znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 270/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Š.,   zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 30/2014 a jeho uznesením z 25. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2014 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Ulica Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tos   30/2014   a   jeho   uznesením z 25. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj dokumentácie vyžiadanej z Okresného súdu Trnava (ďalej   len   „okresný   súd“)   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   spolu   s   ďalšími   obvinenými rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 49/2010 z 12. mája 2011 v spojení s potvrdzujúcim uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   82/2011   z 24.   novembra   2011   právoplatne odsúdený, pričom mu bol uložený nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov   a   8   mesiacov.   Sťažovateľ   podal   proti   označenému   (právoplatnému)   uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom v rámci dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   3   Tdo   23/2013 zo 16. októbra   2013   (ďalej   aj   „rozhodnutie   o dovolaní“).   Najvyšší   súd   v označenom rozsudku vyslovil, že dovolaním napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj označeným rozsudkom   okresného   súdu   bol   porušený   zákon   v   neprospech   sťažovateľa   a   ďalších spoluobvinených, a zrušil označené rozhodnutia okresného súdu, ako aj krajského súdu a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Z odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 3 Tdo 23/2013 zo 16. októbra 2013 vyplýva, že dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 82/2011 z 24. novembra 2011 a s ním súvisiaci rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 49/2010 z 12. mája 2011 zrušil z dôvodu, že prvostupňový rozsudok vydal senát súdu prvého stupňa v nezákonnom zložení, čím podľa dovolacieho súdu došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Najvyšší súd zároveň svojím rozhodnutím o dovolaní rozhodol podľa § 380 ods. 2 Trestného   poriadku   aj   o   vzatí   sťažovateľa   a   ďalších   dvoch   spoluobvinených   do   väzby z dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   pričom   toto   svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„... Na obvinených M. D., T. P. a M. Š. sa vykonáva trest odňatia slobody uložený im pôvodným rozsudkom a dovolací súd tento zrušil, preto musel rozhodnúť v intenciách § 380 ods. 2 Tr. por. o ich väzbe.

Vzhľadom   na   dôvodnú   obavu,   že   v   prípade   ich   prepustenia   na   slobodu   by pokračovali v trestnej činnosti, keďže všetci traja obvinení majú sklony k jej páchaniu, o čom svedčia ich predchádzajúce odsúdenia, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ich vzal do väzby, ktorá sa vykoná v Ústave na výkon väzby v Leopoldove.“

Sťažovateľ   následne   podal   okresnému   súdu   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na slobodu, keďže podľa jeho presvedčenia nemá s celým prípadom nič spoločné, čo mali potvrdiť vo svojich výpovediach aj viacerí svedkovia a spoluobvinení P. a D. Sťažovateľ argumentoval tiež tým, že jeho osobná sloboda je obmedzená už piaty rok a on je počas tohto obdobia odlúčený od rodiny.

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 102/2013 z 13. februára 2014 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia tohto uznesenia okresného súdu sa uvádza:

„Okresný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   dospel   k   záveru,   že   od   posledného rozhodovania o väzbe obžalovaného M. Š. Najvyšším súdom SR zo dňa 16. 10. 2013 sa nevyskytli   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali,   že   väzba   nie   je   dôvodná.   Dôvody   väzby u obžalovaného,   že   v   prípade   prepustenia   z   väzby   na   slobodu   by   mohol   pokračovať v páchaní   trestnej   činnosti   pretrvávajú,   materiálne   a   formálne   predpoklady   sú   dané, rozhodovanie   o   vine   a   nevine   obžalovaného   bude   vecou   dokazovania   na   hlavnom pojednávaní, ktoré súd začal po zrušení právoplatných rozhodnutí.“

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 102/2013 z 13. februára 2014 sťažnosť, ktorá bola napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 30/2014 z 25. februára 2014 zamietnutá.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť odôvodnil tým, že „obmedzenie osobnej slobody nie je možné posudzovať iba formálne, ale podľa faktického stavu a skutočnej dĺžky obmedzenia osobnej slobody“.

Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa, predovšetkým takto: „... Krajský súd sa v plnej miere stotožňuje so závermi súdu I. stupňa v tom smere, že dôvody väzby od posledného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa nezmenili a u obžalovaného i naďalej trvá dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.“

Sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nie   je   dostatočne odôvodnené, pričom krajský súd sa nevysporiadal s argumentáciou uvedenou v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj v jeho sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čomu má nasvedčovať aj fakt, že argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odôvodnení jeho sťažnosti   zhrnul   krajský   súd   do   jednej   vety.   Sťažovateľ   v rámci   svojich   námietok zdôrazňuje, že všeobecné súdy rozhodujúce o ďalšom trvaní jeho väzby sa nevysporiadali predovšetkým   s tou   časťou   jeho   argumentácie,   v ktorej   poukazoval   na   to,   že   dĺžka obmedzenia jeho osobnej slobody zahŕňajúca tak väzbu, ako aj výkon trestu odňatia slobody trvá už viac ako štyri roky.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 102/2013 z 13. februára 2014 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu mu bolo doručené   až   po   rozhodovaní   krajského   súdu   o   jeho   sťažnosti,   a   teda   nemal   možnosť reagovať   na   argumenty   uvedené   v odôvodnení   označeného   uznesenia   okresného   súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že v konečnom dôsledku sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu súdu prvého stupňa odôvodnil ešte pred rozhodovaním krajského súdu o nej, ale len vďaka tomu, že jeho obhajca telefonicky zistil, že krajský súd bude rozhodovať o jeho sťažnosti 25. februára 2014, a preto odôvodnenie sťažnosti krajskému súdu doručil už o 7.50 h toho istého dňa.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave uznesením č.   k.   5 Tos/30/2014-2346 zo dňa 25.   2.   2014 porušil   ústavné   právo   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos/30/2014-2346 zo dňa 25. 2. 2014 sa zrušuje.“

Sťažovateľ sa domáha aj úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe.

Podľa § 380 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania väzby podľa odseku 1 alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.

Podľa § 77 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania väzby, o ktorej bolo rozhodnuté v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa § 380 ods. 2 alebo § 403, sa posudzuje samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý pôsobí mimo tejto sústavy. Preto nie je úlohou ústavného súdu konať ako súd vyššej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť rozhodnutia, príp.   iného   zásahu   všeobecného   súdu,   ktorým   bol   jednotlivec   (sťažovateľ)   pozbavený osobnej slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre v súvislosti s uplatňovaním svojej právomoci vychádza z toho, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

V rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd opakovane uvádza, že v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré garantujú základné právo na osobnú slobodu, je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil jeho prepustenie, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom   ustanovených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označených   ustanovení ústavy   pritom   zodpovedá   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu.

Sťažovateľ   namieta   neústavný   zásah   do   svojich   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn.   5 Tos 30/2014   z 25.   februára   2014,   ktorým   bola zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   v   spojení   s   odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby   na   slobodu,   vyplýva,   že   obe   tieto   rozhodnutia   sa   odvolávajú   na   odôvodnenie väzobných dôvodov, ktoré je obsiahnuté v rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní, pričom tak okresný súd, ako aj krajský súd zastávajú názor, že tieto trvajú (trvali) aj v čase ich rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 3 Tdo 23/2013 zo 16. októbra 2013 sa uvádza:

„...   Vzhľadom   na   dôvodnú   obavu,   že   v prípade   ich   prepustenia   na   slobodu   by pokračovali v trestnej činnosti, keďže všetci traja obvinení majú sklony k jej páchaniu, o čom svedčia ich predchádzajúce odsúdenia, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ich vzal do väzby, ktorá sa vykoná v Ústave na výkon väzby v Leopoldove.“

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 597/2012 sa zaoberal porovnateľnou sťažnosťou, v rámci ktorej (iný)   sťažovateľ   namietal   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu, ktorým rozhodol o jeho vzatí do väzby. V nadväznosti na tieto námietky ústavný súd v odôvodnení svojho nálezu sp. zn. II. ÚS 597/2012 z 22. mája 2013 okrem iného   poukázal   na   svoje   zistenie,   že   „veľmi   podobnú   stručnú   formuláciu   odôvodnenia uznesenia o vzatí do väzby podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku používa najvyšší súd aj v iných   veciach,   pokiaľ   ide   o   obvinených,   ktorí   už   boli   trestaní   (pozri   napríklad   jeho rozsudky   3   Tdo   78/2012,   3   Tdo   64/2011,   4   Tdo   8/2012,   4   Tdo   5/2012   a   uznesenia 2 Tdo 76/2012, 5 Tdo 29/2011)“, pričom zároveň síce konštatoval, že „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojím nedostatočným odôvodnením potreby vzatia sťažovateľa do väzby porušuje ustanovenie § 72 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku...“, ale zároveň vyslovil názor, že „... táto nezákonnosť nedosahuje takú intenzitu, aby zakladala porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru“. Tento svoj záver ústavný súd v označenom náleze odôvodnil tým, že „Z napadnutého uznesenia sú totiž zrejmé určité dôvody, na ktorých sa vzatie do väzby zakladá, a akokoľvek sú tieto dôvody neurčité a nedostatočné, sú – minimálne v abstraktnej rovine – spôsobilé odôvodniť obmedzenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (porov. už citovaný Chodorkovskij proti Rusku, ods. 159 až 161).“.

Ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa neexistujú dôvody, ktoré by mohli   viesť   k zásadnejšej   korekcii   citovaných   právnych   názorov   vyslovených   vo   veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 597/2012, t. j. sú na ňu primerane aplikovateľné bez ohľadu na to, že sťažovateľ nenapáda rozhodnutie dovolacieho súdu podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku   o jeho   vzatí   do   väzby   (po   zrušení   právoplatného   odsudzujúceho   rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní), ale až následné rozhodnutie všeobecného súdu o ďalšom trvaní väzby, na ktoré sa vzťahujú požiadavky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru (teda nie požiadavky podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, pozn.), a to predovšetkým preto, že sťažovateľ poukazuje na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodujúce o ďalšom trvaní jeho väzby   sa   v podstate   uspokojili   s odkazom   na   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   vydané v zmysle § 380 ods. 2 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   namieta,   že   napadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené nedostatočne, pričom krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti bez toho, aby vzal do úvahy jej písomné odôvodnenie, najmä v časti týkajúcej sa jeho argumentácie o celkovej dĺžke obmedzenia jeho osobnej slobody, a tiež nevzal do úvahy skutočnosť, že písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu mu bolo doručené až po   rozhodnutí   krajského   súdu,   a preto   nemohol   v   sťažnosti   adekvátne   reagovať   na argumenty v ňom uvedené.

V   odôvodnení   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   102/2013 z 13. februára   2014,   ktoré   obhajca   sťažovateľa   doručil   do   podateľne   krajského   súdu 25. februára   2014   o   7.50   h,   sa   najmä   uvádza: „Rozhodnutie   o   väzbe   napadnuté   touto sťažnosťou   nie   je   odôvodnené   žiadnymi   okolnosťami,   z   ktorých   by   súd   vyvodzoval opodstatnenosť dôvodnosti mojej väzby.

Opodstatnenosť   väzby   nemôže   byť   vymedzená   negatívne,   teda   len   (všeobecným) poukazom na okolnosti, ktoré by svedčili o tom, že väzba nie je dôvodná, ako to urobil prvostupňový súd.

Dôvodom väzby nemôže byť ani všeobecne pojaté nebezpečenstvo z pokračovania (opakovania) z bližšie neurčitej trestnej činnosti.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ neodôvodnil svoju sťažnosť proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa žiadnou takou zásadnou a pritom konkrétnou skutočnosťou, na ktorú by krajský súd musel nevyhnutne výslovne reagovať v odôvodnení napadnutého uznesenia a ktorá by mohla zásadným spôsobom ovplyvniť jeho zamietavý výrok. Za týchto okolností ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu založené v podstate len na stotožnení sa so závermi súdu prvého stupňa a konštatovaní, že „dôvody   väzby   od   posledného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   sa   nezmenili a u obžalovaného   i naďalej   trvá   dôvod   väzby   v zmysle   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku“, sa síce z hľadiska požiadaviek na odôvodnenie súdnych rozhodnutí nachádza na hrane   ústavnosti,   ale   napriek   tomu   ho   považuje   z ústavného   hľadiska   za   udržateľné. Ústavný súd tento svoj záver zakladá v prvom rade na skutočnosti, že vydaniu napadnutého uznesenia   krajského   súdu   (a   tiež   uznesenia   okresného   súdu   o zamietnutí   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu) predchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku, z ktorého v spojení so súdnymi rozhodnutiami vydanými vo veci sťažovateľa   v pôvodnom   konaní možno   vyvodiť   pomerne   presvedčivé   dôvody   ďalšieho trvania jeho väzby, a tiež na skutočnosti, že sťažovateľ svoju sťažnosť proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa založil v zásade len na všeobecnej sťažnostnej argumentácii.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   ktorou   poukazoval   už   v sťažnosti   smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu na celkovú dĺžku obmedzenia svojej osobnej slobody (viac ako 4 roky — v predmetnej trestnej veci bol vzatý do väzby pred rozhodovaním dovolacieho súdu 28. januára 2010) a v tej súvislosti aj na potrebu aplikácie § 76 ods. 6 písm. b) Trestného poriadku o celkovej dĺžke   lehoty   trvania   väzby   v prípravnom   konaní   a v konaní   pred   súdom,   ústavný   súd poukazuje na § 77 ods. 3 a § 380 ods. 3 Trestného poriadku. Z dikcie označených (a už citovaných)   ustanovení   Trestného poriadku   zjavne vyplýva,   že trvanie   väzby, ku   ktorej dôjde   po   zrušení   právoplatných   rozhodnutí   v   konaní   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch podľa § 380 ods. 2 alebo § 403 Trestného poriadku, sa posudzuje samostatne a nezávisle   od   dĺžky   trvania   väzby v pôvodnom   konaní. Vzhľadom   na túto   skutočnosť považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa za nedostatočnú na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie na jej základe mohol reálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014