znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 272/05-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 28. februára 2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Lubyho prerokoval prijatú sťažnosť   L.   K.,   bytom   M.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   O.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. D 513/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   L.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. D 513/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. L.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Michalovce p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3.   Okresný súd   Michalovce j e   p o v i n n ý   uhradiť   L.   K.   trovy konania   spolu v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. P. O., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 272/05-11 zo 16. novembra 2005 prijal na ďalšie konanie sťažnosť L. K. (ďalej len   „sťažovateľka“)   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 513/97.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 6. decembra 2005 právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedníčku   okresného súdu   súčasne vyzval,   aby sa   vyjadrila aj k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   Spr   1199/05 z 2. januára 2006 uviedla:

«Dňa 8. 12. 2005 nám bola doručená ústavná sťažnosť L. K. na prieťahy v konaní D 513/97 tunajšieho súdu, po jej nebohom starom otcovi J. K., zomrelom (...).

Nahliadnutím   do   spisu   bolo   zistené,   že   úmrtný   list   bol   nášmu   súdu   doručený 5. 3. 1997. Poverenie pre súdneho komisára JUDr. L. L., bolo vydané 7. 3. 1997, pričom tomuto bola určená lehota na vybavenie veci jeden rok. Predbežné šetrenie s Ing. M. V. bolo vykonané 18. 6. 1997. Následne notár zabezpečil list vlastníctva (...) k. ú. M. a dňa 29. 10. 1997   vytýčil   vo   veci   pojednávanie   na 13. 11. 1997.   Zo   zápisnice   o   pojednávaní vyplýva,   že   dedičia - Ing.   M.   V.   a   jej   brat   JUDr.   J.   K.   navrhli   pojednávanie   odročiť za účelom vypracovania znaleckého posudku a za účelom vyžiadania správy zo strediska cenných papierov. (...) Dňa 17. 5. 1998 notár vytýčil termín pojednávania na 29. 5. 1998. Na tomto pojednávaní vyšlo najavo, že v skutočnosti sa jedná o dvojdom, ktorý má dve súpisné   čísla   a to   (...)   a   (...).   Ďalej   vyšlo   najavo,   že   Ing.   M.   V.   v predbežnom   šetrení neuviedla, že predmetom dedenia je aj rekreačná chata a tiež motorové vozidlo, ktoré bez súhlasu otca ešte za života údajne odpredal JUDr. J. K. Ing. M. V. žiadala poskytnúť lehotu 30   dní   na   označenie   ďalších   dôkazov.   Lehota   jej   bola   poskytnutá,   žiadne   dôkazy   však nenavrhla. Ďalšie pojednávanie bolo 1. 7. 1999, ktorého sa Ing. M. V. bez ospravedlnenia nezúčastnila.   Ďalšie   pojednávanie   bolo   4. 2. 2000.   Tohto   sa   nezúčastnil   žiaden   dedič. JUDr. J. K. svoju neúčasť telefonicky ospravedlnil. (...) Dňa 9. 1. 2001 doručila Ing. M. V. súdu   žiadosť   o   zmenu   notára.   Dňa 10. 1. 2001   vybavujúci   sudca,   JUDr.   Z.   Š.,   žiadal predložiť spis D 513/97 za účelom rozhodnutia o žiadosti Ing. M. V., spolu s vyjadrením notára.   Notár   zaslal   spis súdu   spolu   so   svojím   vyjadrením   27. 2. 2001.   Dňa   2. 4. 2002 sudca rozhodol, že vec JUDr. L. L. neodníme, lebo neboli splnené podmienky pre odňatie podľa § 175 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Spis bol vrátený notárovi 27. 11. 2002 novým vybavujúcim sudcom, JUDr. M. S. Dňa (...) zomrel dedič JUDr. J. K. Notár dňa 29. 9. 2003 vyzval Ing. M. V. na oznámenie dedičov po nebohom. Ing. M. V. oznámila mená a adresy dedičov 18. 12. 2003, pričom adresu netere L. K. neuviedla. Notár dňa 14. 1. 2004 žiadal Mesto M. o oznámenie aktuálnej adresy bydliska L. K. (...) Dňa 29. 10. 2003 Ing. M. V.   prostredníctvom   advokáta   JUDr.   A.   G.   podala   návrh   na   zmenu   notára.   Sudca   dňa 3. 10. 2003 žiadal o predloženie spisu od notára v lehote 3 dní. K predloženiu spisu došlo 4. 2. 2004. Medzitým táto podala aj sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola vybavovaná pod Spr 120/04 a bola posúdená ako čiastočne opodstatnená. Dňa 29. 3. 2004 bola vec D 513/97 odňatá notárovi JUDr. L. L. a dňa 19. 4. 2004 bola pridelená na ďalšie konanie súdnej komisárke JUDr. A. K. Spis bol do 31. 8. 2004 u JUDr. L. L., ktorý vo veci vyčíslil svoje doterajšie trovy. Dňa 13. 5. 2005 súdna komisárka doručila tunajšiemu súdu návrh na ustanovenie opatrovníka pre konanie D 513/97 pre syna nebohého JUDr. J. K. - mal. P. K.,   nar.   (...),   nakoľko   v   tomto   dedičskom   konaní   dochádza   ku   kolízii   jeho   záujmov so záujmami   zákonnej   zástupkyne   jeho   matky   M.   K.   V   konaní   14 P 156/05   bol   dňa 9. 6. 2005 mal. P. K. opatrovník ustanovený. Súdna komisárka následne dňa 3. 2. 2005 predvolala matku sťažovateľky, M. K., na informatívny výsluch za účelom zistenia adries dedičov   v tomto   konaní.   Matka   sťažovateľky   sa   výsluchu   nezúčastnila,   preto   súdna komisárka vytýčila vo veci ďalší termín informatívneho výsluchu na 15. 4. 2005. Ani tohto výsluchu sa M. K. bez ospravedlnenia nezúčastnila. Táto len 18. 9. 2005 písomne oznámila adresu F. P., opatrovníka maloletého dediča, brata sťažovateľky, P. K., nar. (...). Uznesenie 14 P 156/2005 o ustanovení F.   P.   za   opatrovníka   P.   K.,   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 15. 7. 2005.   Súdna   komisárka   určila   termín   pojednávania   vo   veci   na   deň   25. 8. 2005. Keďže Ing. M. V. sa písomne ospravedlnila, bolo pojednávanie preročené na 5. 9. 2005. Z tohto pojednávania je vyhotovená zápisnica na čl. 109 až 111 spisu a zúčastnila sa ho aj sťažovateľka. Ako vyplýva z tretej strany zápisnice, súdna komisárka konštatovala, že pre prejednanie nehnuteľnosti - parcely č. (...) o výmere (...) ako aj domu (...), postaveného na tejto parcele, ktorá je vedená na LV (...) k. ú. M., je potrebné vyhotoviť geometrický plán a   až   tak   môže   byť   predmetný   dom   prejednaný.   (...)   Na   pojednávaní   dňa   5. 9. 2005   sa dedičia   dohodli,   že   súdnej   komisárke   predložia   nový   geometrický   plán   a vyjadrenie stavebného úradu o deliteľnosti stavby - sporného domu. Komisárka urobila vo veci dva úradné záznamy a to 22. 9. 2005 a 10. 11. 2005 o stave vybavenia vyššie uvedeného. Dňa 6. 12. 2005   určila   termín   pojednávania   na   10. 1. 2006.   Dedičia   do dnešného   dňa požadované doklady do spisu nepredložili. (...)

J.   K.,   otec   sťažovateľky,   zomrel   (...).   Sťažovateľka   sa   stala   dedičkou   po   starom otcovi, J. K. až momentom smrti svojho otca. Do tohto dňa nebola účastníčkou konania D 513/97, preto nemôže vo svojej ústavnej sťažnosti úspešne operovať s údajmi pred týmto dátumom. (...)

Čo   sa   týka   zložitosti   veci,   máme   zato,   že   táto   vec   sa   nevyznačuje   nejakou výnimočnou   zložitosťou.   Ako   vyplýva   zo   zápisnice   z   5. 9. 2005,   dedičia   sa   v   podstate na rozsahu   dedičstva   dohodli,   i   keď   niektoré   hnuteľné   veci   označili   súdu   postupne a niektoré   práve   až na   tomto   pojednávaní,   pričom   títo   mali   povinnosť   podľa   §   120 Občianskeho súdneho poriadku, oznámiť všetok poručiteľov majetok hneď pri predbežnom vyšetrení.   Jedná   sa   o cenné   papiere,   4   kusy   umeleckých   diel   a   4   kusy   elektrických spotrebičov.   Pýtame   sa,   prečo   tento   majetok   dedičia   oznámili   až   na   poslednom pojednávaní?

Práve tu poukazujeme na správanie účastníkov a tým aj sťažovateľky, ktorí si túto zákonnú povinnosť napriek poučeniam súdu splnili až v súčasnosti. Ďalej máme otázku na sťažovateľku, aby táto oznámila ústavnému súdu, kedy bola v zahraničí, nech uvedie časové obdobia a štát, v ktorom sa táto zdržiavala. Vieme preukázať, že táto sa práve po smrti jej otca zdržiavala v zahraničí a novú adresu súdu neoznámila.

Na   tomto   mieste   však   opäť   prízvukujeme   najväčší   nedostatok   v   správaní   sa účastníkov   a   to   je   práve   tá   skutočnosť,   že   dom   postavený   na   parcele   č.   (...)   doposiaľ si nedali   od   30. 11. 1977   zapísať   a   preto   nebolo   doposiaľ   dedičské   konanie   po   J.   K. ukončené.

Čo sa týka postupu nášho súdu, máme zato, že rozhodnutiu vo veci bránilo práve vyššie uvedené nezapísanie domu na parcele (...), čo súd nemohol nijako ovplyvniť. (...) Zo samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľky dedukujeme, že tvrdené prieťahy by mali byť obsiahnuté v článku I citovanej sťažnosti a tieto by mali spočívať iba v dĺžke konania. Opäť pripomíname, že sťažovateľka je účastníčkou konania iba od (...) - od smrti svojho otca. Popierame, aby došlo zo strany súdu k subjektívnym prieťahom, v dôsledku ktorých by mohla   byť   vec   D   513/97   rozhodnutá   skôr.   Rozhodnutiu   vo   veci   bráni   tá   skutočnosť, že na parcele (...) je skutočne fyzicky postavený dom, ktorý má byť pojatý do dedičstva po neb. J. K., avšak tento nie je na LV (...) do dnešného dňa zapísaný a to práve v dôsledku správania sa dedičov. Popierame, aby sťažovateľka žila v nejakej právnej neistote, lebo v spornom dome aj toho času spolu s ďalšími dedičmi býva a nikto jej v užívaní domu nebráni. Ak táto predsa pociťuje „právnu neistotu“, vzhľadom na vyššie uvedené máme zato, že túto nespôsobil tunajší súd.

Podľa § 21 zákona 38/1993 Z. z., podľa § 31a) zákona 38/1993 Z. z. v spojení s § 18 Občianskeho súdneho poriadku, majú účastníci v konaní pred ústavným súdom rovnaké postavenie.   Nepovažujeme preto za   spravodlivú   požiadavku   ústavného   súdu obsiahnutú v liste IV. ÚS 272/05-15 zo dňa 6. 12. 2005, spočívajúcu v požiadavke uvedenia prieťahov spôsobených súdom podľa § 31 ods. 2 zákona 38/1993 Z. z. Takouto požiadavkou došlo k porušeniu zásady rovnoprávneho postavenia účastníkov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadame, aby Ústavný súd SR sťažnosť sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Trváme na ústnom verejnom pojednávaní v tejto veci.»

Obdobné procesné úkony, ktoré uviedol okresný súd, zistil aj ústavný súd z obsahu predloženého súdneho spisu.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v   stanovenej   lehote   nevyužil   možnosť   vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu.

Ústavný   súd   nariadil   verejné   ústne   pojednávanie   vo   veci   na   28. február 2006 na žiadosť   okresného   súdu.   Z verejného   ústneho   pojednávania,   na   ktorom   sa   zúčastnil zástupca okresného súdu, nevyplynuli žiadne nové skutočnosti vo vzťahu k prejednávanej veci. Právny zástupca sťažovateľky sa verejného ústneho pojednávania nezúčastnil, svoju neprítomnosť písomne ospravedlnil.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote nestranným a nezávislým súdom... podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02).

Tento záver vyplýva z ustanovenia § 38 ods. 1 (prvej vety) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého   súd   poverí   notára,   aby   ako   súdny   komisár prejednal dedičstvo a v prípadoch, keď sú splnené podmienky uvedené v § 175zca, vydal osvedčenie   o dedičstve.   Podľa   ods.   3   citovaného   zákonného   ustanovenia   úkony   notára podľa odseku 1 sa považujú za úkony súdu. Zodpovednosť všeobecného súdu za efektívny postup súdneho komisára v dedičskom konaní vyplýva aj z ustanovenia § 175zb ods. 1 OSP, podľa ktorého súd môže odňať vec poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu   spôsobí   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   Súd   potom   poverí   úkonmi v konaní o dedičstve iného notára podľa rozvrhu práce.

V občianskom súdnom konaní je povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby sa skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, spoľahlivo zistili. Podľa § 100 ods. 1 OSP, len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd aj bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II. ÚS 813/00,   I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie sa účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. D 513/97 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Na základe preskúmania doterajšieho priebehu konania vo veci sp. zn. D 513/97 pred okresným súdom ústavný súd konštatuje, že ide o konanie, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a vec zo skutkového ani z právneho hľadiska nevykazuje mimoriadne znaky náročnosti a zložitosti. Výklad a používanie právnej úpravy v dedičských veciach sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde   je   upravená   aj   metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   veciach.   Rovnako aj okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol, že táto vec sa nevyznačuje nejakou právnou zložitosťou, avšak vykazuje črty skutkovej zložitosti. Na skutkovú zložitosť ústavný súd prihliadol. Aj napriek tomu z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby konanie trvalo takú neprimerane dlhú dobu.

2. V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky konania. Na základe predloženej dokumentácie, najmä spisu sp. zn. D 513/97 ústavný súd konštatoval, že sťažovateľka v čase po smrti svojho otca, t. j. od roku 2002, keď sa stala účastníčkou tohto konania, podstatne neprispela k vzniku zbytočných prieťahov. Na jej   ťarchu   nemožno   pripísať   to,   že   iná   účastníčka   konania   (Ing.   V.)   neoznámila okresnému súdu v decembri 2003 jej adresu a ani to, že jej matka M. K. neprišla dvakrát bez ospravedlnenia   na   informatívny   výsluch   (9. februára   a   15. apríla 2005).   Možno   však čiastočne   súhlasiť   s vyjadrením   okresného   súdu,   že   i   jej   správanie   malo   vplyv   na   to, že konanie   sa   predĺžilo,   pretože   po   pojednávaní   5. septembra 2005   sťažovateľka (a iní dedičia)   nepredložili   v stanovenej   lehote   okresnému   súdu   požadované   doklady (geometrický plán), ale táto skutočnosť mala vplyv na dĺžku konania iba od septembra 2005. Ústavný súd nehodnotil správanie iných účastníkov tohto konania, ktorých úkony mali vplyv na priebeh konania najmä „pre nedostatočnú súčinnosť pri objasňovaní predmetu dedičského   konania“,   ako   to   konštatoval   už   ústavný   súd   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. II. ÚS 113/05. Preto neposudzoval ani námietky okresného súdu týkajúce sa týchto účastníkov.   Námietku,   že   i   sťažovateľka   mala   podiel   na   vzniku   zbytočných   prieťahov, keďže sa zdržiavala po smrti svojho otca v zahraničí, ústavný súd neakceptoval, pretože z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by táto skutočnosť ovplyvnila dĺžku konania.

3. V rámci   posledného   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   činnosť   okresného   súdu vrátane postupu dvoch notárov ako súdnych komisárov v konaní o dedičstve, keďže ich úkony   sú   úkonmi   súdu,   ktorými   je   možné   spôsobiť   zbytočné   prieťahy   v konaní (napr. III. ÚS 47/00,   IV. ÚS 74/02),   a   to   v období   od   septembra   2002,   keď   sa   stala sťažovateľka účastníčkou tohto konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   ospravedlniť   nečinnosť   okresného   súdu v dvoch   obdobiach,   a to   od   27. novembra 2002,   keď   okresný   súd   vrátil   spis   súdnemu komisárovi,   až   do   29. septembra 2003,   keď   súdny   komisár   vyzval   účastníčku   konania o oznámenie dedičov po smrti otca sťažovateľky (nečinnosť v trvaní viac ako 10 mesiacov), a tiež   od   29. marca 2004,   keď   okresný   súd   odňal   vec   súdnemu   komisárovi   a   zároveň ju pridelil novému súdnemu komisárovi, až do 13. mája 2005, keď nová súdna komisárka doručila   okresnému   súdu   návrh   na   ustanovenie   opatrovníka   maloletému   dedičovi (nečinnosť v trvaní takmer 13 mesiacov).   Preto ústavný   súd nemohol   akceptovať názor okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti: „Popierame,   aby   došlo   zo   strany   súdu k subjektívnym prieťahom (...)“.

Postup okresného súdu bol v tejto dedičskej veci aj nesústredený a neefektívny ako celok,   čo   ústavný   súd   konštatoval   už   i   rozhodnutím   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. II. ÚS 113/05, v ktorej prejednával sťažnosť inej účastníčky tohto konania. Jeho výsledkom je to, že v predmetnej veci nebolo dosiaľ vydané žiadne dedičské rozhodnutie napriek tomu, že toto začalo ešte v roku 1997. Úkony okresného súdu v tejto veci nesvedčia o tom, že by svoju   činnosť   organizoval   v súlade   s povinnosťami   uloženými   mu   v   citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v predmetnej   veci   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Keďže ústavný súd už prikázal v zmysle tohto ustanovenia okresnému súdu v konaní II. ÚS 113/05, aby vo veci vedenej pod sp. zn. D 513/97 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval to za potrebné uviesť vo výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu bez jediného relevantného úkonu, ktoré u nej vyvoláva psychický stav neistoty.

Vzhľadom   na   všetky   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považoval za primerané v sume 20 000 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia pod bodom 2.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. O., B. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom   súde)   úhradu   trov   konania   v   sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva slovenských korún) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote   po   2 501 Sk   (príprava   a prevzatie   veci   a písomné   vyhotovenie   sťažnosti). Základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2004   vo   výške 15 008 Sk.   Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   dvakrát   náhradu režijného   paušálu   po   150 Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2006