znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 272/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5, čl. 10 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 36 a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1, čl. 3 ods. 1 a 3 a s čl. 4 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6, čl. 13 a podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 154/05 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 346/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2007 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1,   2   a 4   a   čl. 13   ods. 1   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 47 ods. 2 ústavy   a podľa   čl. 5,   čl. 10   ods. 1,   čl. 17   ods. 1,   čl. 36   a podľa   čl. 37   ods. 2   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1, čl. 3 ods. 1 a 3 a s čl. 4 ods. 1 a 4   listiny   a práv   podľa   čl. 6,   čl. 13   a podľa   čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 154/05   a postupom   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 346/06.

Sťažovateľ   uviedol,   že   10. mája 2005   podal   Okresnému   súdu   Žilina   žalobu na ochranu   osobnosti   proti   predsedovi   Okresného   súdu   Žilina   a následne   22.   júla   2005 požiadal   o   úplné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn. 23 NcC 39/05 z 25. júla 2005 prikázal vec na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu, ktorý vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní predložil doklady osvedčujúce jeho osobné, majetkové a zárobkové pomery. Konanie vedené okresným súdom dostalo pridelenú sp. zn. 6 C 154/05.

Sťažovateľ k ďalšiemu priebehu konania okrem iného uviedol, že:«Dňa 10. 10. 2005 sťažovateľ zaslal na adresu okresného súdu písomné vyjadrenie, ktoré v prílohe obsahovalo riadne vyplnené a potvrdené tlačivo vz. 6 zo dňa 05. 10. 2005. Sťažovateľ obdržal   dňa   01. 12. 2005 uznesenie   okresného   súdu č. k.   6 C 154/05 zo   dňa 28. 11. 2005, ktorým súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 14. 12. 2005 sťažovateľ zaslal na adresu okresného súdu sťažnosť, ktorá bola adresovaná predsedovi súdu a proti uzneseniu č. k. 6 C 154/05 zo dňa 28. 11. 2005 v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo určené samosudcovi okresného súdu. Dňa 11. 01. 2006 sťažovateľ obdržal   od   predsedu   okresného   súdu   písomné   vyjadrenie   zo   dňa   29. 12. 2005. Dňa 28. 02. 2006 sťažovateľ obdržal z okresného súdu predvolanie zo dňa 23. 02. 2006, v ktorom   súd   nariadil   pojednávanie   na   11. 04. 2006   o   9.30 hod.   a   tiež   uznesenie č. k. 6 C 154/05-30 zo dňa 23. 02. 2005, ktorým súd zrušil uznesenie č. k. 6 C 154/05 zo dňa 28. 11. 2005 a sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. K pojednávaniu sa sťažovateľ vyjadril podaním, ktoré zaslal na adresu okresnému súdu dňa

07. 04. 2006, a v ktorom ospravedlnil svoju neúčasť. Dňa 03. 07. 2006 sťažovateľ obdržal z okresného súdu rozsudok č. k. 6 C 154/05-61 zo dňa 11. 04. 2006, ktorým súd zamietol návrh sťažovateľa na začatie konania. Rozsudok okresný súd odôvodnil v podstate tým, že zo strany odporcu (obsah písomného vyjadrenia spr. 3010/2005 zo dňa 26. 04. 2005) nešlo   o   taký   zásah   do   osobnej   integrity,   ktorý   by   bol   spôsobilý   znížiť   a   znevýhodniť sťažovateľa a poškodiť jeho osobu. Pretože sťažovateľ nesúhlasil s výrokom a odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, podal podľa poučenia okresného súdu v zákonom stanovenej lehote 15 dní od jeho doručenia na krajskom súde dňa 13. 07. 2006 odvolanie. Sťažovateľ vo svojom odvolaní okrem iného uviedol i skutočnosť, na základe ktorej nebol ako účastník súdneho konania, nachádzajúci sa v hmotnej núdzi a bez požadovaného právneho vzdelania teda laik, riadne poučený o procesnom práve byť zastúpený zástupcom z radov advokátov, i keď toto základné právo vychádza zo znenia čl. 47 odst. 2 Ústavy SR, čl. 37 odst. 2 Listiny základných práv a slobôd ďalej len (...) a § 30 O. s. p.»

K priebehu konania na krajskom súde sťažovateľ uviedol:„Dňa   25. 10. 2006   sťažovateľ   obdržal   z   krajského   súdu   predvolanie   č. k. 23 Co 346/06 zo dňa 23. 10. 2006, v ktorom súd nariadil pojednávanie na 14. 11. 2006 o 11.30 hod.   V   podaní   zo   dňa   26. 10. 2006   si   sťažovateľ   uplatnil   svoje   zákonné   právo a požiadal   krajský   súd   o   pridelenie   právneho   zástupcu   na   zastupovanie   sťažovateľa v odvolacom konaní. Žiadosť sťažovateľ okrem iného odôvodnil i tým, že bol v predmetnom konaní oslobodený od súdnych poplatkov v celom rozsahu, a preto mu toto právo vyplýva zo zákona. Dňa 14. 11. 2006, teda v deň pojednávania, sťažovateľ podal na krajskom súde námietku   zaujatosti,   ktorá   smerovala   proti   krajskému   súdu.   Dôvodom   bola   skutočnosť, že sťažovateľ   začal   byť   presvedčený   o   zaujatosti   zákonného   sudcu   voči   jeho   osobe pre sociálny   pôvod,   nakoľko   krajský   súd   do   dňa   pojednávania   nerozhodol   uznesením o sťažovateľovej   žiadosti   o   pridelenie   právneho   zástupcu   zo   dňa   26.   10. 2006.   Dňa 24. 11. 2006 sťažovateľ obdržal z krajského súdu vyjadrenie zo dňa 22. 11. 2006, v ktorom súd   informoval   sťažovateľa   o   skutočnosti,   že   spis   č. k. 23 Co 346/06   bol   po vyjadrení sa všetkých sudcov predložený Najvyššiemu súdu SR a tiež vyzval sťažovateľa o fotokópiu podania zo dňa 26. 10. 2006. V prílohe podania zo dňa 27. 11. 2006 sťažovateľ priložil požadovanú fotokópiu. Sťažovateľ obdržal dňa 09. 03. 2007 z krajského súdu predvolanie zo dňa 08. 03. 2007, v ktorom súd nariadil druhé pojednávanie na 03. 04. 2007 o 10.30 hod.   Dňa   11. 03. 2007   sťažovateľ   poveril   svojho   rodinného   príbuzného   na   základe plnomocenstva nazretím do spisu č. k. 23 Co 346/06. Spis bol vrátený Najvyšším súdom SR krajskému súdu, a sťažovateľovou námietkou zaujatosti zo dňa 14. 11. 2006 sa nezaoberal. Sťažovateľ obdržal dňa 16. 03. 2007 z krajského súdu uznesenie č. k 23 Co 346/06 zo dňa 15. 03. 2007,   ktorým   súd   ustanovil   sťažovateľovi   v   konaní   právneho   zástupcu.   Dňa 20. 03. 2007   sťažovateľ   obdržal   od   prideleného   právneho   zástupcu   výzvu   zo   dňa 19. 03. 2007, na ktorú reagoval podaním zo dňa 26. 03. 2007. V podaní zo dňa 02. 04. 2007 sťažovateľ ospravedlnil krajskému súdu svoju neúčasť na pojednávaní. V podaní zo dňa 16. 04. 2007   sťažovateľ   oznámil   krajskému   súdu,   že   dňom   16. 04. 2007   vypovedal plnomocenstvo   pridelenému   právnemu   zástupcovi.   Túto   skutočnosť   oznámil   i   právnemu zástupcovi v podaní zo dňa 16. 04. 2007. Dňa 17. 05. 2007 sťažovateľ obdržal z krajského súdu uznesenie č. k.   23 Co 346/06 zo dňa 18. 04. 2007,   ktorým súd zrušil sťažovateľovi právne zastupovanie a právnemu zástupcovi priznal trovy konania. Sťažovateľ obdržal dňa 01. 06. 2007   rozsudok   krajského   súdu   č. k.   23 Co 346/06   zo   dňa   03. 04. 2007,   ktorý sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, jeho rozhodnutie potvrdil a nebral do úvahy ani okolnosti hodné osobitného zreteľa celého konania. Rozsudok krajský súd   odôvodnil   v   podstate   tým,   že   list   odporcu   ako   odpoveď   na   sťažnosť   nebol   svojim obsahom objektívne spôsobilý privodiť sťažovateľovi ujmu tým, že by znížil jeho dôstojnosť, česť   a   vážnosť   vo   vzťahu   k   spoluobčanom   a   ohrozil   jeho   postavenie   a   uplatnenie v spoločnosti.“

V nadväznosti   na   uvedený   skutkový   stav   sťažovateľ   nadobudol   presvedčenie,   že v danom prípade okresný súd a krajský súd porušili jeho označené práva a články ústavy, listiny a dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd v rozhodnutí deklaroval, že došlo k ich porušeniu.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že si je vedomý, že v konaní vedenom ústavným súdom má byť zastúpený advokátom, avšak poukazujúc na svoju zlú sociálnu situáciu požiadal ústavný súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu   na   zastupovanie   v konaní   o jeho   sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy.

Listom   z   20. augusta 2007   ústavný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   v lehote   14 dní odstránil nedostatky sťažnosti a doplnil ju podľa požiadaviek uvedených vo výzve.

V podaní   označenom   ako „Doplnenie   podania   zo   dňa   11. 06. 2007“ sťažovateľ uviedol   všetky   články   a   základné   práva   garantované   ústavou   a listinou   a práva   podľa dohovoru,   k porušeniu   ktorých   malo   podľa   neho   dôjsť   postupom   okresného   súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach, a ďalej vyslovil, že „sa domáha odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy za spôsobenú morálnu ujmu, ktorej výšku bude môcť určiť až po odbornej konzultácii s prideleným právnym zástupcom, nakoľko mu ako laikovi nie je známa bežná prax v konaní pred ústavným súdom“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K   namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 1,   2   a 4   a   čl. 13   ods. 1   a 4   ústavy a základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 5, čl. 10 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a podľa čl. 36 listiny v spojení s čl. 1, čl. 3 ods. 1 a 3 a s čl. 4 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práv podľa čl. 6, čl. 13 a podľa čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 154/05

Pokiaľ sťažovateľ napadol postup okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ktorý rozsudkom   sp. zn.   6 C 154/05   z   11. apríla 2006   zamietol   jeho   žalobu,   ústavný   súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak o ochrane   základných   práv   a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe odvolania sťažovateľa krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 23 Co 346/06 z 3. apríla 2007 napadnutý rozsudok prvostupňového okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.

Preto v súvislosti s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 47   ods. 2   ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 154/05 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 346/06Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc   v konaní   pred   súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné, na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Okresný   súd   v napadnutom   konaní   pôvodne   uznesením   sp. zn.   6 C 154/05 z 28. novembra 2005   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od súdnych   poplatkov,   avšak v rámci   autoremedúry   uznesením   sp. zn.   6 C 154/05   z 23.   februára   2005   zrušil   svoje pôvodné rozhodnutie a sťažovateľovi napokon oslobodenie od súdnych poplatkov priznal. Napriek uvedenému okresný súd sťažovateľa podľa jeho tvrdenia na možnosť byť v konaní zastúpený advokátom v súlade s ustanovením § 30 OSP nepoučil.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na   to,   že   sťažovateľ   v konaní   vedenom ústavným súdom   okrem   iného namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 47 ods. 2 ústavy, avšak na druhej strane ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom okresným súdom   na 11. apríl 2006 vyslovujúc názor, že „vec nie je fakticky či právne zložitá“, a preto sa pojednávania nezúčastní, a žiada, aby okresný súd vec rozhodol v jeho neprítomnosti.

Proti rozsudku okresného súdu   sp. zn. 6 C 154/05 z 11. apríla 2006, ktorým bola žaloba   zamietnutá,   podal   sťažovateľ   13.   júla   2006   odvolanie,   v ktorom   okrem   iného namietal, že nebol okresným súdom ako osoba oslobodená od súdnych poplatkov poučený v súlade   s § 30   OSP   o možnosti   byť   v konaní   vedenom   okresným   súdom   zastúpený advokátom, ani mu advokát nebol ustanovený.

V odvolacom konaní krajský súd ustanovil sťažovateľovi advokáta uznesením sp. zn. 23 Co 346/06 z 15. marca 2007 až na základe jeho námietok zaujatosti voči krajskému súdu zo 14. novembra 2006, ktoré uplatnil z dôvodu neakceptovania jeho „žiadosti o pridelenie zástupcu z radov advokátov z 26. októbra 2006“.

Sťažovateľ   však   následne   písomne   ospravedlnil   svoju   neúčasť   aj   na   pojednávaní krajského súdu nariadenom na 3. apríl 2007 s odôvodnením, že „nezistil nijaké mimoriadne závažné skutočnosti, ktoré by mali mať nejaký vplyv na (...) ďalšie konanie v predmetnej veci“,   a keďže   je   v konaní   zastúpený   ustanoveným   advokátom,   navrhol prerokovanie a rozhodnutie veci vo svojej neprítomnosti.

Krajský súd rozsudkom vyhláseným na pojednávaní uskutočnenom 3. apríla 2007 za prítomnosti   sťažovateľovi   ustanoveného   advokáta   potvrdil   prvostupňový   rozsudok, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 154/05 vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam na jednej strane síce pripúšťa, že zistil procesné pochybenia okresného súdu aj krajského súdu v súvislosti s realizáciou základného práva sťažovateľa na právnu pomoc v konaniach vedených súdmi oboch stupňov (okresný súd   nepoučil   sťažovateľa   o možnosti   právneho   zastúpenia   advokátom   a krajský   súd nevenoval uvedenej otázke v počiatočnom štádiu konania dostatočnú pozornosť), na druhej strane však konštatuje, že uvedené procesné pochybenia v postupe konajúcich súdov nie sú, a to najmä s prihliadnutím na nedostatočnú procesnú aktivitu a správanie sťažovateľa ako účastníka konania (ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní vedenom ako súdom prvého stupňa,   tak   aj   odvolacím   súdom,   „odvolanie   splnomocnenia“   ustanovenému   právnemu zástupcovi v konaní vedenom krajským súdom bez relevantného dôvodu pred právoplatným skončením   veci),   takej   intenzity   ani   povahy,   aby   mohli   spôsobiť   namietané   porušenie základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 47   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 37   ods. 2   listiny. Krajský súd, aj keď s oneskorením, ale napokon akceptoval žiadosť sťažovateľa a právneho zástupcu mu ustanovil, čím dodatočne napravil aj pochybenie okresného súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ na jednej strane vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu kritizoval, že nebol v súlade s § 30 OSP poučený o možnosti byť zastúpený v konaní advokátom, a na druhej strane sa nezúčastnil nariadených pojednávaní s poukazom na to, že podľa jeho názoru konanie nie je fakticky ani právne zložité, a žiadal, aby bolo rozhodnuté bez   jeho   účasti,   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   účelové   a formálne   namietanie   porušenia označeného   základného   práva   sťažovateľom.   O formálnosti   namietania   porušenia označeného   základného   práva   svedčí   aj   ďalšie   zistenie   ústavného   súdu   vyplývajúce z vyžiadaného   súvisiaceho   spisu,   a to,   že   na   výzvu   ustanoveného   advokáta   o stretnutie pred pojednávaním reagoval sťažovateľ oznámením, že nepovažuje za potrebné stretnúť sa s ním,   a na   dôvažok,   ako   už   bolo   spomenuté,   bez   zrejmých   dôvodov   splnomocnenie ustanovenému advokátovi „vypovedal“.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   účelom   uplatnenia   každého   procesného   práva   je zabezpečiť ochranu konkrétneho materiálneho práva, resp. domôcť sa svojho materiálneho práva (nároku).

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej vyslovil, že účastník sa na súd neobracia so žiadosťou o ochranu jednotlivého procesného oprávnenia, ale vždy   so žiadosťou   o ochranu svojho občianskeho práva,   ktoré   musí   mať materiálnu povahu alebo procesnú povahu s materiálnym dopadom na jeho právne postavenie (m. m. II. ÚS 307/06).

V danom prípade procesné pochybenia okresného súdu ani krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného dávať do príčinnej súvislosti s konečným meritórnym rozhodnutím o uplatnenom   nároku   sťažovateľa   (nepriznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v súvislosti s ochranou osobnosti).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nevenoval konaniam vedeným všeobecnými súdmi potrebnú   pozornosť,   ako   sa   v sporovom   konaní   od   neho   ako   účastníka   konania predpokladalo,   a svoje   nie   v nepodstatnej   miere   pasívne   správanie   sa   snaží   dodatočne odčiniť   až   v konaní   o sťažnosti   vedenom   ústavným   súdom,   nie   je   namieste   vytýkať označeným   porušovateľom   jeho   základného   práva   jeho   odopretie   v situácii,   keď   mal možnosť   v prípade   náležitejšej   procesnej   aktivity   a zodpovednejšieho   prístupu   k svojej právnej veci domáhať sa účinnejšie ochrany označených práv priamo v konaniach vedených všeobecnými   súdmi.   Uvedené   skutočnosti   preto   neumožňujú   ústavnému   súdu   dospieť k záveru, že napadnutým postupom okresného súdu a krajského súdu mohlo dôjsť k takému porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľa,   ktoré   by   v okolnostiach   daného prípadu dosiahlo relevantnú ústavnú intenzitu.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   sťažovateľ   označil,   či   už   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov   (I. ÚS 66/98,   III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh   je preto   možné   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 a 4 a základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 5, čl. 10 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a podľa čl. 36 v spojení s čl. 1, čl. 3 ods. 1 a 3 a s čl. 4 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práv podľa čl. 6, čl. 13 a podľa čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 346/06

3.1 K námietke porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1, čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 4 ods. 1 a 4 listiny

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 listiny sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach.   Základné   práva   a slobody   sú   neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy a podľa čl. 3 ods. 1 a 3 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,   zvýhodňovať   alebo   znevýhodňovať.   Nikomu   nesmie   byť spôsobená   ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy a podľa čl. 4 ods. 1 listiny povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b) medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy a podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaný   postup   krajského   súdu   v konaní nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1,   čl. 3   ods. 1   a 3   a čl. 4   ods. 1   a 4   listiny,   pretože   chýba,   resp.   z argumentácie sťažovateľa   nevyplýva   príčinná   súvislosť   medzi   označenými   článkami   ústavy   a listiny a postupom krajského súdu v konaní.

Vzhľadom na uvedené vyhodnotil ústavný súd namietané porušenie týchto článkov ústavy a listiny ako zjavne neopodstatnené.

3.2 K námietke porušenia čl. 14 ústavy a čl. 5 listiny

Podľa čl. 14 ústavy a podľa čl. 5 listiny má každý spôsobilosť na práva.

Citované   ustanovenie   ústavy   a listiny   garantuje   fyzickým   osobám   a právnickým osobám   právnu   subjektivitu,   ktorá   okrem   spôsobilosti   na   práva   zahŕňa   spôsobilosť na právne konanie (právne úkony). Spôsobilosť na práva znamená mať právnu subjektivitu, a teda byť nositeľom práv. Ústavou a listinou priznaná právna subjektivita oprávňuje právne subjekty domáhať sa zákonnými prostriedkami svojich práv, ktoré sa jej priznávajú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom   krajského   súdu   a možným   porušením   základného   práva   podľa   čl. 14   ústavy a podľa čl. 5 listiny, pretože postup krajského súdu v napadnutom konaní sa vôbec nedotkol právnej subjektivity sťažovateľa, keď navyše v sťažnosti chýbajú vo vzťahu k označeným článkom ústavy a listiny akékoľvek ústavne akceptovateľné tvrdenia (okrem subjektívneho pocitu   sťažovateľa).   Preto   ústavný   súd   v   tejto   časti   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

3.3 K námietke porušenia čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 listiny

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 listiny každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   23 Co 346/06   z 3.   apríla   2007   potvrdil   rozsudok okresného   súdu,   čím   rovnako   ako   okresný   súd   neuznal   nárok   sťažovateľa   na   náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej v rámci práva na ochranu osobnosti.

Sťažovateľ nepredložil relevantné argumenty, z ktorých by bolo možné pripustiť, že došlo k porušeniu ním namietaných základných práv, a takýmto argumentom nie je a ani nemôže byť to, že nebol v konaní úspešný.

V súvislosti   s namietaným   porušením   čl. 19   ods. 1   ústavy   a čl. 10   ods. 1   listiny ústavný súd poukazuje v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou (napr. II. ÚS 54/02, II. ÚS 250/05) na to, že o ochrane práv upravených v § 11 až 17 Občianskeho zákonníka rozhoduje výlučne občianskoprávny súd. Ústavný súd je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v ich konaniach nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.

Z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ústavný súd odmietol jednak z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a jednak pre nedostatok svojej právomoci.

3.4 K námietke porušenia čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 17 ods. 1 listiny

Podľa   čl. 26   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 17   ods. 1   listiny   sloboda   prejavu   a právo na informácie sú zaručené.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaný   postup   ani   rozsudok   krajského   súdu nesignalizujú   žiadnu   možnosť   vyslovenia   porušenia   čl. 26   ods. 1   ústavy   a   čl. 17   ods. 1 listiny, a preto ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 77/04, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05) túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.5 K námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľ   poukázal   na   porušenie   čl. 46   ústavy,   avšak   z textu   uvedeného pri označenom článku vyplynulo, že má na mysli konkrétne porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ako už bolo uvedené, krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 346/06 z 3. apríla 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu, čím rovnako ako okresný súd neuznal nárok sťažovateľa na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   uplatnenej   v rámci   práva   na ochranu   osobnosti.   Svoje rozhodnutie krajský súd okrem iného odôvodnil nasledovne:

„Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom dospel i odvolací súd k presvedčeniu, že list odporcu   adresovaný   navrhovateľovi   ako   odpoveď   na   sťažnosť   nebol   svojím   obsahom objektívne spôsobilý privodiť navrhovateľovi ujmu tým, že by znížil jeho dôstojnosť, česť a vážnosť vo vzťahu k spoluobčanom a ohrozil jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti (jednalo sa o list adresovaný výlučne navrhovateľovi, ktorý nebol určený verejnosti). Keďže ani navrhovateľ v priebehu konania nepreukázal, že by došlo k zníženiu jeho dôstojnosti, cti a   vážnosti   z   hľadiska   vzťahu   k   spoluobčanom,   resp.   k   ohrozeniu   jeho   postavenia a uplatnenia   v   spoločnosti,   odvolací   súd   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   ako   vecne správne potvrdil.“

Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku nezaujal stanovisko k niektorým procesným   námietkam sťažovateľa,   táto   okolnosť   nemala žiadny   vplyv na   rozhodnutie, o nároku ktorého sa sťažovateľ domáhal.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom   nesmie   ísť   o takú   interpretáciu   a aplikáciu   právnych   predpisov,   ktorá   by bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 346/06 z 3. apríla 2007 nevyplýva, že by v ňom   uvedené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti,   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Preto   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.6 K námietke porušenia čl. 13 a čl. 14 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd ním priznaných sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí   preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 13   dohovoru   ústavný   súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno   považovať za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní vedenom krajským súdom úspešný, nie je podstatná,   keďže   účinnosť   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl. 13   dohovoru   nezávisí na istote,   že   bude   rozhodnuté   v prospech   sťažovateľa   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti Spojenému   kráľovstvu - 1991,   Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1989).   Preto napadnuté   konanie   krajského   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej súvislosti   s   porušením   práva   sťažovateľa   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný   súd   rovnako   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   v označenom   konaní nemohol   žiadnym   spôsobom   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   z   čl. 14 dohovoru. Aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné   hmotnoprávne   ustanovenia   dohovoru   a jeho protokolov.   Tento   článok   však   nemá   vlastnú   nezávislú   existenciu,   ale   je   účinný   len vo vzťahu   k   právam   a   slobodám,   ktoré   sú   zaručené   ustanoveniami   dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom   krajského   súdu,   nezistil   medzi   týmito   článkami   dohovoru   a namietaným porušením týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 a čl. 14 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti, ako aj o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007