znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 271/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 32 C 40/2003 z 30. apríla 2003, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 100/07, 4 Co 101/07, 4 Co   102/07 z 18.   marca   2009   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6 Cdo 51/2010 z 15. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010 doručená sťažnosť R. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., B., z dôvodu, že „rozhodnutiami, a to uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Cdo 51/2010 z 15. apríla 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 Co 100/07, 4 Co 101/07, 4 Co 102/07 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.k. 32 C 40/2003 bolo porušené jej ústavné právo uvedené v ustanovení článku 20 odsek 1 Ústavy SR“.

Z kontextu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podáva sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 C 40/2003 z 30. apríla 2003, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 100/07, 4 Co 101/07, 4 Co 102/07 z 18. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 51/2010 z 15. apríla 2010.

Za porušovateľa označeného základného práva označila sťažovateľka okresný súd, krajský súd a najvyšší súd.

Z odôvodnenia sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva vydržaním.

Dňa 18. júna 2010 bolo sťažovateľke doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 51/2010 z 15. apríla 2010 o odmietnutí dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 100/07, 4 Co 101/07, 4 Co   102/07 z 18. marca 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 32 C 40/2003 v právnej veci E. B. ako navrhovateľky proti sťažovateľka o určenie vlastníckeho práva vydržaním.

Sťažovateľka v sťažnosti opisuje skutkový stav veci v konaní pred všeobecným súdom a žiada ústavný súd,,,aby s poukazom na ustanovenie §56 odsek 3 písmeno b) zákona č.38/1993 Z. z. napadnuté v petite bližšie neurčené rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy označeným uznesením najvyššieho súdu,   ale aj rozsudkami okresného súdu   a krajského súdu ústavný súd vychádzal z toho, že každé podanie adresované ústavnému súdu musí obsahovať náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde podľa § 20 a § 50. Sťažnosť sťažovateľky síce obsahuje návrh na rozhodnutie (petit), avšak tento nie je   vymedzený presne,   určito   a zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   na rozhodnutie   ústavného   súdu   v   uvedenej   veci   (napr.   III. ÚS 17/03,   III.   ÚS   234/04, IV. ÚS 15/08).   V petite chýba nielen   označenie základných   práv alebo slobôd,   ktoré   sa podľa   tvrdenia   sťažovateľky   porušili,   a označenie právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia alebo iného zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľky, ale   aj   presná   identifikácia porušovateľa   týchto   základných   práv,   keďže   sťažovateľka označila za porušiteľa svojich základných práv všetky tri stupne všeobecných súdov, t. j. okresný súd, krajský súd a najvyšší súd.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

2.   Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd   je   založená   na   princípe   subsidiarity.   Zo   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99) pred iným orgánom verejnej moci. Jedným z účinných prostriedkov účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická   osoba   k dispozícii   vo   vzťahu   k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, čo aj urobila, a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv v systéme všeobecných súdov, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva označeným rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   ústavný   súd   v súlade   so   svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj „vlastnícke právo“, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   uvažovať v zásade len vtedy,   ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Sťažovateľka však porušenie čl. 46 až   čl.   48   ústavy   nenamieta.   Aplikujúc   uvedený   právny   názor   (aj   keby   sťažnosť   mala zákonom predpísané náležitosti), bol dôvod na jej odmietnutie v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd takto rozhodol už aj v iných veciach (pozri napr. II. ÚS 34/08, III. ÚS 30/08, IV. ÚS 38/08).

4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   označeným   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol dovolanie,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   uvádza,   že nepriaznivý   výsledok   dovolacieho   konania   z pohľadu   toho-ktorého   účastníka   konania nemôže viesť k záveru o porušení niektorého zo základných práv, ak postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti (napr. IV. ÚS 292/09). Sťažovateľka však neuviedla súdu dôvod, ktorý   by   signalizoval   možnosť   vyslovenia   porušenia   jej   označeného   základného   práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto aj v tomto prípade bol dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka je zastúpená advokátkou. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   návrhov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (II. ÚS 117/05).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010