znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 272/04-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní   o sťažnosti Ľudovej   banky,   a. s.,   so   sídlom   v B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. R. B., B., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   28 Cb 215/01,   za   účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo Ľudovej   banky,   a. s., na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky postupom   Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 215/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ľudovej banke, a. s., n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Ľudovej banke, a. s., trovy konania v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. R. B., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 272/04 zo 16. septembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľudovej banky, a. s., so sídlom v B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 215/01.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu 4. septembra 2001   žalobu,   ktorou   sa   domáhala „... uloženia   povinnosti   žalovanému

-Slovenská   záručná   a rozvojová   banka,   štátny   peňažný   ústav   (t. č.   Slovenská   záručná a rozvojová banka, a. s.) plniť z bankovej záruky na základe záručnej listiny (...) v prospech žalobcu“.

Podľa sťažovateľky napriek tomu, že „Od podania žaloby na príslušný súd uplynuli bezmála tri roky (!!!) (...) súd doposiaľ nevykonal ani jeden úkon smerujúci k prejednaniu veci a k odstráneniu právnej neistoty“.

Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   obrátil   listom   zo   7. februára 2003   na   predsedu   okresného   súdu so sťažnosťou   na postup   okresného   súdu   v predmetnej   veci,   a podaním   zo 4. decembra 2003 žiadal o nariadenie pojednávania, ale k náprave nedošlo.

Sťažovateľka   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy   rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, súčasne žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk a úhradu trov konania.

Predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 3145/03 doručeným ústavnému súdu 28. októbra 2004   predložil   k sťažnosti   vyjadrenie,   v   ktorom   sa okrem   iného   uvádza: „Žaloba   bola   na   súd   podaná   dňa   4. 9. 2001.   Od   1. 1. 2003   bola   zákonná   sudkyňa preložená na Krajský súd v Bratislave. Žaloba bola dňa 1. 4. 2003 pridelená novému zákonnému sudcovi, ktorý bol presunutý do tohto oddelenia spolu s ďalšími cca 1000 spormi, pričom si mal dovybavovať svojich cca 700 vecí. Takáto zaťaženosť obchodných sudcov   je   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   obvyklá.   Uznesením   zo dňa   5. 5. 2004   bol žalobca vyzvaný   na   odstránenie   vád   návrhu   a   to   upresnenie   petitu   návrhu.   Dňa 27. 7. 2004 bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý zaplatil až 23. 9. 2004. Dňa 28. 9. 2004 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe. Dňa 19. 10. 2004 bol spis postúpený na Krajský súd v Bratislave podľa § 9 ods. 3 písm. b bod 18 vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku.

Okresnému súdu je zrejmé, že v konaní vznikol objektívny prieťah, avšak značnou mierou sa oň pričinil i žalobca, keď v žalobe uviedol nejasný petit a nezaplatil súdny poplatok.

Preto ponechávame vec na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   8. novembra 2004   sa   právny   zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu, v ktorom poukázal na to, že:«Porušovateľ   vo   svojom   vyjadrení   zo   dňa   22. 10. 2004   odôvodňuje   spôsobenie prieťahov   v   súdnom   konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   28 Cb 215/01   preložením zákonnej   sudkyne   na   Krajský   súd   v   Bratislave   a   súčasne   prílišnou   zaťaženosťou obchodných sudcov na Okresnom súde Bratislava I. Zároveň vyjadruje názor, že o dané prieťahy sa pričinil i sťažovateľ, keď v žalobe uviedol nejasný petit a nezaplatil súdny poplatok. Porušovateľ však jasne priznáva, že v predmetnom konaní vznikol „objektívny prieťah“.... námietka Okresného súdu Bratislava I spočívajúca v odvolávaní sa na veľký počet nevybavených   vecí   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť   okresného   súdu   za   prerokovanie   veci   a   rozhodnutie   bez   zbytočných prieťahov.

V danej súvislosti je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že samotný porušovateľ vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo dňa 22. 10. 2004 existenciu prieťahov v namietanom konaní   uznal.   Okresný   súd   Bratislava   I   uznal   sťažovateľovu   žiadosť   o   odstránenie prieťahov v konaní za dôvodnú aj v odpovedi na urgenciu zo dňa 13. 03. 2003. (...) Pokiaľ ide o uvedenie nejasného petitu zo strany sťažovateľa, tu treba poznamenať, že porušovateľ využil ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vyzval sťažovateľa   na   odstránenie   vád   návrhu   na   začatie   konania.   Sťažovateľ   vady   svojho podania   v   stanovenej   lehote   odstránil.   Máme   za   to,   že   interpretáciou   a   používaním ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nemožno obmedziť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

Je pravdou, že sťažovateľ zaplatil súdny poplatok až na výzvu porušovateľa. Avšak vzhľadom   na   to,   že   sa   jednalo   o   súdny   poplatok   vo   výške   600.000,- Sk,   sťažovateľ ho nemohol   zaplatiť   súčasne   s   podaním   návrhu   na   začatie   konania.   Súdny   poplatok vo výške   600.00,- Sk   je   potrebné   zaplatiť   priamo   na   účet   súdu   spolu   s   uvedením variabilného symbolu, a ten bol sťažovateľovi známy až z predmetnej výzvy porušovateľa na   zaplatenie   súdneho   poplatku   zo   dňa   27. 07. 2004.   Pred   týmto   dátumom   nebolo technicky   možné,   aby   sťažovateľ   uvedený   súdny   poplatok   zaplatil.   Takéto   správanie sťažovateľa   nemožno   v   žiadnom   prípade   hodnotiť   ako   konanie   spôsobujúce   prieťahy v súdnom konaní.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 28 Cb 215/01 zistil nasledovné:

Sťažovateľka sa žalobným návrhom podaným okresnému súdu 4. septembra 2001 proti   žalovanej   Slovenskej   záručnej   a rozvojovej   banke,   štátnemu   peňažnému   ústavu (t. č. Slovenskej záručnej a rozvojovej banke, a. s.), domáhala plnenia z bankovej záruky na základe záručnej listiny č. P 003055-96 z 18. novembra 1996.

Dňa   22. februára 2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky pre advokáta JUDr. B.

Dňa   5. mája 2004   okresný   súd   uznesením   č. k.   28 Cb 215/01-72   vyzval sťažovateľku na odstránenie vád podanej žaloby.

Dňa 14. júla 2004 sťažovateľka doručila okresnému súdu doplnenie žaloby.Dňa 27. júla 2004 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v sume 600 000 Sk a zároveň vyzval žalovanú na vyjadrenie k pripojenej žalobe.

Dňa 23. septembra 2004 sťažovateľka uhradila súdny poplatok.Dňa 28. septembra 2004 žalovaná doručila okresnému súdu vyjadrenie k žalobe.Dňa   19. októbra 2004   postúpil   okresný   súd   predmetnú   vec   vecne   a miestne príslušnému   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   a to   s poukazom na § 11 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 9 ods. 3 písm. b) bodom 18 OSP v znení platnom v čase podania žaloby.

Od 20. októbra 2004 sa predmetný spis nachádza na krajskom súde, ktorý doručoval vyjadrenie žalovanej právnemu zástupcovi sťažovateľky a vyzval žalovanú na vyjadrenie k doplneniu žaloby.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu zistil, že pred okresným súdom prebieha   konanie   o sťažovateľkou   uplatnenom   nároku   na   plnenie   z bankovej   záruky. Z hľadiska prvého kritéria, a to či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že okresný súd prakticky počas celého trvania súdneho konania (3 roky) vo veci   nevykonal   meritórny   úkon   (pojednávanie,   dokazovanie).   Z uvedeného   dôvodu zložitosť   veci   (predmet,   skutková   a právna   povaha   sporu)   nemohla   mať   žiadny   vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom   bolo   správanie sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania. Sťažovateľka je takmer od začiatku   súdneho konania zastúpená   kvalifikovaným právnym zástupcom, z čoho možno usudzovať, že riešenie jej právnej veci považuje za dôležité, vyžadujúce si odbornú pomoc.

V správaní sťažovateľky ústavný súd zistil niekoľko skutočností, na ktoré prihliadal pri posudzovaní, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   pri   podaní   žaloby   nezaplatila   súdny poplatok, čím nesplnila poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej   rady   č.   71/1992 Zb.   o súdnych   poplatkoch   za   výpis z registra   trestov   v znení neskorších predpisov, ktorá jej vznikla v zmysle citovaného ustanovenia podaním žaloby. Súdny   poplatok   za   návrh   zaplatila   23. septembra 2004   po   výzve   okresného   súdu z 27. júla 2004, t. j. po viac ako 3 rokoch od podania žaloby. Sťažovateľka počas celej tejto doby nevyvinula žiadnu aktivitu ohľadom splnenia si poplatkovej povinnosti.

Preto   ústavný   súd   neakceptoval   argumentáciu   sťažovateľky,   ktorá   vo   vyjadrení z 3. novembra 2004   uvádza   toto: „... vzhľadom   na   to,   že   sa   jednalo   o súdny   poplatok vo výške   600.000,- Sk,   sťažovateľ   ho   nemohol   zaplatiť   súčasne   s podaním   návrhu na začatie konania. Súdny poplatok (...) je potrebné zaplatiť priamo na účet súdu spolu s uvedením variabilného symbolu, a ten bol sťažovateľovi známy až z predmetnej výzvy porušovateľa na zaplatenie súdneho poplatku (...) Pred týmto dátumom nebolo technicky možné, aby sťažovateľ uvedený súdny poplatok zaplatil.“

Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľka v žalobnom návrhu neuviedla presnú výšku sumy, ktorej zaplatenia ako plnenia z bankovej záruky sa domáhala voči žalovanej, preto ju okresný súd uznesením z 5. mája 2004 vyzval na odstránenie tejto vady. Sťažovateľka podaním   z 13. júla 2004   upravila petit   žalobného návrhu.   Na   to   poukazuje aj predseda okresného súdu, keď vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, že „... v konaní vznikol objektívny prieťah,   avšak   značnou   mierou   sa   oň   pričinil   i žalobca,   keď   v žalobe   uviedol   nejasný petit...“.

Ústavný súd pripomína, že v sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie   procesnú   zodpovednosť   za   riadne   uvedenie   návrhu,   postup   vo   veci   samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (IV. ÚS 84/04) a tiež, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   spĺňa   predpísané   obsahové   a formálne   náležitosti (I. ÚS 41/02, I. ÚS 1/01).

Napokon podľa názoru ústavného súdu i podanie žaloby na vecne nepríslušnom súde negatívne ovplyvnilo celkovú dĺžku konania pred okresným súdom, pretože podľa § 9 ods. 3 písm. b) bodu 18 OSP v znení platnom v čase podania žaloby bol na konanie vo veci plnenia z bankovej záruky vecne príslušný krajský súd.

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby mohol o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom.   Konanie   sťažovateľky   nebolo v úplnom súlade s jej právami a povinnosťami ako účastníčky konania, pretože v žalobnom návrhu   uviedla   nejasný   petit, žalobu   podala   na   vecne   nepríslušnom   súde   a nezaplatila súdny poplatok.

Ústavný   súd   uvedené   skutočnosti   vyhodnotil   tak,   že   aj   samotná   sťažovateľka sa podieľala   na   zbytočných   prieťahoch, a   jej   správanie   ako   také   prispelo   k   vzniku zbytočných prieťahov.

3. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   predmetná   vec   sa   nachádzala   na   okresnom   súde od 4. septembra 2001 do 19. októbra 2004, t. j. viac ako tri roky. Okresný súd sa prvýkrát začal zaoberať spisom sp. zn. 28 Cb 215/01 až po takmer dva a trištvrte roku od podania žaloby, keď 5. mája 2004 vyzval sťažovateľku na odstránenie jej vád.

Všetky úkony, ktoré okresný súd v predmetnej veci počas tohto obdobia vykonal, sú sústredené   do   časového   obdobia   piatich   mesiacov,   ktoré   je   ukončené   postúpením posudzovanej veci podľa § 11 ods. 1 OSP v spojení s § 9 ods. 3 písm. b) bodu 18 OSP platného v čase podania žaloby, podľa ktorého krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa   v   obchodných   veciach   bez   zreteľa   na   to,   či   účastníci   záväzkového   vzťahu sú podnikatelia, spory zo záväzkových vzťahov z bankovej záruky.

Argumentáciu predsedu okresného súdu spočívajúcu okrem iného v tom, že vec bola „pridelená   novému   zákonnému   sudcovi,   ktorý   bol   presunutý   do   tohto   oddelenia   spolu s ďalšími cca 1000 spormi, pričom si mal dovybavovať svojich cca 700 vecí“, ústavný súd vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 52/99, III. ÚS 56/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 17/03).

Technicko-organizačné   problémy   štátnych   orgánov   nemožno   podľa   názoru ústavného súdu v žiadnom prípade prenášať na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak by to malo mať za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Okresný súd vo veci samej počas viac ako troch rokov nevykonal ani jediný úkon smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   v predmetnej   veci nachádzala (okrem výzvy na upresnenie a výzvy na zaplatenie súdneho poplatku), a preto v podstate   celé   napadnuté   konanie   je   poznačené   zbytočnými   prieťahmi.   K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci, ale z dôvodu správania sťažovateľky a nečinnosti okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   bolo   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   28 Cb 215/01,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd síce zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, ale nemohol mu prikázať konať bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že okresný súd nie je tým súdom, ktorý je vo veci oprávnený konať a rozhodovať (z dôvodu postúpenia krajskému súdu). A taktiež ústavný súd nemohol prikázať konať bez zbytočných prieťahov krajskému súdu, pretože sťažovateľka označila ako subjekt, voči ktorému sťažnosť smeruje, výlučne okresný súd. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, a teda   môže   rozhodnúť len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľka   domáhala v petite sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Konanie   pred   ústavným   súdom   je   navyše   ovládané   princípom dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal   do   konania   o sťažnosti   iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

IV.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk, ktoré odôvodňuje okrem iného aj takto: „nečinnosť (...) spôsobuje sťažovateľovi značnú škodu spočívajúcu v zbytočných nákladoch súvisiacich s evidenciou,   správou   a tvorbou   opravných   položiek   k takémuto   mnohomiliónovému sporu.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   primerané   finančné   zadosťučinenie   nepriznal   berúc   do   úvahy skutočnosť, že aj samotná sťažovateľka podaním nepresnej žaloby na vecne nepríslušnom súde   a nezaplatením   súdneho   poplatku   prispela   k vzniku   zbytočných   prieťahov v posudzovanom konaní.

K tomuto ústavný súd dodáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní o namietanom porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   považuje   za   dôležité   zdôrazniť   aj   to,   že   jeho právomoc   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy sťažovateľovi,   ktorého   sťažnosti   vyhovie   v   merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom sťažovateľa   na   akési   odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v   konaní   príslušného   štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu, teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany, ani akýmsi paralelným titulom pre domáhanie   sa   tejto   ochrany.   Takýmto   titulom   je   len   a výlučne   potreba   chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom   tohto práva aj princíp právnej istoty (I. ÚS 211/03, IV. ÚS 87/04).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody považoval ústavný súd v tomto prípade výrok o porušení   základného   práva   sťažovateľky   v   spojení   s výrokom   o úhrade   trov   konania za dostatočnú ochranu jej základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. B. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z.   o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 4 534 Sk   a k   tomu   2   x   136   Sk   režijný   paušál   (§ 19 vyhlášky).   Úhrada   bola   priznaná v celkovej sume 9 342 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2005