súdu   Banská   Bystrica   č. k.   17 C/190/06   v   spojení   s   rozsudkom   12 Co/7/2009,   pretože uvedený rozsudok je právoplatný a otázka platnosti zmluvy o pôžičke z 15. 11. 2001 bola v tomto konaní prejudiciálne vyriešená.“.

Posúdenie   existencie   naliehavého   právneho   záujmu   podľa   § 80   písm. c)   OSP krajským súdom by sa však v okolnostiach danej veci mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by závery, ktorými sa vo svojom rozhodovaní riadil,   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   (m. m.   I. ÚS 17/01).   Podľa   názoru ústavného súdu ale výklad krajského súdu vyúsťujúci v podstate do záveru, že ani prípadné určenie   neplatnosti   zmluvy   o pôžičke   by   nijako   neovplyvnilo   právne   postavenie sťažovateľa,   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   preto   proti nemu nemožno mať z ústavnoprávneho hľadiska žiadne výhrady.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli   pri výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený. Záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľa v danej veci nemá preto ústavný súd dôvod spochybňovať.

Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie spôsob, akým sa krajský   súd a pred   ním   okresný   súd   vysporiadali s vykonanými dôkazmi v rámci   ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ich meritórnych rozhodnutiach.

Z namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   aj   s prihliadnutím   na obsah   rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa podstatnými námietkami sťažovateľa zaoberal. Nevyhovenie odvolacím dôvodom a ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti   a nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   ani   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

K argumentu   sťažovateľa,   že   žalobu   o určenie   neplatnosti   zmluvy   o pôžičke uzatvorenej medzi ním ako dlžníkom a veriteľkou podal v decembri 2008, teda ešte v čase, keď   nebol   právoplatne   skončený   súdny   spor   o zaplatenie   sumy   765 500   Sk   vedený okresným súdom pod sp. zn. 17 C/190/2006, poukazuje ústavný súd na § 154 ods. 1 OSP, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Keďže konanie vedené   okresným   súdom   pod   sp. zn.   17 C/190/2006   bolo   v čase   vydania   rozsudku okresného   súdu   č. k.   17 C/402/2008-63   z 22.   septembra   2009   právoplatne   skončené,   je potrebné považovať túto námietku za irelevantnú.

Možnosť porušenia sťažovateľovho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy sa v sťažnosti odvodzuje od namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Keďže   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   v   danom   prípade   nemohlo   byť   porušené   sťažovateľovo   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy. Podľa názoru ústavného súdu ide v tejto časti sťažnosti o účelovú   argumentáciu   sťažovateľa,   keď   tvrdí,   že   právoplatné   rozhodnutie   považuje za zásah do svojho vlastníckeho práva. Základné právo vlastniť majetok nemožno zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.

Aj podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1 dohovoru.   V   opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Tvrdenie sťažovateľa v súvislosti s porušením čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy je preto zjavne neopodstatnené.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť ako celok z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   uvedeného   odôvodnenia   ústavný   súd   dodáva,   že   argumentácia sťažovateľa v jeho sťažnosti je založená takmer výlučne na námietkach smerujúcich proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/190/2006 a postupu krajského súdu   ako   súdu   odvolacieho   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 Co/7/2009.   Predmetnom týchto konaní bolo rozhodovanie o zaplatenie sumy 765 500 Sk z titulu zostatku nesplatnej pôžičky na základe zmluvy o pôžičke, určenia neplatnosti ktorej sa sťažovateľ domáhal v následnom   konaní,   ktorého   sa   týka   táto   sťažnosť.   Rozsudok   okresného   súdu č. k. 17 C/190/2006-283   z 19.   novembra   2008   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu č. k. 12 Co/7/2009-331   z 26.   marca   2009   boli   teda,   tak   ako   to   napokon   uviedol aj sťažovateľ, iba „základom na vydanie zamietavých rozhodnutí súdu, ktoré sú predmetom tejto ústavnej sťažnosti...“.

Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavom súde viazaný petitom sťažnosti,   námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 17 C/190/2006-283   z 19.   novembra   2008   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu č. k. 12 Co/7/2009-331 z 26. marca 2009, ako aj proti konaniam, ktoré predchádzali ich vydaniu, sa v tomto konaní nemohol podrobne zaoberať. Treba však uviesť, že sa s nimi napriek   uvedenému   v záujme   komplexného   objektívneho   posúdenia   veci   dostačujúco oboznámil,   pričom nezistil,   že by právne   závery   v nich   obsiahnuté bolo   možné   označiť za arbitrárne   alebo   také,   ktoré   sú   v extrémnom   nesúlade   so   skutkovými   závermi. V súvislosti s tým ústavný súd, pokiaľ ide o kľúčovú námietku sťažovateľa, že sa všeobecné súdy   nezaberali   a nevysporiadali   s písomným   návrhom   žalobkyne   na   zmenu   účastníčky konania   doručeným   prvostupňovému   súdu   11.   októbra   2007,   navyše   dodáva,   že   táto námietka nemá oporu v obsahu súvisiaceho súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že okresný súd   návrh   žalobkyne   na   zmenu   účastníka   konania   na   strane   žalobcu   uznesením č. k. 17 C/190/2006-132   zo   7.   novembra   2007   zamietol.   Toto   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 5. decembra 2007.

Vzhľadom na zjavne bezúspešné uplatňovanie ochrany práv prostredníctvom tejto sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011