znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 271/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 291/07 a jeho rozhodnutím zo 16. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2008   doručená   sťažnosť   K.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 CoP 291/07 (sťažovateľka nesprávne označila číslo konania s. zn. „10 CoP“ namiesto „7 CoP“, ako to vyplýva z priloženého napadnutého rozsudku krajského súdu pozn.) a jeho rozsudkom č. k. 7 CoP 291/07-200 zo 16. mája 2007, ktorým krajský súd v odvolacom konaní   o odvolaní   odporcu   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   č.   k.   12   P 207/2006-37   z 3.   mája   2007   v spojení   s dopĺňacím   rozsudkom   tohto   súdu   č.   k. 12P/207/2006-112   z 3.   septembra   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie   Okresného   súdu Košice-okolie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„Sťažovateľka je starou matkou mal. detí S., N., nar...., M., nar..... a Sofie, nar. 18. 6. 2002. Dcéra sťažovateľky Mgr. S. S. - matka maloletých detí zomrela dňa 21. 12. 2006. Dcéra sťažovateľky pred svojou smrťou žila spoločne s deťmi u sťažovateľky. Mal. M. a N. boli počas života ich matky zverené rozhodnutím Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 5. 6. 2002 sp. Zn. Nc 271/02 do jej osobnej starostlivosti. Mal. S. sa narodila až po rozhodnutí súdu, t. j. o jej zverení súd nerozhodoval. Otec maloletých Mgr. M. S. bol voči dcére sťažovateľky počas jej života fyzicky a psychicky násilný. Mal. S. a jej matka žili prevažne v spoločnej domácnosti so sťažovateľkou a jej manželom od roku 2005. Otec sa na jej výchove nepodieľal. Po smrti dcéry sťažovateľky, v decembri 2006, ostala mal. S. s ňou bývať v spoločnej domácnosti, pričom citovo bola na ňu po smrti svojej matky naviazaná. Dňa   09.   02.   2007   podala   sťažovateľka   na   Okresný   súd   Košice   -   okolie   návrh na zverenie mal. S. do svojej náhradnej rodinnej starostlivosti. Sťažovateľka odôvodnila svoj návrh predovšetkým skutočnosťou, že jej vnučka - mal. S. žije od mája 2005 prevažne v jej domácnosti. Je na prostredie u nej zvyknutá, chodí v M.i do škôlky, má u nej zariadenú aj detskú izbu. Následne dňa 13. 2. 2007 sťažovateľka požiadala aj o zverenie ďalšej vnučky

- mal. N. do jej náhradnej osobnej starostlivosti, z dôvodu, že aj ona domáce prostredie u nich dôverne pozná, často k starým rodičom chodí a sťažovateľka ako jej stará matka sa chce a je schopná sa o ňu postarať.

Kolízna opatrovníčka v konaní pred súdom prvého stupňa navrhla zveriť mal. S. do náhradnej osobnej starostlivosti sťažovateľky a mal. N. a M. ponechať v starostlivosti ich otca. Zároveň navrhla upraviť styk sťažovateľky s mal. M. a N.. V rámci konania pred súdom prvého stupňa bolo vykonané aj znalecké dokazovanie. Znalec   I. L. v rámci ním vypracovaného znaleckého posudku č. 2/2007 konštatoval, že psychické potreby mal. S. v čase vykonanie znaleckého posudku v plnej miere saturuje sťažovateľka, ktorá pre mal. S. predstavuje alternatívu zosnulej matky. Znalec odporučil zveriť mal. S. do starostlivosti sťažovateľky. Na základe vykonaného dokazovania Okresný súd Košice - okolie rozsudkom zo dňa 3. 05. 2007 zveril mal. S. do náhradnej osobnej starostlivosti sťažovateľky a otca zaviazal prispievať na výživu mal. sumou 2.500 Sk mesačne. Zároveň súd prvého stupňa upravil styk otca s mal. S. a zamietol návrh sťažovateľky v časti, v ktorej sa domáhala zverenia mal. N. do svojej náhradnej osobnej starostlivosti. Súd prvého stupňa odôvodnil svoje   rozhodnutie   tým,   že   sťažovateľka   má   vytvorené   vhodné   podmienky   pre   výchovu dieťaťa spočívajúce predovšetkým v osobnom prístupe, príbuzenskom a citovom vzťahu k mal. S.. Súd prvého stupňa opieral svoje rozhodnutie predovšetkým o závery znaleckého dokazovania,   z   ktorého   okrem   iného   vplynulo,   že   sťažovateľka   je   vhodným   typom   pre suplovanie materskej role vo vzťahu k mal. S..

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo do výroku o zverení mal. S. do náhradnej osobnej starostlivosti sťažovateľky, podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej. Do rozhodnutia odvolacieho súdu otec mal. dňa 9.8.2007 násilne zobral mal. N. sťažovateľke, s tým, že odvtedy zabraňuje ich vzájomnému kontaktu. Otec maloletých nikdy neposkytoval a ani v súčasnosti neposkytuje deťom riadnu starostlivosť, deti sú často samé doma, nemajú zabezpečenú stravu a nie je vylúčené, že otec je voči nim násilný.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 10 CoP 291/07-200 zo dňa 16. 05. 2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil čo do výroku napadnutom odvolaním otca a návrh sťažovateľky o zverenie mal. S. do jej náhradnej osobnej starostlivosti zamietol a zároveň   upravil   styk   sťažovateľky   s   mal.   S..   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   bolo sťažovateľke doručené dňa 24. 06. 2008. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzal predovšetkým zo zásady, podľa ktorej majú deti ústavné právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Podľa všeobecného súdu zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti   inej   fyzickej   osoby   je   výnimkou   zo   zásady,   že   starostlivosť   o   výchovu a všestranný vývoj mal. dieťaťa je predovšetkým právom a povinnosťou jeho rodiča. Odvolací   súd   vo   veci   doplnil   dokazovanie   prešetrením   pomerov   v   rodine   otca a sťažovateľky prostredníctvom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a oboznámením sa so správami z materskej škôlky, ktorú navštevuje mal. S.. Podľa názoru odvolacieho súdu neboli v konaní preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zverenie mal. S. do náhradnej osobnej starostlivosti sťažovateľky. Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní bolo preukázané, že otec zabezpečuje mal. S. od augusta 2007 všestrannú výchovu a záujem maloletej si vyžaduje, aby vyrastala so svojimi súrodencami.

Citované rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. mája 2008, doručené sťažovateľke 24. júna 2008, je posledným rozhodnutím vo veci.“.

Svoju „sťažnosť odôvodňuje sťažovateľka nasledujúcim spôsobom.

Porušenie práva na spravodlivý proces (čl.   46 ods.   1 Ústavy SR   a čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv)

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   a   rozhodnutím   odvolacieho   súdu k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie. Ako vyplýva z konštantnej judikatúry ústavného súdu z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu účinne   sa   zaoberať   námietkami,   argumentmi   a   dôkaznými   návrhmi   strán   v   konaní, s výhradou, že majú význam pre rozhodovanie (ÚS 46/05). Ústavný súd v rámci svojej ustálenej   judikatúry   niekoľkokrát   taktiež   konštatoval,   že   všeobecné   súdy   sú   povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem slovenského právneho poriadku, alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok umožňuje.

Podľa názoru sťažovateľky postupom krajského súdu došlo k porušeniu tejto zásady. Sťažovateľka   má   za   to,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nie   je   z   hľadiska preskúmateľnosti presvedčivé a je ústavne nekonformné. Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia   nedostatočným   spôsobom   vysporiadal   so   skutočnosťami,   ktoré   vyplynuli z dokazovania   a   ktoré   mali   vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci   samej.   V   rámci   vykonaného dokazovania   súd   neprihliadol,   resp.   nedostatočne   prihliadal   na   skutočnosti   a   dôkazy mu boli predložené alebo navrhované, aby vykonal v rámci konania a ktoré mali význam pre   rozhodnutie   vo   veci.   Sťažovateľka   si   je   vedomá   zásad   a   pravidiel   hodnotenia a vykonávania dôkazov všeobecnými súdmi, avšak má za to, že v uvedenom prípade súd na základe takto vyhodnoteného dokazovania a nevykonaním navrhovaných dôkazov dospel k skutkovým a právnym záverom, ktoré sú svojvoľné a neudržateľné a znamenajú porušenie práva sťažovateľky na spravodlivý proces. Krajský súd mal podľa názoru sťažovateľky brať pri   svojom   rozhodovaní   do   úvahy   a   vysporiadať   sa   s   tvrdeným   násilným   správaním zo strany otca voči zosnulej matke maloletých detí a aj voči samotným maloletým deťom. Súd   v   tomto   smere   nesprávne   vyhodnotil   závery   znaleckého   dokazovania,   kedy   úplne opomenul závery znalca týkajúce sa existencie pomerne vysokej latentnej agresivity u otca maloletej.   Súd   nedostatočne   prihliadol   na   skutočnosť,   že   otec   maloletej   S.   jej nezabezpečoval od jej narodenia riadnu starostlivosť, vyhlasoval, že mal. S. nie je jeho dieťa. Taktiež súd sa nedostatočne vysporiadal so zmenou okolností, ku ktorým došlo v priebehu konania (odňatie mal.. zo starostlivosti sťažovateľky jej otcom). Krajský súd tým, že nevykonal po zmene pomerov opätovné znalecké dokazovanie, tak ako to navrhovala kolízna   opatrovníčka,   zasiahol   značným   spôsobom   do   práv   sťažovateľky   a   aj   práv mal. dieťaťa,   ktorých   porušenie   však   v   tomto   konaní   nie   sú   namietané.   Všeobecný   súd nedostatočným spôsobom posúdil aktuálny vzťah mal. S. a otca po zmene pomerov, t. j. po jej odňatí zo starostlivosti sťažovateľky otcom v priebehu konania. Sťažovateľka má za to, že uvedený postup a rozhodnutie krajského súdu predstavuje zásah značnej intenzity do jej práv garantovaných ústavou a medzinárodným dohovorom.“

V nadväznosti   na   tieto   skutočnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Krajský   súd   v   Košiciach   postupom   a   rozhodnutím   v   konaní   vedenom   pod sp. značkou 10 CoP 291/2007 porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa čl.   46   ods.   1   a   ľudských   práv   a   základných   slobôd   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   16.   05.   2008,   spisová   značka 10 CoP 291/2007-198, sa zrušuje.

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   jej   a   jej   právnej   zástupkyni   trovy konania   a   trovy   právneho   zastúpenia   na   Ústavnom   súde   v   lehote   do   15   dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.  

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, III. ÚS 21/06).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je z hľadiska   preskúmateľnosti   presvedčivé   a ústavne   konformné,   že   krajský   súd   sa nedostatočne   vysporiadal   so   skutočnosťami,   ktoré   vyplynuli   z dokazovania   a ktoré   mali vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   a   že   závery   krajského   súdu   sú   svojvoľné a neudržateľné. Vytýka krajskému súdu, že opomenul závery znalca týkajúce sa latentnej agresivity otca a nevykonal opätovné znalecké dokazovanie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Odvolací súd na pojednávaní nariadenom podľa § 214 ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   v napadnutej   časti aj s konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   podľa   §   212   ods.   2   písm.   a)   O. s.   p.,   doplnil dokazovanie prešetrením pomerov v rodine otca a starej matky, správami Základnej školy a Materskej školy v Č. dospel k záveru, že odvolanie otca je opodstatnené.

Výrok rozsudku o zamietnutí návrhu starej matky na zverenie mal. N. do jej osobnej starostlivosti   nebol   odvolaním   napadnutý,   nadobudol   právoplatnosť,   preto   nebol v odvolacom konaní preskúmavaný (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 45 ods. 1 vety prvej Zákona o rodine, ak to vyžaduje záujem mal. dieťaťa, súd môže zveriť mal. dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti.

Starostlivosť o deti a ich výchovu je ústavným právom rodičov tak, ako je ústavným právom detí právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.   Ďalšie osoby môžu nahradiť výchovné pôsobenie rodičov, iba ak žiadny z rodičov nemôže, resp. nechce svoje úlohy vo výchove dieťaťa plniť. Pokiaľ by rodič svoje úlohy pri výchove detí zanedbával, alebo by svojím osobným životom a správaním nebol príkladom svojim deťom vzhľadom na to, že jeho osobný život nie je v súlade so všeobecne uznávanými morálnymi normami, mohlo by to mať za následok, že súd zasiahne do jeho rodičovských práv; v takom prípade mal. dieťa zverí buď do osobnej starostlivosti druhému rodičovi, ktorý spĺňa potrebné podmienky a iná k tomu vytvorené predpoklady, alebo ak ani druhý rodič tieto podmienky a predpoklady nespĺňa,   zverí dieťa   do náhradnej osobnej starostlivosti inej fyzickej osoby než rodiča, alebo urobí iné vhodné výchovné opatrenie. Zverenie mal. dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti   inej   fyzickej   osoby   je   výnimkou   zo   zásady,   že   starostlivosť   o   výchovu a všestranný   vývoj   mal.   dieťaťa   je   predovšetkým   právom   a   povinnosťou   jeho   rodičov a predpokladom pre vyslovenie tohto výchovného opatrenia je, že vyžaduje to záujem mal. dieťaťa. Ak zomrie jeden z rodičov, tak je právom, ale aj zákonnou povinnosťou druhého rodiča   mal.   dieťa   vychovávať   v súlade   s ust.   §   28   Zákona   o   rodine.   Zverenie   dieťaťa náhradnej   osobnej   starostlivosti   inej   fyzickej   osoby   rovnako   aj   v   takomto   prípade je výnimkou   zo   zásady,   že   starostlivosť   o   výchovu   a   všestranný   vývoj   mal.   dieťaťa je predovšetkým právom a povinnosťou jeho rodiča. Toto výnimočné opatrenie musí byť vždy opreté o starostlivé a spoľahlivé objasnenie tých okolností, ktoré svedčia pre záver, že zostávajúci rodič nie je schopný náležitým spôsobom riadnu výchovu dieťaťa zabezpečiť, preto výchova u inej fyzickej osoby je v záujme dieťaťa.

Odvolací súd doplnil dokazovanie prešetrením pomerov v rodine otca a starej matky a zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 19. 3. 2008 zistil, že otec býva s deťmi v 2-izbovom obecnom byte, ktorý je kompletne zariadený štandardným nábytkom, hygiena v domácnosti je na primeranej úrovni, deti majú zariadenú detskú izbu, v ktorej má každé z nich vlastné lôžko a staršie deti majú písacie stoly. Stará matka býva s manželom v poschodovom   dome,   ktorý   je   rovnako   kompletne   zariadený   štandardným   nábytkom, hygiena domácnosti je na primeranej úrovni a na poschodí majú deti samostatnú miestnosť. Maloleté deti N. a M. pri rozhovore so sociálnou pracovníčkou prejavili vôľu navštevovať starú   mamu   a   súhlasila   s   tým   aj   mal.   S.,   ak   pôjde   spolu   sú   súrodencami.   Zo správy Základnej školy Č. zistil, že mal. deti N. a M. v súčasnom školskom roku nevymeškali ani jednu vyučovaciu hodinu, dosahujú veľmi dobrý až výborný prospech, mal. N. sa zúčastňuje rôznych   recitačných   súťaží,   navštevuje   záujmové   krúžky   a   mal.   M.   dosahuje   výborné výsledky v športe. Zo správy materskej školy Č. zo 17. 3. 2008 zistil, že mal. S. navštevuje predškolské zariadenie od 24. 9. 2007, prichádza a odchádza z materskej školy v doprovode otca prípadne staršej sestry Natálie, ktorá má riadne overené splnomocnenie pre tento výber a bydlisko detí je v priestoroch areálu materskej školy. Otec sa pravidelne zaujíma o výsledky dieťaťa, konzultuje s triednou učiteľkou správanie, výchovno-vzdelávacie úspechy alebo problémy, aktivity, ktorých sa maloletá dcéra zúčastňuje v rámci ponuky a potrieb materskej školy ako napr. rôzne vystúpenia a krúžky. Podľa vyjadrenia učiteliek je o mal. Sofiu vzorne postarané, žiadne nedostatky neboli zistené a poznatky riaditeľky sú zhodné s názorom pedagógov.

Odvolací   súd   vychádzajúc   zo   skutkového   stavu   zisteného   súdom   prvého   stupňa doplneného odvolacím súdom dospel k odlišnému právnemu záveru, preto podľa § 220 O. s. p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a návrh starej matky na zverenie   mal.   Sofie   do   jej   náhradnej   osobnej   starostlivosti   zamietol.   Odvolací   súd posúdením   všetkých   relevantných   skutočností   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   dospel k presvedčeniu, že neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zverenie mal. S.   do   náhradnej   osobnej   starostlivosti   starej   matky.   Z   preskúmavaného   spisu nepochybne   vyplýva,   že   výchova   mal.   Sofie   zabezpečovaná   otcom   od   augusta   2007   je všestranná, sústavná a dôsledná a záujem maloletej si jednoznačne vyžaduje, aby vyrastala so   svojimi   súrodencami   a   otcom,   ktorý   vytvoril   deťom   vyrovnané   rodinné   prostredie s dobrými   podmienkami   bývania,   širším   zabezpečením   ich   životných   potrieb   a   jeho doterajšia   starostlivosť   o   deti   dokazuje,   že   je   schopný   efektívne   zastávať   rolu   otca   aj vo vzťahu k mal. S.,, ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku znalca PhDr. I. L. zo 6. 3. 2007. Nemožno spochybňovať rolu dobrej a láskavej starej mamy, ktorá zabezpečovala starostlivosť o mal. Sofiu a poskytla jej pocit ochrany a lásky v čase ťažkej životnej situácie rodiny, ale stratu vlastnej dcéry (matky dieťaťa) možno ľudsky chápať, ale nie je možné posúdiť ako právo starej matky pre materskú rolu bez preukázania iných rozhodujúcich skutočností, ako to vyplýva z ust. § 45 ods. 1 Zákona o rodine.

Podľa § 25 ods. 5 vety prvej Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme mal. dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v záujme dieťaťa bude, aby sa mohlo stýkať s blízkymi osobami, ku ktorým prechováva najmä citový vzťah, napr. k starým rodičom,   s ktorými s matkou (s otcom)   pred jej smrťou bývalo a vzhľadom na pomery v rodine sa starým rodičom (iným blízkym osobám) styk s dieťaťom neumožňuje, resp. priamo   zabraňuje.   Umožnenie   (upravenie)   styku   mal.   dieťaťa   s   pomerne   široko koncipovaným   okruhom   blízkych   osôb   v   zmysle   §   116   OZ   dáva   súdu   dostatočne   veľký priestor pre rozhodovanie o úprave styku mal. dieťaťa s osobami, ktoré pozitívne môžu obohatiť   jeho   celkový,   najmä   však   jeho   citový   vývoj.   Súd   musí   vždy   skúmať,   či   takáto úprava styku bude v záujme dieťaťa a či si to budú vyžadovať pomery v rodine, teda, či by nedošlo k citovému strádaniu, či by rozvoj dieťaťa bol úplný najmä po stránke citovej, rozumovej a mravnej, pokiaľ by dieťaťu nebolo umožnené stretávať sa s týmito osobami. Odvolací   súd   vychádzajúc   zo   záveru   znaleckého   posudku,   že   maloleté   deti   majú emočne pozitívny vzťah k starej matke a tiež so zreteľom na pomery v rodine, najmä vzťah otca a starej matky, poznačený dlhodobým vzájomným konfliktom, dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre úpravu styku v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením § 25 ods. 5 Zákona o rodine. Pri rozhodovaní o rozsahu styku zohľadnil okolnosti na strane mal. detí, najmä ich vek, denný režim so zreteľom na školské povinnosti, ako aj okolnosti na strane   starej   matky,   najmä   časové   a   hospodárske   možnosti   a   vzdialenosť   ich   bydliska. Odvolací súd tiež poukazuje na odbornú radu znalca PhDr. I. L. na strane 10 znaleckého posudku zo 6. 3. 2007, kde apeluje na zodpovednosť starej matky a otca, aby pre dobro detí zachovali a udržiavali to, Čo je pre ich zdravý vývin nevyhnutné, t. j. potencovali vzťah k starej matke resp. k otcovi, aj keď priama komunikácia medzi nimi bude akokoľvek mizerná. Odvolací súd dospel k záveru, že znalecký posudok PhDr.   I.   L. zameraný aj na posúdenie osobnostných predpokladov otca pre výchovu mal. Sofie a vzťah detí k otcovi je relevantným   odborným   záverom   pre   rozhodnutie   vo   veci   a   navyše   ani   dokazovanie vykonané odvolacím súdom nevyvolalo potrebu ďalšieho znaleckého dokazovania, preto návrhu na jeho nariadenie nevyhovel.“

Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých   prípadoch,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania, ktoré   sú   chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Ústavný súd z predmetného rozsudku krajského súdu zistil, že jeho odôvodnenie je dostatočne vyčerpávajúce a krajský súd v ňom reagoval na všetky zásadné argumenty, ktoré sťažovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu podanom proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie uviedla.

Podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení označených práv sťažovateľky. Skutočnosť, že sa sťažovateľka   nestotožňuje   s právnym   názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Skutočnosť, že sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím všeobecného súdu o zverení maloletej   vnučky   do   starostlivosti   otca   po   zistení   a posúdení   relevantných   skutkových a právnych okolností nevyhnutných na rozhodovanie súdu, neznamená súčasne aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008