znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 271/2011-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti K. M., Č., zastúpenej Advokátskou kanceláriou J., s. r. o., Č., konajúcou prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   M.   J.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 147/05, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   K.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom   pod   sp. zn.   8   C   147/05   v období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. K. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   uhradiť K. M. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet Advokátskej   kancelárie   J.,   s.   r.   o.,   Č.,   do dvoch   mesiacov od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č...   vedený   v   Štátnej   pokladnici   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2011 doručená sťažnosť K. M., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38   ods. 2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   147/05. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o určení výživného pre sťažovateľku.

Sťažovateľka   poukazuje na   to,   že od   roku   2002   prebieha   pred   okresným   súdom konanie, ktoré sa týka určenia výživného pre ňu, a napriek tomu, že ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 132/09-24 zo 7. októbra 2009 okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľka „doteraz nemá... určené výživné“.

Ústavný   súd   sťažovateľke na základe   jej žiadosti   ustanovil   23.   júna 2011 na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom za právneho zástupcu Advokátsku kanceláriu J., s. r. o., Č., konajúcu prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. J. v súlade s právnou úpravou platnou a účinnou v čase rozhodovania o tejto žiadosti, t. j. do 31. decembra 2011.

Po   tomto   rozhodnutí   právny   zástupca   sťažovateľky   doplnil   sťažnosť   podaním doručeným ústavnému súdu 23. septembra 2011, v ktorom uviedol:

«Okresný súd Čadca najskôr svojim rozsudkom zo dňa 19. novembra 2009, č. k. 8 C 59/2003-320, rozhodol o úprave pomerov rodičov k deťom na čas po rozvode tak, že - okrem iného - uložil vedľajšiemu účastníkovi (v procesnom postavení navrhovateľa) Ing. A. M. povinnosť zaplatiť výživné na sťažovateľku K. M. za obdobie od 9. marca 2004 do 22. marca 2004 vo výške 33,19 € (1.000,- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť až dňa 3. septembra 2010. V súvislosti s tým mohol Okresný súd Čadca pokračovať v prerušenom konaní vedenom pod č. k. 8 C 147/2005. Následne   Okresný   súd   Čadca   rozsudkom   zo   dňa   28.   októbra   2010,   č.   k.   8   C 147/2005-149,   rozhodol   tak,   že   otec   sťažovateľky   a   vedľajší   účastník   (v   procesnom postavení odporcu) Ing. A. M. je povinný platiť na výživu navrhovateľky „sumu 80,- € mesačne, od 7. decembra 2004 do 31. augusta 2006, sumu 120,- € mesačne od 1. septembra 2006 do 31. decembra 2009 a od 1. januára 2010 naďalej sumu 80,- € mesačne, vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred“ (I. výrok) s tým, že Okresný súd Čadca týmto rozsudkom návrh vo zvyšku zamietol (II. výrok) a navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal (III. výrok).   Proti   tomuto   rozsudku,   v   zákonom   stanovenej   lehote,   podal   odporca   -   otec sťažovateľky   odvolanie,   ktorým   sa   domáhal   jeho   zmeny   tak,   že   nebude   povinný   platiť sťažovateľke žiadne výživné.

Sťažovateľka v odvolacom konaní navrhla tento rozsudok „opraviť a sumu výživného od. 1. januára 2010 zmeniť“. Krajský súd Žilina, ako vecne a miestne príslušný odvolací súd, na základe odvolania vedľajšieho účastníka (otca sťažovateľky) rozhodol uznesením zo dňa 23. februára 2011, č. k. 10 Co 48/2011, tak, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Čadca   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Podľa   odôvodnenia   tohto   uznesenia Okresný   súd   Čadca   v   prejednávanej   veci   rozhodol   rozsudkom   na   pojednávaní   dňa 28. októbra 2010, ktorým (okrem iného) uložil odporcovi - otcovi sťažovateľky, platiť na výživu   sťažovateľky   sumu   80,-   €   mesačne   od   7.   decembra   2004   do   31.   augusta   2004. Následne dňa 2. novembra 2010 Okresný súd Čadca „opravil“ rukou dotknutý údaj tak, že ide o obdobie od 7. decembra 2004 do 31. augusta 2006 (nie 2004) a zároveň doplnil rukou ďalší výrok, ktorým sa návrh vo zvyšku zamieta. V odôvodnení uznesenia Krajský súd Žilina uvádza, že Okresný súd Čadca nepostupoval v zmysle zákona, odňal účastníkom právo konať pred súdom, ktorú vadu v súdnej veci už nie je možné zhojiť rozhodnutím odvolacieho súdu a preto napadnutý rozsudok bolo nutné ako celok zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Čadca   na   ďalšie   konanie.   Toto   procesné   pochybenie   súdu   I.   stupňa   má   tak   závažný charakter, že nie je možné „oddelene“ posudzovať vecnú správnosť týchto výrokových častí rozsudku, ktorých sa bezprostredne „opravy“ textu vyhláseného rozsudku nedotkli. Krajský   súd   Žilina   zdôraznil,   že   rozsudok   je   zavŕšením   procesu   konania a rozhodovania   vo   veci   samej   a   jeho   verejné   vyhlásenie   je   ústavne   definovanou požiadavkou (článok 142 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky).   Podrobnosti o vyhlásení rozsudku,   ako   i o jeho   prípadnej   oprave,   či   doplnení,   upravuje   zákon   č.   99/1963   Zb., občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej iba „O.s.p.“). V zmysle ustanovenia § 156 ods. 4 O.s.p. len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. Pokiaľ je nutné vykonať opravu rozsudku, eventuálne ho doplniť, v ustanoveniach § 164 a § 166 O.s.p. zákon   vymedzuje   spôsob   pre   takýto   postup.   V   oboch   prípadoch   je   nutné   (ďalšie) rozhodnutie súdu - a síce opravné uznesenie alebo dopĺňací rozsudok.   Z uvedeného je zrejme, že rozhodne nie je prípustné vykonať opravu alebo doplnenie verejne vyhláseného rozsudku len formou úradného záznamu alebo prepísaním či doplnením textu (rukou alebo strojom),   ako   to   v súdenej   veci   učinil   súd   I.   stupňa.   Postup   pri   vyhlasovaní   rozsudku, vrátane prípadných opráv a doplnení, je nielen vyjadrením povinnosti súdu, ale predstavuje zároveň (základné) práva účastníkov konania. Odvolací súd ďalej upozornil, že bez ohľadu na rozoberaný zásadný dôvod zrušenia napadnutého rozsudku,   bude potrebné v novom rozhodnutí konkrétnejšie odôvodniť predovšetkým úvahy a z nich vyplývajúce závery súdu I. stupňa o určení výživného v jednotlivých časových intervaloch ním stanovených. Zároveň Krajský súd Žilina zdôraznil, že pri spätnom určení výživného je nevyhnutnou súčasťou rozhodnutia aj určenie nedoplatku na výživnom a rozhodnutie o spôsobe jeho splácania.»V nadväznosti   na   argumentáciu   uvedenú   v sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby ústavný súd takto rozhodol:

„1)   Základné   právo   sťažovateľky   K.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   postupom Okresného súdu Čadca, v konaní vedenom pod č. k. 8 C147/2005, porušené.

2)   Okresnému   súdu   Čadca   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   č.   k. 8 C 147/2005 konal v zmysle zákona a bez zbytočných prieťahov.

3) Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- € (slovom sedemtisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4)   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sa   ukladá   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia K. M. v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária J.,   s.   r.   o.,   so sídlom Č.,   vedený v Č.,   a.   s., pobočka Č., č. ú... vo výške 261,82 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Okresný súd Čadca je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia K. M. v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   v celkovej   výške   261,82   €,   na   účet kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti prípisom z 18. októbra 2011   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrila   k sťažnosti.   Okresný   súd vo svojom prípise doručenom ústavnému súdu 14. novembra 2011 uviedol:

„K   sťažnosti   K.   M.   vo   veci   8C/147/2005   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov konajúca sudkyňa Mgr. Z.   V.   podávala   vyjadrenie   už   pri   jej   prvej   sťažnosti   a   tam   Ústavný   súd   pod   spisovou značkou III. ÚS 132/09 konštatoval, že konanie vo veci 8C/147/2005 bolo uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. 08. 2006, prerušené dôvodne.

Po tom, ako odpadol dôvod prerušenia konania a dňom 03. 09. 2010 nadobudol právoplatnosť rozsudok 8C/59/2003 bolo hneď 27. 09. 2009 nariadené prefotiť a založiť do spisu rozsudok okresného súdu a krajského súdu vo veci 8C/59/2003 a dňa 05. 10. 2010 na 28.   10.   2010   vytýčené   pojednávanie.   Na   základe   pripojených   dokladov   bolo   vo   veci rozhodnuté   a   i   keď   krajský   súd   konštatoval,   že samosudkyňa   dopísala   určité   údaje   do rozsudku rukou, nešlo o dopisovanie do rozsudku, ale išlo o opravu zápisnice v zmysle § 40 ods.   3/   O.   s.   p.,   pretože   rozsudok,   ako   bol   vyhlásený   na   pojednávaní,   nezhodoval   sa s vyhotoveným   zápisom   asistentkou   senátu.   V   lehote   30   dní   bol   písomne   vyhotovený rozsudok,   doručený   zástupkyni   navrhovateľa   a   odporcovi   a   vo   veci   podané   odvolanie 10. 12.   2010   odporcom.   Navrhovateľka   ani   jej   zástupkyňa   voči   rozsudku   odvolanie nepodali. Dňa 03. 02. 2011 bola podpísaná predkladacia správa a spis zaslaný na Krajský súd v Žiline, ktorý práve pre údajne v rozpore so zákonom vykonanú opravu rozsudku rozhodnutie zrušil bez toho, aby vec samú prejednal. Po doručení zrušujúceho uznesenia krajským súdom boli plynulé robené úkony.

Som toho názoru, že za daného stavu konajúca sudkyňa prieťahy vo veci nespôsobila a vo veci konala plynule v súlade so zákonom.“

Sťažovateľka   k vyjadreniu   okresného   súdu   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 2. júla 2012 uviedla:

„Procesné stanovisko sťažovateľky sa nezmenilo, keďže do dnešného dňa o výživnom nebolo súdom rozhodnuté. Sťažovateľka predovšetkým upozorňuje na celkovú dobu tohto sporu a povahu predmetu konania, nakoľko sa jedná o výživné a sťažovateľka sa dlhodobo, nie vlastnou vinou, ocitla v ťaživej sociálnej a ekonomickej situácii, pričom justičné orgány neboli   -   bohužiaľ   -   schopné   zaistiť   efektívnu   a   rýchlu   nápravu.   Súčasťou   ústavne garantovaného práva na spravodlivý proces je aj rozhodovanie v primeranej lehote. Podľa názoru sťažovateľky je neprijateľné, aby ostala bez výživného toľko rokov, keďže jej otec svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť dlhodobo neplní a súdnou cestou sa zatiaľ nepodarilo ani stanoviť toto výživné.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, a pretože nezistil procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) bránili jej prijatiu na ďalšie konanie, uznesením č. k. IV. ÚS 271/2011-38 zo 16. augusta 2012 prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom z 18. septembra 2012 okresný súd, aby doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti z 5. mája 2011. Okresný súd prípisom doručeným ústavnému súdu 8. októbra 2012 doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky takto:

«Spis   8C/147/2005   bol   z   krajského   súdu   vrátený   dňa   24.   3.   2011.   Krajský   súd rozsudok okresného súdu zrušil uznesením 10 Co/48/2011 zo dňa 23. 2. 2011. Dňa 28. 3. 2011 bol spis predložený sudkyni, ktorá vo veci nariadila doručiť rozhodnutie krajského súdu   a   žiadala   ďalšie   správy.   Dňa   19.   4.   2011   bola   súdu   doručená   posledná   žiadaná správa.

Dňa   19.   4.   2011   bolo   súdu   doručené   podanie   K.   M.   označené   ako   „návrh   na vylúčenie sudcu z dôvodu zaujatosti“. Dňa 26. 4. 2011 bola zaslaná K. M. výzva, aby oznámila dôvod, pre ktorý má byť sudkyňa vylúčená. Na výzvu reagovala podaním zo dňa 27. 5. 2011. Následne sudkyňa dňa 31. 5. 2011 nariadila spis zaslať na Krajský súd v Žiline na   rozhodnutie   o   jej   vylúčení   a   navrhovateľka   bola   vyzvaná   na   zaplatenie   súdneho poplatku. Dňa 25.   7.   2011 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľky voči výzve na zaplatenie súdneho poplatku. Uznesením zo dňa 1. 8. 2011 bolo navrhovateľke priznané oslobodenie od súdneho poplatku za námietku zaujatosti v plnom rozsahu. Dňa 1. 8. 2011 bol spis zaslaný na krajský súd. Krajský súd uznesením zo dňa 24. 8. 2011 rozhodol, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Dňa 17. 10. 2011 sudkyňa nariadila doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania a žiadala ďalšie potrebné správy. Uznesením zo dňa 3. 11. 2011 bola navrhovateľka vyzvaná na doplnenie neúplného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 26. 5. 2010. Návrh navrhovateľka doplnila dňa 28. 11. 2011. Dňa 12. 12. 2011 bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým bolo uložené platiť odporcovi na výživu navrhovateľky sumu 40 € mesačne. Voči citovanému uzneseniu podal odvolanie odporca dňa 2. 1. 2012. Dňa 16. 2. 2012 prebehlo pojednávanie, ktoré   bolo   odročené   za   účelom   pripojenia   súvisiacich   spisov   a   zadováženia   ďalších listinných   dôkazov   a   správ.   Nakoľko   nebolo   možné   pripojiť   súvisiace   spisy,   asistentka vyhotovila fotokópie rozhodnutí 3 T/82/2008, 1 To/97/2011, 2T/138/2011. Dňa 7. 5. 2012 boli žiadané ďalšie správy od ÚPSVa Č., OS O., zamestnávateľa odporcu, Vysokej školy P., Sociálnej   poisťovne   Č.   Po   dôjdení   žiadaných   správ   sudkyňa   vo   veci   vytýčila   termín pojednávania na deň 27. 9. 2012, ktoré pojednávanie bolo odročené na neurčito, s tým že bude urobený dotaz na MUDr. P. K. (psychiatrická ambulancia) ohľadom liečby odporcu, žiadaná   pracovná   zmluva   od   zamestnávateľa   odporcu   a   doklad   o   príjme,   od   sociálnej poisťovne bude vyžiadaná správa o tom, či odporca poberá dôchodok, zároveň aj z ČR. Súhlasím s tým, aby podľa §-u 30 ods. 2 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»

Právny   zástupca   sťažovateľky   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 2.   októbra   2012 v podaní doručenom ústavnému súdu 19. októbra 2012 uviedol, že „aj sťažovateľka súhlasí s upustením   od   ústneho   pojednávania   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky. Prostredníctvom svojho dole podpísaného právneho zástupcu súhlasí s tým, aby v jej veci bolo rozhodnuté iba na základe predložených listín s tým, že v medziobdobí k žiadnej zmene skutkového stavu opísaného v ústavnej sťažnosti nedošlo.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 147/05 ústavný   súd   zistil,   že   v období   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009 bol priebeh konania takýto:

Dňa 21. júla 2010 okresný súd uznesením č. k. 8 C 147/2005-111 vydal predbežné opatrenie, ktorým uložil odporcovi (otcovi sťažovateľky) povinnosť prispievať na výživu sťažovateľky 40 € do právoplatného skončenia konania.

Dňa 16. augusta 2010 sťažovateľka a dňa 18. augusta 2010 odporca v označenom konaní podali odvolanie proti uzneseniu č. k. 8 C 147/2005-111 z 21. júla 2010.

Dňa 28. októbra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 8 C 147/2005-149, na základe ktorého je odporca povinný platiť na výživu sťažovateľky sumu 80 € mesačne od 7. decembra 2004 do 31. augusta 2006, sumu 120 € mesačne od 1. septembra 2006 do 31. decembra 2009, od 1. januára 2010 naďalej sumu 80 € mesačne, vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca vopred; vo zvyšku návrh zamietol. Dňa 10. decembra 2010 sa odporca proti rozsudku odvolal. Dňa   31.   januára   2011   bol   spis   okresného   súdu   vrátane   vyjadrenia   sťažovateľky k odvolaniu predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie. Dňa 23. februára 2011 krajský súd uznesením č. k. 10 Co 48/2011-166 rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 147/2005-149 z 28. októbra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2011.

Po   vrátení   veci   okresnému   súdu   okresný   súd   výzvami   sťažovateľke,   odporcovi a zamestnávateľovi   matky   sťažovateľky   zisťoval   ich   príjmovú   situáciu.   Na   tieto   výzvy reagovali účastníci konania v apríli 2011.

Dňa   19.   apríla   2011   sťažovateľka   uplatnila   bližšie   neidentifikovanú   námietku predpojatosti,   v ktorej   však   neuviedla   dôvody   na   vylúčenie   a   ani   to,   či   námietka predpojatosti smeruje proti viacerým sudcom.

Po podaní žiadosti sťažovateľky o zaplatenie súdneho poplatku bolo sťažovateľke uznesením okresného súdu z 1. augusta 2011 priznané oslobodenie od súdneho poplatku. Následne krajský súd uznesením z 24. augusta 2011 rozhodol, že namietaná sudkyňa nie je vylúčená z prerokovania a rozhodovania veci.

Dňa 12. decembra 2011 bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým okresný súd uložil odporcovi platiť na výživu sťažovateľky sumu 40 € mesačne. Proti tomuto uzneseniu sa odporca 2. januára 2012 odvolal.

Dňa 16. februára 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na účely zadováženia ďalších listinných dôkazov a správ a pripojenia súvisiacich spisov.

Dňa 7. mája 2012 okresný súd požadoval poskytnutie ďalších správ od Ústredia práce a sociálnych vecí Č., Okresného súdu O., zamestnávateľa odporcu, Vysokej školy P. a Sociálnej poisťovne Č.

Dňa   27.   septembra   2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito s tým, že sa zadovážia ďalšie podklady na rozhodnutie týkajúce sa liečby odporcu, jeho zamestnania a dokladu o jeho príjme vrátane toho, či poberá dôchodok (prípadne aj z Českej republiky).

Ústavný súd zistil, že v čase jeho rozhodovania o sťažnosti vo veci sťažovateľky nebolo právoplatne rozhodnuté.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   zároveň   namieta   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť v celkom rozsahu. Vzhľadom na nález č.   k.   III.   ÚS   132/09-45 zo   7.   októbra   2009   ústavný súd   v súlade so   svojou   doterajšou judikatúrou   (I.   ÚS   52/2012,   I.   ÚS   231/2012,   II.   ÚS   335/2011,   II.   ÚS   274/2012, III. ÚS 244/07, III. ÚS 307/09, IV. ÚS 264/2010, IV. ÚS 487/2011) posudzoval namietané porušenie práv sťažovateľky len v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009, t. j. v období po 24. novembri 2009.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o určení výživného na sťažovateľku. Ide o konanie, ktoré spravidla nebýva skutkovo zložité, a ústavný súd ani nezistil, že by doterajší priebeh konania bol poznamenaný skutkovou zložitosťou   veci.   Po   právnej   stránke   tvoria   návrhy   tohto   typu   častú   a   bežnú   agendu okresných súdov, preto vec nemožno považovať ani za právne zložitú.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   vec   posudzoval,   bolo   správanie účastníkov   konania.   Zo   súdneho   spisu   vyplýva,   že   činnosť   okresného   súdu   bola poznamenaná   aj rozhodovaním   o procesných   návrhoch   účastníkov   a využívaním   práva podávať   opravné   prostriedky.   Ústavný   súd   však   nezistil,   že by samotnej   sťažovateľke v posudzovanom období bolo možné pričítať negatívny podiel na namietanej dĺžke konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľky,   bol   postup   okresného   súdu   v namietanom konaní. Aj keď okresný súd v hodnotenom období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č.   k. III.   ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009 rozhodol   rozsudkom č.   k. 8 C 147/05-149 z 28. októbra 2010 vo veci samej, tento rozsudok na základe podaného odvolania odporcom bol odvolacím súdom zrušený a vec bola 24. marca 2011 vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu vážnych procesných pochybení, ktoré krajský súd vyhodnotil ako odňatie účastníkom práva konať pred súdom s tým, že túto vadu «v súdnej veci už nie je možné „zhojiť“   rozhodnutím   odvolacieho   súdu». V období   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie okresný   súd   vykonal   procesné   úkony   smerujúce   k získaniu   podkladov   na   rozhodnutie vo veci samej, ako aj o predbežnom opatrení, okresný súd vo veci samej zatiaľ nerozhodol a konanie nie je právoplatne skončené.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu,   ale   aj   takou   jeho   činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k   odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.“ (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010)

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr.   III. ÚS 56/02,   IV. ÚS 122/2011),   v ktorej   vyslovil,   že   všeobecný   súd   vzhľadom na jeho   povinnosť   organizovať   procesný   postup   v súdnom   konaní   tak,   aby   čo   najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila fyzická alebo právnická osoba so   žiadosťou   o rozhodnutie,   zodpovedá   za   adekvátne   a účelné   využitie   procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP).

Vzhľadom   na   to,   že   namietané   konanie   napriek   nálezu   č.   k.   III.   ÚS   132/09-45 zo 7. októbra 2009, v ktorom ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v ňom postupoval bez zbytočných prieťahov, nebolo ani po uplynutí 3,5 roka od jeho právoplatnosti dosiaľ právoplatne skončené, je takýto postup podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľný (porovnaj napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 122/2011). Ústavný súd, hodnotiac uvedené obdobie a berúc do úvahy aj doterajší priebeh namietaného konania a jeho   doterajšiu   dĺžku   (ktoré   začalo   v roku   2003   v rámci   konania   o rozvod   rodičov sťažovateľky   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   59/03),   konštatuje,   že   neefektívnym   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 147/05 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

IV.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl.   38   ods.   2   listiny   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   132/09-45   zo   7.   októbra   2009   (m.   m.   IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07),   a preto   rozhodol   vo   vzťahu   k tejto   časti   petitu   sťažnosti   tak,   ako   to   je uvedené v bode 5 tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď okrem iného uvádza: „Pokiaľ ide o požadované primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- € za každý aj začatý rok, v ktorom nebolo Okresným súdom Čadca výživné sťažovateľke priznané (čo je za obdobie rokov 2005 až 2011 suma celkom 7.000,- €) je podľa sťažovateľky táto suma adekvátna k výške finančného zadosťučinenia, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky v obdobných prípadoch procesné úspešným sťažovateľom priznáva pri zohľadnení konkrétnych okolností a povahy prípadu, vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom zvýšenej neistoty, utrpenia a krivdy, ako aj naplnením princípu spravodlivosti. Je potrebné zohľadniť aj vývoj inflácie, ku akej od doby podania návrhov na začatie konania došlo. Ak by sťažovateľka mala na zabezpečenie svojej výživy použiť úver alebo pôžičku dohodnuté za štandardných podmienok,   potom   by   požadované   finančné   zadosťučinenie   nepokrylo   ani   bežný   úrok. V dôsledku nečinnosti Okresného súdu Čadca sa vlastne otec sťažovateľky obohacuje na úkor sťažovateľky, pretože finančné prostriedky, ktoré by mali slúžiť na úhradu výživného pre sťažovateľku, môže podľa svojej úvahy so ziskom investovať, čo je - s prihliadnutím k povahe   výživného   -   krajne   nemorálne.   Pri   stanovení   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia je potrebné zohľadniť aj trovy sťažovateľky spojené s týmito dlhoročnými konaniami.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 C   147/05   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť, že okresný súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu konať v tomto konaní bez zbytočných prieťahov vyslovený v náleze č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009, ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou kanceláriou J., s. r. o., Č. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   urobené   v roku   2011 v sume   vyčíslenej   právnym   zástupcom   sťažovateľky   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. za dva úkony 247 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 €.

Ústavný súd vyslovil povinnosť Kancelárii ústavného súdu uhradiť trovy konania právnemu zástupcovi sťažovateľky, keďže jej bol ustanovený uznesením z 23. júna 2011, a okresnému   súdu   povinnosť   uhradiť   štátu   trovy   konania   na účet   Kancelárie   ústavného súdu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013