znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 271/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., P., zastúpeného JUDr. D. D., advokát, spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom   advokáta a konateľa JUDr.   D. D.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 53/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012 doručená   sťažnosť   F.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 53/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   okrem   iného   vyplýva,   že „Dňa   27. 04. 1995   si   sťažovateľ prostredníctvom   jeho   zástupcu   podal   žalobu   o   doplatenie   ušlého   zárobku   20.000.-   Sk na Okresný súd Považská Bystrica vedený pod sp. zn. 6 C 785/96. Tento spor bol ukončený rozsudkom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   zo   dňa   31. 05. 1999   sp. zn.   8 C 735/95, v ktorom súd vyhovel návrhu sťažovateľa. Proti tomuto rozsudku si odporca P., a. s., podal odvolanie dňa 21. 07. 1999 a sťažovateľ sa k tomu odvolaniu vyjadril dňa 24. 05. 1999. Dňa 24. 10. 2001 bolo vytýčené prvé pojednávanie od podania odvolania a od tejto doby konanie na Krajskom súde Trenčín nie je do dnešného dňa skončené a Krajský súd Trenčín nás žiadnym procesným spôsobom neupovedomil o prerušení konania z dôvodu, že odporca, P., a. s.,   sú   v   konkurze.   Máme   za   to,   že   Krajský   súd   mal   vydať   uznesenie   o   prerušení konania z dôvodu, že sa vedie konkurzné konanie na P., a. s.

Dňa 14. 10. 2003 nás Okresný súd Považská Bystrica vyzval, aby sme súdu oznámili, či si sťažovateľ' prihlásil svoj nárok do konkurzu po odporcovi. Okresnému súdu Považská Bystrica sme poslali list zo dňa 15. 10. 2003, že sme si neuplatnili svoje návrhy do konkurzu po odporcovi, nakoľko prebiehalo odvolacie konanie, ktoré nebolo po vyhlásení konkurzu uznesením prerušené. Dňa 07. 07. 2004 nás Krajský súd Trenčín vyzval, aby sme oznámili súdu,   či   sme   si   uplatnili   proti   odporcovi,   ktorý   je   v   konkurznom   konaní,   pohľadávku. Na výzvu   Krajského   súdu   Trenčín   sme   reagovali   dňa   15. 07. 2004   s   tým,   že   sme   si neuplatnili naše nároky do konkurzného konania, pretože prebiehalo odvolacie konanie, ktoré nebolo prerušené a čakali sme na rozhodnutie súdu.

Dňa 21. 06. 2005 nás Krajský súd Trenčín žiadal o oznámenie, či naďalej trváme na podanom   návrhu   zo   dňa   02. 05. 1995   a   poslal   nám   vyjadrenie   správcu   konkurznej podstaty JUDr. P. H. zo dňa 10. 08. 2005.

Dňa 11. 07. 2005 sme vyzývali listom Krajský súd Trenčín, aby vo veci rozhodol a trvali sme na podanom návrhu. Dňa 27. 07. 2005 nám Krajský súd Trenčín oznámil, že odvolací súd nemôže vo veci rozhodnúť, nakoľko ide o konanie, ktoré je zo zákona podľa § 14   ods. d)   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   prerušené   z   dôvodu   konania   vyhláseného na odporcu.“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „pokiaľ   si   odporca   podal   odvolanie   a   neskôr   bol vyhlásený   na   jeho   majetok   konkurz,   mal   v   lehote   určenej   súdom   podať   návrh na pokračovanie   tohto   konania.   Nám   nie   je   známe,   či   Krajský   súd   vyzval   správcu konkurznej podstaty, aby v určenej lehote podal návrh na pokračovanie sporu, alebo tento návrh môže podať odporca úpadcu, ktorým je sťažovateľ. Na množstvo výziev, ktoré sme obdržali   od   Krajského   súdu,   sme   stále   žiadali,   že   trváme   na   tom,   aby   súd   pokračoval v konaní   a   trvali   sme   na   podanom   návrhu,   čím   sme   splnili   hore   uvedené   citované ustanovenie § 14 ods. 5 zákona č. 32671991 Zb. V tomto prípade musel pochybiť Krajský súd Trenčín, keďže nekonal ďalej a aj z vyjadrenia správcu konkurznej podstaty zo dňa 10. 08. 2005 vyplýva, že naďalej trvá na podanom odvolaní úpadcu a teda v tomto smere sa stáva správca účastníkom konania namiesto úpadcu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   a   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 53/04, porušené bolo.

2/ Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu v Trenčíne, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 53/04 konal bez zbytočných prieťahov.“

Ďalej sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej   proti   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Co/53/2004, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Zo sťažnosti, z jej príloh a zistení ústavného súdu vyplýva, že Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej sťažovateľom proti odporcovi P., a. s., pod sp. zn. 8 C 785/95 rozhodol   31. mája 1999 rozsudkom, ktorým   návrhu sťažovateľa vyhovel.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   odporca   21. júla 1999   odvolanie,   ku   ktorému   sa sťažovateľ vyjadril 24. augusta 1999. Okresný súd 23. septembra 1999 predložil súdny spis spolu s odvolaním krajskému súdu a veci bola pridelená sp. zn. 5 Co 500/99.

Krajský   súd   v ďalšom   období   vykonal   procesné   úkony   spojené   so   zisťovaním aktuálneho stavu   konkurzu   vyhláseného   na   majetok   odporcu,   ďalej   zisťoval   stanovisko ustanoveného   správcu   konkurznej   podstaty   a   30.   septembra   2003   vrátil   súdny   spis okresnému súdu bez rozhodnutia s tým, že „poukazujúc na vyhlásený konkurz je potrebné zistiť stav prieskumného pojednávania a podľa jeho výsledku potom prípadne, ak a to bude dôvod, spis opätovne zaslať odvolaciemu súdu“.

Okresný   súd   po   vykonaní   predmetného   zistenia   súdny   spis   spolu   s odvolaním 2. apríla   2004   opätovne   predložil   krajskému   súdu   a bola   mu   pridelená   nová sp. zn. 5 Co 53/04.

V nasledujúcom období krajský súd opakovane žiadal správcu konkurznej podstaty (7.   júla   2004,   4.   augusta   2004,   3.   marca   2005),   aby   sa   vyjadril,   či   podá   návrh na pokračovanie v prerušenom konaní, a keďže nereagoval, uznesením z 2. mája 2005 mu uložil   poriadkovú   pokutu   v sume   5 000   Sk.   Správca   konkurznej   podstaty   v celom doterajšom   priebehu   prerušeného   namietaného   konania   návrh   na   jeho   pokračovanie nepredložil.

Krajský súd priebežne až dosiaľ zisťoval aktuálny stav konkurzného konania, pričom v oznámení konkurzného súdu zo 6. marca 2012 je uvedené, že „konkurzné konanie dosiaľ nie je skončené a nachádza sa v štádiu speňažovania majetku“.

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trenčín vyplýva, že „Krajský súd v Bratislave   uznesením   č. k.   8 K 288/99-150   zo   dňa   22.   5.   2000,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 14. 6. 2000, vyhlásil konkurz na majetok P., a. s... Za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. P. H...“.

Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v relevantnom čase [ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“; (23. september 1999 – začiatok   namietaného   konania)]   iné   konania,   ako   tie,   ktoré   sú   uvedené   v písmene c) a ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate, sa prerušujú. V týchto konaniach sa však   pokračuje   na   návrh   správcu,   úpadcovho   odporcu   alebo   nerozlučného   účastníka konania.   Úpadca   môže   tento   návrh   podať,   len   ak   tak   neurobí   správca   v lehote   určenej súdom. Neprerušuje sa však konanie o výživnom maloletých detí a trestné konanie.

Ústavný súd konštatuje, že vo všeobecnosti sa v súvislosti s vyhlásením konkurzu a jeho účinkami na súdne konania akceptuje taký výklad citovaného ustanovenia zákona č. 328/1991   Zb.,   podľa   ktorého   súdne   a iné   konania   sa   vyhlásením   konkurzu   ex   lege prerušujú, a preto súd alebo iný orgán nevydáva rozhodnutie o prerušení konania, ibaže by to vyžadoval osobitný zákon. V týchto konaniach možno vždy pokračovať na návrh správcu bez ohľadu na to, či úpadca má postavenie navrhovateľa alebo odporcu (pozri Ďurica, M.: Zákon o konkurze a vyrovnaní. Prvé vydanie. Žilina: Poradca podnikateľa. s. 122).Sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy   v konaní   vedenom   krajským   súdom pod sp. zn.   5 Co 53/2004,   ktoré   je   v súvislosti   s uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 8 K 288/99-150 z 22. mája 2000, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok odporcu, zo zákona prerušené.

Podľa § 111 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak je konanie prerušené,   nevykonávajú   sa   pojednávania   a neplynú   lehoty   podľa   tohto   zákona.   Ak   sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.

Podľa   § 111   ods. 2   OSP   ak je konanie   prerušené   podľa   § 109,   súd   urobí   všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

Namietané konanie je dosiaľ, teda aj v čase, keď ústavný súd rozhoduje o podanej sťažnosti, stále zo zákona prerušené.

Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru (napr. I. ÚS 10/03), podľa ktorej nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho   postupu   tak,   ako   to   je   v prípade   prerušenia   konania,   neposudzuje   v zásade   ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).

V   danej   veci   uvedené   konštatovanie   nie   je   limitované   ani   skúmaním   otázky,   či účastník konania namietajúci prieťahy využil všetky dostupné a účinné právne prostriedky proti uzneseniu o prerušení konania, pretože v danom prípade je konanie prerušené priamo zo   zákona   bez   nutnosti   vydať   procesné   rozhodnutie,   ktoré   by   uvedenú   skutočnosť osvedčovalo.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (m.   m.   I. ÚS 162/03)   konštatuje,   že   prerušenie   konania   možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom   predvídaným   zákonom,   nemožno   v   prerušenom   konaní   vykonávať   žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V súvislosti   s prerušením   konania   v dôsledku   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok dlžníka už ústavný súd taktiež vyslovil názor, že sťažovateľ (navrhovateľ) už v takomto prerušenom konaní pri uplatňovaní svojich nárokov nemôže postupovať pred príslušným všeobecným súdom, ktorý po vyhlásení konkurzu prestáva byť súdom, ktorý je oprávnený a povinný poskytnúť mu súdnu ochranu (m. m. II. ÚS 44/05).

V prípadoch, keď je konanie prerušené zo zákona, už z povahy veci neprichádza do úvahy, aby v ňom dochádzalo k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože doba, počas ktorej je konanie prerušené, závisí od iných faktorov, konkrétne v danej veci od dĺžky konkurzného konania (IV. ÚS 450/2011).

Keďže   krajský   súd   v namietanom   konaní   priebežne   zisťoval   aktuálny   stav konkurzného   konania,   ktoré   do   jeho   právoplatného   skončenia   je   zákonnou   prekážkou pokračovania   v namietanom   konaní,   a zároveň   priebežne   komunikoval   aj   so   správcom konkurznej podstaty, ústavný súd zhodnotiac všetky okolnosti danej veci dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní až dosiaľ nemohli byť porušené, a preto sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 31. mája 2012