znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 271/09-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti L. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. M, H., B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 242/1996, za účasti Okresného súdu Bratislava V, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 242/1996 p o r u š e n é   b o l o.

2. L. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € [slovom tritisíc eur (90   378   Sk)],   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   V p o v i n n ý   zaplatiť mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava V   j e   p o v i n n ý uhradiť L. M. trovy konania v sume 292,38 € [slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov (8 808,24 Sk)] na účet jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   H.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2009 doručená sťažnosť L. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 242/1996, ktorého predmetom je rozhodovanie o návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“).

Sťažovateľ   podal   návrh   1.   októbra   1996.   Konanie   okresnému   súdu   trvalo   do vyhlásenia   rozsudku   (3.   marca   2009)   viac   ako   12   rokov,   pričom   rozsudok   nie   je právoplatný,   pretože   sťažovateľ   aj   odporkyňa   podali   proti   nemu   odvolanie.   Podľa sťažovateľa   došlo   k   prieťahom   nečinnosťou   okresného   súdu,   jeho   neefektívnym postupom, ako aj nesprávnym procesným postupom, na ktorý poukázal hlavne v súvislosti so   zisťovaním   peňažných prostriedkov   na bankových   účtoch   odporkyne, ktoré boli tiež zahrnuté do návrhu. Okresný súd začal zisťovať pohyby na týchto účtoch v čase, keď listiny o   účtoch   boli   už   skartované,   a   rozhodujúce   skutočnosti   sa   tak   nedali   zistiť,   pričom sťažovateľ sám nemohol tieto dôkazné prostriedky zabezpečiť.

Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva, a v nadväznosti na to, aby prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ žiadal tiež finančné zadosťučinenie v sume 13 000 € a áhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 271/09-11 zo 7. augusta 2009 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   oznámenie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 2054/09 z 22. októbra 2009 uviedol podrobný priebeh konania, ktorý v závere takto sumarizoval:

„Z   vyššie   uvedenej   chronológie   vyplýva,   že   v   istých   časových   obdobiach   nebolo konané plynule, avšak poukazujem aj na to, že pojednávania boli viackrát odročované, keď sa účastníci na pojednávanie nedostavili resp. nedostavili sa ich právni zástupcovia, ktorí žiadali pojednávanie odročiť. V troch prípadoch právni zástupcovia žiadali pojednávanie odročiť za účelom mimosúdnej dohody, ku ktorej nedošlo. Ďalej poukazujem na to, že na súde   nie   je   evidovaná   sťažnosť   na   prieťahy   konania   od   účastníkov   konania   resp.   ich právnych zástupcov.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   zaujala   k   vyjadreniu   okresného   súdu   stanovisko v podaní   doručenom   11.   novembra   2009,   v   ktorom   označila   predmetné   vyjadrenie   za nepresné,   účelové,   a   tým   aj nepresvedčivé.   Nesúhlasila   hlavne s vyjadrením   okresného súdu,   že   pre   neúčasť   odporcu,   resp.   jeho   právnej   zástupkyne   boli   odročené   viaceré pojednávania, k čomu uviedla: «z počtu 38 súdom určených pojednávaní sme sa ja, resp. moja právna zástupkyňa nezúčastnili len 4 pojednávaní (15. decembra 1997, 11. februára 2003, 14. septembra 2004 a 6. októbra 2005). Moja neúčasť, ako aj neúčasť mojej právnej zástupkyne na týchto 4 pojednávaniach sme ospravedlnili a vždy aj riadne odôvodnili. Preto vyjadrenie Okresného súdu Bratislava V o tom, že „pojednávania boli viackrát odročované z dôvodu neúčasti účastníkov, resp. ich právnych zástupcov“ je nepresné a zavádzajúce.» V ďalšej časti podania právna zástupkyňa sťažovateľa zopakovala argumentáciu, ktorá je už obsahom sťažnosti a preukazuje podľa nej sťažovateľom namietané porušenie jeho práv v dôsledku zdĺhavého a neefektívneho postupu okresného súdu.

II.

Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 242/1996 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Sťažovateľ podal 1. októbra 1996 návrh na vyporiadanie BSM. V apríli 1997 okresný súd   zaslal   návrh   na   vyjadrenie   odporkyni,   sťažovateľa   vyzval,   aby   oznámil   približnú zostatkovú hodnotu vecí patriacich do BSM, a pripojil spis účastníkov týkajúci sa konania o rozvod manželstva. Podaním doručeným 30. októbra 1997 sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne urgoval nariadenie pojednávania. Okresný súd 20. novembra 1997 určil termín   pojednávania   na   15.   december   1997.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala o zmenu   termínu   z   dôvodu   kolízie   s   pojednávaním   v   inej   veci,   pričom   oznámila,   že sťažovateľ trvá na jej prítomnosti.

Na   ďalší   termín   15.   januára   1998   sa   sťažovateľ   nedostavil   z   dôvodu práceneschopnosti.   Nasledujúce   pojednávanie   nariadené   na   17.   február   1998   sa neuskutočnilo pre neprítomnosť odporkyne. Pojednávanie z 28. apríla 1998 bolo odročené z dôvodu   rokovania   o   mimosúdnej   dohode,   výsledok   ktorého   mali   účastníci   oznámiť okresnému súdu do 15. augusta 1998. Prípisom z 30. septembra 1998 okresný súd vyzval účastníkov,   aby   oznámili,   či   došlo   medzi   nimi   k   mimosúdnemu   vyriešeniu   sporu. Z odpovedí doručených 19., resp. 21. októbra 1998 vyplýva, že k dohode nedošlo.

Podaním   doručeným   4.   marca   1999   sťažovateľ   žiadal   okresný   súd   o   nariadenie pojednávania. Okresný súd 9. apríla 1999 nariadil pojednávanie na 13. máj 1999. Na tomto pojednávaní   účastníci   prejavili   záujem   o   mimosúdne   vyriešenie   veci,   a   preto   bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že okresný súd vyčká na oznámenie sťažovateľa o výsledku dohody. Prípisom z 10. decembra 1999 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či berie návrh späť, alebo žiada pokračovať v konaní.

Podaním doručeným 17. januára 2000 sťažovateľ oznámil, že k mimosúdnej dohode nedošlo a žiada o určenie termínu pojednávania. Okresný súd 16. februára 2000 nariadil pojednávanie na 6. apríl 2000. Toto pojednávanie sa opäť neuskutočnilo pre neprítomnosť účastníkov a právneho zástupcu odporkyne, ktorý písomne žiadal o určenie nového termínu. Na   pojednávanie   19.   mája   2000   sa   nedostavil   sťažovateľ   z   dôvodu   práceneschopnosti a okresný   súd   bez   prerokovania   veci   pojednávanie   odročil   z dôvodu   poskytnutia   lehoty odporkyni na doplnenie vyjadrenia k návrhu. Prípismi z 25. júla 2000 a 14. septembra 2000 okresný   súd   žiadal   odporkyňu   o   predloženie   vyjadrenia   a   18.   októbra   2000   nariadil pojednávanie na 14. december 2000. Okresný súd toto pojednávanie opäť odročil po zistení, že sa nedostavil právny zástupca odporkyne.

Odporkyňa a jej právny zástupca sa nedostavili ani na ďalšie pojednávanie nariadené na   22.   február   2001.   Pred   začatím   pojednávania   z   10.   mája   2001   požiadali   právni zástupcovia účastníkov o poskytnutie lehoty na mimosúdne rokovanie pre účely upresnenia, čo z vecí, ktoré sú predmetom BSM, je sporné. K dohode opäť nedošlo a okresný súd na pojednávaní   4.   septembra   2001   pristúpil   k   vypočutiu   sťažovateľa.   Na   nasledujúce pojednávanie   4.   decembra   2001   sa   nedostavili   účastníci   konania   (sťažovateľ   z   dôvodu práceneschopnosti).

Sťažovateľ   sa   nezúčastnil   ani   na   pojednávaní   12.   februára   2002   (jeho   neúčasť ospravedlnila právna zástupkyňa pre dlhodobú práceschopnosť), na ktorom bola vypočutá odporkyňa. Okresný súd pokračoval vo výsluchu odporkyne aj na pojednávaní 18. apríla 2002. Prípismi z 24. apríla 2002 adresovanými S., a. s., B., V., a. s., B., a Ľ., a. s., B., okresný   súd   žiadal   o poskytnutie   informácií   o stave   a pohyboch   na účtoch   odporkyne. Odpovede z jednotlivých bánk boli doručené v júni 2002. Pojednávanie nariadené na 2. júl 2002   bolo preložené na 7.   august   2002.   Toto   pojednávanie sa   neuskutočnilo   z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu. Ďalší termín pojednávania bol určený na 15. október 2002.   Podaním   doručeným   27.   septembra   2002   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   navrhla okresnému   súdu,   aby   opäť   požiadal   S.,   a.   s.,   a V.,   a.   s.,   o   zaslanie   výpisov   z   účtov odporkyne s poukazom na archivačnú dobu týchto dokladov. Na pojednávanie z 15. októbra 2002   sa   nedostavil   sťažovateľ   a   jeho   právna   zástupkyňa   namietla   zastúpenie   právneho zástupcu   odporkyne   komerčným   právnikom,   a preto   bolo   pojednávanie   odročené   na   7. november   2002.   Na   tomto   pojednávaní   okresný   súd   vypočul   svedkyňu.   Nasledujúce pojednávanie 12. decembra 2002 sa nekonalo pre neprítomnosť účastníkov.

Na ďalšie pojednávanie 11. februára 2003 sa opäť nikto nedostavil, keďže právni zástupcovia   oboch   účastníkov   konania   svoju   neprítomnosť   ospravedlnili   kolíziou   s termínmi v iných veciach. Okresný súd 5. novembra 2003 nariadil pojednávanie na 15. január 2004.

Pojednávanie z 15. januára 2004 bolo opäť odročené pre neprítomnosť účastníkov. Sťažovateľ sa nedostavil ani na nasledujúce dve pojednávania 11. marca 2004 a 25. mája 2004,   prítomná   bola   len   jeho   právna   zástupkyňa.   Neuskutočnilo   sa   ani   pojednávanie nariadené   na   14.   september   2004,   tentoraz   z   dôvodu   na   strane   právnej   zástupkyne sťažovateľa.   Na   pojednávaní   z   26.   októbra   2004   nebol   sťažovateľ   prítomný   z   dôvodu práceneschopnosti,   po   vyjadreniach   odporkyne   a   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   bolo pojednávanie odročené z dôvodu vyžiadania spisu od S. B. a správy od S., a. s.

Okresný súd vypracoval obidve výzvy 18. marca 2005. Prípismi z 21. a 29. júna 2005 okresný súd doplnil údaje požadované S., a. s. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené 19. augusta   2005   na   6.   október   2005.   Toto   pojednávanie   sa   neuskutočnilo,   pretože   právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila, že sa ho nemôže zúčastniť pre kolíziu s pojednávaním v inej veci, pričom sťažovateľ trvá na jej osobnej účasti. Na ďalšie pojednávanie nariadené na 13. december 2005 sa dostavila len právna zástupkyňa sťažovateľa, ktorá ospravedlnila neprítomnosť   sťažovateľa   z   dôvodu   choroby.   Okresný   súd   jej   uložil   zabezpečiť   účasť sťažovateľa na nasledujúcom pojednávaní 14. februára 2006. Sťažovateľ sa na tento termín opäť nedostavil a okresný súd pojednával v jeho neprítomnosti. Prípisom z 9. marca 2006 okresný súd žiadal ďalšie listiny od S. B. Pojednávanie nariadené na 4. apríl 2006 sudkyňa zrušila na žiadosť odporkyne z dôvodu jej zahraničnej služobnej cesty. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 16. mája 2006 a bolo odročené na účely výsluchu svedkov. Na pojednávaní 29. júna 2006 bola vypočutá svedkyňa a okresný súd ho odročil   na neurčito s tým, že rozhodne o vykonaní ďalších dôkazov.

Uznesením z 23. apríla 2007 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru   stavebníctva,   odvetvia   odhadu   hodnoty   nehnuteľností,   ktorej   uložil   určiť všeobecnú trhovú cenu 3-izbového bytu, ku ktorému sa viažu členské práva v bytovom družstve, ktoré sťažovateľ tiež zaradil do BSM. Po doručení uznesenia účastníkom a ich právnym   zástupcom   (v   máji   2007)   uložila   sudkyňa   kancelárii   dať   spis   na   lehotu   do 15. augusta 2007 a 12. novembra 2007 dala pokyn doručiť uznesenie znalkyni.

Znalecký posudok bol predložený 29. januára 2008. Okresný súd 7. februára 2008 nariadil pojednávanie na 18. marec 2008. Na žiadosť právneho zástupcu odporkyne bol termín zmenený na 3. apríl 2008. V zmysle uznesenia prijatého na tomto pojednávaní, okresný   súd   prípisom   z   20.   mája   2008   požiadal   o   podanie   správy   S.   B.   a   požiadal   o pripojenie rozvodového spisu účastníkov. Nasledujúci termín pojednávania určený na 10. jún   2008   bol   zrušený   na   žiadosť   právneho   zástupcu   odporkyne.   Ďalšie   pojednávanie nariadené na 2. október 2008 sa neuskutočnilo opäť z dôvodu neúčasti odporkyne a jej právneho   zástupcu,   ktorý   žiadal   o   zmenu   termínu   vzhľadom   na   plánovanú   účasť   na pracovnom seminári. Ďalšie pojednávanie sa konalo 11. novembra 2008, na ktorom bola vypočutá znalkyňa.

Na pojednávaní 29.   januára 2009 okresný súd vyhlásil   dokazovanie za skončené a odročil   ho   na   24.   február   2009   pre   účely   vyhlásenia   rozsudku.   Zákonná   sudkyňa 23. februára 2009 zmenila termín na 3. marec 2009. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok. Sťažovateľ aj odporkyňa podali proti nemu odvolanie (doručené 19. marca 2009). Uzneseniami z 20. marca 2009 okresný súd uložil sťažovateľovi a odporkyni zaplatiť súdny poplatok   za   podané   odvolania.   Podaním   doručeným   8.   apríla   2009   sťažovateľ   podal odvolanie proti uzneseniu z 20. marca 2009 a súčasne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.   Prípisom   zo   14. apríla 2009 okresný   súd   vyzval sťažovateľa,   aby preukázal splnenie podmienok na oslobodenie. Sťažovateľ predložil okresnému súdu príslušné tlačivo 11. mája 2009 a okresný súd uznesením z 23. júna 2009 o jeho žiadosti rozhodol tak, že mu oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.   Okresný   súd   vypracoval   27.   júla   2009   predkladaciu   správu   a   zaslal   spis zo všetkými   opravnými   prostriedkami   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   ktorému   bol   spis doručený 5. augusta 2009.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom súdneho konania je rozhodovanie o návrhu na vyporiadanie BSM. Tento typ konania je bežnou súčasťou občianskoprávnej agendy všeobecných súdov a rozhodovacia činnosť v obdobných veciach sa   opiera   o   ustálenú   judikatúru.   Faktická   zložitosť   veci   v   tomto   druhu   konania   býva ovplyvnená   rozsahom   dokazovania,   ktorý   je   podmienený   počtom   a   povahou   vecí zaradených   do   BSM,   súhlasnými   alebo   nesúhlasnými   stanoviskami   účastníkov   konania a spravidla nariadením znaleckého dokazovania, ktoré je potrebné na určenie hodnoty vecí. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať, že ani prípadná faktická zložitosť veci nezbavuje príslušný súd povinnosti konať o veci bez zbytočných prieťahov, keďže   nároky   na   rozsah   dokazovania   by   mohli   zbaviť   okresný   súd   zodpovednosti   za pretrvávanie právnej neistoty sťažovateľa len vtedy, ak by sa priebežne a pritom efektívne a v primeranom čase s faktickou zložitosťou veci vysporiadal (II. ÚS 181/04).

Ústavný súd v danej veci nezistil také okolnosti, na základe ktorých by konštatoval skutkovú   zložitosť   konania,   a navyše,   podľa   názoru   ústavného   súdu   žiadna   skutková zložitosť nemôže ospravedlniť 12 rokov trvajúce súdne konanie na jednom stupni súdnictva o veci, ktorá svojou povahou nie je právne zložitá a o ktorej sa vzhľadom na množstvo a druh vecí patriacich do BSM nevykonávalo ani mimoriadne rozsiahle dokazovanie.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   zo   súdneho   spisu   zistil,   že sťažovateľ sa nedostavil na takmer polovicu z nariadených pojednávaní (nebol prítomný na pojednávaní   15.   decembra   1997,   15.   januára   1998,   6.   apríla   2000,   19.   mája   2000, 4. decembra 2001, 12. februára 2002, 15. októbra 2002, 12. decembra 2002, 11. februára 2003, 15. januára 2004, 11. marca 2004, 25. mája 2004, 14. septembra 2004, 26. októbra 2004, 6. októbra 2005, 13. decembra 2005, 14. februára 2006), hoci vo väčšine prípadov sa ospravedlnil prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Aj keď neprítomnosť sťažovateľa nebola vždy dôvodom odročovania uvedených pojednávaní, táto skutočnosť mala vplyv na dĺžku posudzovaného konania. Sťažovateľ tiež prispel k predĺženiu konania tým, že po prvom pokuse o mimosúdne riešenie sporu opakovane uviedol (na pojednávaní 13. mája 1999 a 10. mája 2001), že má záujem na mimosúdnom rokovaní o veci s odporkyňou a na ten   účel   bola   okresným   súdom   poskytnutá   lehota,   pričom   sťažovateľ   neoznámil   včas výsledok   týchto   rokovaní.   Iné   skutočnosti,   ktorými   by   sťažovateľ   prispel   k   predĺženiu konania, ústavný súd nezistil.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri posudzovaní postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal zo svojej judikatúry (napr. II. ÚS 156/03), podľa ktorej prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, nevylučujú zodpovednosť   štátu   za   to,   že   o   právach   účastníka   konania   sa   rozhoduje   dlhšie,   než   je primerané povahe veci, ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený nečinnosťou súdu alebo jeho neefektívnou činnosťou neodstraňujúcou plynulo právne i faktické prekážky smerujúce k čo najskoršiemu ukončeniu veci právoplatným rozhodnutím.

Posudzované   konanie   trvalo   od   doručenia   návrhu   do   vyhlásenia   prvostupňového rozhodnutia   12   rokov   a   5   mesiacov.   Okresný   súd   síce   nariadil   množstvo   pojednávaní, väčšina z nich však bola odročená bez meritórneho prerokovania veci. Okresný súd až v apríli 2002, t. j. po 5 a pol roku od začatia konania pristúpil k zabezpečovaniu dokladov k bankovým účtom, keď väčšinu požadovaných informácií už nebolo možné poskytnúť, a znalecké dokazovanie na určenie ceny bytu nariadil až v apríli 2007, t. j. viac ako po 11 rokoch od začatia konania, čo ústavný súd nepovažuje za efektívny procesný postup pri vykonávaní dokazovania, teda taký, ktorý by účinne smeroval k zabezpečeniu podkladov potrebných pre rozhodnutie v lehote primeranej zložitosti veci.

Ústavný   súd   zistil   v   postupe   okresného   súdu   aj   opakované   kratšie   obdobia nečinnosti, a to od 19. októbra 1998 do 9. apríla 1999, od 11. februára 2003 do 5. novembra 2003, od 26. októbra 2004 do 18. marca 2005, keď okresnému súdu trvalo viac ako 4 a pol mesiaca vypracovanie dožiadaní podľa uznesenia prijatého na ostatnom pojednávaní, od 29. júna 2006 do 23. apríla 2007 a od júna 2007 do 12. novembra 2007, keď okresný súd zaslal uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania znalkyni.

Ústavný   súd   na   základe   týchto   skutočností   vyhodnotil   postup   okresného   súdu v predmetnej veci ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom zo strany okresného súdu   v dôsledku jeho neefektívneho postupu, ako aj nečinnosti,   čím došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože v čase rozhodovania ústavného súdu už prebiehalo odvolacie konanie vo veci sťažovateľa,   ústavný   súd   neprikázal okresnému   súd   konať v   tejto   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho   stupňa ochrany, nielen rozhodnutie o   porušení, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 13 000 €. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na dĺžku prvostupňového konania a zbytočné   prieťahy   v   postupe   okresného   súdu.   Pri   určení   primeraného   finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania,   konštatované   zbytočné   prieťahy a zistený podiel sťažovateľa na dĺžke konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 3 000 € primerané konkrétnym   okolnostiam   prípadu   (§   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde).   Ústavný   súd prihliadol pritom na to, že o veci okresný súd v čase rozhodovania ústavného súdu už meritórne rozhodol.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou JUDr. M. H. Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2009 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov po 115,90 € za každý úkon a režijný paušál po 6,95 €, po zvýšení o daň z pridanej hodnoty, ktorej platiteľkou je právna zástupkyňa, spolu   v   sume   292,38   €.   Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   uplatnenú   náhradu   trov právneho   zastúpenia   vo   zvyšnej   časti   (146,19   €)   za   stanovisko   právnej   zástupkyne k vyjadreniu   okresného   súdu   z   dôvodu,   že   z   tohto   podania   nevyplývali   žiadne   ústavne relevantné skutočnosti vo vzťahu k predmetu konania.

Okresný súd je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009