znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 271/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., L., zastúpenej B., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Č., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob/293/2011 z 11. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2012 doručená a na základe výzvy ústavného súdu zo 16. apríla 2013 doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej B., s. r. o., B., konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   M.   Č.,   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/293/2011 z 11. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľka   sa   žalobou   doručenou   Okresnému   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný súd“) 15. januára 2010 domáhala podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“) náhrady škody v sume 242 914,23 €, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Colného úradu B., pobočka Colný úrad B., (ďalej len „colný úrad“), ktorého sa mal colný úrad dopustiť pri (ne)prepustení tovaru do colného režimu voľný obeh.

Okresný súd potom, ako vec prerokoval, rozsudkom sp. zn. 24 Cb/53/10 z 8. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktorým   sa   na podklade dôvodov v ňom uvedených domáhala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie. Odvolaním sťažovateľkou napadnutý rozsudok okresného súdu krajský súd potvrdil a v odôvodnení poukazujúc na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) skonštatoval správnosť dôvodov rozsudku okresného súdu.

Rozsudok   okresného   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť 9. októbra 2012.

Následne   sťažovateľka   podala   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodnila takto: «V prvom rade si dovoľujeme poznamenať, že medzi účastníkmi sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod spisovou značkou 24 Cb/53/2010 neboli od počiatku sporné rozhodnutia vydané Colným úradom, ale nesprávny úradný postup namietaný Sťažovateľom a spočívajúci v nesprávnej aplikácii   Nariadenia   na   predmetnú   právnu   vec.   Aj   napriek   uvedenému   Okresný   súd Bratislava III zamietol Žalobu najmä z dôvodu absencie splnenia predpokladu v zmysle ustanovenia § 6 ods. (1) Zákona o zodpovednosti za škodu, ktoré sa však týka náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným   postupom.   Okresný   súd   Bratislava   III   tak   podľa   názoru   Sťažovateľa   úplne opomenul skutočnosť, že celá Žaloba a z nej vyplývajúca náhrada škody bola uplatnená z dôvodu nesprávneho úradného postupu v zmysle ustanovenia § 9 Zákona o zodpovednosti za   škodu   a   nezákonnosť   rozhodnutí   ani   Sťažovateľ   nenamietal.   Na   uplatnenie   náhrady škody   z   dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu   sa   nevyžaduje   ani   podanie   opravného prostriedku a ani zrušenie alebo zmenenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 6 ods. (1) Zákona o zodpovednosti za škodu. Okresný   súd   Bratislava   III   sa   touto   námietkou   Sťažovateľa   týkajúcou   sa   nesprávneho úradného   postupu   vôbec   nezaoberal   a   na   aplikáciu   Nariadenia   stručne   reagoval argumentáciou   „aj   v   tomto   prípade   totiž   platí,   že   ak   sa   navrhovateľ   domnieval,   že rozhodnutie colného úradu sú nesprávne, mal proti nim podať opravný prostriedok“. Z uvedeného dôvodu Sťažovateľ podal proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 24Cb/53/2010-86 zo dňa 08. 04. 2011 odvolanie, kde v podstate zopakoval žalobné dôvody a žiadal Krajský súd v Bratislave, aby sa na rozdiel od Okresného súdu Bratislava III   adekvátne   vyjadril   k   námietkam   Sťažovateľa   týkajúcich   sa   nesprávneho   úradného postupu,   aplikácie   Nariadenia   na   predmetnú   právnu   vec   a   ďalších   relevantných skutočností. V odvolacom konaní tak zostali medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako v prvostupňovom konaní. Krajský súd však Rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp. zn.   24Cb/53/2010-86   zo   dňa 08.   04.   2011   potvrdil   a pri odôvodňovaní potvrdzujúceho výroku svojho rozsudku aplikoval ustanovenie § 219 odsek (2) OSP...

Vzhľadom   na   uvedené   sme   presvedčení,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   neposkytol Sťažovateľovi   dostatočnú   súdnu   ochranu,   pretože   vlastne   vyslovil   len   súhlas s argumentáciou odporcu bez toho, aby sa vysporiadal s tvrdeniami Sťažovateľa v odvolaní. Krajský   súd   v   Bratislave   rovnako   ako   Okresný   súd   Bratislava   III   boli   podľa   názoru Sťažovateľa povinní skúmať argumenty Sťažovateľa. Ak súdy neodpovedali dostatočne na špecifikované námietky Sťažovateľa týkajúce sa nesprávnej aplikácie Nariadenia a z toho prameniaceho   nesprávneho   úradného   postupu,   nerešpektovali   základný   princíp spravodlivého   konania   -   princíp   rovnosti   zbraní.   Obsah   rozhodnutia   Okresného   súdu Bratislava III nezodpovedá týmto zásadám a pretože Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s uvedenými závermi, aj jeho rozhodnutie má podľa názoru Sťažovateľa tie isté nedostatky. Podľa Sťažovateľa právne závery Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   III   sú   zjavne   nedôvodné   až   arbitrárne   a   majú   za   následok porušenie základných práv a slobôd. Žaloba bola zamietnutá bez toho, aby bola adekvátne právne posúdená vec v otázke určenia aplikácie Nariadenia a bolo ústavnou povinnosťou Krajského súdu v Bratislave na uvedenú žalobnú a odvolaciu argumentáciu Sťažovateľa primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať.»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   Článku   6   ods.   (1) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   zo   dňa   11.   09.   2012   vedeným   pod   spisovou   značkou   2Cob/293/2011-138 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 09. 2012 vedený pod spisovou značkou 2Cob/293/2011-138 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   Sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia,   ktoré   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu,   a   to   do   troch   dní   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   vyjadril   zhodu   zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti, ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť prerokovať alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo iba preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Z   citovaného   obsahu   sťažnosti   (časť   I   tohto   uznesenia)   vyplýva,   že   podstata argumentácie   sťažovateľky,   s   ktorou   spája   porušenie   ňou   označených   práv   rozsudkom krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu,   spočíva   v   námietke   ich nedostatočného   odôvodnenia, keďže podľa   jej tvrdenia   sa   všeobecné súdy   dostatočným spôsobom nevysporiadali s jej podstatnou argumentáciou týkajúcou sa nesprávnej aplikácie nariadenia Rady (ES) č. 1383/2003 z 22. júla 2003, ktoré sa týka colného konania pri tovare podozrivom z porušovania niektorých práv duševného vlastníctva a opatrení, ktoré sa majú prijať pri tovare, u ktorého sa zistilo, že sa takéto práva porušili (ďalej len „nariadenie“), a z toho   vyplývajúceho   aj   následného   nesprávneho   úradného   postupu   colného   úradu. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   namieta,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozhodnutí obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu bez toho, aby sa vysporiadal s jej odvolacími námietkami, a to napriek tomu, že medzi účastníkmi konania ostali v odvolacom konaní sporné tie isté otázky ako v konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu   uplatnila.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   pripomenúť,   že v súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo   na   spravodlivé   konanie   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,   Recueil   III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   v.   Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Z   uvedeného   však   nevyplýva   „záruka“   vydania   rozhodnutia   v   súlade   s   právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   záruka   úspechu   v   konaní   pred   všeobecným súdom.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu sťažovateľkou   nastolených   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   rozsudku krajského súdu.

Krajský   súd   vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia   potvrdil   rozsudok okresného   súdu.   Následne   v   úvodnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia rekapituloval podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania nastolenú v odvolacom konaní a následne v časti relevantnej pre toto konanie uviedol: „Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.   Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením dôkazov súdom prvého stupňa, ako aj s jeho právnym posúdením veci.“

Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu,   aj   v   nadväznosti   na   §   219   ods.   2   OSP, ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania   (m.   m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovaný § 219 ods. 2 OSP, ako aj citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Okresný   súd vo svojom rozsudku   v časti   relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Posúdenie toho, či navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody, závisí teda na naplnení znakov skutkovej podstaty vyššie uvedených hmotnoprávnych noriem a bolo na navrhovateľovi, aby ich preukázal. Ak chcel byť v konaní úspešný, musel preukázať, že (i) colný úrad vydal nezákonné rozhodnutie, resp. postupoval nesprávne, (ii) navrhovateľovi vznikla škoda a (iii) medzi týmto skutočnosťami existuje príčinná súvislosť. Podľa súdu ani jeden z uvedených predpokladov zodpovednosti za škodu nebol splnený.

Navrhovateľ vlastne tvrdil, že colné orgány nepostupovali správne a bezdôvodne zadržali tovar, keďže Okresný súd Bratislava 1 zamietol žalobu oprávnenej osoby o určenie, že   tovar   porušuje   jej   práva   duševného   vlastníctva.   S   takýmto   tvrdením   sa   však   nedalo súhlasiť. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s obranou odporcu, najmä v tom, že navrhovateľ nepodal proti žiadnemu rozhodnutiu colného úradu opravný prostriedok, a to dokonca ani proti rozhodnutiu Colného úradu B. zo dňa 21. 1. 2008, ktorým colný úrad, po preskúmaní konania a oprávnenosti požiadavky na prepustenie tovaru, nevyhovel opätovnej žiadosti navrhovateľa o prepustenie tovaru a túto zamietol. Preto ani neexistuje žiadne zmeňujúce alebo zrušujúce rozhodnutie príslušného orgánu alebo súdu a takého rozhodnutie je podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevyhnutným predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody.

Colné   orgány   v   predmetnom   prípade   konali   v   súlade   so   zákonom.   O   zaistení podozrivého   tovaru   dovezeného   z   Turecka   vydali   rozhodnutie   a   tiež   aj   rozhodnutie o prerušení colného konania. Oprávnenú osobu informovali podozrivom tovare a v súlade so   zákonom   a   nariadením   Rady   (ES)   jej   predĺžili   lehotu   na   podanie   žaloby.   V   takto predĺženej lehote podala oprávnená osoba žalobu, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté dňa 9. 12. 2008 a v tento deň colné orgány prepustili tovar do režimu voľný obeh a vydali ho navrhovateľovi.

Nedala sa uznať ani dodatočne spresnená argumentácia navrhovateľa v tom smere, že na daný prípad sa nedalo aplikovať citované nariadenie Rady (ES) s odôvodnením, že toto nariadenie sa nemôže uplatňovať na tovar, ktorý nesie ochrannú známku danú na výrobok   so   súhlasom   držiteľa   ochrannej   známky   a   že   majiteľ   ochrannej   známky   mal postupovať iným spôsobom - mal podať žalobu na stiahnutie tovaru z obehu, lebo vlastne namietal paralelný dovoz, t. j. že tovar sa nemal doviesť z tretích krajín na územie SR a nie to, že ide o falzifikát. Aj v tomto prípade totiž platí, že ak sa navrhovateľ domnieval, že rozhodnutia colného úradu sú nesprávne, mal proti nim podať opravný prostriedok. Súd sa stotožnil aj s obranou odporcu keď tvrdil, že colný úrad nemôže skúmať, aký postup zvolí majiteľ   ochrannej   známky   pri   ochrane   svojich   záujmov,   resp.   či   je   súdny   spor   vedený správne. Aj podľa súdu colné orgány skutočne nemôžu posudzovať, či je žaloba formálne správna. Podstatné je, že oprávnená osoba doručila colnému orgánu žalobu v predpísanej lehote a z jej obsahu bolo zrejmé, že sa týka zaisteného tovaru, ako aj to, že sa touto žalobou   domáha   určenia   porušenia   práv   duševného   vlastníctva.   Argumentácia navrhovateľa by prichádzala do úvahy len v tom prípade, ak by oprávnená osoba doručila colnému úradu takú žalobu, ktorá by sa zjavne, bez akýchkoľvek pochybností, netýkala zaisteného tovaru alebo by z nej bolo evidentné, že sa týka úplne iných práv, než tých, ktoré sú uvedené v nariadení Rady (ES). To však nebol tento prípad.

Pre   úplnosť   je   potrebné   ešte   uviesť,   že   žaloba   oprávnenej   osoby   na   určenie,   že zaistený   tovar   porušuje   jej   práva   duševného   vlastníctva,   bola   zamietnutá   výlučne   len z formálnych   dôvodov,   bez   jej   akéhokoľvek   vecného   skúmania.   Dôvodom   pre   takéto formálne rozhodnutie bolo odlišné znenie vyššie uvedeného § 8 zákona č. 200/2004 Z. z., platného do 30. 11. 2009, oproti zneniu nariadenia Rady (ES) a teraz platného znenia § 8, čo Okresný súd Bratislava 1   vyhodnotil   tak,   že vydaním navrhovaného rozhodnutia   by vznikla neprehľadná a zákonom nepredvídaná situácia. Na základe toho žalobu zamietol iba pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na navrhovanom určení. Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že súd v odôvodnení konštatoval, že zaistený tovar nie je falzifikátom alebo napodobeninou. V tomto smere odôvodnenie rozsudku neobsahuje žiadne konštatovanie   skutkového   stavu   ani   hodnotenie   a   závery   súdu.   Súd   sa   preto   vôbec nevysporiadal   s   podstatou   sporu   (aspoň   ako   je   zrejmá   zo   znenia   rozsudku,   lebo   iné podklady nemal súd v tomto konaní k dispozícii), t. j. otázkou, či zákaz reexportu do krajín EU je porušením práv duševného vlastníctva. Už aj z toho dôvodu nemôže navrhovateľ vyžadovať od colného úradu, aby na základe doručenej žaloby posudzoval, aké sú šance oprávnenej   osoby   v   spore.   Navrhovateľ   toto   v   podstate   colnému   úradu   vytýka,   čo   je samozrejme neprípustné.“

V   posudzovanej   veci   sa   k   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   dôvodov zamietnutia   žaloby   vyjadril   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   okresný   súd,   pričom z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa ako odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí a z tohto dôvodu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP.

Pri   hodnotení   prípadných   negatívnych   ústavnoprávnych   dôsledkov   tak   v   danom prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných súdov   neobsahovali   dostatok   dôvodov   na   ich   vydanie,   resp.   ak   by   sa   všeobecné   súdy dostatočne   presvedčivým   spôsobom   nevysporiadali   s   relevantnou   argumentáciou sťažovateľky.

Vychádzajúc z   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   v   označenom rozsudku   dostatočne   odôvodnil   svoj   záver   o   absencii   nesprávneho   úradného   postupu zo strany colného úradu ako nevyhnutného predpokladu na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri   výkone verejnej moci podľa   zákona č.   514/2003   Z. z. K tomuto záveru okresný   súd   dospel   na základe   svojho meritórneho zistenia, že konaním   colného   úradu nedošlo   k   porušeniu   právnymi   normami   ustanoveného   (predpísaného)   postupu,   resp. postupu, ktorý je v rozpore s účelom, ku ktorého naplneniu má tento postup smerovať.

K ťažiskovej argumentácii sťažovateľky, v rámci ktorej uvádza, že v danom prípade bola aplikácia nariadenia vylúčená a colný úrad mal tovar podľa jej názoru prepustiť do colného režimu voľný obeh, a nie tovar zadržiavať, okresný súd v prvom rade poukázal na skutočnosť,   že   sťažovateľka   nepodala   opravný   prostriedok   proti   žiadnemu   rozhodnutiu colného úradu, a najmä proti rozhodnutiu colného úradu z 21. januára 2008, „ktorým colný úrad, po preskúmaní konania a oprávnenosti, požiadavky na prepustenie tovaru, nevyhovel opätovnej   žiadosti   navrhovateľa (sťažovateľky,   pozn.) o   prepustenie   tovaru   a   túto zamietol“,   čo   podľa   jeho   názoru   vylučovalo   úvahy   o   prípadnom   nesprávnom   úradnom postupe colného   úradu,   keďže colný   úrad o žiadosti   sťažovateľky   o   prepustenie   tovaru rozhodol tak, že ju zamietol. Okresný súd preto ďalej uviedol, že [a]j v tomto prípade totiž platí, že ak sa navrhovateľ (sťažovateľka, pozn.) domnieval, že rozhodnutia colného úradu sú nesprávne, mal proti nim podať opravný prostriedok“. K absencii nesprávneho úradného postupu okresný súd ďalej uviedol, že pre účely ďalšieho zaistenia tovaru v danom prípade bolo tiež rozhodujúce, že oprávnená osoba doručila colnému úradu žalobu v predpísanej lehote a z jej obsahu bolo zrejmé, že sa týka zaisteného tovaru, ako aj to, že sa touto žalobou domáha   určenia   porušenia   práv   duševného   vlastníctva.   Okresný   súd   v   tejto   súvislosti uviedol, že „... colný úrad nemôže skúmať, aký postup zvolí majiteľ ochrannej známky pri ochrane svojich záujmov, resp. či je súdny spor vedený správne“. Na tejto argumentácii okresný   súd   založil   odôvodnenie   označeného   rozsudku   a   dospel   k   záveru   o   absencii nesprávneho úradného postupu colného úradu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný súd   uvádza,   že   k   záveru   o   absencii   nesprávneho úradného postupu colného úradu okresný súd dospel na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré nevybočili z rámca ústavnoprávne prípustnej argumentácie, a okresný súd primeraným   spôsobom   reagoval   na   argumentáciu   sťažovateľky   a   jeho   závery   boli   aj dostatočne odôvodnené.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   za   situácie,   keď sťažovateľka (ako v konečnom dôsledku aj sama uvádza) v rámci odvolacej argumentácie nastolila tie isté otázky ako v konaní pred súdom prvého stupňa a už v tomto konaní dostala dostatočné odpovede, prečo jej argumentácia nebola opodstatnená, a krajský súd nedospel k iným skutkovým alebo právnym záverom než súd prvého stupňa a následne postupom podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je vhodné postupom podľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   odvolaním   napadnutého   rozhodnutia,   pretože   nie   je hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby len   inými slovami   vyjadril   dôvody,   pre   ktoré   bol   účastník   konania   už   v   prvom   stupni neúspešný.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 403/2012).

Ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutého   rozhodnutia   (v   spojení   s   odôvodnením rozsudku   okresného   súdu,   na   ktoré   krajský   súd   odkazuje   a   s   ktorým   sa   stotožňuje) konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu,   obsah   odvolacích   námietok   a   žalobnej   argumentácie   sťažovateľky   ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd tak nezistil žiadne relevantné ústavnoprávne pochybenia v rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu.

V   súvislosti   s   uvedeným   posudzovaním   námietok   sťažovateľky   ústavný   súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody   namietaným   rozhodnutím,   postupom   orgánom   štátu,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Na   základe   už   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   na   základe   sťažovateľkou vymedzených   námietok,   prostredníctvom   ktorých   signalizovala   porušenie   označeného základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, s prihliadnutím   na obsah   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s rozsudkom okresného súdu nezistil také účinky, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených   práv.   Všeobecné súdy   rozhodli vo veci   sťažovateľky   spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale ich rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nezistil   žiadnu možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského súdu a sťažnosť z už   uvedených   dôvodov   odmietol,   tak   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   (návrhu   na   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   a   priznania   náhrady   trov právneho   zastupovania),   ktoré   sa   vecne   viažu   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľkou označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013