znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 272/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod sp. zn. VI/2 Pz 234/09 a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť P. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2009 doručená   sťažnosť   P.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna   prokuratúra“)   pri   vybavovaní   jeho   opakovaného   podnetu   z 21.   apríla   2009 v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 234/09.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   žalovaným   v spore   s Mestskou políciou Košice o náhradu za vykonaný odťah jeho motorového vozidla. V súdnom konaní sťažovateľ   okrem   iného   namietal   premlčanie   nároku   žalobcu,   jeho   námietka   nebola akceptovaná   a   Okresný   súd   Košice   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   ho   rozsudkom   sp.   zn. 21 C 18/05 z 27. februára 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Co   106/2008   z 13.   novembra   2008   zaviazal   na   zaplatenie žalovanej sumy.

Sťažovateľ   podal   generálnej   prokuratúre   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania, na ktorý dostal zamietavú odpoveď. Postupom podľa § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) sťažovateľ žiadal o preskúmanie vybavenia jeho podnetu. Generálna prokuratúra oznámila sťažovateľovi prípisom sp. zn. VI/2 PZ 234/09 z 28. mája 2009, že v jeho veci nie sú dané dôvody na podanie mimoriadneho dovolania.

Podľa   sťažovateľa   ani   rozsudky   ani   oznámenia   prokuratúry   nereagovali   na   jeho konkrétne námietky, ktoré počnúc odvolaním predkladal. Odpovede na jeho námietky sa obmedzili   na   konštatovanie,   že   ním   predkladaný   výklad   právneho   vzťahu   nemá   oporu v zákone,   nedozvedel   sa   však,   v ktorom   ustanovení   má   základ   výklad   zvolený   súdom a prokurátorom.   Podľa   sťažovateľa   je   potrebné   pri   posudzovaní   právneho   vzťahu účastníkov súdneho konania vychádzať z ustanovenia § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, ktorý bol platný a účinný v relevantnom čase (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“), a následne z § 454, § 488, § 489 a § 107 Občianskeho zákonníka.   Podľa   sťažovateľa «Ak   zistí   ústavný   súd   arbitrárnosť   v rozhodovaní   súdu, nemožno sa prokurátorovi odvolať na to, že on ju – v jeho prípade reprezentovanú zjavným porušením zákona – nezistil. Nemá na to právo! Inak by nebol povinný podať dovolanie prakticky nikdy. A to je v zjavnom rozpore s ráciom § 243a O. s. p.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že postupom   generálnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VI/2   Pz   234/09   bolo porušené jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu bolo priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo   v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Základné právo na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý   sa   môže domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho práva   na nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ako aj z oznámenia o vybavení prvého podnetu č. k. Kc 60/09-9 z 26. marca 2009, ktorý si ústavný súd vyžiadal od Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“), vyplýva, že sťažovateľ 21. apríla 2009 podal opakovaný podnet, ktorým vyslovil nespokojnosť s vybavením svojho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti označenému rozsudku okresného súdu v spojení s označeným   rozsudkom   krajského   súdu   krajskou   prokuratúrou.   Sťažovateľ   tvrdí,   že postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   opakovaného   podnetu   došlo k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že generálna prokuratúra   nedostatočne   preskúmala rozhodnutie   okresného   súdu   a krajského súdu v intenciách jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 106/2008-54 z 13. novembra 2008, ktorý si ústavný   súd   vyžiadal   od   krajského   súdu   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania sťažnosti, ústavný súd zistil, že sťažovateľ v podstate opakuje rovnakú argumentáciu ako v odvolacom   konaní,   s ktorou   sa   krajský   súd   vysporiadal   v označenom   rozsudku. Predmetom tohto konania, ktorý je vymedzený petitom sťažnosti, však nebolo preskúmanie rozsudku krajského súdu, ale spôsobu vybavenia opakovaného podnetu sťažovateľa z toho hľadiska,   či   závery   generálnej   prokuratúry   pri   skúmaní   podmienok   na   podanie mimoriadneho   dovolania   v rozsahu   sťažovateľom   vytýkaných   nedostatkov   rozhodnutí všeobecných súdov nie sú prejavom zjavnej svojvôle pri uplatnení jej právomoci. Generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet sťažovateľa prípisom z 28. mája 2009, v ktorom konštatovala, že v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky na podanie mimoriadneho   dovolania.   Generálna   prokuratúra   uviedla,   že   v súdnom   konaní   bolo preukázané, že žalobca odtiahol motorové vozidlo sťažovateľa v súlade so zákonom (čo sťažovateľ v opakovanom podnete ani nespochybňoval) „na náklady prevádzkovateľa zo zákona, teda nárok žalobcu na plnenie je nespochybniteľný a je v súlade so zákonom“. V prípise generálna prokuratúra neuviedla odkaz na zákon, z rozsudku krajského súdu však bezpochyby vyplýva, že nárok žalobcu sa opiera o ustanovenie § 40 ods. 4 písm. a) zákona č. 315/1996 Z. z. platného a účinného v danom čase, podľa ktorého správca cesty môže odstrániť   vozidlo,   ktoré   je   ponechané   na   ceste   vrátane   chodníka,   na   náklady   jeho prevádzkovateľa, aj keď netvorí prekážku cestnej premávky, ak je ponechané na mieste, kde je pre také vozidlo zastavenie alebo státie zakázané. V ďalšej časti prípisu sa generálna prokuratúra zaoberala sťažovateľom namietaným nesprávnym posúdením právneho základu žaloby   (podľa   sťažovateľa   mal   byť   nárok   žalobcu   posudzovaný   ako   nárok   na   vydanie bezdôvodného   obohatenia)   a v tej   súvislosti   preskúmaním   namietaného   premlčania. Generálna prokuratúra sa   stotožnila s rozhodnutiami všeobecných   súdov   aj stanoviskom krajskej prokuratúry, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemožno posudzovať ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako to tvrdí sťažovateľ, a preto sa plynutie premlčacej doby neposudzuje podľa § 107 Občianskeho zákonníka (upravujúceho dĺžku   lehoty   na   uplatnenie   práva   na   vydanie   plnenia   z bezdôvodného   obohatenia)   a že žalobca   uplatnil   svoj   nárok   včas,   v rámci   všeobecnej   trojročnej   premlčacej   doby.   Ďalej uviedla,   že   tento   právny   názor   nie   je   v rozpore   ani   s rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 70/2003, na ktorý sťažovateľ v podnete poukazoval. K sťažovateľom   namietanému   nedostatočnému   odôvodneniu   rozsudku   krajského   súdu generálna   prokuratúra   uviedla,   že   posudzuje   len   vecnú   správnosť   a zákonnosť   výroku rozhodnutia (t. j. nie jeho odôvodnenie) a rozsudok krajského súdu je v súlade so zákonom a zisteným   skutkovým   stavom   veci.   V závere   generálna   prokuratúra   odkázala   na   vecne správne   dôvody   odloženia   prvého   podnetu   zo   4.   februára   2009,   ktorý   vybavila   krajská prokuratúra prípisom č. k. Kc 60/09-9 z 26. marca 2009.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou   základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a o jeho   vybavení   dotknutú   osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m.   I. ÚS 40/01,   II.   ÚS   168/03 a III. ÚS 133/06).

Preskúmaním   obsahu   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   z 21.   apríla   2009, oznámenia generálnej prokuratúry o jeho vybavení z 28. mája 2009 a oznámenia krajskej prokuratúry   o vybavení   podnetu   z   3.   augusta   2009   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa riadne prešetrila, jej závery vo vzťahu k námietkam   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   a rozsudku   krajského   súdu   sú primeraným   spôsobom   odôvodnené,   nie   sú   arbitrárne,   a preto   sú   z ústavného   hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej mimoriadne dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí   výlučne   generálnemu   prokurátorovi.   Na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a teda generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej   úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   postupom   generálnej   prokuratúry   v konaní   o opakovanom   podnete   vedenom   pod sp. zn. VI/2 Pz 234/09 a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia označeného základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009