znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 271/04-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Dr. Jozefa Kašťáka, bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 62/91, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Dr.   Jozefa   Kašťáka   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 62/91   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 62/91 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Dr. Jozefovi Kašťákovi p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 110 000 Sk   (slovom   jednostodesaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť Dr. Jozefovi Kašťákovi trovy právneho   zastúpenia   v sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. M., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 271/04 zo 16. septembra 2004 prijal podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Dr. Jozefa Kašťáka, bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III [pôvodne Obvodného súdu Bratislava 3 a od roku 1996   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)]   v konaní vedenom   pod sp. zn. 6 C 62/91.

Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom napadnutého konania začatého 29. apríla 1991 doručením žaloby sťažovateľa okresnému súdu je nárok na určenie neplatnosti výpovede a s tým súvisiace mzdové nároky.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu zo 4. októbra 2004 vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3651/2004 doručeným ústavnému súdu 13. januára 2005,   v ktorom   okrem   uvedenia   jednotlivých   úkonov   v konaní   vyslovil   názor,   že   ide o skutkovo zložitú vec, pričom jej zložitosť je daná najmä faktom, že majiteľ firmy, ktorá dala sťažovateľovi výpoveď, zomrel, v dôsledku čoho bolo potrebné riešiť otázku, kto sa stal po ňom oprávneným dedičom majúcim kompetenciu podpísať výpoveď sťažovateľovi. Podľa názoru predsedu okresného súdu účastníci a ich právni zástupcovia nerešpektovali dostatočne   pokyny   súdu   a ani   súčinnosť   polície   pri   doručovaní   zásielok   nebola na adekvátnej úrovni. Predseda okresného súdu v závere vyjadrenia uviedol, že v priebehu konania sťažovateľ upravil žalobný petit a že „zo strany súdu došlo k niekoľkonásobnej zmene sudcu z organizačných dôvodov“, čo v súhrne „možno označiť za dôvody majúce za následok prieťahy v súdnom konaní“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 62/91 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

29. apríla 1991 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa proti odporcovi (ďalej   len   „návrh“),   firme   LENKOR   na   začatie   konania „pre   neplatnosť   výpovede zaradenia navrhovateľa na pôvodné miesto a náhradu mzdy“;

2. mája 1991 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu;

uznesením sp.   zn.   6   C   62/91 z 28.   mája   1991   okresný   súd   uložil   odporcovi poriadkovú   pokutu   za   nepredloženie   požadovaných   dokladov   v stanovenej   lehote a opätovne pod hrozbou uloženia ďalšej pokuty žiadal ich predloženie;

1. októbra 1991 okresný súd nariadil termín pojednávania na 22. október 1991;pojednávanie uskutočnené 22. októbra 1991 bolo odročené na 5. november 1991 s tým,   že   sťažovateľ   v lehote   5   dní   upresní   návrh   a okresný   súd   vyžiada   stanoviská a doklady od bývalého Štátneho notárstva Bratislava 3 (ďalej len „štátne notárstvo“) vo veci právneho   nástupníctva   po   zomrelom   majiteľovi   firmy   LENKOR.   Súčasne   bude   k spisu pripojený dedičský spis;

pojednávanie   uskutočnené   5. novembra 1991   bolo   odročené   na   19.   november 1991 s tým, že odporcom v 4. a 5. rade bude ustanovený opatrovník;

24. októbra 1991   bolo okresnému súdu   doručené   podanie   sťažovateľa,   ktorým upresnil okruh odporcov v 1. až 5. rade (dedičov po pôvodnom majiteľovi firmy LENKOR);uznesením   sp. zn.   6 C 62/91   z 11. novembra 1991   okresný   súd   ustanovil opatrovníka maloletým účastníkom konania;

pojednávanie   uskutočnené   19. novembra 1991   bolo   odročené   na   3. december 1991   s tým,   že   budú   opätovne   volaní   odporcovia   v 1.   a   2.   rade,   u ktorých   doručenie na pojednávanie bolo riadne vykázané;

na pojednávaní uskutočnenom 3. decembra 1991 okresný súd rozsudkom určil, že výpoveď   daná   sťažovateľovi   je   platná   a súčasne   uložil   odporcom   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy za výpovednú dobu;

23. decembra 1991   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   odporcov   proti rozsudku bez uvedenia dôvodov;

24. januára 1992 okresný súd vyzval právneho zástupcu odporcov na doplnenie dôvodov odvolania, ktoré bolo okresnému súdu doručené 5. februára 1992;

11. februára 1992 okresný súd uznesením vyzval právneho zástupcu odporcov, aby v lehote 3 dní zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie;

14. februára 1992   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   proti   uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku;

25. februára 1992   bol   spis   predložený   Mestskému   súdu   Bratislava   (ďalej   len „odvolací súd“) na rozhodnutie;

pojednávanie   uskutočnené   na   odvolacom   súde   20. marca 1992   bolo   odročené na neurčito za účelom oznámenia spisovej značky súvisiaceho dedičského konania, ktoré bolo okresnému súdu doručené 6. apríla 1992;

9. júla 1992 bol okresnému súdu doručený rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 7 Co 50/92, ktorým bol označený rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie;

22. septembra 1992 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým svoj pôvodný návrh rozšíril na strane odporcov o všetkých dedičov po zomrelom majiteľovi firmy LENKOR;

pojednávanie   uskutočnené   30. novembra 1992   bolo   odročené   na   17. december 1992 s tým, že bol pripustený návrh na pristúpenie do konania ďalších účastníkov na strane odporcov;

na pojednávaní uskutočnenom 17. decembra 1992 okresný súd rozsudkom určil, že výpoveď daná sťažovateľovi je neplatná a odporcovia   v 1. až 5. rade   boli zaviazaní zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy;

20. januára 1993 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporkyne v 2. rade proti označenému rozsudku okresného súdu;

27. januára 1994   bol   spis   okresného   súdu   spolu   s odvolaním   proti   rozsudku zo 17. decembra 1992 predložený odvolaciemu súdu;

na   pojednávaní   konanom   28. apríla 1994   odvolací   súd   zrušil   napadnutý prvostupňový rozsudok v časti výroku o určenie neplatnosti výpovede a konanie v tejto časti zastavil, v časti výroku o náhrade mzdy z titulu neplatnosti rozviazania pracovného pomeru rozsudok   zmenil   tak,   že   návrh   zamietol,   a v časti   výroku   týkajúceho   sa   náhrady   mzdy za dobu výpovednej lehoty a trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie;

16. augusta 1994   bolo okresnému   súdu   doručené podanie   sťažovateľa,   ktorým špecifikoval svoj žalobný návrh;

24. novembra 1994   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   vo   veci na 9. december 1994,   ktoré   bolo   odročené   na   20. január 1995   a ktoré   bolo   opätovne odročené   na   neurčito   s tým,   že sťažovateľ   oznámi   nového   právneho   zástupcu,   budú predložené písomné dôkazy a bude vyžiadaný súvisiaci dedičský spis;

24. februára 1995   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažovateľova „úprava žalobného návrhu k č. 6 C 62/91“;

2. júna 1995   predseda   okresného   súdu   oznámil   účastníkom   konania,   že v predmetnej veci sa nebude konať až do vyriešenia personálneho obsadenia oddelenia, v ktorom sa vybavuje, a preto aby „trpezlivo vyčkali bez urgencií do vyriešenia uvedeného personálneho problému“;

11. júna 1996 okresný súd nariadil termín pojednávania na 4. december 1996;pojednávanie   uskutočnené   4. decembra 1996   bolo   odročené   na   3. marec 1997, pričom pojednávania sa nezúčastnili odporcovia, u ktorých doručenie nebolo vykázané;upovedomením   zo   7. januára 1997   okresný   súd   oznámil   účastníkom,   že „z dôvodu   prerozdelenia   agendy   podľa   rozvrhu   práce   na   rok   1997   SPR   3608/96 do špecializovaného oddelenia“ sa pojednávanie nariadené na 3. marec 1997 neuskutoční;18. augusta 1997   bola okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa,   v ktorej opätovne urgoval nariadenie termínu pojednávania, a poukázal na skutočnosť, že konanie nie je ukončené ani po takmer sedem a pol roku jeho trvania;

4. marca 1999   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   odporcu   na predloženie mzdových   listov   sťažovateľa   a odporcu   v 3.   rade,   aby   sa   vyjadril   k úprave   žalobného návrhu, resp. k jeho späťvzatiu vo vzťahu k nemu;

28. júla 2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava I z 23. januára 1995, ktorým bol povolený výmaz firmy LENKOR z obchodného registra;

31. marca 2003 poštový úrad oznámil okresnému súdu, že odporca v 5. rade je „odsťahovaný bez udania adresy“;

29. mája 2003   Register   obyvateľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „register obyvateľstva“) oznámil okresnému súdu novú adresu odporcu v 5. rade, ale tento zásielky nepreberal ani na novej adrese;

14. júla 2004 okresný súd uznesením sp. zn. 6 C 62/91 konanie proti odporcom v 3., 4. a 5. rade zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu a proti odporcovi v 1. rade preto, lebo stratil spôsobilosť byť účastníkom konania;

3. augusta 2004   predseda   okresného   súdu   vyhodnotil   sťažnosť   sťažovateľa z 26. mája   2004   na prieťahy   v konaní „za   čiastočne   dôvodnú“ a od   uvedeného   dátumu nebol vo veci urobený žiaden ďalší procesný úkon.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   podľa   názoru   ústavného   súdu problematika výpovede z pracovného pomeru a s ňou súvisiacich mzdových nárokov tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Určitú faktickú zložitosť veci vyplývajúcu   najmä   zo   skutočnosti,   že   majiteľ   firmy   LENKOR   pred   daním   výpovede z pracovného   pomeru   sťažovateľovi   zomrel   (otázka   prechodu   majetkových   práv a kompetencií na dedičov), ústavný súd akceptoval, no táto zatiaľ nemala zásadný vplyv na celkovú dĺžku konania a zbytočné prieťahy, ktoré v jeho priebehu vznikli. Podľa názoru ústavného súdu nie je možné ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania (ktorá ku dňu vydania tohto nálezu predstavuje takmer 14 rokov) právnou alebo faktickou zložitosťou veci.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo možné pripísať na jeho ťarchu v súvislosti so vznikom zbytočných   prieťahov   v konaní.   Problémy,   na   ktoré   poukázal   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti predseda okresného súdu (nerešpektovanie pokynov súdu účastníkmi konania a nedostatočná súčinnosť polície pri doručovaní zásielok), sa týkali odporcov a ich právnych zástupcov,   a preto   pri   hodnotení   podielu   sťažovateľa   na   vzniku   zbytočných   prieťahov v konaní   sú   irelevantné.   Obdobne   ústavný   súd   vyhodnotil   aj   argumentáciu   predsedu okresného   súdu,   pokiaľ   ide   o „úpravu   žalobného   návrhu“ uskutočnenú   sťažovateľom v priebehu konania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis”)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov - ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (IV. ÚS 148/03).

V priebehu   konania   ústavný   súd   zistil   viacero   období   poznačených   zbytočnými prieťahmi v konaní v dôsledku nečinnosti a neefektívneho postupu okresného súdu.

Vzhľadom na nedostatky pri doručovaní rozsudku okresného súdu zo 17. decembra 1992 okresný súd pristúpil k opätovnému doručovaniu až v novembri 1993, teda po viac ako 10 mesiacoch od vyhlásenia rozsudku.

Od   pojednávania   uskutočneného   20. januára 1995   okresný   súd   realizoval   ako následný   úkon   nariadenie   ďalšieho   termínu   pojednávania   (po   urgencii   sťažovateľa) až 11. júna 1996, teda po viac ako 17 mesiacoch. Pojednávanie uskutočnené 4. decembra 1996   bolo   odročené   na   3. marec 1997,   pričom   po tomto   dátume   vo   veci   vykonal   iba niekoľko   jednoduchých   úkonov,   ako   napr.   výzvu   právnemu   zástupcovi   na   odstránenie nedostatkov   podania,   žiadosť   o poskytnutie   výpisu   z obchodného   registra,   žiadosť o opätovné doručovanie súdnych zásielok a pod.

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (napr. III. ÚS 120/03), podľa ktorej „závažnosť nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony“.

Ďalší   relevantný   úkon   okresný   súd   vykonal   až   14. júla 2004,   t. j.   po   viac   ako siedmich rokoch,   keď   rozhodol   uznesením   tak,   že   konanie   proti   odporcom   v 1.,   3.,   4. a 5. rade zastavil. Toto rozhodnutie okresný súd vydal po viac ako jednom roku odo dňa, keď   mu   register   obyvateľstva   oznámil   novú   adresu   odporcu   v 5.   rade.   Od   uvedeného dátumu až do vydania tohto nálezu okresný súd okrem doručovania označeného uznesenia neurobil vo veci žiaden procesný úkon.

Okrem   uvedeného   hodnotenia   veci   podľa   troch   základných   kritérií   ústavný   súd prihliadol aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Ústavný súd   zobral v danom   prípade   do   úvahy tú   skutočnosť,   že pracovné spory   sú   z hľadiska   zbytočných   prieťahov   spormi   mimoriadnej   citlivosti   (prísnejšie chápanie prieťahov) (napr. II. ÚS 32/02).

Ústavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu spočívajúcu v poukazovaní na   organizačné   problémy   v činnosti   súdu   („...   došlo   k niekoľkonásobnej   zmene   sudcu z organizačných dôvodov“). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti za pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   Ústavný   súd poznamenáva, že v žiadnom prípade nie je možné prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 6 C 62/91, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   130 000   Sk   z dôvodov   v nej   uvedených.   Okrem   iného   poukázal na skutočnosť, že stav právnej neistoty pretrváva už 13 rokov.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Opierajúc sa o svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. IV. ÚS 233/03) ústavný súd zobral pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a ustálení jeho výšky do úvahy aj tú skutočnosť, že v danom prípade ide najmä z pohľadu sociálnych dopadov o závažnú statusovú vec pre sťažovateľa.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 62/91,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   význam   uplatňovaných   práv a nárokov pre sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 110 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. J. M. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“).   Ústavný   súd   pri priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Trovy konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2005